PÔSTNE OBDOBIE

II. VO VEĽKOM TÝŽDNI

Od prvých vešpier Kvetnej nedele, čiže Nedele utrpenia Pána, po modlitbu popoludní vo štvrtok vo Veľkom týždni vrátane:

POSVÄTNÉ ČÍTANIE

HYMNUS

Ospevujme veľký súboj,
šírme slávne odkazy
trámov kríža, ktorý zdolal
strojcu večnej nákazy!
Obeť na ňom zmiera za svet
a tou smrťou víťazí.

Prvý človek veril zvodom,
smrť si vtiahol do domu,
keď v ňom Božiu lásku zhasil
jed, čo zjedol zo stromu.
Lež Boh nový strom si vybral
zažehnať tú pohromu.

Poriadok si vyžadoval
po bolestnom otrase
do priepasti vrhnúť zhubcu,
čo nás ranil v zápase,
aby skazonosný úder
poslúžil nám ku spáse.

Keď čas prišiel, keď po Bohu
vyvrcholil dávny smäd,
Otec poslal na svet Syna,
skrz ktorého stvoril svet,
a on z Panny ľudsky vzklíčil
sťa z kra vytúžený kvet.

A keď sa mu v ľudskom veku
najkrajší vek priblíži,
predurčený trpieť, rád sa
pred mukami poníži,
preto Baránka, hľa, ľudstvo
v obeť dvíha na kríži.

Tebe, Otče, s Duchom Svätým
nech je sláva naveky
skrze Krista, ktorý telom
nie je nám už ďaleký
a chce krížom zmeniť v radosť
ľudský bôľ a náreky. Amen.

KOMPLETÓRIUM
KVETNÁ NEDEĽA ČIŽE NEDEĽA UTRPENIA PÁNA
Druhý týždeň žaltára

Ant. 1 Pane, Bože môj, odel si sa do slávy a veleby, do svetla si sa zahalil ako do rúcha.
Žalmy sú z nedele druhého týždňa.
Ant. 2 Pán vyviedol zo zeme chlieb a víno, čo obveseľuje srdce človeka.
Ant. 3 Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré. V. Až budem vyzdvihnutý od zeme,
R. Všetkých pritiahnem k sebe.

Z Listu Hebrejom

10, 1-18
Naše posvätenie skrze Kristovu obetu

     Bratia, keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú. Veď či by ich neboli prestali prinášať, keby tí, čo konajú bohoslužbu, boli bývali raz navždy očistení a nemali by už vedomie, že sú hriešni? Ale práve nimi sa z roka na rok koná pripomienka na hriechy, lebo je nemožné, aby krv býkov a capov odstránila hriechy. Preto keď prichádza na svet, hovorí:
„Nechcel si obetu ani dar,
ale dal si mi telo.
Nepáčili sa ti
zápalné obety ani obety za hriech.
Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam —
vo zvitku knihy je napísané o mne —,
aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“
     Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili“ — a ony sa prinášajú podľa zákona. Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustanovil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.
     Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po Božej pravici. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“
     A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 10, 5. 6. 7. 4 (Ž 40, 7-8)

R. Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: * Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.
V. Krv býkov a capov nemôže odstrániť hriechy. Preto keď Kristus prichádza na svet, hovorí: * Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.

Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho

(Oratio 9 in ramos palmarum: PG 97, 990-994)

