1. augusta
SV. ALFONZA MÁRIE DE’ LIGUORI, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z diela svätého biskupa Alfonza Márie de’ Liguori
Celá svätosť a dokonalosť duše spočíva v láske k Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu, nášmu najvyššiemu dobru a nášmu Vykupiteľovi.
Úlohou lásky je spájať a chrániť všetky čnosti, ktoré robia človeka dokonalým.
Vari si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miluje nás od večnosti. „Uváž, človeče, - tak sa nám prihovára -, že ja som bol
prvý, kto ťa miloval. Ešte si neuzrel svetlo sveta, ba ani svet ešte nejestvoval, a ja som ťa už miloval. Odkedy som,
odvtedy ťa milujem.“
Keďže Boh vedel, že dobrodenia priťahujú človeka, chcel si ho svojimi darmi pripútať v láske: „Aby ma ľudia milovali,
chcem ich chytiť do takých sietí, do akých sa chytiť dajú: do pút lásky.“ A tak sem smerovali všetky dary, ktorými
zahrnul človeka. Keď mu daroval dušu na svoj obraz, obdarenú pamäťou, rozumom a vôľou, keď mu dal telo, vybavené
zmyslami, aj keď pre neho stvoril nebo a zem a také množstvo vecí, toto všetko urobil z lásky k človeku, aby všetky
tieto stvorenia slúžili človeku a aby zasa človek za toľké dobrodenia miloval jeho.
Bol ochotný dať nám nielen tie krásne tvory, ale aby si získal našu lásku, šiel tak ďaleko, že sa nám celý daroval.
Večný Otec šiel tak ďaleko, že nám dal svojho jediného Syna. A čo urobil, keď videl, že sme všetci pre hriech mŕtvi
a bez jeho milosti? Jeho veľká, ba, ako hovorí Apoštol, jeho nesmierna láska voči nám ho hnala a poslal svojho milovaného
Syna, aby za nás zadosťučinil a povolal nás späť k životu, ktorý sme stratili hriechom.
Tým, že nám daroval Syna, ktorému neodpustil, aby mohol odpustiť nám, daroval nám všetko dobré: milosť,
lásku i raj; lebo toto všetko je určite menšie ako Syn: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých,
akože by nám s ním nedaroval všetko!?“
RESPONZÓRIUM
SV. EUZÉBIA VERCELLSKÉHO, BISKUPA
Z Listov svätého biskupa Euzébia Vercellského
Milovaní bratia, teraz viem, že ste bez úhony, ako som si prial. A pripadá mi to, že som prišiel k vám akoby náhle uchvátený
z veľmi ďalekej krajiny, ako sa to stalo Habakukovi, keď ho anjel priniesol k Danielovi. Keď som od mnohých z vás dostal listy
a keď som z riadkov vyčítal vaše sväté zmýšľanie a vašu lásku, miešala sa vo mne radosť so slzami a slzy prekážali duchu
v dychtivom čítaní. A oboje bolo potrebné, aby sa obidva city dopĺňali v túžbe a usilovne predbiehali v službách lásky.
Keď som sa tým zaoberal viac dní, bolo mi, akoby som sa rozprával s vami, a zabúdal som na predošlé strasti. A tak ma zo
všetkých strán obklopovali radosti, ktoré z jedného miesta zväčšovala pevná viera, z druhého láska, z iného ich ovocie,
takže uprostred toľkých a takých veľkých dobier sa mi naraz zdalo, že nie som vo vyhnanstve, ale s vami.
A tak sa radujem, milovaní bratia, z vašej viery, radujem sa zo spásy, ktorá vyplýva z viery, radujem sa z ovocia, ktoré
poskytujete nielen tým, čo sú u vás, ale aj tým, čo sú ďaleko. Lebo ako roľník ošetruje dobrý strom a pre jeho ovocie
nedovolí ho vyťať a spáliť, tak aj my chceme a túžime slúžiť vašej svätosti nielen podľa tela, ale aj svoje životy položiť
za vašu spásu.
Ostatne, ledva sme nejako napísali tento list, pričom sme neprestajne prosili Boha, aby na nejakú hodinu zadržal stráže
a dovolil, aby vám diakon nemusel priniesť iba správu o našich útrapách, ale radšej náš pozdravný list, nech je už akýkoľvek.
Preto vás veľmi prosím, aby ste si bedlivo chránili vieru, zachovali svornosť, konali modlitby a stále pamätali na nás,
aby Pán dobrotivo oslobodil svoju Cirkev, ktorá trpí po celom svete, a aby sme sa aj my, utláčaní, mohli na slobode radovať
s vami.
A ešte vás žiadam a pre Božie milosrdenstvo prosím, aby každý považoval pozdrav v tomto liste za svoj, lebo pod
tlakom okolností nemohol som - ako inokedy - napísať každému osobitne. A tak vás všetkých, bratia i sväté sestry,
synovia a dcéry, každého pohlavia a každého veku týmto listom vyzývam a prosím, aby ste sa uspokojili
s týmto pozdravom a aby ste z nášho poverenia láskavo pozdravili aj tých, čo sú mimo a majú nás radi.
RESPONZÓRIUM
SV. PETRA JULIÁNA EYMARD, KŇAZA
xxx
RESPONZÓRIUM
SV. JÁNA MÁRIE VIANNEYA, KŇAZA
Spomienka
Z katechézy svätého kňaza Jána Márie Vianneya
Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam,
kde je náš poklad.
Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi.
Modlitba nie je nič iné ako spojenie s Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť,
ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. V tomto najhlbšom spojení sú Boh a duša ako dve do seba zatavené sviece,
ktoré nemôže už nik oddeliť. Toto spojenie Boha s jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to šťastie, ktoré nemožno
pochopiť.
Neboli sme hodní modliť sa, ale Boh, pretože je dobrý, dovolil nám rozprávať sa s ním. Naša modlitba je kadidlo, ktoré sa mu
najviac páči.
Deti moje, máte malé srdce, ale modlitba ho rozširuje a robí schopným milovať Boha. Modlitba nám dáva predchuť neba,
akoby k nám zostupovalo niečo z raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí
všetko sladkým. V správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku.
Modlitba má aj ten účinok, že čas prejde veľmi rýchlo a tak príjemne pre človeka, že ani nezbadá, aký bol dlhý. Počujte:
Keď som bol farárom v Bresse a keď raz boli skoro všetci moji kolegovia chorí, na dlhých cestách som sa modlil k dobrému
Pánovi a - verte mi, nikdy sa mi čas nezdal dlhý.
Sú aj takí, čo sa úplne ponárajú do modlitby ako ryba do vody, lebo sa celkom oddávajú dobrému Bohu. Ich srdcia nie sú
ani trochu rozdelené. Ako len milujem tieto ušľachtilé duše! Svätý František Assiský a svätá Koleta videli nášho Pána
a rozprávali sa s ním tak, ako sa my rozprávame jeden s druhým.
A keď my prídeme do kostola, koľko ráz nevieme, čo máme robiť alebo o čo prosiť! Ale keď ideme za nejakým človekom,
vieme presne, načo za ním ideme. Ba niektorí akoby chceli dobrému Bohu povedať: „Chcem ti predniesť iba dve slová,
aby som mal pokoj od teba...“ Veľa ráz myslím na toto: Keď prichádzame klaňať sa Pánovi, dosiahli by sme všetko,
o čo žiadame, keby sme prosili so živou vierou a s celkom čistým srdcom.
RESPONZÓRIUM
VÝROČIE POSVIACKY HLAVNEJ MARIÁNSKEJ BAZILIKY V RÍME
Z Homílie svätého biskupa Cyrila Alexandrijského na Efezskom koncile
Vidím radostné a nadšené zhromaždenie svätých, ktoré sa sem ochotne zišlo na pozvanie svätej Bohorodičky vždy
Panny Márie. Aj keď ma zvieral hlboký zármutok, pohľad na zástup svätých otcov mi spôsoboval radosť. Teraz sa
u nás naplnilo slovo žalmistu Dávida: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“
Preto ťa pozdravujeme, svätá tajomná Trojica, že si nás všetkých zvolala do tohoto chrámu svätej Bohorodičky Márie.
Pozdravujeme ťa, Bohorodička Mária, najvzácnejší poklad na celom svete, nezhasiteľná lampa, koruna panenstva,
žezlo pravého učenia, nezničiteľný chrám, miesto toho, ktorého nemôže nijaké miesto obsiahnuť, matka a panna!
Skrze teba sa vo svätých evanjeliách nazýva „požehnaným“ ten, „ktorý prichádza v mene Pánovom“.
Pozdravujeme teba, čo si vo svojom panenskom lone obsiahla toho, ktorý je nekonečný a neobsiahnuteľný.
Veď skrze teba je oslávená a zvelebená svätá Trojica, skrze teba je po celom svete oslávený a zvelebený
drahocenný kríž, skrze teba plesá nebo, skrze teba sa radujú anjeli a archanjeli, skrze teba utekajú zlí duchovia,
skrze teba padol z neba pokušiteľ diabol, skrze teba je padnuté stvorenie prijaté do neba, skrze teba všetko tvorstvo,
ktoré strhol ošiaľ modloslužby, prichádza k poznaniu pravdy, skrze teba získavajú veriaci svätý krst, skrze teba
máme olej plesania, skrze teba sa po celom svete zakladajú cirkvi, skrze teba sa pohania dostávajú k pokániu.
A čo ešte povedať? Skrze teba jednorodený Boží Syn zažiaril ako svetlo tým, „čo sedeli vo tme a v tôni smrti“,
skrze teba prorokovali proroci, skrze teba apoštoli hlásali pohanom spásu, skrze teba sa prebúdzajú mŕtvi, skrze
teba panujú králi v mene svätej Trojice.
Kto z ľudí je schopný osláviť chvály najhodnejšiu Máriu, ako si ona zaslúži? Ona je matka i panna. Aké obdivuhodné!
Tento zázrak ma privádza do úžasu. Kto kedy počul, že by staviteľ nemohol bývať v chráme, ktorý sám postavil?!
Kto by sa mal hanbiť za to, že si svoju slúžku vyvolil za matku?!
Preto sa teda všetko raduje. A nám nech sa podarí vzdávať hold a klaňať sa jednote, mať bázeň a úctu pred nerozdielnou
Trojicou i chváliť a oslavovať Máriu, vždy Pannu, ako svätý chrám Boží, i jej Syna a čistého ženícha. Lebo jeho je sláva
na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
6. augusta
PREMENENIE PÁNA
Sviatok
HYMNUS
Úchvatnú žiaru veleby,
ktorú Boh Cirkvi dá v nebi,
odhalil Kristus na hore,
keď jasom slnka zahorel.
Pamätihodná udalosť:
pred troma žiakmi tajov dosť,
Eliáš spolu s Mojžišom
sa rozprávajú s Ježišom.
Sú tu svedkovia milosti,
zákona, veštcov novostí;
v oblaku Otec hovorí,
svedčí o svojom Synovi.
Tvár Kristova, jej žiara, jas,
dnes presvedčuje všetkých nás,
akou sa slávou budú skvieť
verní, až budú Boha zrieť.
Tajomstvo tohto videnia
nech je nám zdrojom nadšenia
a plní svätej radosti
prosme pri dnešnej slávnosti:
Nebeský Otče, so Synom
i s Duchom Utešiteľom,
daruj nám túto slávu, jas,
nech sme vždy s tebou v raji krás. Amen.
Ant. 1Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.
Ant. 2Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné. Aleluja.
Ant. 3Velebte Pána, nášho Boha, na jeho svätom vrchu sa mu klaňajte.
V.
Z oblačného stĺpa k nim hovoril,
R.
A zachovávali jeho svedectvo.
Z Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom
Bratia, keď už služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi
do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný, ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? Lebo ak bola služba
odsúdenia slávna, služba ospravedlnenia je oveľa slávnejšia. Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu.
Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie.
Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene, a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby
synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného. Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej
zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú
Mojžiša. Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci
s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.
Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme. Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti;
nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu
všetkých ľudí.
A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohoto veku zaslepil
mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. Veď nie seba hlásame, ale Ježiša
Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril
aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.
RESPONZÓRIUM
Z Reči biskupa Anastáza Sinajského v deň Premenenia Pána
Ježiš zjavil svojim učeníkom na vrchu Tábor tajomstvo. Keď s nimi chodil, rozprával im o kráľovstve a o svojom druhom príchode
v sláve. Ale asi neboli dosť presvedčení o tom, čo hlásal o kráľovstve, preto sa nakoniec rozhodol dať im v hĺbke srdca nezvratnú
istotu. Aby z prítomných vecí uverili budúce, na vrchu Tábor im obdivuhodne ponúkol božské zjavenie ako predobraz nebeského
kráľovstva. Akoby im chcel povedať: „Aby časový odstup nezapríčinil vo vás neveru, hneď teraz vám hovorím: Niektorí z tých,
čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v sláve svojho Otca.“
A aby evanjelista ukázal, že Kristus má aj moc urobiť, čo chce, dodáva: „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána
a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev zbelel ako sneh.
Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.“
Toto sú divy dnešnej slávnosti, toto je naše spasiteľné tajomstvo, ktoré sa teraz naplnilo na vrchu. To nás teraz zhromažďuje
Kristova smrť i sviatok. Aby sme teda spolu s vyvolenými, Bohom inšpirovanými učeníkmi prenikli do hĺbky týchto nevýslovných
svätých tajomstiev, počúvajme božský, svätý hlas, ktorý nás z výšin, z temena vrchu naliehavo zvoláva.
Tam sa máme ponáhľať - odvážim sa povedať - ako Ježiš, ktorý je teraz v nebi naším vodcom a predchodcom.
S ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu,
a ako on sám trvalo premenení, účastní na božskej prirodzenosti a pripravení na vyššie veci.
Bežme ta s nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter uchvátený
božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo,
zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“
A naozaj, Peter, „dobre je nám tu“ s Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť
s Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z nás, keď v sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho
božského obrazu, s radosťou zvolá: „Dobre je nám tu,“ kde je všetko žiarivé, kde je radosť, blaženosť a lahodnosť, kde je
v srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s Otcom príbytok, a keď doň
vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohoto domu,“ kde sa s Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa
ako v zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.
RESPONZÓRIUM
7. augusta
SV. SIXTA II., PÁPEŽA, A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Z Listov svätého biskupa a mučeníka Cypriána
Milovaný brat, že som vám hneď nenapísal, bolo spôsobené tým, že všetci klerici mali pred sebou zápas a nik nemohol odísť;
všetci boli z hĺbky svojej duše pripravení na Božiu, nebeskú slávu. Aby ste vedeli, prišli tí, ktorých som poslal do Ríma, aby
nám priniesli spoľahlivú pravdu, nech sa o nás rozhodlo akokoľvek. Lebo sa šíri veľa všelijakých neistých dohadov.
Pravda je taká, že Valerián nariadil senátu, že biskupov, kňazov a diakonov treba hneď popraviť. Senátori, významní muži
a rímski rytieri majú byť zbavení hodností a majetkov a ak aj po odňatí vlastníctva vytrvajú v kresťanstve, majú byť statí.
Ženy majú byť po odňatí majetku poslané do vyhnanstva. Cisárski úradníci, aj tí, čo už prv zložili vyznanie, aj tí, čo by ho
zložili teraz, majú byť vyvlastnení a s prípisom v putách odoslaní na cisárske majetky.
Cisár Valerián pripojil k svojej reči aj odpis listu, ktorý o nás poslal vladárom provincií. Tento list čakáme každý deň.
Stojíme pevní vo viere, pripravení znášať utrpenie a s pomocou Pánovej milosti očakávame veniec večného života.
Vedzte, že 6. augusta v cintoríne zabili Sixta a jeho štyroch diakonov. A rímski prefekti denne v tomto prenasledovaní
pokračujú, takže keď sa im niekto dostane do rúk, popravia ho a jeho majetok zhabú do štátnej pokladnice.
Prosím, aby sa to cez vás dozvedeli aj ostatní naši bratia, aby sa všade ich povzbudzovaním utužovalo bratstvo
a pripravovalo na duchovný zápas, aby nik z našich nemyslel na smrť viac ako na nesmrteľnosť a aby sa s úplnou
vierou a z celej sily odovzdali Pánovi a viac sa radovali, ako báli v tomto vyznaní, v ktorom vedia, že Boží a Kristovi
vojaci nehynú, ale získavajú veniec.
Želám ti, milovaný brat, aby si sa mal vždy dobre v Pánovi.
RESPONZÓRIUM
SV. KAJETÁNA, KŇAZA
Z Listov svätého kňaza Kajetána
Som hriešnik a nemyslím si veľa o sebe. Ale sa utiekam k najlepším Pánovým služobníkom, aby za teba prosili požehnaného
Krista a jeho Matku. Nezabúdaj však, že všetci svätí nie sú schopní urobiť ťa takou milou v Kristovi, ako to môžeš urobiť ty sama.
To je tvoja úloha. A ak chceš, aby ťa Kristus miloval a pomáhal ti, miluj ty jeho a usmerňuj svoju vôľu tak, aby sa mu vždy páčila,
a buď istá, že aj keby ťa opustili všetci svätí i stvorenia, on bude vždy pri tebe v tvojich potrebách.
Buď presvedčená, že tu na zemi sme pútnikmi a cestujúcimi. Našou vlasťou je nebo. Kto sa pyšne nadúva, schádza z cesty
a beží v ústrety smrti. Kým tu žijeme, musíme získať večný život. No sami to nedokážeme, lebo sme ho hriechmi stratili.
Ale Ježiš Kristus nám ho znova vydobyl. Preto mu máme ustavične vzdávať vďaky, milovať ho, poslúchať ho a byť s ním,
nakoľko je to len možné.
Sám sa nám dal za pokrm. Nešťastník, kto takým darom pohŕda. Dostali sme možnosť vlastniť Krista, Syna Panny Márie,
a nechceme. Beda tomu, kto sa neusiluje prijímať ho. Dcéra, dobro, ktoré želám sebe, vyprosujem aj tebe. Ale na jeho získanie
niet inej cesty, ako často vzývať Pannu Máriu, aby ťa navštívila so svojím slávnym Synom, ba odváž sa prosiť ju, aby ti darovala
svojho Syna, ktorý je pravým pokrmom duše v Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Ona ti ho dá s radosťou a on s ešte väčšou
radosťou príde ťa posilniť, aby si bezpečne mohla kráčať týmto tmavým lesom, v ktorom na nás číha veľa nepriateľov.