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela

     Poďte, vystúpime aj my na Olivovú horu; poďme naproti Kristovi, ktorý sa dnes vracia z Betánie a dobrovoľne ide v ústrety tomu úctyhodnému a blaženému umučeniu, aby zavŕšil tajomstvo našej spásy.
     Prichádza z vlastnej vôle a ide do Jeruzalema ten, čo kvôli nám zostúpil z neba, aby nás z najhlbšej priepasti povýšil so sebou, ako hovorí Písmo, „nad každé kniežatstvo, nad každú mocnosť a silu a nad každé iné meno“.
     Neprichádza spupne a pompézne, ako keby mu šlo o slávu. Veď „sa nebude škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť jeho hlas“; bude vstupovať ticho a pokorne, v skromnom odeve a sprievode.
     Poď teda, bežme aj my s tým, čo sa ponáhľa trpieť, a napodobujme tých, čo mu vyšli v ústrety, Nie tak, že by sme mu stlali na cestu olivové ratolesti, koberce a plášte či palmové listy, ale že sa sami, nakoľko môžeme, v pokore ducha s úprimným srdcom a úmyslom rozprestrieme, aby sme prijali to prichádzajúce Slovo a aby sme obsiahli Boha, ktorého nemožno nikdy obsiahnuť.
     On, taký tichý, teší sa, že k nám prichádza tak ticho „a vychádza nad západom“ našej najhlbšej chudoby, že prichádza a žije naším životom, aby nás svojou podobnosťou pozdvihol a priviedol späť k sebe.
     On po prvotinách v našej prirodzenosti a po onom ponížení „vystúpil na odvekých nebesiach k východu“, ako sa hovorí, myslím, do svojej božskej slávy, ale tým sa nechce vzdať vplyvu na ľudské pokolenie, kým zo slávy nepozdvihne ľudskú prirodzenosť z najnižšieho miesta na zemi do slávy a nedá jej účasť na svojej vznešenosti.
     Tak sa Kristovi rozprestrime my sami, a nie svoje plášte ani bezduché ratolesti a vetvovú podstielku, hmotu, ktorá sa použije a zvädne a len niekoľko hodín poteší oči; odetí do jeho milosti alebo skôr do neho samého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli,“ rozviňme sa ako plášť pod jeho nohy.
     Prv sme boli pre hriech ako šarlát sfarbení, ale keď nás obmyl spásonosný krst, ako vlna sme zbeleli. Preto už neobetujme víťazovi nad smrťou palmové listy, ale trofeje víťazstva.
     Mávajme aj my každý deň duchovnými ratolesťami svojho srdca a s deťmi volajme to posvätné: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Jn 12, 12. 13; Mt 21, 8. 9

R. Keď sa ľud dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema, vyšli mu v ústrety. Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní stlali ratolesti zo stromov a volali: * Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!
V. A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo išli za ním, volali veľkým hlasom: * Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!

Z Listu Hebrejom

10, 19-39
Vytrvalosť vo viere. Očakávanie súdu

     Keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie. Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.
     Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti? Veď poznáme toho, ktorý povedal: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím.“ A zasa: „Pán bude súdiť svoj ľud.“ Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.
     Len sa rozpomeňte na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení. Raz vás verejne hanobili a sužovali, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší trvalý majetok. Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.
Lebo ešte chvíľku, celkom krátku,
A ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.
Môj spravodlivý bude žiť z viery,
Ale keby cúvol,
Moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie.
     My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život.

RESPONZÓRIUM

Hebr 10, 35. 36; Lk 21, 19

R. Netraťte dôveru; potrebujete vytrvalosť, * Aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.
V. Ak vytrváte, zachováte si život. * Aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.

Z Rečí svätého biskupa Augustína

(Sermo Guelferbytanus 3: PLS 2, 545-546)