Zostávajú však ďaleko, ak vidia, že sa opierame o takú pomoc.
Dcéra, neprijímaj Ježiša Krista preto, aby si ho použila pre svoje zámery, ale chcem, aby si sa ty jemu odovzdala a aby
ťa on prijal, aby on, tvoj Boh a Spasiteľ, urobil tebe a v tebe, čo on chce. Po tomto túžim, o toto ťa prosím a nakoľko vládzem,
aj povzbudzujem.
RESPONZÓRIUM
SV. DOMINIKA, KŇAZA
Spomienka
Z Dejín dominikánskej rehole
Dominik žil tak dôstojne a pobádala ho taká sila svätého nadšenia, že bolo nad všetku pochybnosť jasné, že je nádobou úcty
a milosti. Duševne bol veľmi vyrovnaný a rozrušiť ho dokázal jedine súcit a milosrdenstvo. A keďže radosť v srdci žiari na tvári,
pokojnú vyrovnanosť vnútorného človeka viditeľne prejavoval navonok láskavosťou a veselým výzorom.
Slovom i skutkom všade pôsobil ako muž evanjelia. Keď bol cez deň so svojimi bratmi a spoločníkmi, nik nebol spoločenskejší,
nik nebol prívetivejší. V nočných hodinách zasa nik nedokázal vytrvalejšie bdieť a modliť sa. Hovoril málo a keď, tak iba s Bohom,
čiže modlil sa, alebo o Bohu, a k tomuto viedol aj svojich bratov.
Veľmi často a vrúcne prosil Boha, aby mu milostivo daroval pravú lásku, aby sa účinne staral a pomáhal ľuďom k spáse
v presvedčení, že až vtedy bude pravým Kristovým údom, keď sa vydá celý podľa svojich síl za získanie duší, ako sa Spasiteľ
všetkých, Pán Ježiš, celý obetoval za našu spásu. A na toto dielo, na ktoré ho už dávno pripravovala Božia prozreteľnosť,
založil rehoľu bratov dominikánov.
Slovami i listami často povzbudzoval bratov tejto rehole, aby stále študovali Nový i Starý zákon. On vždy nosil so sebou
Matúšovo evanjelium a Pavlove listy a horlivo ich študoval, takže ich vedel skoro naspamäť.
Dva či tri razy ho vyvolili za biskupa, ale on to vždy odmietol. Radšej chcel žiť so svojimi bratmi v chudobe, ako mať nejaké
biskupstvo. Ozdobu panenstva si zachoval neporušenú až do konca. Túžil, aby ho bičovali, bez príčiny napádali a zabili pre
vieru v Krista. Gregor Deviaty o ňom povedal: „Poznám muža, ktorý žil celkom podľa apoštolského pravidla a niet pochybností,
že bol v nebi pripojený k sláve samých apoštolov.“
RESPONZÓRIUM
SV. TERÉZIE BENEDIKTY, REHOĽNICE A MUČENICE
Sviatok
Z diela „Scientia Crucis“ svätej Terézie Benedikty z Kríža (Edity Steinovej)
Kristus prijal jarmo zákona, zákon plne zachoval a pre zákon a skrze zákon zomrel. Tým spôsobom oslobodil tých, čo skrze neho chcú prijať život. Nemôžu ho však prijať, ak neobetujú vlastný život. Lebo všetci, čo sú pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sú pokrstení. Vnárajú sa do jeho života, aby sa stali údmi jeho tela a ako jeho údy s ním trpeli a umreli. Tento život nastane hojnejšie v deň slávy; ale už teraz, keď sme v tele, máme na ňom účasť, ak veríme; ak veríme, že Kristus pre nás zomrel, aby nám dal život. Touto vierou sa s ním spájame ako údy s hlavou; táto viera nám odkrýva prameň jeho života. Preto viera, ktorá je v Ukrižovanom, čiže živá viera spojená s oddanou láskou, je pre nás bránou života a začiatkom budúcej slávy; preto je kríž naša jediná chvála: Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Kto si vyvolil Krista, zomrel pre svet a svet preňho. Nosí na svojom tele Kristove znaky, je slabý a ľuďmi opovrhovaný, ale stále platí, že Božia sila sa prejavuje v slabosti. Týmto poznaním Ježišov učeník nielen prijíma daný kríž, ale aj sám seba križuje: Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Tvrdo bojovali proti svojej prirodzenosti, aby v nich umrel život hriechu a otvoril sa priestor pre život Ducha. V tomto zápase sa vyžaduje najvyššia odvaha. Kríž však nie je koniec; kríž je vyzdvihnutý, aby ukázal nebo. Nie je len znamením, ale aj nepremožiteľnou Kristovou výzbrojou; palicou pastiera, ktorou Boží Dávid bojuje proti ničomnému Goliášovi a ktorou Kristus mocne búcha na bránu neba a otvára ju. Keď sa to deje, Božie svetlo sa vylieva a napĺňa všetkých, čo nasledujú Krista.
RESPONZÓRIUM
SV. VAVRINCA, DIAKONA A MUČENÍKA
Sviatok
Zo Skutkov apoštolov
V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich
vdovy. Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali
pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu
ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si
Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie.
Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.
Začalo sa veľké prenasledovanie cirkvi v Jeruzaleme a všetci sa okrem apoštolov rozpŕchli po krajoch Judey a Samárie.
Tí, čo sa rozpŕchli, chodili a hlásali slovo. Filip prišiel do mesta Samárie a zvestoval im Krista. Zástupy pozorne a jednomyseľne
sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli i videli, že robí znamenia. Lebo z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí
duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli. A v meste nastala veľká radosť.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Rímska cirkev nám dnes pripomína víťazný deň svätého Vavrinca, keď pohrdol zúrivým svetom a opovrhol lichotivým a v oboch
premohol prenasledovateľa, diabla. V tejto cirkvi, ako počúvate, zastával úrad diakona. V nej podával svätú Kristovu krv; v nej
vylial pre Kristovo meno svoju krv. Svätý apoštol Ján jasne vyslovil tajomstvo Pánovej večere, keď povedal: „Ako Kristus položil
za nás svoj život, tak sme aj my povinní dávať život za bratov.“ Bratia, svätý Vavrinec to pochopil. Pochopil a uskutočnil. A čo
prijal z tohoto stola, to isté aj pripravil. Miloval Krista vo svojom živote, nasledoval ho vo svojej smrti.
Nasledujme teda aj my, bratia, ak naozaj milujeme. Veď nemôžeme vydať lepšie ovocie lásky, ako keď nasledujeme príklad.
„Lebo Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.“ Podľa tohoto výroku sa zdá, akoby apoštol
Peter chcel povedať, že Kristus trpel iba za tých, čo kráčajú v jeho šľapajach, a že Kristovo utrpenie nám nepomôže vôbec,
ak nebudeme kráčať v jeho šľapajach. Svätí mučeníci ho nasledovali až po vyliatie krvi, až po podobnosť v utrpení. Mučeníci
ho nasledovali, ale nie sami. Lebo keď oni prešli, most sa nezrútil, a prameň, z ktorého pili, nevyschol.
V Pánovej záhrade, bratia, nie sú iba ruže mučeníkov, ale aj ľalie panien, brečtany manželov a fialky vdov. Nijaká skupina ľudí
si teda nemá, milovaní, zúfať nad svojím povolaním. Kristus trpel za všetkých. Pravdivo sa o ňom píše: „On chce, aby boli všetci
ľudia spasení a poznali pravdu.“
Poznávajme teda, ako má kresťan nasledovať Krista, aj keď nepreleje krv, aj keď mu nehrozí mučenie. Apoštol hovorí o Kristovi,
Pánovi: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom.“ Aká zvrchovanosť! „Ale zriekol sa seba samého,
vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľudom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ Aká poníženosť!
Kristus sa uponížil: kresťan, máš sa čoho držať. „Kristus sa stal poslušným:“ prečo sa vypínaš? Kristus po tomto uponížení
a po víťazstve nad smrťou vystúpil do neba: nasledujme ho! Počujme, čo hovorí Apoštol: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych,
myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha.“
RESPONZÓRIUM
11. augusta
SV. KLÁRY, PANNY
Spomienka
Z listu svätej panny Kláry svätej Anežke Pražskej
Nepochybne šťastný je ten, kto dostáva možnosť zúčastniť sa na posvätnej hostine a celým srdcom sa primknúť k tomu,
ktorého krásu bez prestania obdivujú všetky blahoslavené nebeské zástupy. Veď jeho náklonnosť dojíma, uvažovanie o ňom
posilňuje, jeho dobrota nasycuje, jeho lahodnosť napĺňa, spomienka na neho je ako príjemné brieždenie, na jeho vôňu ožijú
mŕtvi a videnie jeho slávy bude oblažovať všetkých obyvateľov nebeského Jeruzalema. Tento Jeruzalem je odblesk večnej
slávy, „odblesk večného svetla a zrkadlo bez škvrny“; preto sa denne dívaj do tohoto zrkadla, kráľovná, nevesta Ježiša Krista,
a stále v ňom skúmaj svoju tvár, aby si sa celá znútra i navonok obliekla do pestrého rúcha, prikrášlila sa kvetmi a oblekmi
všetkých čností, ako sa patrí na dcéru a celkom čistú nevestu najvyššieho Kráľa. V tomto zrkadle sa skveje blahoslavená
chudoba, svätá poníženosť a nevýslovná láska, ako to môžeš s Božou milosťou vidieť po celom zrkadle.