Chváľme sa aj my Pánovým krížom

     Umučenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista zaisťuje slávu a učí trpezlivosti.
     Veď čo by si nemohli od Božej milosti sľubovať srdcia veriacich, keď sa pre nich jediný Boží Syn, spoluvečný s Otcom, nielen narodil ako človek z človeka, ale aj zomrel rukami ľudí, ktorých stvoril?
     Je veľké, čo nám Pán sľúbil v budúcnosti. Ale oveľa väčšie je to, čo sa už pre nás stalo a čo oslavujeme. Kde boli, alebo čo boli, keď Kristus zomrel za bezbožných? Kto by pochyboval, že dá svätým svoj život, keď im už dal svoju smrť? Prečo sa krehký človek zdráha uveriť, že raz budú ľudia žiť s Bohom?
     Omnoho neuveriteľnejšie sa už stalo: Boh zomrel za ľudí.
     Veď kto je Kristus, ak nie „Slovo“, ktoré „bolo na počiatku a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“? Toto Božie Slovo „sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Lebo samo v sebe nemalo nič, z čoho by bolo mohlo za nás zomrieť, keby si nebolo z nás vzalo smrteľné telo. Tak mohol nesmrteľný zomrieť, tak chcel smrteľným darovať život: chcel dať účasť na svojom živote tým, s ktorými mal účasť najprv na ich živote. My sme nemali nič svoje, z čoho by sme žili, on zasa nič svoje, z čoho by bol zomrel.
     A tak s nami vzájomnou účasťou vykonal obdivuhodnú výmenu: naše bolo, z čoho on zomrel, jeho bude, z čoho my máme žiť.
     Nielenže sa teda nemáme hanbiť za smrť Pána, nášho Boha, ale máme do nej vkladať bezhraničnú nádej a máme sa ňou zanietene chváliť: veď tým, že od nás prijal smrť, ktorú v nás našiel, dal nám neotrasiteľnú istotu, že nám v sebe dá život, ktorý sami zo seba mať nemôžeme.
     Lebo keď nás tak miluje, že on, bez hriechu, trpel za hriešnikov, čo sme si my hriechom zaslúžili, ako nám nedá, čo vyžaduje spravodlivosť, ten, ktorý ospravedlňuje?! Ako nedá odmenu svätých ten, ktorý verne plní slovo, keď úplne nevinne znášal trest za ničomníkov?!
     Preto, bratia, vyznávajme neohrozene alebo aj ohlasujme, že Kristus bol za nás ukrižovaný: povedzme to nie so strachom, ale s radosťou, nie hanblivo, ale sa tým chváľme.
     Apoštol Pavol ho videl a uvádza dôvod chvály. Hoci mohol o Kristovi povedať mnoho veľkých a božských vecí, nehovorí, že sa chváli Kristovými obdivuhodnými činmi, že stvoril svet, keď bol u Otca ako Boh, ani tým, že riadil svet, keď bol človek ako my. Ale hovorí: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista.“

RESPONZÓRIUM


R. Pane, vzdávame úctu tvojmu krížu a rozjímame o tvojom slávnom umučení. * Zmiluj sa nad nami, veď si trpel za nás.
V. Prosíme ťa, pomáhaj svojim služobníkom, ktorých si vykúpil predrahou krvou. * Zmiluj sa nad nami, veď si trpel za nás.

Z Listu Hebrejom

12, 1-13
Pod vedením Krista bežme v závode

     Bratia, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme aj my všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.
     V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom:
„Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou,
ani neklesaj, keď ťa on karhá.
Lebo koho Pán miluje, toho tresce,
a šľahá každého, koho prijíma za syna.“
     Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia! A potom — aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti. Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.
     Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo.

RESPONZÓRIUM

Hebr 12, 2; Flp 2, 8

R. Ježiš, pôvodca a zavŕšiteľ viery, namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou * A sedí po pravici Božieho trónu.
V. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť. * A sedí po pravici Božieho trónu.

Z knihy svätého biskupa Bazila O Duchu Svätom

(Cap. 15, 35: PG 32, 127-130)

Je len jediná smrť za spásu sveta a len jedno zmŕtvychvstanie

     Plán Boha a nášho Spasiteľa s človekom, to je povolanie z pádu a návrat zo stavu odcudzenia, do ktorého sa dostal neposlušnosťou, do dôverného spoločenstva s Bohom. Preto prišiel Kristus v tele, dal vzor evanjeliového života, trpel, bol ukrižovaný, pochovaný a vstal z mŕtvych. Tak má človek, ktorý sa zachráni nasledovaním Krista, získať stratenú milosť adoptovaných Božích detí.
     Preto je pre dokonalý život nevyhnutne potrebné nasledovať Krista; a nielen príklad láskavosti, poníženosti a trpezlivosti, aký nám ukázal svojím životom, ale aj jeho smrť, ako hovorí Kristov nasledovník Pavol: „Pripodobnil som sa mu v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.
     Ako sa mu môžeme pripodobniť v smrti? Tak, že s ním budeme pochovaní v krste. Ako to budeme pochovaní alebo aký je úžitok z jeho nasledovania? Ponajprv treba skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života. Ale to nemôže dosiahnuť nik, ak sa nenarodí znova, ako hovorí Pán; ak je totiž znovuzrodenie, ako to aj samo meno hovorí, začiatok iného života. A preto prv, než začneš iný život, treba urobiť koniec predošlému. Ako tí, čo na pretekárskej dráhe dobehli k cieľu a obracajú sa, akoby na chvíľku zastali a oddýchli si pred behom naspäť, tak zrejme aj pri zmene života musí nastať smrť medzi predchádzajúcim a nastávajúcim spôsobom života, ktorá urobí koniec predošlému a dáva počiatok nasledujúcemu.
     Ako sa teda dostať do ríše smrti? Tak, že budeme v krste napodobňovať Kristovo pochovanie. Lebo telá tých, čo sa dávajú krstiť, istým spôsobom sa vo vode pochovávajú. A tak krst tajomným spôsobom naznačuje odloženie skutkov tela, ako hovorí Apoštol: „Boli ste obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste.“ Krst okrem toho očisťuje v istom zmysle dušu od špiny, čo sa na ňu nalepila z telesných vášní, podľa toho, ako je napísané: „Umy ma a budem belší ako sneh.“ Preto poznáme len jeden spásonosný krst; lebo je len jedna smrť na spásu sveta a len jedno zmŕtvychvstanie, ktorých obrazom je krst.

RESPONZÓRIUM

Rim 6, 3. 5. 4

R. Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení. * Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.
V. Krstom sme s ním pochovaní v smrť. * Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.

Z Listu Hebrejom

12, 14-29
Prístup k vrchu živého Boha

     Bratia, usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána. Dbajte na to, aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých. Nech nik nie je smilník alebo sveták ako Ezau, ktorý za jediný pokrm predal svoje prvorodenstvo. Veď viete, že aj keď neskôr túžil zdediť požehnanie, bol odvrhnutý a nenašiel možnosť nápravy, hoci ju so slzami hľadal.
     Nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke, ani k zvuku poľnice a hrmotu slov. Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo; nemohli totiž uniesť príkaz: „Ak sa čo i len zviera dotkne vrchu, bude ukameňované.“ A také strašné bolo to, čo videli, že Mojžiš povedal: „Zľakol som sa a trasiem sa.“ No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.
     Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho, ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba. Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: „Ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.“ A to „ešte raz“ naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné ako stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné.
     A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovajme si milosť a pomocou nej slúžme Bohu tak, aby sme sa mu páčili, s úctou a bázňou. Veď náš Boh je stravujúci oheň.

RESPONZÓRIUM

Dt 5, 23. 24; porov. Hebr 12, 22

R. Keď ste počuli hlas z temnôt a videli vrch Sinaj horieť, pristúpili ste k Mojžišovi a povedali ste: * Hľa, Pán, náš Boh, nám ukázal svoju velebu a veľkosť.
V. Teraz ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu. * Hľa, Pán, náš Boh, nám ukázal svoju velebu a veľkosť.

Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium

(Tract. 84, 1-2: CCL 36, 536-538)