Pozorne sleduj začiatok tohoto zrkadla, totiž chudobu uloženého v jasliach a zavinutého do plienok. Obdivuhodná poníženosť,
úžasná chudoba! Kráľ anjelov, Pán neba i zeme leží v jasliach. Uprostred zrkadla si všimni poníženosť alebo aspoň blahoslavenú
chudobu, nespočitateľné námahy a bolesti, ktoré znášal pre vykúpenie ľudského pokolenia. A na konci toho istého zrkadla
pozoruj nevýslovnú lásku, pre ktorú sa rozhodol trpieť na dreve kríža a zomrieť na ňom tou najpotupnejšou smrťou. Preto samo
zrkadlo, pribité na dreve kríža, pripomínalo okoloidúcim, čo by im nemalo uniknúť: „Vy všetci, čo idete po ceste, pozrite sa
a hľaďte, či je bolesť ako bolesť moja.“ On volá a kvíli a my mu odpovedzme jednohlasne a jednomyseľne: „Moja duša na to stále
myslí a chradne vo mne.“ Tu sa teda čoraz viac rozpaľuj žiarom lásky, kráľovná nebeského kráľa.
Keď okrem toho hľadíš na jeho neopísateľný pôvab, bohatstvo a večnú úctu a zavzdycháš od nesmiernej túžby a lásky srdca,
zvolaj: „Tiahni ma a pobežíme za tebou, za vôňou tvojich olejov,“ nebeský ženích. Budem bežať a nezastanem, kým ma
nevovedieš do vínnej komôrky, dokiaľ nebude tvoja ľavica pod mojou hlavou a tvoja pravica ma nebude šťastne objímať
a nepobozkáš ma najslastnejším bozkom svojich úst. Keď budeš o tom uvažovať, spomeň si na svoju úbohú matku a vedz,
že som si milú spomienku na teba nezmazateľne vpísala do tabúľ svojho srdca a že si mi zo všetkých najdrahšia.
RESPONZÓRIUM
SV. JANY FRANTIŠKY DE CHANTAL, REHOĽNÍČKY
Z Pamätí, ktoré napísala rehoľná tajomníčka svätej Jany Františky
Jedného dňa povedala blahoslavená Jana tieto ohnivé slová, ktoré boli hneď verne zachytené:
„Milované dcéry, mnohí z našich svätých Otcov a stĺpov Cirkvi nepodstúpili mučenícku smrť. Čo myslíte, prečo?“ Keď každá vyjavila svoj názor,
naša blahoslavená matka povedala: „Ja si myslím, že sa to stalo preto, že jestvuje aj iné mučeníctvo, mučeníctvo lásky. Pri ňom Boh udržuje
život svojich služobníkov a služobníc, aby pracovali na jeho slávu, a tak z nich robí naraz aj mučeníkov, aj vyznavačov. A viem – dodala –, že
na takéto mučeníctvo sú povolané aj Dcéry Navštívenia. Dosiahnu ho podľa Božieho rozhodnutia tie šťastnejšie, ktoré oň prosia.“
Istá sestra sa pýtala, v čom takéto mučeníctvo spočíva. Ona odpovedala: „Úplne sa oddajte Bohu a budete vidieť. Lebo Božia láska vráža svoj
meč do najhlbších a najtajnejších záhybov našej duše a oddeľuje nás od nás samých. Poznala som istú dušu, ktorú láska odlúčila tak rázne od
najmilších vecí, ako keby kat úderom meča oddelil jej dušu od tela.“
A my sme pochopili, že to hovorí sama o sebe. Keď sa jej iná sestra spýtala, ako dlho môže trvať takéto mučeníctvo, odpovedala: „Od chvíle,
keď sme sa bezvýhradne odovzdali Bohu, až do samého konca života. Ale to platí o veľkodušných ľuďoch, ktorí si nenechávajú nič pre seba
a zostávajú verní láske. Lebo náš Pán nechce slabým a chudobným na lásku a vytrvalosť mučeníctvo vnútiť. Necháva ich viesť priemerný
život, len aby od neho neodpadli. On nikdy neznásilňuje slobodnú vôľu.“
Keď sa jej napokon pýtali, či možno toto mučeníctvo lásky porovnať s telesným mučeníctvom, odpovedala: „Neporovnávajme ich. Myslím si,
že jedno nezaostáva za druhým, lebo „láska je mocná ako smrť“. A mučeníci lásky tisíc ráz viac trpia, ak ostávajú nažive, aby mohli plniť
Božiu vôľu, ako keby mali dať tisíc životov, aby vydali svedectvo viere, láske a vernosti.“
RESPONZÓRIUM
SV. PONCIÁNA, PÁPEŽA, A HYPOLITA, KŇAZA, MUČENÍKOV
Z Listov svätého biskupa a mučeníka Cypriána
Akými chválami vás zahrnúť, statoční bratia?! Akým chválospevom zvelebiť pevnosť vášho srdca a vytrvalosť vo viere?!
Vydržali ste to najtvrdšie mučenie až po dosiahnutie slávy a neustúpili ste pred mukami, ale muky ustúpili pred vami.
Bolestiam neurobili koniec mučidlá, ale víťazné vence. Krvavé masakry trvali tak dlho nie preto, aby otriasli pevnou vierou,
ale aby rýchlejšie poslali Božích ľudí k Pánovi.
Množstvo prítomných hľadelo s úžasom na nebeský zápas za Boha a duchovný boj za Krista, ako pevne stoja jeho služobníci
a hovoria slobodne, s nenarušenou mysľou a božskou silou, zbavení síce svetských zbraní, ale vo viere ozbrojení zbraňami viery.
Pri mučení boli statočnejší ako ich mučitelia a dobité a dotrhané údy zvíťazili nad bijúcimi a trhajúcimi pazúrmi.
Neochvejnú vieru nemohlo zlomiť ani dlhé a opakované zúrivé mučenie, hoci im vytŕhali vnútornosti a Božích služobníkov už nemučili
údy, lež rany po nich. Tiekla krv, ktorá uhášala požiar prenasledovania a svojím slávnym prúdom udúšala pekelný plameň a oheň.
Aké to bolo Pánovo divadlo, aké vznešené, aké veľkolepé, aká vzácna bola v Božích očiach prísaha a oddanosť jeho vojaka, ako
sa píše v žalmoch, kde nám Duch Svätý hovorí a zároveň nás napomína: „V Božích očiach má veľkú cenu smrť jeho spravodlivých.“
Veľkú cenu má smrť, ktorá si za cenu svojej krvi kupuje nesmrteľnosť, ktorá dostáva za dokonalú čnosť Boží víťazný veniec.
Akú radosť tam mal Kristus, ako rád aj bojoval aj zvíťazil v takých svojich služobníkoch. On, ochranca viery, ktorý dáva veriacim toľko,
koľko sa kto odhodlá prijať. Bol pri svojom zápase a bojovníkov a obrancov svojho mena vzpružoval, posilňoval a nadchýnal.
A ten, ktorý raz premohol smrť za nás, víťazí stále v nás.
Aká blahoslavená je naša Cirkev, keď ju takto osvecuje sláva Božej velebnosti, keď ju v našich časoch ožaruje slávna krv mučeníkov.
Predtým bola v skutkoch bratov snehobiela, teraz sčervenala v krvi mučeníkov. Medzi jej kvetmi nechýbajú ani ľalie ani ruže.
Teraz nech všetci bojujú o najvyššiu hodnosť oboch vyznačení a prijmú buď bielu korunu za skutky, alebo purpurovú za utrpenie.
RESPONZÓRIUM
SV. MAXIMILIÁNA MÁRIE KOLBEHO, KŇAZA A MUČENÍKA
Spomienka
Z Listov svätého kňaza a mučeníka Maximiliána Márie Kolbeho
Mám veľkú radosť, milovaný brat, z horlivého nadšenia, ktoré ťa pobáda šíriť Božiu slávu. Veď v našich časoch pozorujeme,
a nie bez zármutku, akúsi nákazlivú chorobu, ktorá sa volá indiferentizmus a šíri sa v rozličných podobách nielen medzi svetskými,
ale aj medzi rehoľnými bratmi. Pritom Boh je hoden nekonečnej slávy. Preto je našou prvou a najdôležitejšou povinnosťou vzdávať
mu, podľa našich skromných možností, tú najväčšiu slávu, aj keď mu takú, akú si od nás zasluhuje, nebudeme môcť nikdy vzdať,
lebo sme iba slabučké stvorenia.
Lenže Božia sláva sa najviac odráža na spáse duší, ktoré Kristus vykúpil svojou krvou. Preto najvyššou a najdôležitejšou snahou
apoštolského života musí byť pomôcť čím viacerým dušiam k spáse, ba aj k vyššiemu stupňu svätosti. V krátkosti poviem, ktorá
cesta je najvhodnejšia na dosiahnutie tohoto cieľa, čiže na šírenie Božej slávy a posvätenie mnohých duší. Boh, ktorý je nekonečná
vedomosť a múdrosť, vie najlepšie, čo máme stále robiť, aby sa zväčšovala jeho sláva, a svoju vôľu nám väčšinou vyjavuje
prostredníctvom svojich zástupcov na zemi.
A tak je to poslušnosť - a ona jediná -, ktorá nám spoľahlivo zjavuje Božiu vôľu. Pričom sa môže stať, že sa predstavený pomýli,
ale nemôže sa stať, aby sme sa dostali do omylu my, ak poslúchneme. Z poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka, keby predstavený
prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v najmenšom; v tom prípade by nebol verným
tlmočníkom Božej vôle.
Boh a iba on je nekonečný, najmúdrejší, najsvätejší a najláskavejší Pán, Stvoriteľ a náš Otec, počiatok a koniec, múdrosť,
moc i láska; toto všetko je jedine Boh. Čokoľvek je mimo Boha, má hodnotu podľa toho, aký vzťah má k tomu, ktorý je
Pôvodcom všetkého a Vykupiteľom ľudí, posledným cieľom celého stvorenia. To on nám vyjavuje svoju božskú vôľu prostredníctvom
svojich zástupcov na zemi a priťahuje nás k sebe a cez nás chce pritiahnuť k sebe aj iné duše a pripútať si ich dokonalejšou láskou.
Uvedom si, brat môj, aké dôstojné je - vďaka Božiemu milosrdenstvu - naše povolanie. Veď poslušnosťou istým spôsobom
prekračujeme hranice svojej malosti a prispôsobujeme sa Božej vôli, ktorá nás svojou nekonečnou múdrosťou a rozumnosťou vedie
k správnemu konaniu. Ba celkom splývame s Božou vôľou, ktorej nemôže nijaká stvorená vec odporovať, a stávame sa silnejšími
nad všetkých.
Toto je chodník múdrosti a rozumnosti, toto je jediná cesta, ktorou môžeme vzdať Bohu najvyššiu slávu. Keby jestvovala iná
a vhodnejšia cesta, Kristus by nám ju bol určite svojím slovom a príkladom zjavil. Ale celý jeho život v Nazarete zhrňuje Sväté
písmo do slov: „A bol im poslušný“ a jeho ďalší život nám načrtáva akoby v znamení poslušnosti. A často ukazuje, že zostúpil
na zem preto, aby plnil Otcovu vôľu.
Preto milujme, nadovšetko milujme milovaného nebeského Otca. A znakom tejto dokonalej lásky nech je naša poslušnosť, ktorú
treba prejaviť zvlášť vtedy, keď sa od nás požaduje obeta vlastnej vôle. Veď nepoznáme vznešenejšiu knihu ako ukrižovaného
Ježiša Krista, aby sme mohli napredovať v Božej láske.
Toto všetko ľahšie dosiahneme skrze Nepoškvrnenú Pannu, ktorej dobrotivý Boh zveril úlohu rozdeľovať jeho milosrdenstvo.
Niet nijakej pochybnosti o tom, že Máriina vôľa je pre nás vôľou samého Boha. Keď sa jej zasväcujeme, stávame sa v jej rukách
nástrojmi Božieho milosrdenstva, ako je aj ona v Božích rukách. Dajme sa jej teda viesť, podajme jej ruku, buďme pod jej vedením
pokojní a istí. Ona nám všetko zadováži, o všetko sa postará, ochotne pomôže v telesných i duševných potrebách, ona odstráni
ťažkosti a tiesne.
RESPONZÓRIUM
NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE
Slávnosť
HYMNUS
Jak jasná, krásna zornica,
sťa slnko v plnej nádhere,
jak luna stúpa Mária
do neba v láske nezmernej.
Dnes na trón slávy zasadla
vznešená sveta Kráľovná,
tá, ktorá toho zrodila,
čo pred zornicou jestvoval.
V nebi nad zbormi anjelov
a svätých vládnuť začína;
ich lesk a slávu pospolu
prečnieva ona jediná.
Ten, čo jej rástol pod srdcom
a v jasliach ležal na sene,
má všetku moc a kraľuje
v otcovej sláve vznešene.
O Panna panien, pros za nás
Syna, čo ťa dnes oslávil
a poctil ľudskú prírodu
tým, že ju božskou obdaril.
Buď chvála Otcu, Synovi
i Duchu Tešiteľovi,
že ťa nad všetky stvorenia
poctili slávou obnovy. Amen.
Ant. 1Vstaň, Panna a Kráľovná, hodna večnej slávy, a vstúp do skvelého paláca večného Kráľa.
Žalmy sú zo spoločnej časti na sviatky Panny Márie (str. 1724).
Ant. 2Boh si ju vyvolil a dal jej prednosť pred všetkými, do svojho stánku ju voviedol.
Ant. 3Slávne veci sa hovoria o tebe, Panna Mária.
V.
Blahoslavená si, Mária, lebo si uverila Pánovi.
R.
A splnilo sa na tebe, čo ti povedal.
Z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom
Bratia, neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách. Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista,
Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho
povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia
jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo,
mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil
pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.
Aj vás, hoci ste boli mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohoto sveta, podľa kniežaťa vzdušnej
mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch. Medzi nimi sme kedysi žili aj my všetci, keď sme podľa žiadostí svojho
tela robili, čo chcelo telo a myseľ, a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní. Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju
nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení a s ním nás vzkriesil
a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám
v Kristovi Ježišovi.
Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo,
stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.
RESPONZÓRIUM
Z Apoštolskej konštitúcie pápeža Pia Dvanásteho Munificentissimus Deus
Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako
o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä
do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo
nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.
A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie
požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri
pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila
Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských
komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená
pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie
uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“
Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá
nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ,v kráse‘.
Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach.
Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné
na dokonalom živote.“
Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život
od toho a v neporušiteľnom tele je naveky s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.“
Všetky tieto výroky a úvahy svätých Otcov opierajú sa o Sväté písmo ako o najhlbší základ. A ono nám takmer stavia pred oči,
ako veľmi úzko je požehnaná Božia Matka spojená so svojím Božským Synom a má stále účasť na jeho osude.
No predovšetkým treba spomenúť, že už od druhého storočia svätí Otcovia predstavujú Pannu Máriu ako novú Evu, podriadenú
síce novému Adamovi, ale aj veľmi úzko s ním spojenú v zápase proti pekelnému nepriateľovi. Tento zápas, ako sa to oznamuje
už v protoevanjeliu, mal viesť k úplnému víťazstvu nad hriechom a smrťou, čo sa v spisoch Apoštola národov vždy neodlučne spája.
Preto ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou súčasťou a konečným znamením tohoto víťazstva, tak sa malo aj
spoločenstvo preblahoslavenej Panny na zápase jej Syna uzavrieť oslávením jej panenského tela. Veď tak to hovorí aj Apoštol:
„Keď si toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“
A tak vznešená Božia Matka jedným a tým istým výrokom predurčenia od večnosti tajomne spojená s Ježišom Kristom,
nepoškvrnená pri svojom počatí, pri svojom božskom materstve neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Vykupiteľa,
ktorý vydobyl úplné víťazstvo nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako korunu svojich výsad to, že bola uchránená
od porušenia v hrobe a ako už jej Syn po víťazstve nad smrťou s telom i dušou bola pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy,
kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.
RESPONZÓRIUM
16. augusta
SV. ŠTEFANA UHORSKÉHO
Z Naučení svätého Štefana synovi
Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak
svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci
cirkevní mužovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani
synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom
jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy
nové potomstvo, na istých miestach je už starobylá.
V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov.
Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.
Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral
o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom,
ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým
utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.” Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými,
ale aj s tými, čo nemajú moc.
A napokon buď silný, aby ťa úspech príliš nevynášal, ani protivenstvo nekrušilo. Buď aj ponížený, aby ťa Boh povýšil tu aj v budúcom
živote. Buď mierny a nikoho príliš netrestaj, ani neodsudzuj. Buď tichý, aby si nikdy nekonal proti spravodlivosti. Buď šľachetný, aby
si nikdy nikomu sám nespôsobil hanbu. Buď cudný, aby si sa uchránil pred akýmkoľvek zápachom žiadostivosti ako pred ostňom smrti.
Toto všetko dohromady tvorí kráľovskú korunu, ako som vyššie naznačil, bez tohoto nemôže tu nik kraľovať ani dosiahnuť večné
kráľovstvo.
RESPONZÓRIUM
SV. JÁNA EUDES, KŇAZA
Z traktátu svätého kňaza Jána Eudes O obdivuhodnom Ježišovom Srdci
Prosím ťa, mysli na to, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je
hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš všetky používať, ako keby
boli tvoje vlastné, aby si mu slúžil a tým ho chválil, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu; a preto on veľmi
túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, v službe Otcovi a na jeho oslavu.
Ale on nechce byť iba pre teba, on chce byť aj v tebe. Chce v tebe žiť a vládnuť, ako žije a vládne hlava vo svojich údoch.
Ale chce aj to, aby všetko, čo je v ňom, žilo a vládlo v tebe: jeho duch v tvojom duchu, jeho srdce v tvojom srdci, všetky
schopnosti jeho duše v schopnostiach tvojej duše tak, aby sa v tebe naplnili tieto slová: „Oslavujte a noste Boha vo svojom
tele“ a „nech sa“ na vás „zjaví Ježišov život“. Ale ani ty nemáš byť iba pri Božom Synovi, máš byť v ňom, ako sú údy v hlave.
Všetko, čo je v tebe, treba vložiť do neho a máš od neho prijať život a dať sa ním riadiť. Niet pre teba pravého života, iba v ňom,
lebo on je jediný prameň pravého života. Mimo neho nenájdeš nič iné iba smrť a záhubu. Nech je on jediným východiskom
tvojich hnutí, skutkov a životných síl. Musíš žiť z neho a pre neho, aby si naplnil slová: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik
pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.
Veď Kristus práve preto zomrel a vstal z mŕtvych, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými.“ Slovom, si jedno so samým Ježišom,
ako sú údy jedno s hlavou, a preto s ním musíš mať jedného ducha, jednu dušu, jeden život, jednu vôľu, jeden úmysel, jedno srdce.
Ba on sám musí byť tvojím duchom, srdcom, láskou, životom a tvojím všetkým. Tieto veľké veci sa v kresťanovi začínajú krstom,
rastú a mocnejú birmovaním a správnym využívaním ostatných milostí, ktoré dostáva od Boha, a vrcholnú dokonalosť dosahujú
najsvätejšou Eucharistiou.
RESPONZÓRIUM
SV. BERNARDA, OPÁTA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Rečí svätého opáta Bernarda na Pieseň piesní
Láska stačí sama sebe, ona sa páči sama sebou a sama pre seba. Sama sebe je zásluhou i odmenou. Láska nehľadá mimo seba
ani dôvod ani ovocie. Jej ovocím je jej úžitok. Milujem preto, lebo milujem, milujem, aby som miloval. Láska je veľká vec, ale iba
ak sa vracia k svojmu počiatku, ak je návratom k svojmu východisku, ak prúdi späť k svojmu prameňu a stále z neho čerpá, aby
mohla ustavične prúdiť. Láska je zo všetkých hnutí, mohutností a citov duše to jediné, čím môže stvorenie, aj keď nie v rovnakej
miere, odpovedať Stvoriteľovi alebo aspoň splácať podobným. Lebo keď Boh miluje, nechce nič iné, iba byť milovaný. On nemiluje
kvôli ničomu inému, len aby bol milovaný, lebo vie, že tí, čo ho milujú, sú zo samej lásky blažení.
Láska Ženícha, alebo skôr Ženích-láska, žiada iba opätovanie lásky a vieru. Nech je teda milovanej dovolené opätovať lásku.
Ako by mohla nemilovať nevesta, a ešte nevesta Lásky? Ako by bolo možné nemilovať Lásku?
Právom sa zrieka všetkých ostatných záľub a celá sa oddáva jedine láske tá, ktorá má láske samej odpovedať opätovaním lásky.
Veď keby sa aj celá rozplynula v láske, čože je to v porovnaní s trvalým prúdením z onoho prameňa? Lebo isto neoplývajú rovnakou
hojnosťou milujúci a Láska, duša a Slovo, nevesta a Ženích, Stvoriteľ a stvorenie, asi tak ako smädný a prameň.
Čo teda? Zanikne preto a úplne sa rozplynie sľub nevesty, túžba vzdychajúceho, žiar lásky milujúceho, dôvera odvážneho len preto,
že nevládze udržať krok s obrom, pretekať sa v sladkosti s medom, v miernosti s baránkom, v čistote s ľaliou, v jasnosti so slnkom,
v láske s tým, ktorý je láskou? Nie! Lebo aj keď stvorenie menej miluje, pretože je menšie, ak miluje z celej svojej bytosti, kde je
úplnosť, tam už nič nechýba. Preto takto milovať znamená zasnúbiť sa, lebo nemôže takto milovať a byť málo milované, a
v súhlase dvoch spočíva úplné a dokonalé manželstvo. Len nech nik nepochybuje, že Slovo miluje dušu aj skôr aj väčšmi.
RESPONZÓRIUM
21. augusta
SV. PIA X., PÁPEŽA
Spomienka
Z apoštolskej konštitúcie Divino afflatu svätého pápeža Pia Desiateho
Vieme, že žalmy napísané z Božieho vnuknutia a zozbierané vo Svätom písme nielenže obdivuhodne od počiatku Cirkvi podporovali
nábožnosť veriacich, keď „ustavične“ prinášali „Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno“, ale podľa zvyku
prijatého už v Starom zákone mali významný podiel aj na posvätnej liturgii a posvätnom ofíciu. Tak sa zrodil onen, ako hovorí Bazil,
„hlas Cirkvi“ a psalmódia je, ako ju nazýva náš predchodca Urban Ôsmy, „dcéra“ jeho „hymnódie, ktorá sa ustavične spieva pred
Božím a Baránkovým trónom“, a podľa Atanázovho výroku učí ľudí, najmä tých, čo sa venujú bohoslužbe, „ako treba chváliť Boha
a akými slovami ho dôstojne“ velebiť. Krásne o tom hovorí Augustín: „Aby človek správne chválil Boha, chválil Boh seba samého.
A pretože milostivo chválil seba samého, človek sa dozvedel, ako ho má chváliť.“
K tomu pristupuje skutočnosť, že v žalmoch sa skrýva akási obdivuhodná sila, ktorá vyvoláva v dušiach úsilie o všetky čnosti. Lebo
„hoci je celé naše Písmo, tak staré, ako aj nové, Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, ako je napísané, kniha žalmov skrýva
v sebe ako raj (ovocie) všetkých ostatných (kníh), prináša spevy a popri ich speve dáva aj svoje vlastné ovocie“. Takto hovorí
opäť Atanáz a správne tiež dodáva: „Mne sa zdá, že žalmy sú pre toho, kto ich spieva, ako zrkadlo, aby v nich objavoval seba
a hnutia svojej duše a aby ich v takomto rozpoložení recitoval.“ Preto Augustín vo Vyznaniach hovorí: „Koľko ráz som plakal pri
tvojich hymnoch a chválospevoch, hlboko zasiahnutý hlasmi tvojej Cirkvi, ktoré zneli tak lahodne! Tieto hlasy doliehali do mojich
uší a do môjho srdca sa vlievala pravda, čím sa rozpaľovali city nábožnosti a tiekli slzy; a bolo mi dobre s nimi.“
A naozaj, kým by nepohli tie mnohé miesta v žalmoch, kde sa tak vznešene ospevuje nesmierna Božia velebnosť a všemohúcnosť,
či nevýslovná spravodlivosť, dobrota, láskavosť a jeho ostatné nekonečne slávne činy?! V kom by nevyvolali podobné city tie
vďakyvzdávania za prijaté Božie dobrodenia, alebo pokorné a dôverujúce prosby o ďalšie, alebo výkriky duše, ktorá sa kajá
z hriechov?! Koho by nerozpálil láskou starostlivo načrtnutý obraz Krista Vykupiteľa, ktorého „hlas“ Augustín „počul vo všetkých
žalmoch, či už spievať alebo vzdychať, tešiť sa v nádeji alebo stonať v skutočnosti“?!
RESPONZÓRIUM
PANNY MÁRIE KRÁĽOVNEJ
Spomienka
HYMNUS
Nad všetky Božie stvorenia
vysoko stojíš, Kráľovná.
Kto sa ti v kráse, nádhere,
Nepoškvrnená, vyrovná?!
Ty si spomedzi stvorení
Božiemu Slovu žiarila,
ty, čo od neho pochádzaš,
jeho si v čase zrodila.
Tak ako Kristus Kráľom je
pre purpur krvou planúci,
tak ty si pre bôľ pod krížom
vznešená matka žijúcich.
Nesmiernou slávou žiariaca
pozri na deti oddané
a prijmi od nás láskavo
úprimné blahoželanie.
Otca i Ducha aj Syna
tvojho nech všetko pochváli,
že ťa tri božské osoby
do rúcha slávy odiali. Amen.
Z Homílií svätého biskupa Amedea Lausannského
Pozri, ako správne ešte pred nanebovzatím zažiarilo obdivuhodné meno Márie po celej zemi a všade sa rozšírila slávna povesť
o nej prv, ako sa jej veleba vzniesla nad nebesia. A patrilo sa, aby panenská Matka aj pre česť svojho Syna kraľovala najprv
na zemi, a tak až potom slávne prijala nebo. Najprv sa stala známou tu dolu, aby potom v svätej plnosti prenikla do výšin.
Ako ju Pánov Duch prenášal od čnosti k čnosti, tak aj čoraz k väčšej sláve.
Keď bola v tele, zakusovala prvotiny budúceho kráľovstva a teraz vystupuje k Bohu v neopísateľnej vznešenosti, teraz zostupuje
k blížnym v nevýslovnej láske. Tam ju obklopujú pocty anjelov, tu ju ľudia uctievajú službou. Posluhuje jej Gabriel s anjelmi.
Slúži jej Ján s apoštolmi v radosti, že ako panic dostal pod krížom do opatery panenskú Matku. Tamtí sa tešia, že vidia kráľovnú,
títo paniu a všetci ju zahrnujú nábožnou oddanosťou.
Ona sa usadila na najvyššom hrade čností, oplýva morom božských darov a priepasťou milostí, ktorými všetkých prevýšila,
a bohatým prúdom ich vylieva na veriaci a smädný ľud. Lebo telám prináša zdravie a dušiam liek a má moc vzkriesiť z mŕtvych
telo i dušu. Kto kedy od nej odišiel chorý, či smutný alebo bez poznania nebeských tajomstiev? Kto sa nevracal domov natešený
a s radosťou, že dosiahol od Márie, Pánovej Matky, čo chcel?
Nevesta oplývajúca toľkými dobrami, matka jediného Ženícha, ľúbezná a premilá v radosti, prameň duchovných záhrad, studňa
živých a oživujúcich vôd, ktoré tečú prúdom z Božieho Libanonu, z vrchu Sion až ku všetkým okolitým cudzím národom,
z neba privádza rieky pokoja a žriedla milostí. Keď si teda Boh a jeho Syn, kráľ kráľov, za jasotu anjelov, plesania archanjelov
a chválospevov celého neba privádzal Pannu panien, splnilo sa proroctvo žalmistu, ktorý vraví Pánovi: „Po tvojej pravici stojí kráľovná
v pestrom rúchu, ozdobená zlatom.“
RESPONZÓRIUM
23. augusta
SV. RUŽENY LIMSKEJ, PANNY
Zo Spisov svätej panny Ruženy Limskej
Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť,
mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa
zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody
do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého
veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás
napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli
čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi,
že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať:
„Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva,
koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy.
Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti.
To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby
poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
RESPONZÓRIUM
SV. BARTOLOMEJA, APOŠTOLA
Sviatok
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Prvý list Korinťanom
Kríž presvedčil prostredníctvom neučených ľudí a presvedčil celý svet. Nehovoril o bezvýznamných veciach, ale o Bohu, o pravom
náboženstve, o živote podľa evanjelia a o budúcom súde, a tak aj z jednoduchých a nevzdelaných ľudí urobil filozofov. Všimni si,
ako to, čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia a slabé je silnejšie.
Ako je silnejšie? Tak, že to preniklo do celého sveta a všetkých dostalo do svojej moci a že tým nespočetným, čo sa usilovali
vymazať meno Ukrižovaného, vyšiel opak: toto meno kvitlo a čoraz viac rástlo, oni však zahynuli a zanikli. Ako živí viedli vojnu
proti mŕtvemu, a nič nezmohli. A tak keď ma Grék vyhlasuje za mŕtveho, vtedy sa prezrádza, že je veľký blázon, a ja, ktorého
on považuje za blázna, zjavím sa múdrejší od múdreho. Keď ma nazýva slabým, vtedy ukazuje, že on je slabší. Veď čo dokázali
s pomocou Božej milosti dobre urobiť mýtnici a rybári, to si filozofi, mocnári a, aby som tak povedal, celý svet s jeho nespočetnými
podnikmi nedokázali ani len predstaviť.
Na toto myslel Pavol, keď povedal: „Čo je u Boha slabé, je silnejšie ako všetci ľudia.“ Z tohoto je aj zjavné, že tu ide o božské
ohlasovanie. Ako mohlo napadnúť dvanástim ľudom, a k tomu nevzdelaným, žijúcim na jazerách, riekach a na púšti, aby sa pustili
do takých vecí?! Aby sa takí, čo možno nikdy neboli vo veľkom meste ani na rečnisku, postavili do šíku proti celému svetu?!
A že boli bojazliví a nesmelí, ukázal ten, ktorý o nich písal, a nezdráhal sa to povedať, lebo nechcel zakrývať ani ich chyby,
čo je najväčší argument pravdivosti. Čo teda on o nich hovorí? To, že keď Krista zajali, všetci napriek nespočetným zázrakom
utiekli a ich náčelník ho aj zaprel.
Ako to teda, že tí, čo za Kristovho života podľahli náporu Židov, po jeho smrti a pochovaní, ak nevstal z mŕtvych, ako tvrdíte,
ani s nimi nehovoril, ani im nedodal odvahy, postavili sa do šíku proti takému veľkému svetu?! Nemali si hovoriť medzi sebou:
„Čo je to? Sám seba nemohol zachrániť, a nás zachráni?! Sebe živý nepomohol, a nám podá ruku ako mŕtvy?! Kým žil, nepodmanil
si ani jediný národ, a my presvedčíme celý svet, keď vyslovíme jeho meno?! Nebolo by proti rozumu nielen robiť to, ale aj na to
pomyslieť?!“
A preto je zjavné, že keby ho neboli videli zmŕtvychvstalého a keby neboli mali tento najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa
vystavili takému riziku.
RESPONZÓRIUM
SV. ĽUDOVÍTA
Z duchovného závetu svätého Ľudovíta synovi
Syn môj milovaný, predovšetkým ti pripomínam, aby si miloval Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca a z celej svojej sily.
Lebo bez tohoto niet spásy.
Synu, musíš sa chrániť všetkého, o čom vieš, že sa nepáči Bohu, totiž akéhokoľvek smrteľného hriechu, až natoľko, že radšej
musíš zniesť hocaké muky, ako by si mal spáchať nejaký smrteľný hriech.
Okrem toho, ak Pán na teba dopustí nejaké súženie, musíš ho znášať ochotne a so vzdávaním vďaky a uvedomovať si, že prichádza
pre tvoje dobro a že si si ho možno zaslúžil. A zasa ak ti Pán daruje akýkoľvek úspech, musíš mu pokorne ďakovať a dávať si pozor,
aby si sa nestal preň horším, či už márnou slávou, alebo nejakým iným spôsobom, lebo nesmieš Boha za jeho dary napádať alebo
urážať.
Ochotne a nábožne počúvaj bohoslužby Cirkvi. A kým si v kostole, dávaj si pozor, aby si sa všetečne neobzeral a nerozprával
zbytočnosti, ale modli sa nábožne k Pánovi či už ústami alebo rozjímavým srdcom.
Maj srdce naklonené k chudobným, biednym a trpiacim a podľa svojich možností im pomáhaj a potešuj ich. Za všetky dobrodenia,
ktoré ti udeľuje Boh, vzdávaj mu vďaky, aby si bol hoden dostať ešte väčšie. Voči podriadeným buď spravodlivý, drž sa línie
spravodlivosti a neodkloň sa ani napravo ani naľavo. A vždy buď viac na strane chudobného ako bohatého, kým nevieš s istotou,
kde je pravda. Dbaj, aby sa všetci tvoji podriadení tešili spravodlivosti a pokoju, najmä však cirkevné a rehoľné osoby.
Buď oddaný a poslušný našej matke Rímskej cirkvi a najvyššiemu Veľkňazovi ako duchovnému otcovi. Pracuj na tom, aby z tvojej
krajiny vymizol každý hriech, hlavne však bohorúhania a bludy.
Syn môj milovaný, nakoniec ti dávam všetko požehnanie, aké môže dať milujúci otec synovi, a nech ťa celá Trojica a všetci svätí
chránia od každého zla. A nech ti Pán dá milosť plniť jeho vôľu tak, aby si mu slúžil a oslavoval ho, aby sme sa po tomto živote
spolu dostali k nemu, hľadeli na neho, milovali ho a chválili ho bez konca. Amen.
RESPONZÓRIUM
SV. JOZEFA DE CALASANZ, KŇAZA
Zo Spisov svätého kňaza Jozefa de Calasanz
Každý vie, aká vznešená a aká záslužná je svätá služba pri vzdelávaní detí, najmä chudobných, aby takto poučené mohli dosiahnuť
večný život. Lebo keď ich vyučujeme, ale najmä keď sa staráme o ich nábožnosť a kresťanské vzdelanie, staráme sa o spásu ich duše
i tela a tým preukazujeme deťom v istom zmysle tú istú službu, ktorú im preukazujú ich anjeli strážcovia.
Okrem toho je to najlepší prostriedok nielen odvádzať mládež akéhokoľvek rodu či stavu od zla, ale najmä lahodne a milo ju lákať
a povzbudzovať na dobro. Je známe, že sa mladí ľudia pod vplyvom tohoto prostriedku tak zmenia na lepšie, že kto ich poznal
pred výučbou, po výučbe ich nepozná. Lebo ako mladé sadenice, tak ľahko možno mladých ľudí viesť ta, kam kto chce ich dušu
obrátiť. Ale ak ich necháme stvrdnúť, vieme veľmi dobre, že sa možnosť ohnúť ich buď veľmi zmenší, alebo úplne pominie.
No keď deti, najmä chudobné, dostanú primeranú výchovu, nielenže to zvýši ich ľudskú dôstojnosť, ale bude to na spokojnosť celej
ľudskej i kresťanskej spoločnosti: tak rodičom, ktorí sa ako prví tešia z detí, keď ich niekto takýmto spôsobom vedie po rovných
cestách, ako aj občianskym predstaviteľom, ktorí tak získajú poctivých podriadených a dobrých občanov, no najmä Cirkvi, lebo
sa ako milovníci Krista a stúpenci evanjelia zrelšie a účinnejšie včlenia do jej mnohotvárneho spôsobu života a činnosti.
Lenže tí, čo sa podoberajú na túto úlohu a chcú ju konať starostlivo, musia vynikať veľkou láskou, vrcholnou trpezlivosťou
a predovšetkým hlbokou pokorou. Len tak budú hodní ponížene prosiť Pána, aby ich urobil súcimi spolupracovníkmi pravdy,
posilňoval pri plnení najvznešenejšej služby a obohatil nebeským darom - podľa slov: „Tí, čo mnohých privádzajú k spravodlivosti,
budú ako hviezdy na večné veky.“
To dosiahnu ľahšie, ak zložia sľub trvalej služby, a tak sa budú usilovať pripútať sa ku Kristovi a iba jemu sa páčiť, ako povedal:
„Čo ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“
RESPONZÓRIUM
SV. MONIKY
Spomienka
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína
Keď sa blížil deň jej odchodu z tohoto života - ty si vedel o tom dni, my nie -, stalo sa, verím, tvojím tajomným riadením, že sme
sami, ja a ona, stáli opretí o okno, odkiaľ bolo vidieť do záhrady nášho domu, tam v Ostii nad Tiberom, kde sme sa ďaleko od ľudí
zotavovali po dlhej namáhavej ceste pred plavbou. Rozprávali sme sa teda sami veľmi milo, pričom „sme zabúdali na to, čo je
za nami, a uháňali za tým, čo je pred nami“. V prítomnosti pravdy, ktorou si ty, sme sa pýtali, aký bude večný život svätých,
ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, ktorý „ani do ľudského srdca nevystúpil“. A žíznivo sme otvárali ústa srdca
nadprirodzeným prúdom z tvojho zdroja, zo zdroja života, ktorý je u teba.
O tomto som hovoril, aj keď nie takýmto spôsobom a takýmito slovami, a ty, Pane, vieš, že v ten deň, keď sme o tom hovorili,
tento svet strácal uprostred slov pre nás cenu aj so všetkými jeho pôžitkami. Vtedy ona povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka,
už ma nič neteší v tomto živote. Neviem, čo by som tu ešte robila a načo by som tu bola, keď už nemám v čo dúfať na tomto svete.
Iba pre jedno som túžila zostať ešte nejaký čas v tomto živote: aby som ťa mohla vidieť ako kresťana katolíka skôr, ako zomriem.
A Boh mi to dal vrchovato, lebo môžem vidieť, že si celkom pohrdol pozemskou blaženosťou a stal si sa jeho služobníkom.
Čo tu mám ešte robiť?“
Nespomínam si presne, čo som jej na to odpovedal; ale odvtedy prešlo asi päť dní, viac to nebolo, a ľahla si v horúčke.
Počas choroby v ktorýsi deň zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. My sme pribehli k nej, ale hneď prišla k sebe a keď videla,
ako tam s bratom stojíme, povedala nám, akoby niečo hľadala: „Kde som to bola?“
A keď nás videla skľúčených od žiaľu, povedala: „Tu pochovajte svoju matku.“ Ja som mlčal a zadržiaval som plač.
Ale môj brat povedal čosi, ako že by bol radšej, keby zomrela nie v cudzine, ale vo vlasti. Keď to počula, pozrela naňho
s výrazom nevôle, že takto rozmýšľa, a potom pozrela na mňa a povedala: „Pozri, čo hovorí.“ A nato obom: „Toto telo pochovajte
hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“
Keď vyslovila, ako mohla, toto svoje presvedčenie, zatíchla a choroba sa jej rýchlo zhoršovala.
RESPONZÓRIUM
28. augusta
SV. AUGUSTÍNA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína
Napomenutý, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som pod tvojím vedením do svojho najhlbšieho vnútra; a mohol som to urobiť,
„lebo ty si mi bol na pomoci“. Vstúpil som a uvidel som slabým okom svojej duše nad tým istým okom mojej duše, nad mojím duchom,
nezmeniteľné svetlo. Nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nijaké väčšie, ale pritom toho istého druhu, čo by len zažiarilo
oveľa jasnejšie a všetko ovládlo svojou veľkosťou. To nebolo takéto svetlo, ale inakšie, celkom odlišné od všetkých ostatných.
Nebolo nad mojím duchom ako olej na vode alebo ako nebo nad zemou. Ono bolo oveľa vyššie, lebo ma stvorilo, a ja oveľa nižšie,
lebo som ním stvorený. Kto pozná pravdu, pozná ono svetlo.
Ty, večná pravda, pravá láska, drahá večnosť! Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i nocou. Len čo som ťa poznal, pritiahol si
ma k sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte to vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno
ožiaril, až tak, že som sa chvel od lásky a od hrôzy. A zbadal som, že som ďaleko od teba ako v odlišnej krajine; akoby som počul
z výšin tvoj hlas: „Som pokrmom silných. Narasť a budeš ma jesť. Ale ty ma nepremeníš na seba ako telesný pokrm, lež ty sa
premeníš na mňa.“
I hľadal som cestu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiť z teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal
„prostredníka medzi Bohom a ľuďmi - človeka Krista Ježiša. On je nad všetkým Boh, zvelebený naveky“. On volá a hovorí:
„Ja som cesta, pravda a život.“ On bol pokrm, ktorý som nevládal prijať. Spojil sa však s telom, lebo „Slovo sa telom stalo“,
aby pre nás, slabé deti, premenil na mlieko tvoju múdrosť, skrze ktorú si stvoril všetko.
Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam
som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko
od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal
si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma
a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.
RESPONZÓRIUM
29. augusta
MUČENÍCKA SMRŤ SV. JÁNA KRSTITEĽA
Spomienka
Z Homílií svätého kňaza Bédu Ctihodného
Pánov blahoslavený predchodca v narodení, hlásaní a smrti osvedčil vo svojom zápase silu, hodnu pohľadu neba, lebo ako hovorí
Písmo: „A hoci v očiach ľudí“ pretrpel „muky“, jeho „nádej je plná nesmrteľnosti“. Právom opäť slávime jeho narodeniny, lebo on
nám tento deň urobil svojím vlastným mučeníctvom slávnym a ozdobil ho ružovou žiarou svojej krvi. Právom uctievame jeho pamiatku
s duchovnou radosťou, veď on uzavrel svedectvo, ktoré vydal pre Pána, pečaťou mučeníctva.
A niet pochyby, že svätý Ján znášal žalár a okovy pre svedectvo o našom Vykupiteľovi, ktorého predchádzal, a za neho položil
aj život. Prenasledovateľ mu síce nepovedal, aby zaprel Krista, ale aby zamlčal pravdu; a predsa zomrel za Krista.
Veď sám Kristus vraví: „Ja som pravda.“ A tak naozaj vylial krv za Krista, lebo ju vylial za pravdu. A ako narodením, hlásaním
a krstom vydával svedectvo tomu, ktorý sa po ňom narodí, bude hlásať a bude pokrstený, tak aj svojím utrpením naznačil,
že bude trpieť aj Kristus.
Taký veľký muž teda dokončil po dlhých útrapách v okovách pozemský život preliatím krvi. Toho, ktorý zvestoval slobodu
nadpozemského pokoja, bezbožní vrhajú do okov. Zatvárajú do tmy žalára toho, ktorý prišiel vydať svedectvo o svetle,
a samo Svetlo - Kristus ho právom nazval lampou, ktorá horí a svieti. Svojou vlastnou krvou bol pokrstený ten, ktorý smel
pokrstiť Vykupiteľa sveta, počuť Otcov hlas nad ním a vidieť, ako naň zostupuje milosť Ducha Svätého. Ale pre ľudí, ako bol
Ján, to nebolo ťažké, skôr ľahké a žiadúce znášať časné muky za pravdu, lebo vedeli, že odmenou za ne bude večná radosť.
Žiadali si smrť, ktorá ich aj tak z prirodzenej nevyhnutnosti neodvratne čakala, aby ňou vyznali Kristovo meno a získali palmu
večného života. Preto správne hovorí Apoštol: „Veď vy ste od Krista dostali milosť nielen v neho veriť, ale aj trpieť pre neho.“
Hovorí teda, že je to Kristov dar, keď vyvolení trpia pre neho, lebo inde vraví: „Utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania
s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“
RESPONZÓRIUM
VÝROČIE POSVIACKY KATEDRÁLNEHO CHRÁMU V TRNAVE
Sviatok
(len v Trnavskej arcidiecéze)
Trnavský chrám svätého Jána Krstiteľa, zvaný tiež univerzitným kostolom, je najkrajším prejavom včasnobarokového umenia u nás. Bol to kostol jezuitského kolégia, resp. trnavskej univerzity, založenej roku 1635. Staval ho slávny Pietro Spazzo. Chrám slávnostne posvätil jágerský biskup Juraj Lippay 30. augusta 1637. Obrovský umelecký barokový oltár dohotovili roku 1640. Keď bola 6. januára 1978 zriadená slovenská cirkevná provincia s arcibiskupským sídlom v Trnave, Svätá Stolica vyhlásila chrám svätého Jána Krstiteľa za katedrálny.
Všetko je zo spoločnej časti na výročie posviacky chrámu.