Plnosť lásky

     Drahí bratia, plnosť lásky, akou sa máme navzájom milovať, Pán definoval slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Z toho vyplýva, čo hovorí ten istý evanjelista Ján vo svojom liste: „Ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov;“ teda vzájomne sa milovať, ako on miloval nás, keď za nás položil svoj život.
     Veď už v Šalamúnových Prísloviach čítame: „Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú; a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíš také pripraviť.“ Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život? A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať, ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? Tak to hovorí apoštol Peter: „Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.“ To znamená pripraviť také isté. To robili s horúcou láskou svätí mučeníci. A ak nemáme márne sláviť ich spomienky a pristupovať k Pánovmu stolu na tej istej hostine, na ktorej sa aj oni sýtili, musíme ako oni aj my také pripraviť.
     Preto si pri tomto stole nespomíname na nich tak ako na ostatných, čo odpočívajú v pokoji a my sa za nich modlíme, ale skôr tak, že sa oni budú modliť za nás, aby sme vytrvalo išli v ich šľapajach; veď dokázali tú lásku, o ktorej Pán povedal, že väčšej niet. Lebo svojim bratom preukázali to isté, čo sami prijali z Pánovho stola.
     Tým nechcem povedať, že by sme sa mohli vyrovnať Kristu Pánovi, aj keby sme preňho podstúpili mučeníctvo až do krvi. On mal moc dať svoj život a zasa si ho vziať. My však nežijeme, dokiaľ chceme, a umierame, aj keď nechceme. Keď on zomrel, hneď v sebe zabil smrť, my sa v jeho smrti vyslobodzujeme zo smrti. Jeho telo nevidelo porušenie, naše si až po porušení na konci vekov skrze neho oblečie neporušenosť. On nás nepotreboval, keď nás mal spasiť; my bez neho nemôžeme nič urobiť. On je pre nás, ratolesti, viničom, my bez neho nemôžeme mať život.
     A napokon: aj keby bratia zomierali za bratov, nijaký mučeník nevylieva krv na odpustenie bratových hriechov, ako to urobil on za nás. Ale tým pre nás neurobil niečo, čo by sme mali nasledovať, ale za čo máme ďakovať. A pokiaľ mučeníci vyliali svoju krv za bratov, potiaľ preukázali to isté, čo prijali z Pánovho stola. Milujme sa teda navzájom, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás.

RESPONZÓRIUM

1 Jn 4, 9. 11. 10

R. Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. * Keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.
V. Boh nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. * Keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.

Z Listu Hebrejom

4, 14 - 5, 10
Ježiš Kristus, najvyšší kňaz

     Bratia, keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.
     Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého.
     Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal:
„Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil;“
     ako aj na inom mieste hovorí:
„Ty si kňaz naveky
podľa radu Melchizedechovho.“
     On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.

RESPONZÓRIUM

Hebr 5, 8. 9. 7

R. Kristus, hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti * A stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.
V. V dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom prednášal prosby a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. * A stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.

Z homílie biskupa Melitona Sardského o Veľkej noci

(Nn. 65-71: SC 123, 95-101)

Obetovaný Baránok nás vyslobodil zo smrti pre život

     Proroci predpovedali veľa vecí o veľkonočnom tajomstve, ktorým je Kristus; „jemu nech je sláva na veky vekov. Amen.“ On prišiel z neba na zem kvôli trpiacemu človeku; v lone Panny sa doň obliekol a vyšiel ako človek; v tele podliehajúcom utrpeniu vzal na seba utrpenie trpiaceho človeka a zničil utrpenia tela; duchom, ktorý nemohol zomrieť, zabil vrahyňu smrť.
     Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou.
     On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt.
     On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.
     On v mnohých mnoho vytrpel: v Ábelovi ho zabili, v Izákovi mu zviazali nohy, v Jakubovi utekal do cudziny, v Jozefovi ho predali, v Mojžišovi vyložili na vodu, v baránkovi bol prebodnutý, v Dávidovi prenasledovaný a v prorokoch pohanený.
     On si vzal telo z Panny, zavesili ho na drevo, pochovali do zeme, vstal z mŕtvych a vystúpil do nebeských výšin.
     On je baránok, ktorý nevydal hlas; on je zabitý baránok; on sa narodil z Márie, krásnej ovečky; jeho vzali zo stáda a viedli na zabitie; večer sa obetoval a v noci ho pochovali. Na dreve ho nepolámali a pod zemou nepodľahol rozkladu. On vstal z mŕtvych a vzkriesil človeka z hlbokého hrobu.

RESPONZÓRIUM

Rim 3, 23-25; Jn 1, 29

R. Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. * Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery.
V. Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. * Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery.