PÔSTNE OBDOBIE

Počnúc ofíciom Popolcovej stredy až po Veľkonočnú vigíliu sa všade vynecháva Aleluja.

I. DO SOBOTY V PIATOM PÔSTNOM TÝŽDNI

V ofíciu Pôstneho obdobia, počnúc Popolcovou stredou, po modlitbu cez deň v sobotu v Piatom pôstnom týždni vrátane:

HYMNUS

V nedeľnom ofíciu:

Posvätný zvyk nás pobáda
zotrvať verne v pokání
v štyridsaťdennom období
modlitieb, sĺz a zriekaní.

Prv pôst konali proroci,
potom sa postil Kristus sám,
náš všemohúci Kráľ a Pán,
čo dal vznik zemi, nebesiam.

Nuž užívajme skromnejšie
pokrmu, slov a nápoja,
spánku a zábav! Bedlime
vždy pohotoví do boja!

Preč každé hriešne lákadlo,
čo vratkú myseľ poraní,
chráňme sa hriechov, nech nám už
nevládnu v duši tyrani.

Daj, Trojjediný Bože náš,
čo blaženosťou oplývaš,
nech plody pôstov prehojné
zbierame v svojej striedmosti. Amen.


Vo feriálnom ofíciu:

Nastal nám milostivý čas,
Boh nám ho dal a lieči nás:
lieči svet z mdloby, slabosti
zdravý liek zdržanlivosti.

Žiari deň, čo nás obnoví,
venčený svetlom Kristovým,
v ňom srdce, choré vinami,
pôst uzdraví a zachráni.

Nech očistí pôst vinníka
a túžba nech ho preniká:
za Kristom verne putovať
a večnú slávu v nebi mať.

Nech celé tvorstvo korí sa
tebe, láskavá Trojica;
my, obnovení milosťou,
spievajme pieseň s radosťou. Amen.

V. Nielen z chleba žije človek,
R. Ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.
V. Z oblaku bolo počuť Otcov hlas:
R. Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.
V. Nakŕmil ho chlebom života a rozumnosti.
R. A vodou spasiteľnej múdrosti ho napojil.
V. Tvoje slová, Pane, sú duch a život.
R. Ty máš slová večného života.
V. Kto zachová moje slovo,
R. Neuvidí smrť naveky.
V. Kajajte sa a verte evanjeliu,
R. Lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.
V. Hľa, teraz je milostivý čas.
R. Teraz je deň spásy.
V. Obráťte sa a robte pokánie.
R. Obnovte si srdce i ducha.
V. Kto rozjíma o Pánovom zákone,
R. Prináša ovocie v pravý čas.
V. Obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu.
R. Veď on je dobrotivý a milosrdný.
V. Kto koná pravdu, ide na svetlo,
R. Aby bolo vidieť jeho skutky.
POPOLCOVÁ STREDA

Z knihy proroka Izaiáša

58, 1-12
Pôst, ktorý sa Bohu páči

     Toto hovorí Pán Boh:
„Krič mocne, neutíchaj!
Rozozvuč svoj hlas ako poľnica
a oznám môjmu ľudu jeho zločiny
a Jakubovmu domu jeho hriechy.

Áno, deň čo deň ma hľadajú,
chcú poznať moje cesty
ako ľud, čo koná spravodlivo
a práva svojho Boha sa nespúšťa.
Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy,
túžia po Božej blízkosti.
,Prečo sa postíme, keď to nevidíš,
ponižujeme sa, a ty si nevšímaš?‘

A hľa, v deň vášho pôstu obchodujete
a utláčate všetkých svojich robotníkov!
Postíte sa, no pritom sa škriepite a hádate
a bijete päsťou zločinne.
Nepostite sa už ako dnes,
a váš hlas bude počuť na výsostiach.

Azda som si takýto pôst vyvolil,
deň, v ktorý sa človek uponižuje?
Vykrúcať si hlavu ako sítie,
vrecovinou a popolom si ustieľať?
Toto voláš pôstom
a dňom milým Bohu?

A nie toto je pôst, aký som si vyvolil:
rozviazať putá nespravodlivé,
uvoľniť povrazy otroctva,
zlomených prepustiť na slobodu
a rozlámať všetky okovy?
Lámať hladnému svoj chlieb,
bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu?

Ak uvidíš nahého, zaodej ho,
a pred svojím blížnym sa neskrývaj.
Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo
a rana sa ti rýchlo zahojí.
Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť
a Pánova sláva za tebou.
Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie,
budeš kričať o pomoc a on ti odpovie: ,Tu som.‘

Ak odstrániš zo svojho stredu utláčanie
a prestaneš ukazovať prstom
a hovoriť bezbožne,
ak dáš svoj chlieb hladnému
a nasýtiš dušu ubitú,
vtedy zažiari vo tmách tvoje svetlo
a tvoja temnota bude ako poludnie.

Pán ťa bude neprestajne sprevádzať,
i na miestach vyprahnutých ťa nasýti
a tvoje kosti upevní;
a budeš ako polievaná záhrada
a ako prameň,
ktorého voda nevysýcha.

Tvoj národ znova postaví dávne rumoviská,
stavať budeš na základoch dávnych pokolení
a budú ťa volať opravovateľom ruín
a obnoviteľom ulíc, aby sa v nich dalo bývať.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Iz 58, 6. 7. 9; Mt 25, 31. 34. 35

R. Toto je pôst, aký som si vyvolil, hovorí Pán: Lám hladnému svoj chlieb a bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. * Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: Tu som.
V. Až príde Syn človeka, povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, lebo som bol hladný a dali ste mi jesť. * Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: Tu som.

Z Listu svätého pápeža Klementa Prvého Korinťanom

(Cap. 7, 4 - 8, 3; 8, 5 - 9, 1; 13, 1-4; 19, 2: Funk 1, 71-73. 77-78. 87)

Kajajte sa

     Pozorne sa zahľaďme na Kristovu krv a spoznáme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi, lebo bola vyliata pre našu spásu a celému svetu priniesla milosť pokánia.
     Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie“ všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili. Jonáš ohlásil Ninivčanom pohromu; ale oni robili pokánie za hriechy, modlitbou uzmierovali Boha a zachránili sa, hoci nepatrili do Božieho ľudu.
     O pokání hovorili pod vplyvom Ducha Svätého služobníci Božej milosti. A sám Pán vesmíru hovoril o pokání s prísahou: „Ako žijem,“ hovorí Pán, „nechcem smrť hriešnika, ale pokánie.“ A ešte pridáva významný prísľub: „Odvráťte sa, dom Izraela, od svojej neprávosti. Povedz synom môjho ľudu: Keby vaše hriechy siahali od zeme po nebo, keby boli červenšie sťa šarlát a černejšie ako kajúce rúcho a obrátili by ste sa ku mne z celého srdca a povedali by ste: Otče!, nakloním k vám svoj sluch ako k svätému ľudu.“
     Chce teda všetkých, ktorých miluje, pohnúť na pokánie a tento výrok zaručuje svojou všemohúcou vôľou.
     Preto sa poslušne podriaďme jeho velebnej a slávnej vôli, pokorne vzývajme jeho milosrdenstvo a dobrotu, zanechajme márne skutky, hádky a žiarlivosť, čo vedie k smrti, padnime na kolená a prosme ho o zľutovanie.
     Bratia, buďme ponížení, odložme všetku nadutosť a pýchu, pochabosť a hnevy a robme, čo je napísané. Duch Svätý totiž hovorí: „Nech sa múdry nechváli svojou múdrosťou, ani silák svojou silou, ani boháč svojím bohatstvom; ale kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi, nech ho hľadá a uskutočňuje právo a spravodlivosť.“ Pritom zvlášť myslime na slová Pána Ježiša, ktorými učil o miernosti a veľkorysosti.
     Lebo povedal: „Buďte milosrdný, aby ste dosiahli milosrdenstvo; odpúšťajte, aby sa vám odpustilo; ako robíte vy, tak sa stane aj vám; ako súdite, tak budete súdení aj vy; akí ste dobrí, takú dobrotu aj sami zakúsite; akou mierou meriate vy, takou sa nameria aj vám.“
     Upevnime sa v tomto príkaze a v týchto nariadeniach, aby sme žili podľa jeho svätej vôle. Veď sväté slovo hovorí: „Na takéhoto zhliadnem: na pokorného a tichého a na toho, kto sa chveje pred mojim slovom.“
     Pretože sme dostali účasť na mnohých veľkých a slávnych skutkoch, obráťme sa k méte pokoja, ktorá stojí od počiatku pred nami, pozorne hľaďme na Otca a Stvoriteľa celého sveta a silno prilipnime k jeho veľkolepým a prehojným darom pokoja a ostatných dobrodení.

RESPONZÓRIUM

Iz 55, 7; Joel 2, 13; porov. Ez 33, 11

R. Nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje. * Veď on je dobrotivý a milosrdný a zľutúva sa v nešťastí, Pán, náš Boh.
V. Pán nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. * Veď on je dobrotivý a milosrdný a zľutúva sa v nešťastí, Pán, náš Boh.

Začiatok Knihy Exodus

1, 1-22
Útlak Izraela

     Toto sú mená synov Izraela, ktorí prišli s Jakubom do Egypta; každý prišiel so svojou rodinou: Ruben, Simeon, Lévi, Júda, Isachar, Zabulon a Benjamín, Dan a Neftali, Gad a Aser. Všetkých, čo vyšli z Jakubových bedier, bolo sedemdesiat osôb. Jozef bol už v Egypte. Keď zomrel on i všetci jeho bratia a celé to pokolenie, synovia Izraela sa rozrástli, veľmi sa rozmnožili, nesmierne vzrástla ich sila a naplnili krajinu.
     Medzi tým v Egypte nastúpil nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal. Ten povedal svojmu ľudu: „Pozrite, izraelský ľud je veľký a mocnejší ako my. Poďte, obozretne s ním niečo urobíme, aby sa nerozmnožoval; lebo keby sa proti nám strhla vojna, pridal by sa k našim nepriateľom a po našej porážke by odišiel z krajiny.“
     A ustanovil nad nimi pracovných dozorcov, aby ich týrali ťažkými robotami; stavali faraónovi zásobovacie mestá Pitom a Rameses. No čím viac ich utláčali, tým väčšmi sa množili a vzrastali. Egypťania sa priam desili Izraelitov, preto ich zotročili a ich život urobili neznesiteľným: ťažkou robotou s hlinou a tehlami a všetkými druhmi služobných prác na poli, do ktorých ich násilne nútili.
     A egyptský kráľ rozkázal hebrejským babiciam – jedna z nich sa volala Sefra, druhá Fua –: „Keď budete pomáhať Hebrejkám pri pôrode a nadíde čas pôrodu: ak to bude chlapec, zabite ho, ak dievča, nechajte ho nažive.“ Ale babice sa báli Boha a nerobili, čo im egyptský kráľ rozkázal; nechávali chlapcov nažive.
     Kráľ si ich zavolal a povedal im: „Čo to robíte, že nechávate chlapcov nažive?“ Ony odpovedali: „Hebrejky nie sú ako egyptské ženy. Sú mocné a porodia skôr, ako k nim prídeme.“ Preto Boh preukazoval babiciam dobrodenia a ľud sa rozrastal a veľmi zosilnel. A pretože sa babice báli Boha, požehnal ich domy.
     A faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: „Každého novonarodeného chlapca hoďte do rieky, dievča ponechajte.“

RESPONZÓRIUM

Gn 15, 13-14; Iz 49, 26

R. Boh povedal Abrahámovi: Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v krajine, ktorá nebude ich; zotročia ich a štyristo rokov ich budú utláčať. * A ja budem súdiť národ, ktorému budú slúžiť.
V. Ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ. * A ja budem súdiť národ, ktorému budú slúžiť.

Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo 6 de Quadragesima, 1-2: PL 54, 285-287)

Duchovné očistenie pôstom a milosrdenstvom

     Milovaní, stále „je zem plná Pánovej milosti“ a sama príroda, ktorá nás obklopuje je pre každého veriaceho školou úcty voči Bohu. Veď nebo i zem, more a všetko, čo je na ňom, ohlasujú dobrotu a všemocnosť svojho pôvodcu. A obdivuhodná krása živlov, ktoré mu slúžia, vyžaduje od rozumného stvorenia spravodlivé vďakyvzdávanie.
     Ale teraz, keď nadchádzajú dni, ktoré sú osobitne poznačené tajomstvom obnovy človeka, dni ktoré predchádzajú veľkonočný sviatok, ešte naliehavejšie sa nám pripomína príprava: duchovné očistenie.
     Veď charakteristickým znakom veľkonočnej slávnosti je to, že sa celá Cirkev raduje z odpustenia hriechov, z ktorého sa majú tešiť nielen tí, čo sa znovuzrodia vo svätom krste, ale aj tí, čo majú už dlhší čas šťastie patriť medzi adoptívne deti.
     Lebo hoci kúpeľ znovuzrodenia úplne obnovuje človeka, predsa všetkým ostáva povinnosť denne sa obnovovať zo skazy smrteľnosti, a pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.
     Čo má teda, milovaní, robiť každý kresťan v každom čase, to treba teraz konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým tým, a že sa zbavujeme nerestí.
     S rozumným a svätým pôstom nemožno užitočnejšie spájať nijaké iné skutky ako almužnu, kde sa pod jedným menom milosrdenstva skrývajú mnohé chvályhodné skutky nábožnosti, aby si mohli byť všetci veriaci v duchu rovní, aj keď majú nerovnaké možnosti.
     Veď láske, ktorú dlhujeme tak Bohu, ako aj človeku, nemôžu nikdy stáť v ceste také prekážky, aby sme sa nemohli vždy slobodne rozhodnúť pre dobro. Keď anjeli spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ znamená to, že každý, kto má s láskou účasť na akejkoľvek biede iného, nepožíva len blaženosť plynúcu z Božieho zaľúbenia, ale aj z daru pokoja.
     Ohromne široké je pole skutkov lásky, ktoré svoju rozmanitosťou umožňujú pravým kresťanom rozdávať almužnu nielen vtedy, keď sú bohatí a zámožní, ale aj keď majú menej, ba aj keď sú celkom chudobní. A tak tí, čo sú nerovní v schopnosti obdarovať, môžu si byť podobní v ochote ducha.

RESPONZÓRIUM

Porov. 2 Kor 6, 4

R. Pôstne obdobie nám otvára brány raja; využime ho, modlime sa a odprosujme: * Aby sme v deň vzkriesenia mali účasť na Pánovej sláve.
V. Vo všetkom sa odporúčajme ako Boží služobníci. * Aby sme v deň vzkriesenia mali účasť na Pánovej sláve.

Z Knihy Exodus

2, 1-22
Mojžišovo narodenie a jeho útek

     Šiel istý muž z Léviho rodu a vzal si ženu zo svojho kmeňa. Ona počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, ukrývala ho tri mesiace. A keď ho už dlhšie skrývať nemohla, vzala prútený košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do tŕstia na brehu rieky. Jeho sestra stála opodiaľ a sledovala, čo sa stane.
     Tu prišla faraónova dcéra vykúpať sa v rieke a jej slúžky chodili po brehu rieky. Keď zbadala v tŕstí košík, hneď poslala poň svoju slúžku. Tá ho priniesla, ona ho otvorila a videla plačúce dieťa. Pohnutá ľútosťou povedala: „To je hebrejské dieťa.“ Chlapcova sestra sa jej opýtala: „Mám ísť a zavolať hebrejskú ženu, ktorá ti chlapca odchová?“ Ona odvetila: „Choď!“
     Dievča odbehlo a zavolalo matku dieťaťa. Faraónova dcéra jej povedala: „Vezmi tohto chlapca, odchovaj mi ho a ja ťa za to odmením.“ Žena chlapca vzala a chovala ho. A keď odrástol, odovzdala ho faraónovej dcére. Ona ho adoptovala za syna a dala mu meno Mojžiš, vraviac: „Vytiahla som ho z vody.“
     Keď Mojžiš dospel, vyšiel k svojim bratom. Videl, ako ťažko pracujú a ako istý Egypťan bil jedného jeho hebrejského brata. Poobzeral sa a keď videl, že vôkol niet nikoho, Egypťana zabil a ukryl do piesku. Keď vyšiel na druhý deň, zočil, ako sa bijú dvaja Hebreji. Útočníkovi povedal: „Prečo biješ svojho blížneho?“ Ten mu odvetil: „Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu nad nami? Chceš zabiť aj mňa, ako si zabil toho Egypťana?“ Mojžiš sa preľakol a povedal si: „Ako to len mohlo vyjsť najavo?“
     Dozvedel sa o tom faraón a chcel Mojžiša zabiť. Ale Mojžiš pred faraónom ušiel a zdržiaval sa v krajine Madián. Prišiel teda do krajiny Madián a sadol si k studni. Madiánsky kňaz mal sedem dcér a ony prišli na vodu; nalievali ju do válovov a chceli napojiť stádo svojho otca. Tu prišli pastieri a odohnali ich. Ale Mojžiš vstal, dievčence obránil a napojil im ovce.
     Keď sa ony vrátili k svojmu otcovi Raguelovi, spýtal sa ich: „Prečo ste prišli skôr ako inokedy?“ Odpovedali: „Nejaký Egypťan nás vyslobodil z rúk pastierov; ba aj vody nám načerpal a napojil ovce.“ „A kde je?“, opýtal sa ich. „Prečo ste toho človeka nechali tam? Zavolajte ho, nech si zaje chleba.“
     A Mojžiš súhlasil, že bude uňho bývať, a dostal jeho dcéru Seforu za manželku. Ona mu porodila syna, ktorému dal meno Gersam, lebo povedal: „Som prišelcom v cudzej krajine.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 11, 24-25. 26. 27

R. Dospelý Mojžiš s vierou odoprel volať sa synom faraónovej dcéry; volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať chvíľkový pôžitok z hriechu. * Hľadel totiž na odmenu.
V. Kristovo pohanenie pokladal za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta; s vierou opustil Egypt. * Hľadel totiž na odmenu.

Z Homílií Pseudo-Chryzostoma

(Supp., Hom. 6 De precatione: PG 64, 462-466)

Modlitba je svetlom duše

     Modlitba, čiže rozhovor s Bohom, je najvyšším dobrom, lebo je spoločenstvom a zjednotením s Bohom. Ako sa telesné oči rozjasňujú, keď vidia svetlo, tak aj duša upriamená na Boha je ožiarená jeho nevýslovným svetlom. Hovorím o modlitbe, ktorá nie je zvyková, ale vychádza z duše; ktorá nie je obmedzená na určitý čas alebo hodinu, ale sa koná stále, v noci i vo dne.
     Lebo nestačí, keď sa duch len vtedy narýchlo pozdvihne k Bohu, keď sa sústredíme na modlitbu; ale aj vtedy, keď nás zamestnávajú nejaké úlohy, či už starostlivosť o chudobných, či iné starosti alebo užitočné dobročinné skutky, máme do toho miešať túžbu po Bohu a spomienku naňho, aby sa všetko láskou k Bohu, sťa soľou okorenené stalo lahodným pokrmom pre Pána vesmíru. A stále, cez celý život môžeme sa tešiť zo zisku, ktorý plynie z toho, že mu venujeme viac času.
     Modlitba je svetlom duše, pravým poznaním Boha, prostredníčkou medzi Bohom a ľuďmi. Duch, modlitbou povznesený až do neba, objíma Pána v nevýslovnom šťastí. Dychtí po božskom mlieku ako dieťa, keď volá s plačom matku. Chce, aby sa splnili jeho vlastné túžby, no dostáva lepšie dary, ako je celý viditeľný svet.
     Modlitba je úctyhodná sprostredkovateľka pred Bohom, rozveseľuje srdce a utišuje jeho túžby. Keď hovorím o modlitbe, nemysli si, že sú to slová. To je túžba po Bohu, nevýslovná láska, ktorá nepochádza od ľudí, ale má pôvod v Božej milosti. Aj Apoštol o nej hovorí: „My nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“
     Ak Pán niekomu daruje takúto modlitbu, je to bohatstvo, ktoré nemôže byť odňaté. Je to nebeský pokrm, ktorý nasycuje dušu: kto ho ochutná, vzplanie večnou túžbou po Pánovi, akoby jeho dušu rozpaľoval najhorúcejší oheň.
     Túto modlitbu potom svojím úsilím zdokonaľuj: Okrášľuj svoj dom skromnosťou a pokorou, rozjasňuj ho svetlom spravodlivosti; vyzdobuj svoj dom dobrými skutkami ako ušľachtilým zlatým poťahom a namiesto maľovky a ozdobných kameňov použi vieru a veľkodušnosť. A nad celú stavbu polož na dokončenie domu modlitbu ako strechu. Tak pripravíš Pánovi dokonalý príbytok a prijmeš Pána ako v skvelom kráľovskom paláci. A skrze jeho milosť budeš vlastniť naozaj jeho samého ako obraz umiestnený v chráme duše.

RESPONZÓRIUM

Nár 5, 20. 21; Mt 8, 25

R. Prečo na nás zabúdaš navždy a opúšťaš nás na mnoho dní? * Obráť nás, Pane, k sebe, a my sa vrátime.
V. Pane, zachráň nás, hynieme. * Obráť nás, Pane, k sebe, a my sa vrátime.

Z Knihy Exodus

3, 1-20
Povolanie Mojžiša a zjavenie Pánovho mena

     Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal stádo za púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tam sa mu zjavil anjel Pána v plameni ohňa, čo šľahal z tŕňového kra. Videl, že ker horí plameňom, a nezhára.
     Mojžiš si povedal: „Pôjdem sa pozrieť na tento zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ Keď Pán videl, že sa prichádza pozrieť, Boh ho z tŕňového kra oslovil: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ Pán povedal: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá.“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha.
     A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil z rúk Egypťanov a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, na miesta Kanaánčanov, Hetejčanov, Amorejčanov, Ferezejčanov, Hevejčanov a Jebuzejčanov. Krik Izraelových synov prišiel ku mne a videl som ich útrapy, ako ich Egypťania sužujú. Poď, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, synov Izraela, z Egypta.“
     Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a vyviedol synov Izraela z Egypta?“ Ale on mu povedal: „Ja budem s tebou; a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: Keď vyvedieš ľud z Egypta, na tomto vrchu budete slúžiť Bohu.“
     Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k synom Izraela a poviem im: ,Poslal ma k vám Boh vašich otcov.‘ A čo im poviem, keď sa ma opýtajú: ,Ako sa volá?‘“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som ktorý som.“ A dodal: „Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.“ A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Toto povieš synom Izraela: Jahve (Ten, ktorý je), Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma k vám poslal. Toto je moje meno naveky a takto ma budú volať po všetky pokolenia.
     Choď, zhromaždi starších Izraela a povedz im: Zjavil sa mi Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, a povedal mi: Bedlivo som vás pozoroval a videl som všetko, čo sa s vami deje v Egypte, a povedal som, že vás vyvediem z egyptskej poroby do krajiny Kanaánčanov, Hetejčanov, Amorejčanov, Ferezejčanov, Hevejčanov a Jebuzejčanov, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom. Oni počúvnu tvoj hlas; pôjdeš so staršími Izraela k egyptskému kráľovi a poviete mu: Zjavil sa nám Pán, Boh Hebrejov, a teraz musíme ísť na trojdňovú cestu na púšť priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu.
     Ja viem, že vám egyptský kráľ nedovolí odísť, iba ak ho prinúti silná ruka. Preto vystriem svoju ruku a budem biť Egypt všetkými svojimi divmi, ktoré v ňom vykonám. Potom vás prepustí.“

RESPONZÓRIUM

Ex 3, 14; Iz 43, 11

R. Boh povedal Mojžišovi: Ja som, ktorý som. * Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.
V. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa. * Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.

Z traktátu svätého biskupa Ireneja Proti bludom

(Lib. 4, 13, 4 - 14, 1: SC 100, 534-540)

Priateľstvo s Bohom

     Náš Pán, Božie Slovo, najprv pritiahol k Bohu sluhov a potom tých, čo sa mu podriadili, oslobodil, ako sám hovorí učeníkom: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od Otca.“ Lebo priateľstvo s Bohom dáva nesmrteľnosť tým, čo sa o ňu usilujú.
     Boh na začiatku utvoril Adama nie preto, že by potreboval človeka, ale aby mal koho zahŕňať dobrodeniami. Veď nielen pred Adamom, ale ešte pred akýmkoľvek stvorením Slovo oslavovalo svojho Otca tým, že zostávalo v ňom. A aj Otec ho oslavoval, ako samo vraví: „Otče, osláv ma slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako povstal svet.“
     Ani našu službu nepotreboval, keď nám rozkázal, aby sme šli za ním, ale nám chcel darovať spásu. Lebo ísť za Spasiteľom znamená mať účasť na spáse, tak ako ísť za svetlom znamená prijímať svetlo.
     Veď tí, čo sú vo svetle, neosvecujú svetlo, ale ono osvecuje a osvetľuje ich. Oni jemu nič neposkytujú, ale prijímajú dobrodenie, keď ich svetlo osvecuje.
     Tak ani služba Bohu nič Bohu neprináša a Boh ani nepotrebuje službu človeka, ale on tým, čo idú za ním a slúžia mu, dáva život, neporušiteľnosť a večnú slávu. Tým, čo mu slúžia, preukazuje dobrodenie za to, že mu slúžia, a tým, čo idú za ním, za to, že idú za ním, ale neprijíma od nich nijaké dobrodenie, veď je bohatý, dokonalý a nič mu nechýba.
     Boh požaduje službu od ľudí preto, že je dobrý a milosrdný a chce preukázať dobro tým, čo vytrvajú v jeho službe. Lebo ako Boh nepotrebuje nikoho, tak človek potrebuje spoločenstvo s Bohom.
     A to je sláva človeka: vytrvať a vydržať v Božej službe. Preto Pán povedal učeníkom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Tým naznačil, že nie oni oslavovali jeho, keď išli za ním, ale tým, že išli za Božím Synom, získavali slávu u neho. A takisto: „Chcem, aby aj títo boli tam, kde som ja, aby videli moju slávu.“

RESPONZÓRIUM

Dt 10, 12; Mt 22, 38

R. Toto žiada od teba Pán, tvoj Boh: * Aby si sa bál Pána, svojho Boha, aby si ho miloval a slúžil Pánovi, svojmu Bohu, celým svojím srdcom a celou svojou dušou.
V. To je najväčšie a prvé prikázanie: * Aby si sa bál Pána, svojho Boha, aby si ho miloval a slúžil Pánovi, svojmu Bohu, celým svojím srdcom a celou svojou dušou.

Z Knihy Exodus

5, 1 - 6, 1
Utláčanie ľudu

     Mojžiš a Áron vošli k faraónovi a povedali: „Toto hovorí Pána, Boh Izraela: Prepusť môj ľud, aby mi na púšti priniesol obetu.“ Ale on odpovedal: „Kto je Pán, žeby som mal počúvať jeho hlas a prepustiť Izrael? Pána nepoznám a Izrael neprepustím.“ Oni povedali: „Stretol sa s nami Boh Hebrejov; dovoľ nám odísť na tri dni cesty na púšť a priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu, aby nás nestihol mor alebo meč.“ Egyptský kráľ im odvetil: „Mojžiš a Áron, prečo odvádzate ľud od jeho práce?! Choďte za svojou robotou!“ A faraón pokračoval: „Ľudu je už v krajine veľmi mnoho; vidíte, že sa dav rozrástol; o čo viac bude rásť, keď im dožičíte odpočinok od robôt?!“
     A v ten deň rozkázal poháňačom ľudu a dozorcom: „Už nebudete dávať ľudu slamu na výrobu tehál ako doteraz; nech si idú sami nazbierať slamy. A nariadite im vyrábať také isté množstvo tehál, ako vyrábali doteraz; nič nepoľavíte. Lebo nemajú čo robiť, a preto kričia: ‚Poďme a prinesme obetu nášmu Bohu.‘ Treba ich zaťažiť prácou, nech robia a nestarajú sa o klamné reči.“
     Poháňači ľudu a dozorcovia vyšli a povedali ľudu: „Toto hovorí faraón: ‚Už Vám slamu nedám. Choďte a nazbierajte si, kde nájdete, ale z vašej úlohy sa nič nepoľaví.‘“ A ľud sa rozpŕchol po celej egyptskej krajine zbierať slamu. Poháňači naliehali a hovorili: „Denne si plňte úlohu, ako ste plnili doteraz, keď ste dostávali slamu.“ A bili izraelských dozorcov, ktorých nad nimi ustanovili faraónovi poháňači, a hovorili: „Prečo ste ani včera ani dnes nevyrobili toľko tehál ako predtým?!“
     Izraelskí dozorcovia išli a žalovali sa u faraóna: „Prečo tak nakladáš so svojimi sluhami? Slamu nám nedávajú, tehly od nás požadujú rovnako. Nás, tvojich sluhov, bijú, a vina je na tvojich ľuďoch.“ On odvetil: „Nemáte čo robiť, zaháľate, a preto hovoríte: ‚Poďme a prinesme obetu Pánovi.? Len choďte a pracujte! Slamu nedostanete, a odovzdáte zvyčajný počet tehál.“
     Izraelskí dozorcovia videli, že je s nimi zle, keď im povedali: „Ani jeden deň sa nič z tehál nepoľaví.“ Ako vychádzali od faraóna, stretli sa s Mojžišom a Áronom, ktorí ich čakali, a povedali im: „Nech Pán vidí a nech súdi, že ste nám pokazili meno u faraóna a jeho služobníkov a podali ste mu meč, aby nás pobil.“
     Mojžiš sa vrátil k Pánovi a povedal: „Pane, prečo tak trápiš tento ľud? Načo si ma poslal? Odvtedy, ako som vošiel k faraónovi, aby som hovoril v tvojom mene, trápi tvoj ľud a ty si ich nevyslobodil.“
     Pán povedal Mojžišovi: „Teraz uvidíš, čo urobím faraónovi; lebo donútený silnou rukou ich prepustí, donútený mocnou rukou ich zo svojej krajiny vyženie.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Ex 5, 1. 3

R. Mojžiš si stal pred faraóna a povedal: Toto hovorí Pán: * Prepusť môj ľud, aby mi na púšti priniesol obetu.
V. Pán, Boh Hebrejov, ma poslal k tebe a hovorí: * Prepusť môj ľud, aby mi na púšti priniesol obetu.

Z Výkladu žalmov od svätého biskupa Augustína

(Ps. 60 2-3: CCL 39. 766)

V Kristovi sme boli pokúšaní a v ňom sme zvíťazili nad diablom

     „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“ Kto to hovorí? Akoby jeden. Pozri sa, či len jeden: „Od konca zeme volám k tebe; keď sa mi srdce chveje úzkosťou.“ Teda už nie jeden. A predsa jeden, veď Kristus, ktorého údmi sme všetci, je jeden. Lebo ktorý človek sám volá od konca zeme? Od konca zeme volá iba ono dedičstvo, o ktorom sa hovorí samému Synovi: „Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem.“
     Teda toto Kristovo vlastníctvo, toto Kristovo dedičstvo, toto Kristovo telo, táto jedna Kristova Cirkev, táto jednota, ktorou sme my, volá od konca zeme. A čo volá? To, čo som už povedal: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu; od konca zeme volá k tebe. To znamená: Toto volá k tebe „od konca zeme“, teda zovšadiaľ.
     Ale prečo to volám? „Keď sa mi srdce chveje úzkosťou.“ Tým prezrádza, že žije na celom svete uprostred všetkých národov nie vo veľkej sláve, ale vo veľkej skúške.
     Veď náš život na tejto púti nemôže byť bez skúšok, lebo napredujeme len v skúškach, a nik nepozná seba, ak nebol v pokušení, ani korunu nemôže dostať, ak nezvíťazil, a nemôže zvíťaziť, ak nezápasil, a zápasiť nemôže, ak nemá nepriateľa alebo pokušenia.
     Tento sa teda chveje úzkosťou a od konca zeme volá, no nie je opustený. Lebo v tom svojom tele, v ktorom už aj zomrel, aj vstal z mŕtvych a vystúpil do neba, predstavoval nás, čiže svoje tajomné telo, aby údy mali nádej, že aj ony prídu ta, kam ich predišla Hlava.
     Teda nás premenil na seba, keď sa chcel dať Satanovi pokúšať. Práve sa v evanjeliu čítalo, ako diabol Pána Ježiša na púšti pokúšal. Áno, diabol pokúšal Krista. Ale v Kristovi pokúšal teba, lebo Kristus mal pre teba spásu. Z teba mal pre seba smrť, zo seba pre teba život; z teba pre seba potupu, zo seba pre teba slávu; teda z teba mal pre seba pokušenie, zo seba pre teba víťazstvo.
     Ak sme v ňom boli pokúšaní my, my v ňom víťazíme nad diablom. Všímaš si, že Kristus bol pokúšaný, a nevšímaš si, že zvíťazil? Uvedom si, že v ňom si pokúšaný ty, a vedz, že v ňom ty víťazíš. Mohol diabla nepripustiť k sebe, ale keby nebol býval pokúšaný, nebol by ťa mohol naučiť, ako zvíťaziť, keď budeš v pokušení.

RESPONZÓRIUM

Jer 1, 19; 39. 18

R. Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa; * Lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.
V. Nepadneš pod mečom, dostaneš život ako korisť. * Lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.

Z Knihy Exodus

6, 2-13
Povolanie Mojžiša — druhé rozprávanie

     Boh hovoril s Mojžišom a povedal mu: „Ja som Pán; ja som sa zjavil Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako všemohúci Boh, ale svoje meno Jahve som im neoznámil. Uzavrel som s nimi zmluvu, že im dám kanaánsku krajinu, krajinu ich putovania, v ktorej boli ako prišelci. Ja som počul vzdychanie synov Izraela, lebo Egypťania ich zotročili, a rozpamätal som sa na svoju zmluvu.
     Preto povedz synom Izraela: Ja som Pán, ja vás vyvediem z egyptskej otrokárne, vyslobodím vás z otroctva a vykúpim vás vystretým ramenom a veľkými súdmi. Prijmem vás za svoj ľud a budem vaším Bohom; a poznáte, že ja som Pán, váš Boh, ktorý vás vyviedol z egyptskej otrokárne a voviedol do krajiny, nad ktorú som zdvihol ruku, že ju dám Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi: ja, Pán, vám ju dám do vlastníctva.“
     Mojžiš potom všetko rozprával synom Izraela, ale oni ho pre malomyseľnosť a tvrdú robotu nepočúvali. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Choď a povedz faraónovi, egyptskému kráľovi, aby prepustil synov Izraela zo svojej krajiny.“ Mojžiš hovoril pred Pánom: „Synovia Izraela ma nepočúvajú; ako ma teda počúvne faraón, tým viac, že mám nemotorné ústa?“
     Pán sa znova rozprával s Mojžišom a Áronom a poslal ich k synom Izraela a k faraónovi, egyptskému kráľovi, aby vyviedli synov Izraela z egyptskej krajiny.

RESPONZÓRIUM

1 Pt 2, 9. 10; Ex 6, 7. 6

R. Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud. * Prijmem vás za svoj ľud a budem vaším Bohom.
V. Ja som Pán a vyvediem vás z egyptskej otrokárne a vykúpim vás vystretým ramenom. * Prijmem vás za svoj ľud a budem vaším Bohom.

Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského

(Oratio 14, De pauperum amore, 23-25: PG 35, 887-890)

Prejavujme si navzájom dobrotivosť, akú má Pán

     Rozmýšľaj, skade máš to, že si, že dýchaš, že myslíš a chápeš, a čo je najväčšie, že poznáš Boha, že očakávaš nebeské kráľovstvo, blažené videnie – teraz síce len nejasne ako v zrkadle, no potom plnšie a čistejšie –, že si Božie dieťa, Kristov spoludedič, ba odvážim sa povedať, že si sám božský. Odkiaľ máš toto všetko a od koho?
     Alebo ak mám hovoriť o maličkostiach očiam dostupných: čí je to dar a dobrodenie, keď hľadíš na krásu neba, na dráhu slnka, obeh mesiaca, množstvo hviezd a na tú harmóniu a poriadok, ktorý z toho všetkého vyžaruje ako zvuk z lýry?
     Kto ti dal dážď, poľnohospodárstvo, jedlo, remeslá, príbytky, zákony, štáty, život tichý a ľudsky ušľachtilý, priateľstvo a dôvernosť, ktorá ťa spája s príbuznými?
     Skade máš to, že časť živočíchov je krotká a tebe podriadená a časť ti slúži za pokrm?
     Kto ťa ustanovil za pána a kráľa všetkého na zemi?
     Kto ťa obdaril – aby som nespomínal jednotlivé veci – tým všetkým, čím človek prevyšuje ostatné živočíchy?
     Nie Boh, ktorý teraz predovšetkým a za toto všetko žiada od teba, aby si bol dobrý? A nemusíme sa hanbiť, keď sme už od neho dostali a ešte očakávame toľko a také veci, a my jemu odopierame aj to jediné, aby sme boli dobrí? A keď sa on, hoci je Boh a Pán, neostýcha volať sa naším Otcom, my by sme mohli zaprieť svojich príbuzných?
     Vonkoncom nie, moji bratia a priatelia, v nijakom prípade sa nedopusťme toho, že by sme zle spravovali veci, ktoré sme dostali od Boha ako dar. Aby sme nemuseli počuť Petrove slová: „Hanbite sa vy, čo zadržiavate cudzí majetok. Zaumieňte si napodobňovať Božiu spravodlivosť a nik nebude chudobný.“
     Nezaťažujme sa hromadením a opatrovaním peňazí, zatiaľ čo iní trpia núdzu, aby nás nemusel napadnúť svätý Amos trpkými a výhražnými slovami: „Robte už niečo vy, čo hovoríte: Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať a sobota, aby sme mohli otvoriť pokladnice?“
     Riaďme sa tým najvyšším a prvým Božím zákonom, veď on posiela dážď na spravodlivých i hriešnikov a slnku dáva vychádzať pre všetkých rovnako. Všetkým pozemským živočíchom rozprestrel šíru krajinu, pramene, bystriny a lesy, a všetkým uštedril v prehojnej miere základné prostriedky na život, ktoré nijaká moc nezadrží, nijaký zákon neobmedzí, nijaké hranice nerozdelia. Dáva ich ako spoločné, no pritom rozsiahle a bohaté, a tak vo všetkom dostačujúce, aby rovnakú dôstojnosť prírody vyznačil rovnosťou darov a ukázal bohatstvo svojej dobroty.

RESPONZÓRIUM

Porov. Lk 6, 35; Mt 5. 45; Lk 6. 36

R. Milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte, aby ste boli synmi svojho Otca. * Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.
V. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec. * Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.

Z Knihy Exodus

6, 29 – 7, 25
Prvá rana Egypta

     Pán povedal Mojžišovi: „Ja som Pán; povedz faraónovi, egyptskému kráľovi, všetko, čo ja hovorím tebe.“ A Mojžiš vravel pred Pánom: „Mám nemotorné ústa, akože ma faraón počúvne?“
     Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ustanovil som ťa a budeš faraónovým bohom a tvoj brat Áron bude tvojím prorokom. Ty mu rozpovieš všetko, čo ti rozkážem, a on povie faraónovi, aby prepustil synov Izraela zo svojej krajiny. Ja však zatvrdím jeho srdce a budem množiť svoje znamenia a divy v egyptskej krajine. On vás nepočúvne a ja položím svoju ruku na Egypt a za veľmi veľkých súdov vyvediem voje, svoj ľud, synov Izraela z egyptskej krajiny. Vtedy Egypťania poznajú, že ja som Pán, keď vystriem svoju ruku na Egypt a vyvediem synov Izraela spomedzi nich.“
     Mojžiš a Áron urobili, ako prikázal Pán; tak urobili. Mojžiš mal osemdesiat rokov a Áron osemdesiattri, keď sa rozprávali s faraónom.
    
     Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Keď vám faraón povie: ‚Urobte nejaké znamenie,‘ povieš Áronovi: ‚Vezmi si palicu a hoď ju pred faraóna‘ a ona sa premení na hada.“ Mojžiš a Áron vošli k faraónovi a urobili, ako prikázal Pán. Áron hodil palicu pred faraóna a jeho služobníkov a premenila sa na hada.
     Ale faraón zavolal mudrcov a čarodejníkov a aj oni, egyptskí zaklínači, urobili to isté. Každý hodil svoju palicu a ony sa premenili na hady. Ale Áronova palica pohltila ich palice. No srdce faraóna sa zatvrdilo a nepočúvol ich, ako predpovedal Pán.
     Pán povedal Mojžišovi: „ Faraónovo srdce je neoblomné, nechce prepustiť ľud. Choď k nemu ráno. Keď vyjde k vode, postavíš sa oproti nemu na brehu rieky. Vezmeš si do ruky palicu, čo sa obrátila na hada, a povieš mu: Pán, Boh Hebrejov, poslal ma k tebe s odkazom: Prepusť môj ľud, aby mi na púšti priniesol obetu. Ale až doteraz si nechcel počúvať. Preto Pán hovorí: Podľa tohto poznáš, že ja som Pán: Pozri, palicou, ktorú mám v ruke, udriem vodu rieky a premení sa na krv. Ryby, čo sú v rieke, vyhynú, voda zosmradne a Egypťanom sa bude priečiť piť vodu z rieky.“
     Potom povedal Pán Mojžišovi: „Povedz Áronovi: Vezmi si palicu a vystri ruku nad vody Egypta, nad jeho rieky a potoky, nad močiare a všetky vodné nádrže, aby sa premenili na krv. Nech je krv v celej egyptskej krajine, aj v drevených a kamenných nádobách.“ Mojžiš a Áron urobili tak, ako prikázal Pán. Zdvihol palicu a pred očami faraóna a jeho služobníkov udrel vodu rieky a tá sa premenila na krv. Ryby, čo boli v rieke, zahynuli, rieka zosmradla a Egypťania nemohli piť vodu z rieky. A krv bola po celej egyptskej krajine.
     To isté urobili aj egyptskí čarodejníci svojimi čarami. No srdce faraóna sa zatvrdilo a nepočúvol ich, ako predpovedal Pán. Obrátil sa a vošiel do svojho domu a nepripustil si k srdcu ani toto. Všetci Egypťania kopali okolo rieky a hľadali pitnú vodu, lebo vodu z rieky piť nemohli. Tak prešlo celých sedem dní odvtedy, ako Pán udrel rieku.

RESPONZÓRIUM

Porov Zjv 16, 4-5. 6. 7

R. Anjel vylial svoju čašu na rieky a zmenil sa na krv. Potom som počul anjela volať: Spravodlivý si, pane, a svätý, že si vyniesol taký rozsudok. * Pretože prelievali krv svätých a prorokov.
V. A od oltára som počul volať iného anjela. Áno, Pane, Bože všemohúci, správne a spravodlivé sú tvoje súdy. * Pretože prelievali krv svätých a prorokov.

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

(Cap. 1-3: CSEL 3, 167-168)

Ten, ktorý dal život, učil aj modliť sa

     Milovaní bratia, evanjeliové prikázania nie sú nič iné ako Božie smernice, základy, na ktorých možno vybudovať nádej, stĺpy na upevnenie viery, pokrm, ktorý živí srdce, míľniky, ktoré vyznačujú cestu, prostriedky na dosiahnutie spásy; ony vzdelávajú učenlivé mysle veriacich na zemi a tým nás privádzajú do nebeského kráľovstva.
     Boh chcel mnohé veci povedať a sprístupniť sluchu prostredníctvom svojich služobníkov, prorokov. Ale o koľko väčšie je to, čo hovorí Syn, čo vlastným hlasom dosvedčuje Božie slovo, ktoré bolo už v prorokoch. Už nekáže pripravovať cestu tomu, ktorý prichádza, ale sám prichádza, otvára a ukazuje cestu nám, čo sme predtým bezradne a slepo tápali vo tme smrti, aby sme sa vo svetle milosti držali cesty života, na ktorej nás vedie a riadi sám Pán.
     On nám medzi ostatnými spasiteľnými pokynmi a božskými prikázaniami, ktorými vedie svoj ľud k spáse, sám dal aj vzor modlitby a sám nás upozornil a poučil, o čo máme prosiť. Ten, ktorý dal život, učil aj modliť sa, a to s takou istou láskavosťou, s akou nám daroval a zveril všetko ostatné, aby nás Otec ľahšie vyslyšal, keď sa mu prihovárame prosebnou modlitbou, ktorú nás naučil jeho Syn.
     Už predtým povedal, že prichádza hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde, a teraz splnil, čo vtedy prisľúbil, aby sme sa my, čo sme z jeho posvätenia prijali ducha a pravdu, pod jeho vedením aj pravdivo a v duchu klaňali.
     Lebo ktorá modlitba môže byť duchovnejšia ako tá, čo nám dal Kristus? Veď on nám poslal aj Ducha Svätého! Ktorá modlitba je u Otca pravdivejšia ako tá, ktorú prvý vyslovil vlastnými ústami Syn? Veď on je Pravda! Preto modliť sa ináč, ako nás naučil, je nielen nevedomosť, ale aj previnenie, lebo on sám vyhlásil: „Odmietate Božie prikázanie, aby ste nastolili svoje obyčaje.“
     Modlime sa teda, milovaní bratia, ako nás naučil božský Učiteľ. Bohu je milá a dôverná modlitba, keď prosíme jeho slovami; k jeho sluchu vystupuje Kristova modlitba.
     Nech pozná Otec slová svojho Syna, keď sa modlíme. Ten, čo býva v našom srdci, nech je aj v našom hlase. A pretože práve jeho máme u Otca ako zástancu pre naše hriechy, vždy používajme slová nášho zástancu, keď ako hriešnici odprosujeme za svoje previnenia. Veď ak hovorí, „že čokoľvek budeme prosiť od Otca v jeho mene, dá nám to“, o koľko istejšie dosiahneme, za čo prosíme v Kristovom mene, ak budeme prosiť jeho modlitbou!

RESPONZÓRIUM

Jn 16, 24; 14, 13

R. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. * Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná.
V. Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. * Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná.

Z Knihy Exodus

10, 21 – 11, 10
Rana tmy a oznámenie rany prvorodených

     Pán povedal Mojžišovi: „Vystri ruku k nebu a nad celou egyptskou krajinou bude taká hustá tma, že ju bude možno nahmatať.“ Tu Mojžiš vystrel ruku k nebu a v celej egyptskej krajine nastala hrozná tma a trvala tri dni. Nik nevidel svojho brata, ani sa nepohol z miesta, na ktorom bol. Ale všade, kde bývali synovia Izraela, bolo svetlo.
     Vtedy faraón zavolal Mojžiša a Árona a povedal im: „Choďte a prineste obetu Pánovi; len vaše ovce a dobytok zostanú tu, vaše deti nech idú s vami.“ Mojžiš povedal: „Aj keby si nám dal na žertvy a zápalné obety, ktoré by sme obetovali Pánovi, nášmu Bohu, pôjdu s nami aj naše stáda; nezostane z nich ani kopyto, lebo z nich vezmem, čo je potrebné na službu Pánovi, nášmu Bohu, najmä preto, že neviem, čo treba obetovať, kým neprídeme na to miesto.“
     Ale Pán zatvrdil faraónovo srdce a on ich nechcel prepustiť. A faraón mu povedal: „Odíď odo mňa a neopovažuj sa mi už ukázať na oči, lebo v deň, v ktorý ťa uvidím, zomrieš.“ Mojžiš odpovedal: „Stane sa, ako si povedal: už sa ti viac neukážem na oči.“
     Pán povedal Mojžišovi: „Ešte jednou ranou udriem faraóna a Egypt, potom vás prepustí. Ba bude vás nútiť, aby ste odišli. Povedz teda všetkému ľudu, nech si každý muž vyžiada od svojho priateľa a žena od svojej susedy strieborné a zlaté predmety. A Pán vzbudí u Egypťanov priazeň voči ľudu.“ Mojžiš bol veľmi vážený muž v egyptskej krajine, v očiach faraónových služobníkov aj v očiach všetkého ľudu.
     A Mojžiš povedal faraónovi: „Toto hovorí Pán: O polnoci prejdem Egyptom a zomrie všetko prvorodené v egyptskej krajine, od faraónovho prvorodeného, ktorý sedí na jeho tróne, až po prvorodeného slúžky, ktorá je pri žarnove, aj všetko prvorodené z dobytka. A v celej egyptskej krajine bude veľký nárek, aký ešte nebol, ani viac nebude. Ale u nikoho zo synov Izraela nezaštekne pes proti človeku ani proti zvieraťu, aby ste vedeli, ako obdivuhodne Pán rozlišuje medzi Egypťanmi a Izraelom. Potom prídu všetci títo tvoji služobníci ku mne, poklonia sa mi a budú hovoriť: ‚Odíď ty i všetok ľud, čo ide za tebou.‘ Potom odídem.“ A odišiel od faraóna veľmi nahnevaný.
     Ale Pán povedal Mojžišovi: „Faraón vás nepočúvne, aby sa stalo v egyptskej krajine mnoho znamení.“ Mojžiš a Áron robili pred faraónom mnohé zázraky, ale Pán zatvrdzoval faraónovo srdce a on neprepustil synov Izraela zo svojej krajiny.

RESPONZÓRIUM

Porov. Múd 18, 4; 17, 20; 18, 1

R. Zaslúžili si, aby boli zbavení svetla tí, čo strážili tvojich uväznených synov, * Skrze ktorých mal svet dostať neporušené svetlo zákona.
V. Na Egypťanov zaľahla ťažká noc, ale tvoji svätí mali najjasnejšie svetlo. * Skrze ktorých mal svet dostať neporušené svetlo zákona.

Z Dôkazov biskupa Afráta

(Dem. 11, De circumcisione, 11-12: PS 1, 498-503)

Obriezka srdca

     Zákon a zmluva boli celkom zmenené. Prvý raz Boh zmenil zmluvu s Adamom a uzavrel inú s Noemom. Inú uzavrel s Abrahámom, ale aj tú zmenil a Mojžišovi dal novú. A keď sa Mojžišova zmluva nedodržiavala, uzavrel s posledným pokolením inú zmluvu, ktorú už nezmení. Adamovi dal zákon, aby nejedol zo stromu života, Noemovi dúhu v oblakoch, Abraháma si najprv vyvolil pre jeho vieru a potom mu dal obriezku ako znamenie a pečať pre potomkov. Mojžiš mal veľkonočného baránka ako zmiernu obetu za ľud.
     Všetky tieto zmluvy sa jedna od druhej líšili. A potom obriezka, ktorá sa páči darcovi tamtých zmlúv, je tá, o ktorej hovorí Jeremiáš: „Obrežte si predkožku srdca.“ Ak bola pevná zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, je pevná a spoľahlivá aj táto a už nemôže dať nijaký iný zákon, ani na podnet tých, čo sú mimo zákona, ani tých, čo podliehajú zákonu.
     Mojžišovi dal zákon s pravidlami a prikázaniami. Keď ho nezachovávali, zrušil zákon i jeho prikázania a sľúbil, že uzavrie novú zmluvu, o ktorej povedal, že bude odlišná od prvej, hoci pôvodca obidvoch je ten istý. A toto je zmluva, ktorú sľúbil dať: „Budú ma poznať všetci, malí i veľkí.“ A v tejto zmluve už niet obriezky tela ako znamenie ľudu.
     S istotou vieme, drahý brat, že Boh ustanovil v rozličných pokoleniach zákony, ktoré boli platné, kým sa jemu páčilo, ale čoskoro zastarali, ako hovorí Apoštol, že v minulosti v jednotlivých obdobiach existovalo Božie kráľovstvo v rozličných podobách.“
     Ale náš Boh je pravdovravný a jeho prikázania sú nanajvýš spoľahlivé. Každá jeho zmluva sa v svojom čase ukázala pevná a pravdivá a tí, čo sú obrezaní na srdci, žijú a znova budú obrezaní v pravom Jordáne, ktorým je krst na odpustenie hriechov.
     Jozue, Nunov syn, obrezal ľud druhý raz kamenným nožom, keď prešiel so svojím ľudom cez Jordán. Ježiš, náš Spasiteľ, druhý raz obrezal obriezkou srdca národy, ktoré v neho uverili a dali sa pokrstiť; boli obrezané „mečom, ktorým je jeho slovo, ostrejšie ako každý dvojsečný meč“.
     Jozue, Nunov syn, priviedol ľud do prisľúbenej krajiny; Ježiš, náš Spasiteľ, prisľúbil krajinu života všetkým, čo prejdú cez pravý Jordán, uveria a budú obrezaní obriezkou srdca.
     Preto sú blahoslavení tí, čo sú obrezaní obriezkou srdca a druhou obriezkou sa znovuzrodili z vody. Oni dostanú dedičstvo s Abrahámom, verným vodcom a otcom všetkých národov, lebo jemu sa jeho viera počítala za spravodlivosť.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 8, 8. 10; 2 Kor 3, 3

R. Uzavriem s domom Izraela novú zmluvu, svoje zákony vložím do ich mysle * A vpíšem im ich do srdca nie atramentom, ale Duchom živého Boha.
V. Dám im môj zákon nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca. * A vpíšem im ich do srdca nie atramentom, ale Duchom živého Boha.

Z Knihy Exodus

12, 1-20
Veľkonočný baránok a nekvasené chleby

     Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v Egypte: „Tento mesiac bude pre vás začiatočným mesiacom, prvým mesiacom v roku. Celej izraelskej pospolitosti povedzte: V desiaty deň tohto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, baránka pre každý dom. Ak je rodina menšia a nevládala by zjesť baránka, nech sa spojí so susedom, čo býva jeho domu najbližšie, podľa počtu osôb, koľko stačí na zjedenie baránka. Baránok musí byť bezchybný, jednoročný samček; môžete ho vybrať z oviec alebo kozliat. Budete ho opatrovať do štrnásteho dňa tohto mesiaca; v predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje. Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni a nekvasený chlieb s horkými zelinami. Nič nesmiete z neho jesť surové ani uvarené vo vode, teda len na ohni upečené. Zjete aj hlavu, nohy a vnútornosti. Nič z neho nesmie zostať do rána; keby z neho niečo zostalo, spálite to na ohni. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, sandále na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je Pánova Pascha (čiže Pánov prechod).
     V tú noc prejdem egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v Egypte; človekom počnúc až po dobytok. A nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd. Ja som Pán. Krv na vašich domoch bude znamením, že v nich bývate. Uvidím krv a obídem vás; nezastihne vás nijaká pohroma, keď budem biť Egypt. Tento deň bude pre vás pamätný a budete ho sláviť ako sviatok Pána; z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť po všetky veky.
     Sedem dní budete jesť nekvasené chleby: už v prvý deň nebude kvas vo vašich domoch, lebo každý, kto by od prvého dňa až po siedmy deň jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela.
     Prvý deň bude svätý a slávnostný a siedmy deň takisto slávnostný a posvätný. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla.
     Budete zachovávať sviatok Nekvasených chlebov, lebo práve v ten deň som vyviedol vaše voje z egyptskej krajiny. Tento deň budete zachovávať z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie. Od večera štrnásteho dňa v prvom mesiaci budete jesť nekvasené chleby až do večera dvadsiateho prvého dňa v tom istom mesiaci.
     Za sedem dní sa nenájde kvas vo vašich domoch. Kto by jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z izraelskej pospolitosti, cudzinec tak ako domorodec. Nebudete jesť nič kysnuté; vo všetkých svojich príbytkoch budete jesť nekvasené chleby.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Zjv 5, 8. 9; porov. 1 Pt 1, 18. 19

R. Starci padali pred Baránkom a spievali novú pieseň: * Pane, vykúpil si nás Bohu svojou krvou.
V. Boli sme vykúpení nie striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, nepoškvrneného Baránka. * Pane, vykúpil si nás Bohu svojou krvou.

Z Homílií svätého biskupa Astéria Amazejského

(Hom. 13: PG 40. 355-358. 362)

Napodobujme príklad Pána, dobrého Pastiera

     Ak sa chcete pretekať s Bohom, pretože ste na jeho obraz stvorení, napodobujte jeho príklad. Vy, kresťania, ktorí sa už samým menom hlásite k ľudskosti, napodobujte Kristovu lásku.
     Pozrite, aký je nesmierne dobrý! Keď chcel prísť skrze človeka medzi ľudí, poslal napred Jána, hlásateľa pokánia a vodcu, a pred Jánom všetkých prorokov, ktorí učili ľudí, aby sa spamätali, vrátili sa na cestu a začali prinášať lepšie ovocie.
     Len čo prišiel sám, osobne, volal vlastnými ústami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ A ako prijal tých, čo počúvali jeho hlas? Ochotne im odpustil hriechy a hneď, v okamihu ich oslobodil od všetkého, čo ich trápilo. Slovo ich posvätilo, Duch ich posilnil, starý človek bol pochovaný vo vode, novozrodený sa zaskvel milosťou.
     A čo sa stalo potom? Z nepriateľa sa stal priateľ, z cudzinca syn, zo svetáka človek svätý a nábožný.
     Napodobujme pastierske spôsoby, ktoré používal Pán. Zahĺbme sa do evanjelií a tam akoby v zrkadle hľaďme na vzor starostlivosti a dobroty a priúčajme sa tomu.
     Tam totiž v podobenstvách a obrazoch vidíme pastiera, ktorý má sto oviec. A keď sa mu jedna z nich oddelila od stáda a zablúdila, on nezostal s tými, čo sa pokojne pásli, ale vybral sa hľadať tamtú. Prešiel mnohé údolia a rokliny, prešiel vysoké a strmé hory, s veľkou námahou sa boril pustatinami a hľadal dovtedy, kým blúdiacu nenašiel.
     A keď ju našiel, nebil ju, ani ju nehnal surovo k stádu, lež si ju vyložil na plecia, bol k nej nežný a niesol ju do stáda; a z tej jednej, nájdenej, mal väčšiu radosť ako z množstva ostatných. Rozvážme dobre túto skutočnosť, obostretú a zahalenú tajom podobenstva. Táto ovca vôbec neznamená ovcu ani pastier pastiera, ale čosi iné.
     Takéto príklady skrývajú posvätné pravdy. Napomínajú nás totiž, že nesmieme ľudí pokladať za beznádejne stratených, ani opustiť ich, ak sú v nebezpečenstve, ani nesmieme otáľať, keď im treba pomôcť, ale ak sa odklonia od správneho spôsobu života a blúdia, máme ich priviesť späť na cestu, tešiť sa z ich návratu a pripojiť ich k množstvu tých, čo žijú správne a nábožne.

RESPONZÓRIUM

Zach 7, 9; Mt 6, 14

R. Súďte spravodlivo * A buďte milosrdní k svojmu bratovi.
V. Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. * A buďte milosrdní k svojmu bratovi.

Z Knihy Exodus

12, 21-36
Rana prvorodených

     Mojžiš zvolal všetkých starších zo synov Izraela a povedal im: „Choďte, vezmite zviera podľa svojich rodín a zabite veľkonočného baránka. Do krvi v miske namočte zväzok yzopu a pomažte ňou vrchný prah dverí a oboje verají svojho domu, lebo Pán bude prechádzať a biť Egypťanov. Ale keď uvidí krv na vrchnom prahu a na oboch verajach, prejde popri dverách a nedovolí zhubcovi vojsť do vašich domov a ničiť. Tento rozkaz zachovávajte ako ustanovenie pre seba i pre svojich synov naveky.
     Aj keď prídete do krajiny, ktorú vám dá Pán, ako to prisľúbil, budete konať tieto obrady. A keď sa vás vaši synovia spýtajú ‚Čo znamená tento obrad?‘ poviete im: ‚To je obetovanie veľkonočného baránka Pánovi, ako vtedy, keď prešiel popri domoch synov Izraela v Egypte, keď bil Egypťanov a keď naše domy ušetril.‘ “ Tu ľud padol na kolená a klaňal sa. Potom synovia Izraela išli a urobili, ako Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi.
     A o polnoci Pán pobil všetko prvorodené v egyptskej krajine od faraónovho prvorodeného, ktorý sedel na jeho tróne, až po prvorodeného zajatca, ktorý bol v žalári, aj všetko prvorodené z dobytka. A faraón vstal za noci i všetci jeho služobníci a celý Egypt a v Egypte nastal veľký nárek, lebo nebolo domu, kde by neležal mŕtvy.
     Ešte v noci zavolal faraón Mojžiša a Árona a povedal: „Zoberte sa a odíďte z môjho ľudu, vy aj synovia Izraela. Choďte a prineste obetu Pánovi, ako ste hovorili. Vezmite si ovce i dobytok, ako ste žiadali; odíďte a požehnajte ma.“ Aj Egypťania súrili ľud, aby rýchlo odišiel z krajiny, lebo vraveli: „Všetci pomrieme.“
     Ľud teda vzal zamiesené cesto prv, ako vykyslo; dieže zabalil do plášťov a vyložil si ich na plecia. Synovia Izraela urobili, ako im rozkázal Mojžiš, a vyžiadali si od Egypťanov strieborné a zlaté predmety a mnoho šatstva. Pán vzbudil u Egypťanov priazeň voči ľudu a urobili im po vôli, a tak olúpili Egypťanov.

RESPONZÓRIUM

Ex 12, 7. 13; 1 Pt 1, 18. 19

R. Synovia Izraela namažú krvou baránka oboje verají a vrchný prah dverí na domoch. * Krv na vašich domoch bude znamením.
V. Boli ste vykúpení drahou krvou Krista, nepoškvrneného Baránka. * Krv na vašich domoch bude znamením.

Zo Zrkadla lásky blahoslaveného opáta Aelréda

(Lib. 3, 5: PL 195, 582)

Bratská láska sa má riadiť podľa Kristovho príkladu

     Nič nás tak nepobáda k láske k nepriateľom, ktorá je vrcholom bratskej lásky, ako keď vďačne uvažujeme o onej obdivuhodnej trpezlivosti s akou „najkrajší z ľudských synov“ nastavil svoju pôvabnú tvár bezbožníkom, aby ju opľúvali, s akou dovolil ničomníkom zakryť tie oči, čo svojím mihnutím riadia všetko, s akou vystavil svoje boky bičom, s akou sklonil hlavu, pred ktorou sa chvejú kniežatstvá a mocnosti, pod ostré tŕne, s akou prijímal potupu a urážky a napokon s akou prijímal kríž, klince, kopiju, žlč a ocot; a pri všetkom bol mierny, tichý a pokojný.
     Nakoniec „bol ako ovca vedený na zabitie, ako baránok, ktorý onemie pred strihačmi a neotvorí ústa“.
     Kto počuje ten obdivuhodný hlas, plný nežnosti, plný lásky, plný nezmeniteľného pokoja: „Otče, odpusť im,“ a neobjíme hneď so všetkou láskou svojich nepriateľov? Hovorí: „Otče, odpusť im.“ Akú nehu a lásku mohol ešte pridať k tejto modlitbe?
     A predsa pridáva. Bolo mu málo, že sa modlil. Chcel ešte aj ospravedlniť. Hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Áno, sú veľkí hriešnici, ale mali v úsudku, preto: „Otče, odpusť im.“ Križujú ma. Ale nevedia, koho križujú, lebo „keby boli vedeli, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“. Preto: „Otče, odpusť im.“ Pokladajú ma za porušovateľa zákona, myslia si, že si neoprávnene osobujem božstvo, vidia vo mne zvodcu ľudu. Skryl som pred nimi svoju tvár, nepoznali moju velebnosť, preto: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
     Ak teda má človek milovať seba samého, nesmie sa dať skaziť nijakým telesným pôžitkom. Ale aby nepodľahol telesnej žiadostivosti, nech upriami celú svoju pozornosť na Pánovo láskyhodné telo. A potom, aby mohol dokonalejšie a príjemnejšie spočinúť v slasti bratskej lásky, nech zovrie do náručia pravej lásky aj nepriateľov.
     Ale aby tento božský oheň v ustavičných príkoriach neochladol, treba stále duchovným zrakom pozerať na tichú trpezlivosť nášho milovaného Pána a Spasiteľa.

RESPONZÓRIUM

Iz 53, 12; Lk 23, 34

R. Vydal na smrť svoj život a započítali ho medzi zločincov. * On niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov.
V. Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. * On niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov.

Z Knihy Exodus

12, 37-49; 13, 11-16
Hebreji sa vydávajú na cestu.
Zákony o Veľkej noci a o prvorodených

     Izraeliti sa pohli z Ramesesa do Sukotu; okolo šesťstotisíc pešo idúcich mužov, okrem detí. A s nimi šlo nespočetné množstvo iného ľudu a obrovské stáda oviec a dobytka. Z cesta, ktoré si vzali z Egypta, napiekli nekvasené podpopolné chleby; cesto nemohlo vykysnúť, lebo ich z Egypta hnali a nedovolili im ani na chvíľku sa zdržať a pripraviť si jedlo na cestu.
     Synovia Izraela bývali v Egypte štyristotridsať rokov. Po štyristotridsiatich rokoch práve v ten deň vyšli Pánove voje z egyptskej krajiny. Bola to noc bdenia, zasvätená Pánovi, keď ich vyviedol z Egypta. Túto noc majú sláviť na Pánovu počesť všetci Izraeliti z pokolenia na pokolenie.
     Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Toto je ustanovenie o veľkonočnom baránkovi: Nebude z neho jesť nijaký cudzinec. Každý otrok kúpený za peniaze bude obrezaný, a tak bude jesť. Prisťahovalec a nádenník nebudú z neho jesť. Musí sa zjesť v tom istom dome a nič z jeho mäsa nevynesiete z domu von a nezlomíte mu ani kosť. Toto bude robiť celá pospolitosť synov Izraela. Ale keby chcel nejaký cudzinec prísť do vašej obce a sláviť Pánovu veľkonočnú večeru, najprv nech sa dá so všetkými príslušníkmi sláviť a bude ako domorodec. Ale ak by niekto nebol obrezaný, nesmie z nej jesť. Ten istý zákon bude platiť pre domorodca i pre prisťahovalca, ktorý sa zdržuje medzi vami.
     Keď ťa Pán vovedie do krajiny Kanaánčanov, ako prisahal tebe i tvojim otcom, a dá ti ju, oddelíš Pánovi všetko, čo otvára lono matky, aj prvorodené z tvojho dobytka; všetko, čo budeš mať mužského rodu, zasvätíš Pánovi. Prvorodené osľa vymeníš ovcou. Ak ho nevykúpiš, zabiješ ho. Ale každého prvorodeného človeka zo svojich synov vykúpiš peniazmi.
     Keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta: ‚Čo to znamená?‘ odpovieš mu: ‚Pán nás vyviedol silnou rukou z Egypta, z domu otroctva. Lebo keď sa faraón zatvrdil a nechcel nás prepustiť, Pán pobil všetko prvorodené v egyptskej krajine, od prvorodeného z človeka až po prvorodené z dobytka. Preto obetujem Pánovi všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, a vykupujem všetkých svojich prvorodených synov.‘ A to bude ako znamenie na tvojej ruke a ako pamätný prívesok medzi tvojimi očami; lebo Pán nás silnou rukou vyviedol z Egypta.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Lk 2, 22. 23. 24

R. Rodičia priniesli Ježiša do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, * Ako je napísané v Pánovom zákone: Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi.
V. Obetovali zaňho Pánovi pár hrdličiek alebo dva holúbky. * Ako je napísané v Pánovom zákone: Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi.

Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete

(Č. 9-10)

Základné otázky človeka

     Dnešný svet sa javí zároveň mocným i slabým, schopným toho najlepšieho, ale aj najhoršieho, lebo sa mu núka cesta k slobode i k otroctvu, k pokroku i k úpadku, k bratstvu i k nenávisti. Okrem toho si človek uvedomuje, že je jeho úlohou správne usmerňovať sily, ktoré sám vyvolal a ktoré ho môžu buď zničiť, alebo mu môžu slúžiť. Preto si sám kladie otázky.
     V skutočnosti nepokoj, ktorý trápi dnešný svet, súvisí s tým hlbším nepokojom, ktorý má korene v srdci človeka.
     Lebo v samom človeku je mnoho činiteľov, ktoré bojujú proti sebe. Kým z jednej strany – ako stvorená bytosť – skusuje, že je mnohorako determinovaný, zatiaľ na druhej strane cíti, že je vo svojich túžbach neobmedzený a povolaný k vyššiemu životu.
     Púta ho množstvo lákavých možností a on si musí neprestajne z nich vyberať a niektorých sa zriekať. A ako slabý tvor a hriešnik nezriedka robí, čo nechce, a čo by chcel robiť, nerobí. Teda v sebe samom je rozpoltený. A tu majú počiatok aj toľké a také veľké rozpory v spoločnosti.
     Je, pravda, veľmi veľa ľudí, ktorých život je nakazený praktickým materializmom, čo im bráni jasne si uvedomiť túto dramatickú situáciu, alebo ktorí pod tlakom biedy nie sú schopní zamyslieť sa nad ňou.
     Mnohí sa zasa nazdávajú, že nájdu pokoj v niektorom z mnohých svetonázorov, ktoré sa im predkladajú.
     Podaktorí očakávajú pravé a úplné oslobodenie ľudstva jedine od ľudského úsilia a sú presvedčení, že budúce kráľovstvo človeka na zemi uspokojí všetky túžby jeho srdca.
     Nechýbajú ani takí, čo stratili nádej nájsť zmysel života, a vychvaľujú odvahu tých, ktorí si myslia, že ľudská existencia sama osebe nemá nijaký zmysel, a pokúšajú sa dať jej celý zmysel iba svojím rozumom.
     Ale zoči-voči dnešnému vývoju sveta denne rastie počet tých, ktorí si kladú alebo s novou nástojčivosťou pociťujú tie najzákladnejšie otázky: Čo je človek? Aký zmysel má bolesť, zlo, smrť, ktoré sú tu napriek takému pokroku a neprestávajú? Načo sú tie víťazstvá, získané za takú cenu? Čo môže dať človek spoločnosti a čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
     Cirkev verí, že Kristus, ktorý za všetkých zomrel a vstal z mŕtvych, dáva človeku cez svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol odpovedať na svoje najvyššie povolanie; verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by mali byť spasení.
     Takisto verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.
     Okrem toho Cirkev tvrdí, že popri všetkom, čo sa mení, je mnoho toho, čo je nemenné, lebo to má pevný základ v Kristovi, ktorý je ten istý včera i dnes a naveky.

RESPONZÓRIUM

1 Kor 15, 55-56. 57; Nár 3, 25

R. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech. * Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.
V. Pán je dobrý k tým, čo v neho dúfajú, k človeku, ktorý ho hľadá. * Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.

Z Knihy Exodus

13, 17 - 14, 9
Cesta k Červenému moru

     Keď faraón prepustil ľud, Boh ich neviedol po ceste cez filištínsku krajinu, ktorá je bližšie, v obave, aby ľud neoľutoval, keby videl, že sa proti nemu začínajú viesť vojny, a nevrátil sa do Egypta. Ale viedol ho okľukou po ceste cez púšť popri Červenom mori. Synovia Izraela vyšli z Egypta ozbrojení. Mojžiš vzal so sebou aj Jozefove kosti, lebo on synov Izraela zaprisahal: „Boh vás navštívi; vezmite odtiaľto moje kosti so sebou.“
     Vyšli zo Sukotu a utáborili sa v Etame, na okraji púšte.
     Pán šiel pred nimi a ukazoval im cestu: cez deň v oblačnom stĺpe a v noci v stĺpe ohnivom, aby ich viedol na ceste vo dne i v noci. Oblačný stĺp nikdy nechýbal pred ľudom cez deň ani ohnivý stĺp v noci.
     Pán povedal Mojžišovi: „Povedz synom Izraela, nech sa obrátia a utáboria pred Pihahirotom medzi Magdolom a morom oproti Beelsefonu; naproti nemu sa utáboríte pri mori. Faraón bude hovoriť o synoch Izraela: ‚Blúdia po krajine, zovrela ich púšť.? Znova zatvrdím jeho srdce a bude ich prenasledovať. A ja ukážem na faraónovi a na všetkom jeho vojsku svoju slávu a Egypťania poznajú, že ja som Pán.“ A urobili tak.
     Egyptskému kráľovi oznámili, že ľud utiekol; faraón a jeho služobníci zmenili svoj postoj k ľudu a vraveli: „Čo sme to urobili, že sme prepustili Izrael zo svojich služieb?!“ Faraón dal zapriahnuť do voza a vzal so sebou všetok svoj ľud: vzal so sebou šesťsto vybraných vozov a všetky ostatné vozy v Egypte a na každom voze boli bojovníci. Pán zatvrdil srdce egyptského kráľa faraóna a on prenasledoval synov Izraela; no oni odchádzali so zdvihnutou rukou. Egypťania sa hnali za nimi a dostihli ich, keď táborili pri mori. Faraónove kone a vozy, jazda a vojsko boli pri Pihahirote naproti Beelsefonu.

RESPONZÓRIUM

Ž 114, 1. 2; Ex 13, 21

R. Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho, * Judea sa stala jeho svätyňou, Izrael jeho kráľovstvom.
V. Pán šiel pred nimi a ukazoval im cestu v oblačnom stĺpe. * Judea sa stala jeho svätyňou, Izrael jeho kráľovstvom.

Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo 51, 3-4, 8: PL 54, 310-311. 313)

Zákon bol daný skrze Mojžiša; milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista

     Pán zjavuje svoju slávu pred vyvolenými svedkami a svoje telo, ktoré má spoločné s ostatnými ľuďmi, prežaruje takým jasom, že jeho tvár žiarila sťa slnko a jeho odev bol biely ako sneh.
     Pri tomto premenení išlo predovšetkým o to, aby sa v srdciach učeníkov predišlo pohoršeniu z kríža; bola im odhalená veľkosť skrytej dôstojnosti, aby poníženie dobrovoľne predstúpeného umučenia nezmiatlo ich vieru.
     Ale nemenšia prozreteľnosť tu položila základy nádeje svätej Cirkvi, aby celé Kristovo telo poznalo, akou premenou bude obdarené, a aby aj jeho údy túžili mať účasť na sláve, ktorá zažiarila na ich Hlave.
     Vravel to ten istý Pán, keď hovoril o svojom príchode v sláve: „Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca.“ A svätý apoštol Pavol dosvedčuje to isté: „Myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ A opäť: „Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.“
     Ale aby sa apoštoli utvrdili a dospeli k plnému poznaniu, pridáva sa k tomuto zázraku ešte iné poučenie.
     Zjavil sa Mojžiš a Eliáš, to jest zákon a proroci, a rozprávali sa s Pánom, aby sa v prítomnosti piatich mužov čo najpravdivejšie naplnil ich výrok: „Každá výpoveď nech je potvrdená dvoma alebo troma svedkami.“
     Čo môže byť stálejšie, čo spoľahlivejšie než toto slovo, kde pri jeho hlásaní súzvučne zneje poľnica Starého i Nového zákona a nástroje dávnych svedectiev ladia s evanjeliovou náukou?!
     Áno, stránky oboch zmlúv si navzájom prisviedčajú. A toho, ktorého niekdajšie znamenia sľubovali pod závojom tajomstva, jas prítomnej slávy ukázal viditeľne a zreteľne. Lebo, ako hovorí svätý Ján, „zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ V ňom sa naplnilo aj prisľúbenie prorockých obrazov aj zmysel zákonných predpisov, lebo tým, že je tu, dokazuje pravdivosť proroctiev a milosťou robí prikázania splniteľnými.
     Nech sa teda hlásaním, najsvätejšieho evanjelia upevní viera všetkých a nech sa nikto nehanbí za Kristov kríž, skrze ktorý bol vykúpený svet.
     Ani nech sa nik nebojí trpieť pre spravodlivosť a nepochybuje, že sa splní, čo bolo sľúbené, lebo k odpočinku sa ide cez prácu a k životu cez smrť. Ak budeme vytrvalo vyznávať a milovať toho, ktorý vzal na seba všetku slabosť našej prirodzenosti, zvíťazíme nad tým, nad čím on zvíťazil, a dostaneme, čo prisľúbil.
     Preto ak máme zachovávať prikázania a trpezlivo znášať protivenstvá, musí stále zaznievať v našich ušiach Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“

RESPONZÓRIUM

Hebr 12, 22. 24. 25; Ž 95, 8

R. Priblížili ste sa k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy. Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí. * Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho, ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba.
V. Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia. * Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho, ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba.

Z Knihy Exodus

14, 10-31
Prechod cez Červené more

     Keď sa faraón približoval, Izraeliti zdvihli oči a videli za sebou Egypťanov. Pochytil ich veľký strach a volali k Pánovi. A Mojžišovi povedali: „Nebolo v Egypte dosť hrobov? Vyviedol si nás sem, aby sme zomreli na púšti! Čo si to urobil? Prečo si nás vyviedol z Egypta? A nehovorili sme ti tom, nevraveli sme ti v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom? Veď bolo oveľa lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti.“ Mojžiš povedal ľudu: „Nebojte sa! Stojte pevne a pozerajte, ako vás dnes Pán zachráni. Egypťanov, ktorých teraz vidíte, už nikdy viac vidieť nebudete. Pán bude za vás bojovať a vy budete mlčať.“
     A Pán povedal Mojžišovi: „Čo voláš ku mne? Povedz Izraelitom, aby sa pohli. Ty zdvihni svoju palicu a vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť stredom mora ako po súši. Ja zatvrdím srdce Egypťanov a budú sa hnať za nimi; a na faraónovi, na celom jeho vojsku, na jeho vozoch a jazde ukážem svoju slávu. Egypťania spoznajú, že ja som Pán, keď ukážem svoju slávu na faraónovi i na jeho vozoch a jazde,“
     Tu sa Boží anjel, čo šiel pred izraelským táborom, zdvihol a išiel za ním. A s ním aj oblačný stĺp zmenil svoje doterajšie miesto — prešiel spredu zaň. Postavil sa medzi egyptský tábor a izraelský tábor. Oblak bol pre jedných temný, druhým osvetľoval noc, a tak sa celú noc nemohli jedni k druhým priblížiť.
     Mojžiš vystrel ruku nad more a Pán ho celú noc prudkým horúcim vetrom rozháňal a vysúšal. Voda sa rozdelila a Izraeliti šli stredom mora po suchu, kým voda bola ako múr po ich pravici a ľavici. Egypťania ich prenasledovali. Všetky faraónove kone, vozy a jazdci sa pustili za nimi doprostred mora. Ale v čase rannej stráže sa Pán pozrel z ohnivého a oblačného stĺpa na Egypťanov a ich vojsko uviedol do zmätku. Hamoval kolesá na ich vozoch, takže mohli len ťažko napredovať. Preto Egypťania hovorili: „Utekajme pred Izraelitmi, lebo Pán za nich bojuje proti nám.“
     A Pán povedal Mojžišovi: „Vystri ruku nad more, aby sa vody vrátili na Egypťanov, na ich vozy a na ich jazdcov.“ Mojžiš vystrel ruku nad more a ono sa nad ránom vrátilo na svoje pôvodné miesto. Vody sa valili oproti utekajúcim Egypťanom a Pán ich prikryl vlnami uprostred mora. Vody sa vrátili a pokryli vozy i jazdcov celého faraónovho vojska, ktoré sa pustilo za Izraelitmi do mora. Ani jeden z nich neostal. No Izraeliti prešli stredom mora po suchu a voda bola ako múr po ich pravici a ľavici.
     Takto Pán v ten deň vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov. Videli mŕtvych Egypťanov na morskom brehu i mocnú ruku, ktorú Pán zdvihol proti nim. Ľud sa bál a uverili Pánovi i jeho služobníkovi Mojžišovi.

RESPONZÓRIUM

Porov. Ex 15, 1. 2. 3

R. Spievajme Pánovi, lebo sa preslávil: koňa i jazdca zmietol do mora. * Pán je moja pomoc a môj ochranca, on ma zachránil.
V. Pán je ako bojovník; Jahve je jeho meno. * Pán je moja pomoc a môj ochranca, on ma zachránil.

Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho

(Cat. 3, 24-27: SC 50, 165-167)

Mojžiš a Kristus

     Židia videli zázraky. Aj ty vidíš, a ešte väčšie a slávnejšie ako Židia, keď vychádzali z Egypta. Ty si nevidel, ako sa faraón so svojím vojskom topí, ale si videl, ako vlny zavaľujú diabla a jeho zbrane. Oni prešli cez more, ty si prešiel cez smrť. Oni boli oslobodení od Egypťanov, ty od démonov. Židia sa zbavili barbarského otroctva, ty oveľa smutnejšieho otroctva hriechu.
     Chceš ináč poznať, že si bol poctený väčšími darmi? Židia vtedy nemohli hľadieť na Mojžišovu oslávenú tvár, a bol to ich spolusluha a súkmeňovec. A ty si videl Kristovu tvár v jej sláve. Aj Pavol volá: „My s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“
     Oni mali vtedy Krista za sebou, ale teraz za nami ide oveľa pravdivejšie. Lebo vtedy ich Pán sprevádzal zásluhou Mojžiša, teraz sprevádza nielen pre Mojžišovu zásluhu, ale aj pre vašu poslušnosť. Oni sa dostali po Egypte na púšť, ty sa po odchode dostaneš do neba. Ich vodcom a vynikajúcim veliteľom bol Mojžiš, naším vodcom a veliteľom je iný Mojžiš, sám Boh.
     Čím sa vyznačoval ten prvý Mojžiš? Písmo hovorí: „Mojžiš bol najpokornejším človekom zo všetkých ľudí, čo žili na zemi.“ Túto črtu môžeme bez omylu privlastniť aj nášmu Mojžišovi, veď v ňom je najlahodnejší a s ním najvnútornejšie spolupodstatný Duch. Vtedy Mojžiš dvíhal ruky k nebu, skade zvolával mannu, anjelský chlieb; náš Mojžiš dvíha ruky k nebu a získava nám večný pokrm. Tamten udrel po skale a vyviedol prúdy vôd; tento sa dotkne stola, udrie po duchovnej doske a vyvádza pramene Ducha. Preto je stôl umiestený v strede ako prameň, aby mohli zovšadiaľ stáda prichádzať k prameňu a občerstviť sa jeho spásonosnou vodou.
     Keď teda máme takýto prameň, takéto žriedlo života a stôl, ktorý zo všetkých strán oplýva nespočetnými dobrami a obohacuje nás duchovnými darmi, pristupujme s úprimným srdcom a s čistým svedomím, aby sme dosiahli milosť a milosrdenstvo v pravom čase. Milosť a milosrdenstvo jednorodeného Syna, nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Skrze neho a s ním sláva, česť a moc Otcovi i Duchu Oživovateľovi teraz i vždycky i na veky vekov! Amen.

RESPONZÓRIUM

Hebr 11, 24-25. 26. 27

R. Keď Mojžiš dospel, s vierou odoprel volať sa synom faraónovej dcéry. Volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať chvíľkový pôžitok z hriechu, * Hľadel totiž na odmenu.
V. Kristovo pohanenie pokladal za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta. S vierou opustil Egypt. * Hľadel totiž na odmenu.

Z Knihy Exodus

16, 1-18. 35
Dážď manny na púšti

     Celá izraelská pospolitosť sa pohla z Elimu a v pätnásty deň druhého mesiaca po východe z Egypta prišla na púšt Sin, ktorá je medzi Elimom a Sinajom.
     A celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“
     Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď. Ľud nech potom vyjde a nech si nazbiera, koľko bude potrebovať na každý deň. Tak ho vyskúšam, či hodlá kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. V šiesty deň nech odložia z toho, čo donesú: bude toho dva razy toľko, ako nazbierajú v iné dni.“
     Mojžiš a Áron povedali všetkým synom Izraela:
„Večer spoznáte,
že vás Pán vyviedol
z egyptskej krajiny;
a ráno uvidíte
Pánovu slávu.
     Lebo počul vaše šomranie proti Pánovi. A čo sme my, že proti nám repcete?“
     A Mojžiš pokračoval: „Pán vám dá
večer jesť mäso
a ráno chlieb dosýta,
lebo počul vaše šomranie, ako ste proti nemu reptali. A čo sme my? Nie proti nám šomrete, ale proti Pánovi.“
     Mojžiš povedal Áronovi: „Povedz celej izraelskej pospolitosti: Predstúpte pred Pána, lebo počul vaše šomranie.“ Keď to Áron povedal celému zhromaždeniu Izraelových synov, obrátili sa k púšti a vtom sa v oblaku zjavila Pánova veleba. Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“
     Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa napadala okolo tábora rosa. Keď pokryla povrch púšte, na zemi sa zjavilo čosi drobné, zrnité ako srieň. Keď to synovia Izraela videli, vzájomne sa vypytovali: „Manhu?“ (čo znamená: „Čo je to?“). Lebo nevedeli, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán. Toto je to, čo prikázal Pán: ,Nech si z toho každý nazbiera, koľko potrebuje na jedenie, gomor na každú hlavu; budete teda zbierať podľa počtu osôb, ktoré bývajú vo vašom stane.‘ “. A synovia Izraela urobili tak. Jeden nazbieral viac, druhý menej. Potom to merali po gomori; a ten, čo nazbieral viacej, nemal viac, ani menej ten, kto menej nazbieral, ale každý nazbieral toľko, koľko mohol zjesť.
     Synovia Izraela jedli mannu štyridsať rokov, až kým neprišli do obývateľnej krajiny; týmto pokrmom sa živili, kým sa nedotkli hraníc kanaánskej krajiny.

RESPONZÓRIUM

Múd 16, 20; Jn 6, 32

R. Anjelským pokrmom si živil svoj ľud, z neba si im dal hotový chlieb, * Ktorý má v sebe všetku slasť a uspokojí každú chuť.
V. Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. * Ktorý má v sebe všetku slasť a uspokojí každú chuť.

Z Výkladu žalmov od svätého biskupa Augustína

(Ps 140, 4-6: CCL 40, 2028-2029)

Utrpenie celého Kristovho tela

     „Pane, k tebe som volal, vyslyš ma.“ Takto môžeme povedať všetci. To nehovorím ja, to hovorí celý Kristus. Ale bolo to povedané skôr v mene jeho tela; lebo keď bol tu, keď žil v ľudskom tele a modlil sa, modlil sa k Otcovi v mene svojho tela. A keď sa modlil, z celého jeho tela stekali kvapky krvi. Tak sa píše v evanjeliu: „Ježiš sa vrúcne modlil a potil sa krvou.“ Čo to znamená, že z celého tela vytekala krv, ak nie utrpenie mučeníkov celej Cirkvi?!
     „Pane, k tebe som volal, vyslyš ma; počuj môj prosebný hlas, keď budem volať k tebe.“ Myslel si si, že už netreba volať, keď si povedal: „K tebe som volal“? Volal si, ale ešte nebuď spokojný. Ale ak súženie Cirkvi a Kristovho tela trvá až do konca sveta, nech nehovorí len: „K tebe som volal, vyslyš ma,“ ale aj: „Počuj môj prosebný hlas, keď budem volať k tebe.“
     „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“
     Každý kresťan vie, že sa to obyčajne rozumie o Hlave. Lebo keď sa už deň schyľoval k večeru, Pán na kríži odovzdával život, aby si ho zasa vzal; neprišiel oň proti svojej vôli. Ale aj tam sme boli zobrazení my. Veď čo z neho viselo na dreve, ak nie to, čo si vzal od nás? A ako je možné, že Boh Otec niekedy opustí a zanechá jediného Syna, ktorý je s ním jeden Boh? A predsa, keď pribil našu slabosť na kríž, keď „bol náš starý človek“, ako hovorí Apoštol, „s ním ukrižovaný“, hlasom toho nášho človeka volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
     Je to teda večerná obeta, Pánovo umučenie, Pánov kríž, prinášanie spasiteľnej obety, žertva milá Bohu. Z tejto večernej obety v zmŕtvychvstaní urobil rannú obetu. Preto modlitba, ktorá nábožne prýšti z veriaceho srdca, vystupuje ako kadidlo zo svätého oltára. Nič nie je príjemnejšie ako Pánova vôňa; nech takto voňajú všetci, čo veria.
     Teda „starý náš človek“ — sú to slová Apoštola — „bol s ním ukrižovaný, aby hriešna prirodzenosť stratila moc, aby sme už neotročili hriechu“.

RESPONZÓRIUM

Gal 2, 19-20

R. S Kristom som pribitý na kríž. * Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.
V. Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. * Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.

Z Knihy Exodus

17, 1-16
Voda zo skaly. Boj proti Amalekitom

     Celá pospolitosť Izraelových synov odišla z púšte Sin, podľa Božieho rozkazu prešli ďalšími úsekmi a utáborili sa v Rafidim. Tam nebola pitná voda pre ľud. Preto ľud doliehal na Mojžiša a vravel: „Daj nám vodu na pitie!“ Mojžiš im odvetil: „Prečo sa so mnou vadíte a prečo pokúšate Pána?“ Ale vody nebolo a smädný ľud reptal proti Mojžišovi: „Načo si nás len vyviedol z Egypta? Aby si nás, naše deti a náš dobytok umoril smädom?“
     Mojžiš volala k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom? Málo chýba a ukameňuje ma.“ Pán povedal Mojžišovi: „Kráčaj pred ľudom, zober so sebou niekoľko starších z Izraela. Do ruky si vezmi palicu, ktorou si udieral rieku, a choď! Hľa, ja budem stáť pred tebou na skale Horebu; udrieš na skalu, vytryskne z nej voda a ľud sa napije.“ Mojžiš tak urobil pred očami starších Izraela a nazval to miesto Massa a Meriba pre hádku synov Izraela a preto, že pokúšali Pána, keď vraveli: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“
     Tu prišiel Amalek a v Rafidim bojoval s Izraelom. Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom. Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke.“
     Jozue urobil, ako mu povedal Mojžiš, a bojoval s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na vrchol pahorku. Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amalek. Lenže Mojžišovi ruky oťaželi. Vzali teda kameň, podložili mu ho a sadol si naň. Áron s Hurom mu z oboch strán ruky podopierali, a tak mu ruky neochabli až do západu slnka.
     Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča. A Pán povedal Mojžišovi: „Zapíš to na pamiatku do knihy a povedz to Jozuemu, lebo vyhladím pamiatku na Amaleka pod nebom.“ Mojžiš postavil oltár a dal mu meno Jahve Nissi (Pán je moja zástava), lebo povedal:
„Pretože sa zdvihla ruka proti Pánovmu trónu,
Pán bude bojovať proti Amalekovi
z pokolenia na pokolenie.“

RESPONZÓRIUM

Iz 12, 3. 4; porov. Jn 4, 14

R. Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy. * A v ten deň poviete: Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno.
V. Voda, ktorú vám ja dám, stane sa vo vás prameňom vody prúdiacej do večného života. * A v ten deň poviete: Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno.

Z traktátu svätého biskupa Ireneja Proti bludom

(Lib. 4, 14, 2-3; 15, 1: SC 100, 542. 548)

Pomocou predobrazov sa Izrael učil báť sa Boha a vytrvať v jeho službe

     Na počiatku Boh stvoril človeka, aby ho obdaril svojimi darmi; vytvoril si patriarchov, aby ich spasil; pripravoval nechápavý ľud a učil ho nasledovať Boha; učil prorokov, ako majú privykať človeka na zemi nosiť jeho Ducha a žiť v spoločenstve s Bohom. On nepotrebuje nikoho, ale tým, čo jeho potrebujú, ponúkol svoje spoločenstvo; tým, ktorých si obľúbil, načrtol ako architekt plán spásy; v Egypte sám sa stal vodcom tých, čo nevideli; keď boli nespokojní na púšti, dal im ten najlepší zákon; tým, čo prišli do prisľúbenej krajiny, pridelil slušné dedičstvo; tým, čo sa vracajú k Otcovi, zabíja vykŕmené teľa a dáva najlepšie šaty. Takto rozličnými spôsobmi skladá ľudské pokolenie do súladu spásy.
     Preto Ján v Apokalypse vraví: „Jeho hlas bol ako hukot veľkých vôd.“ A vody Božieho Ducha sú naozaj veľké, lebo Otec je bohatý a veľký. A Slovo prešlo cez toto všetko a napísalo zákon primeraný a vhodný pre každé stvorenie, a tak veľkodušne poskytlo pomoc tým, čo sa mu podriadili.
     Takto ustanovil aj ľudu zákon, ako má zhotoviť stánok, postaviť chrám, ako voliť levitov, prinášať obety a dary, konať očisťovanie a všetku ostatnú službu.
     On sám nič z toho nepotrebuje — veď stále vlastní plnosť všetkých dobier a oplýva všetkou ľúbeznou vôňou a dychom všetkých voňavých látok, dávno predtým, ako bol Mojžiš —, ale vychovával ľud, ktorý bol taký náchylný vrátiť sa k modlám. Veľa sa im venoval, a tak im pomáhal vytrvať a slúžiť Bohu. Cez vedľajšie veci ich volal k hlavnému, čiže cez telesné k duchovnému a cez pozemské k nebeskému, ako to povedal Mojžišovi: „Všetko urobíš podľa vzoru, ktorý si videl na vrchu.“
     Lebo štyridsať dní sa učil rozumieť Božiemu slovu, nebeskému písmu, duchovným obrazom a predobrazom budúcich vecí, ako aj Pavol hovorí: „Pili totiž zo skaly, ktorá ich sprevádzala; a tou skalou bol Kristus.“ A keď povedal, čo je v zákone, znova dodáva: „Toto všetko sa im stalo ako predobraz a bolo napísané ako napomenutie pre nás, ktorých zastihol koniec vekov.“
     Teda prostredníctvom obrazov sa učili báť sa Boha a vytrvať v jeho službe. A tak zákon a poriadok boli pre nich aj proroctvom budúcich vecí.

RESPONZÓRIUM

Porov. Gal 3, 24-25. 23

R. Zákon bol naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. * Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi.
V. Kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. * Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi.

Z Knihy Exodus

18, 13-27
Mojžiš ustanovuje sudcov

     Mojžiš zasadol súdiť ľud, ktorý stál pri Mojžišovi od rána až do večera. Keď to videl jeho tesť, čiže čo všetko robí pre ľud, povedal: „Čo to všetko robíš pre ľud? Prečo zasadáš sám a všetok ľud čaká od rána do večera?“
     Mojžiš mu odpovedal: „Ľud prichádza ku mne a pýta si Božie rozhodnutie. Keď sa dostanú do sporu, prichádzajú ku mne, aby som ich rozsúdil a oznámil im Božie ustanovenia a zákony.“
     Ale on odvetil: „Nerobíš to dobre. Vyčerpávaš sa aj ty aj tento ľud, čo je s tebou. Táto úloha je nad tvoje sily, sám ju nezvládneš. Počúvaj moje slová a moje rady a Boh bude s tebou: Ty zastupuj ľud pred Bohom a prednášaj záležitosti Bohu a oznamuj ľudu ustanovenia, zákony a cestu, po ktorej majú kráčať, aj skutky, ktoré majú konať. A spomedzi všetkého ľudu si vyhliadni schopných, bohabojných, nestranných mužov, ktorí nenávidia úplatok, a ustanov z nich tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov; a oni nech súdia ľud v každom čase. Keď bude niečo väčšie, nech to prednesú tebe a oni budú rozhodovať len o menších veciach; bude ti ľahšie, keď sa podelíš s inými o bremeno. Ak to urobíš, splníš Boží rozkaz, jeho prikázania ti budú znesiteľné a všetok tento ľud sa vráti v pokoji na svoje miesta.“
     Keď to Mojžiš počul, urobil všetko, čo mu poradil. Vybral z celého Izraela schopných mužov, ustanovil ich za predstavených ľudu, za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov, a oni súdili ľud v každom čase. Keď bolo niečo ťažšie, predniesli to jemu, oni rozhodovali len ľahšie veci.
     Potom svojho tesťa prepustil a on sa vrátil do svojej krajiny.

RESPONZÓRIUM

Porov. Nm 11, 25: Ex 18, 25

R. Pán zostúpil v oblaku a rozprával sa s Mojžišom, vzal z ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a dal sedemdesiatim mužom — starším. * Keď na nich duch spočinul, prorokovali.
V. Mojžiš vybral z celého Izraela schopných mužov a ustanovil ich za predstavených ľudu. * Keď na nich duch spočinul, prorokovali.

Z traktátov svätého biskupa Hilára O žalmoch

(Ps. 128, 1-3: CSEL 24, 628-630)

Pravá bázeň pred Pánom

     „Blažení všetci, čo sa boja Pána a kráčajú po jeho cestách.“ Treba si všimnúť, že kedykoľvek je v Písme reč o bázni pred Pánom, nikdy sa nehovorí len o nej, akoby nám sama stačila na dokonalú vieru, ale podopiera ju alebo predchádza všeličo, z čoho možno pochopiť význam a dokonalosť bázne pred Pánom. Vieme to z toho, čo hovorí Šalamún v Prísloviach: „Ak budeš vzývať múdrosť a dovolávať sa rozumnosti, ak sa budeš za ňou zháňať ako za striebrom a hľadať ju ako poklady, vtedy pochopíš bázeň Pánovu.“
     Vidíme teda, po koľkých stupňoch sa prichádza k bázni pred Pánom.
     Najprv treba vzývať múdrosť a rozum má úlohu všetko hodnotiť; potom sa treba zháňať za múdrosťou a hľadať ju; až potom možno pochopiť bázeň pred Pánom. Ale túto bázeň neslobodno chápať podľa bežnej všeobecnej predstavy ľudí.
     Lebo strach je chvenie ľudskej slabosti, ktorá sa bojí znášať to, čomu sa vzpiera. Existuje v nás a vyvoláva ho v nás vedomie viny, právo mocnejšieho, útok silnejšieho, choroba, napadnutie divou zverou a akékoľvek zlo a utrpenie.
     Takémuto strachu sa netreba učiť, vyplýva zo slabej prirodzenosti. Ani sa neučíme, čoho sa treba báť; to, čoho sa obávame, naháňa nám samo osebe strach.
     O bázni pred Pánom sa píše: „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.“ Teda bázni pred Pánom sa treba učiť, lebo ju vyučujú. Ona nespočíva v hrôze, ale v pochopení náuky. Ani nie je výsledkom chvenia prirodzenosti, ale dosahuje sa zachovávaním prikázaní, skutkami nevinného života a poznávaním pravdy.
     Pre nás všetka bázeň pred Bohom spočíva v láske a dokonalá láska je vrcholom tejto bázne. Vlastnou úlohou našej lásky k Bohu je odpovedať na jeho podnety, poslúchať príkazy, veriť jeho prísľubom. Počúvajme, čo hovorí Písmo: „A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, a kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a zachovával jeho príkazy z celého svojho srdca a z celej svojej duše, aby ti dobre bolo.“
     Pánových ciest je veľa, ale aj on sám je cesta. Keď hovorí o sebe a sám sa nazýva cestou, uvádza aj dôvod, prečo sa cestou nazýva: „Nik nemôže prísť k Otcovi, iba cezo mňa.“
     A tak sa treba pýtať na mnohé cesty, na mnohé treba nastúpiť, aby sme pomocou mnohých náuk našli tú jednu dobrú, jedinú cestu večného života, ktorú chceme nájsť. Lebo cesty sú v zákone, cesty sú v prorokoch, cesty sú v evanjeliách, cesty sú v apoštoloch, cesty sú aj v rozličných skutkoch podľa prikázaní a tí, čo idú po nich s bázňou pred Bohom, sú blažení.

RESPONZÓRIUM

Sir 2, 19; Lk 1, 50

R. Tí, čo sa boja Pána, hľadajú, čo mu je milé, * A tí, čo ho milujú, naplnia sa jeho zákonom.
V. Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. * A tí, čo ho milujú, naplnia sa jeho zákonom.

Z Knihy Exodus

19, 1-19; 20, 18-21
Prisľúbenie zmluvy a zjavenie Pána na Sinaji

     V treťom mesiaci po odchode Izraela z egyptskej krajiny v ten istý deň prišli na púšť Sinaj. Keď odišli z Rafidim, prišli na Sinajskú púšť a tam sa utáborili; tam na úpätí vrchu si Izrael postavil stany.
     Mojžiš vystúpil k Bohu. Pán ho zavolal z vrchu a povedal:

„Toto povieš domu Jakuba
a oznámiš synom Izraela:
Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom,
ako som vás niesol na orlích krídlach
a priviedol k sebe.
Ak teda budete počúvať môj hlas
a zachovávať moju zmluvu,
budete mojím vlastníctvom
    medzi všetkými národmi;
lebo moja je celá zem.
Budete mi kráľovstvom kňazov
a svätým národom.

Toto sú slová, ktoré povieš synom Izraela.“

     Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu a predniesol im všetko, čo mu Pána nariadil povedať. A všetok ľud naraz odpovedal: „Splníme všetko, čo Pán povedal.“ Keď potom Mojžiš predniesol slová v hustom mraku, aby ma ľud počul, keď sa budem s tebou rozprávať, a aby vždy veril aj tebe.“
     Mojžiš oznámil Pánovi všetko, čo hovoril ľud, a Pán mu povedal: „Choď k ľudu a posväť ich dnes a zajtra; nech si vyperú šaty a pripravia sa na tretí deň. Na tretí deň zostúpi Pán pred očami všetkého ľudu na vrch Sinaj. Ľudu urči dookola hranice a povedz: Neopovážte sa vystúpiť na vrch alebo čo len dotknúť sa jeho hraníc. Každý, kto by sa dotkol vrchu, musí zomrieť. Ruka sa ho nedotkne, ale treba ho ukameňovať alebo prebodnúť oštepom; či to bude zviera alebo človek, neostane nažive. Keď zaznie poľnica, vtedy nech vystúpia na vrch.“
     Mojžiš zostúpil z vrchu k ľudu a posvätil ho. A keď si vyprali šaty, povedal im: „Buďte pripravení na tretí deň; nepribližujte sa k svojim manželkám.
     Na tretí deň za rána začalo hrmieť a blýskať sa; vrch zahalil čierny mrak a zaznieval mohutný zvuk poľnice. Všetok ľud v tábore sa chvel od strachu. Keď ich Mojžiš vyviedol z tábora v ústrety Bohu, na úpätí vrchu zastali. Vrch Sinaj bol celý zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni. Vystupoval z neho dym ako z pece a celý vrch sa silno otriasal. Zvuk poľnice bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Boh mu odpovedal v hrmení.
     Všetok ľud pozoroval hrmenie, blesky, zvuk poľnice a dymiaci vrch. Prestrašení a zachvátení hrôzou zostali stáť obďaleč a povedali Mojžišovi: „Hovor s nami ty a budeme počúvať; nech s nami nehovorí Boh, aby sme nezomreli.“ Mojžiš vravel ľudu: „Nebojte sa, lebo Boh vás prišiel skúšať, aby ste mali pred ním bázeň a aby ste nehrešili.“ Ľud zostal stáť obďaleč, ale Mojžiš sa priblížil k mraku, v ktorom bol Boh.

RESPONZÓRIUM

Ex 19, 5. 6; 1 Pt 2, 9

R. Ak budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; * Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.
V. Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo. * Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.

Z traktátu svätého biskupa Ireneja Proti bludom

(Lib. 4, 16, 2-5: SC 100, 564-572)

Pánov zákon

     Mojžiš v Deuteronómiu hovorí ľudu: „Pán, tvoj Boh, dal zákon na Horebe. A tento zákon Pán nedal vašim otcom, ale vám.“
     Prečo nedal otcom zákon? Preto, že „zákon nebol daný pre spravodlivých“. A otcovia boli spravodliví. Oni mali zásady Desatora napísané v svojich srdciach a v duši, lebo milovali Boha, ktorý ich stvoril, a chránili sa každej nespravodlivosti voči blížnym. Preto ich nebolo treba pobádať prísnymi predpismi, veď mali v sebe spravodlivosť zákona.
     Ale keď táto spravodlivosť a láska voči Bohu v Egypte upadla do zabudnutia a vyhasla, Boh sa musel pre svoju veľkú dobrotu voči ľuďom zjavovať aj v hlase.
     Svojou mocou vyviedol ľud z Egypta, aby sa človek znova stal učeníkom a nasledovníkom Boha, a úkazmi pokoroval tých, čo počúvali, aby človek nepohŕdal tým, ktorý ho stvoril.
     Kŕmil ho mannou, aby vedel prijať aj duchovný pokrm, ako hovorí aj Mojžiš v Deuteronómiu: „Nasýtil ťa mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia, aby si poznal, že človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst, žije človek.“
     Prikazoval lásku k Bohu a vyžadoval spravodlivosť voči blížnemu, aby človek nebol ani nespravodlivý ani nehoden Boha; a Desatorom ho pripravoval na priateľstvo s ním a na spoločenstvo s blížnymi. Ale to všetko bolo na osoh človeka, Boh od človeka nič nepotreboval.
     Toto robilo človeka slávnym, lebo sa tým dopĺňalo, čo mu chýbalo, to jest priateľstvo s Bohom; Bohu to však nič nedávalo, lebo Boh nepotreboval ani lásku človeka.
     Človeku chýbala Božia sláva. A nemohol ju získať nijako ináč, len poslušnosťou voči nemu. Preto im Mojžiš povedal: „Vyvoľ si život, aby si žil ty aj tvoje potomstvo; miluj Pána, svojho Boha, poslúchaj jeho hlas a viň sa k nemu — lebo toto je tvoj život a dlhý vek.“
     Aby človeka pripravil na tento život, Pán sám osobne povedal všetkým bez rozdielu slová Desatora. Preto platia aj pre nás a jeho príchodom v tele sa nerušia, ale sa rozširujú a prehlbujú.
     Služobné príkazy dal ľudu osve prostredníctvom Mojžiša buď na ich výchovu, alebo nápravu, ako hovorí sám Mojžiš: „V tom čase mi Pán prikázal, aby som vás naučil spravodlivosť a právo.“
     Teda to, čo dostali ako sluhovia a ako predobraz, to novým zákonom slobody zrušil. Ale čo bolo prirodzené, oslobodzujúce a spoločné všetkým, prehĺbil a rozšíril. Bez závisti štedro dal ľuďom prostredníctvom adoptovania poznať, že Boh je ich Otec, že ho majú milovať z celého srdca a bez odklonu ísť za jeho Slovom.

RESPONZÓRIUM


R. Mojžiš, Pánov služobník, sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, * Aby mohol prijať Pánov zákon.
V. Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj k Pánovi a bol tam štyridsať dní a štyridsať nocí. * Aby mohol prijať Pánov zákon.

Z Knihy Exodus

20, 1-17
Zákon daný na Sinaji

     Boh povedal všetky tieto slová:
     „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.
     Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
     Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať. Lebo ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý trestá neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania, preukazujem priazeň až do tisíceho pokolenia.
     Nevyslovíš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto by zneuctil meno Pána svojho Boha.
     Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V ten deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani prišelec, čo býva v tvojich bránach. Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán sobotu požehnal a vyhlásil ju za svätú.
     Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.
     Nezabiješ.
     Nescudzoložíš.
     Nepokradneš.
     Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
     Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho.
     Nebudeš túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí.“

RESPONZÓRIUM

Ž 19, 8. 9; Rim 13, 8. 10

R. Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. * Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči.
V. Kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Naplnením zákona je láska. * Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči.

Z traktátu svätého biskupa Ambróza O úteku zo sveta

(Cap. 6, 36; 7, 44; 8, 45; 9, 52: CSEL 32, 192. 198-199. 204)

Prilipnime k Bohu, jedinému pravému dobru

     Kde je srdce človeka, tam je aj jeho poklad. Lebo Pán neodopiera dobré dary tým, čo ho prosia.
     Teda Pán je dobrý, a k tým, čo ho očakávajú, je zvrchovane dobrý, preto prilipnime k nemu, buďme pri ňom celou svojou dušou, celým srdcom, celou silou, aby sme boli v jeho svetle, videli jeho slávu a tešili sa z milosti nadzemskej blaženosti. K tomuto dobru teda pozdvihnime myseľ, v ňom buďme, v ňom žime, k nemu prilipnime, lebo len ono presahuje každú myšlienku a každú úvahu a dáva trvalý pokoj a duševnú pohodu; pokoj, ktorý prevyšuje každú myšlienku a každú chápavosť.
     Toto dobro preniká všetko, všetci v ňom žijeme a od neho závisíme, ale ono nemá nič nad sebou, lebo je božské. Veď nik nie je dobrý, jedine Boh. Preto čo je dobré, je božské, a čo je božské, je dobré. A preto sa hovorí: „Otváraš ruku a všetko sa sýti dobrotami.“ Lebo naozaj z Božej dobroty dostávame všetky dobrá a nie je v nich primiešané nijaké zlo.
     Tieto dobrá sľubuje Písmo veriacim: „Dobrá zeme budete požívať.“
     Zomreli sme s Kristom; nosíme na svojom tele Kristovu smrť, aby sa na nás ukázal aj Kristov život. Nežijeme už teda svoj život, ale žijeme život Kristov, život nevinnosti, život čistoty, život prostoty a všetkých ostatných čností. S Kristom sme vstali z mŕtvych, v ňom žime, v ňom vystupujme hore, aby had nenašiel našu pätu na zemi a nemohol ju zraniť.
     Utekajme odtiaľto. Duchom môžeš ujsť, aj keď ťa telo zadŕža. Môžeš byť tu a byť aj pri Pánovi, ak sa k nemu vinie tvoja duša, ak ideš za ním svojimi myšlienkami, ak vo viere, ešte nie v nazeraní, kráčaš po jeho cestách, ak sa k nemu utiekaš; lebo on je útočište a sila a Dávid mu hovorí: „K tebe sa utiekam a nie som sklamaný.“
     Boh je teda útočište. Ale Boh je v nebi a nad nebesiami, preto treba odtiaľto utekať ta, kde je pokoj, kde je odpočinok od práce, kde môžeme sláviť veľkú sobotu, ako hovorí Mojžiš: „Soboty krajiny budú vás živiť.“ Lebo spočinúť v Bohu a vidieť jeho radosť je ako hostina plná lahody a pokoja.
     Utekajme teda ako jelene za vodou z prameňa. Po čom žíznil Dávid, po tom nech žízni aj naša duša. A kto je ten prameň? Počuj, čo hovorí: „Veď u teba je zdroj života.“ Tomuto prameňu nech povie moja duša: „Kedyže už prídem k tebe a uzriem tvoju tvár?“ Teda Boh je ten prameň.

RESPONZÓRIUM

Mt 22, 37. 38; Dt 10, 12

R. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! * To je najväčšie a prvé prikázanie.
V. Čo žiada od teba Pán? Len to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, aby si ho miloval a slúžil Pánovi, svojmu Bohu, celým svojím srdcom a celou svojou dušou. * To je najväčšie a prvé prikázanie.

Z Knihy Exodus

22, 19 — 23, 9
Zákony o cudzincoch a chudobných (Kódex zmluvy)

     Toto hovorí Pán: „Kto obetuje bohom mimo jediného Pána, bude zabitý.
     Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine.
     Vdove a sirote neublížite! Ak ich budete trápiť, budú volať ku mne a ja budem počuť ich nárek; vzplanie môj hnev a pobijem vás mečom a vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami.
     Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudákovi, ktorý býva s tebou, nesprávaj sa k nemu ako veriteľ; nežiadajte od neho úroky.
     Ak vezmeš od svojho blížneho plášť do zálohy, vráť mu ho do západu slnka. Veď je to jeho jediná prikrývka, odev na jeho telo, nemá nič iné, v čom by spal. Ak bude volať ku mne, vypočujem ho, lebo som milosrdný.
     Bohu sa nebudeš rúhať a predstavenému svojho ľudu nebudeš zlorečiť.
     Nebudeš otáľať dávať z hojnosti svojho humna a svojho lisu.
     Svojho prvorodeného syna dáš mne.
     Podobne urobíš s dobytkom a ovcami: sedem dní nech je pri svojej matke, na ôsmy deň mi ho odovzdáš.
     Budete mojím svätým ľudom; mäso zvieraťa roztrhaného na poli nebudete jesť, ale hodíte ho psom.
     Neprijímaj falošný chýr, ani si nepodávaj ruku s bezbožným, aby si krivo svedčil.
     Nechoď za väčšinou páchať zlo, ani pri súde sa nepridŕžaj mienky väčšiny tak, aby si sa odchýlil od pravdy.
     Ani chudobnému nebudeš nadŕžať pri súde.
     Ak natrafíš na vola alebo osla, čo sa zatúlal tvojmu nepriateľovi, zavedieš mu ho naspäť.
     Ak uvidíš osla svojho protivníka ležať pod bremenom, neobídeš ho, ale pomôžeš mu ho zdvihnúť.
     Neprekrúcaj právo chudobného v jeho spore.
     Chráň sa lži. Nevinného a spravodlivého nezabiješ, lebo ja sa odvraciam od bezbožného.
     Nebudeš prijímať úplatky, lebo ony zaslepia aj múdrych ľudí a prevracajú slová spravodlivých.
     Cudzinca nebudeš utláčať; veď poznáte život cudzincov, lebo aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine.“

RESPONZÓRIUM

Ž 82, 3-4; porov. Jak 2, 5

R. Prisúďte právo bedárom a sirotám, spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným. * Ratujte chudobného a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika.
V. Boh vyvolil chudobných tohto sveta, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva. * Ratujte chudobného a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika.

Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium

(Tract. 15, 10-12. 16-17: CCL 36, 154-156)

Po vodu prišla istá Samaritánka

     „Tu prišla žena.“ Ona je obraz Cirkvi, ktorá ešte nebola ospravedlnená, ale už čoskoro mala byť ospravedlnená; lebo o tom je reč: Prišla, nič netušiac, našla Ježiša a on sa s ňou rozpráva. Pozrime sa, čo sa stalo, pozrime sa, prečo „prišla Samaritánka po vodu“. Samaritáni nepatrili k židovskému národu; boli to cudzinci. Významné na tejto symbolickej udalosti je, že táto žena, ktorá bola predobrazom Cirkvi, prišla z cudzieho národa. Lebo Cirkev mala vzísť z pohanov, mala byť cudzinkou voči židovskému národu.
     Počúvajme teda cez ňu o sebe, poznávajme v nej seba a v nej vzdávajme vďaky Bohu za seba. Lebo ona bola obrazom, nie skutočnosťou, ale aj ona prestala byť obrazom a stala sa skutočnosťou. Veď uverila v toho, ktorý nám ju dal za obraz. „Prišla“ teda „po vodu“. Prišla po vodu tak jednoducho, ako to robia muži i ženy.
     „Ježiš jej povedal: Daj sa mi napiť. Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky? Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.“
     Vidíte, akí si boli cudzí: Židia ani len ich nádoby nepoužívali. A pretože si žena priniesla nádobu, ktorou naberala vodu, so sebou, čudovala sa, že si Žid pýta od nej vodu, lebo to Židia nerobili. Ale ten, ktorý si pýtal piť, žíznil po ženinej viere.
     A teraz počuj, kto si to pýta piť. „Ježiš jej odpovedal: Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
     Pýta si piť a sľubuje nápoj. Pýta si, akoby potreboval, a pritom oplýva ako ten, čo môže nasýtiť. Vraví: „Keby si poznala Boží dar.“ Boží dar je Duch Svätý. Ale ešte hovorí žene skryto a pomaly vniká do srdca. A zdá sa, že už učí. Lebo čo je lahodnejšie a milšie ako toto povzbudenie? „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
     Akú vodu to chcel dať, ak nie tú, o ktorej sa píše: „U teba je zdroj života“? Lebo ako by mohli byť smädní tí, čo „sa opájajú blahobytom tvojho domu“?
     Sľuboval teda nejaký pokrm a nasýtenie Duchom Svätým, ale ona ešte nechápala. A čo odpovedala, pretože nechápala? „Žena mu vravela: Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať.“ Núdza nútila k námahe a slabosť odmietala námahu. Kiež by počula: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás poslním!“ Toto jej hovoril Ježiš, aby sa už netrápila, ale ona ešte nechápala.

RESPONZÓRIUM

Jn 7, 37-39; 4, 14

R. Ježiš volal: Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije; z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. * To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.
V. Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. * To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.

Z Knihy Exodus

24, 1-18
Uzavretie zmluvy na vrchu Sinaj

     Pán povedal Mojžišovi: „Vystúp k Pánovi ty, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiat starších z Izraela a budete sa klaňať zďaleka. Len Mojžiš vystúpi k Pánovi. Ostatní sa nepriblížia, ani ľud nebude vystupovať s ním.“
     Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová a ustanovenia. A všetok ľud odpovedal jedným hlasom: „Všetko, čo Pán povedal, splníme.“ A Mojžiš všetky Pánove slová napísal. Ráno vstal a na úpätí vrchu postavil oltár a dvanásť kameňov pre dvanásť kmeňov Izraela. Potom poslal izraelských mládencov a oni priniesli zápalné obety a zabili teľatá na pokojnú obetu Pánovi. Mojžiš vzal polovicu krvi a nalial ju do obetných misiek. Druhú polovicu vykropil na oltár. Potom vzal knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu; a oni vraveli: „Splníme všetko, čo Pán povedal, a budeme poslúchať.“ Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: „Toto je krv zmluvy, ktorú s vami uzavrel Pán podľa všetkých týchto slov.“
     Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiati zo starších Izraela vystúpili a uvideli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby dlažbu zo zafírových kameňov a ako samo nebo, keď je jasné. Ale ani na vyvolených zo synov Izraela nevztiahol svoju ruku; uvideli Boha a jedli a pili.
     Pán povedal Mojžišovi: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tam. Dám ti kamenné tabule, zákon a prikázania, ktoré som napísal, aby si ich učil.“ Mojžiš a jeho služobník Jozue vstali. A keď Mojžiš vystupoval na Boží vrch, povedal starším: „Čakajte tu, kým sa k vám nevrátime. Máte so sebou Árona a Hura; keby vznikol nejaký spor, obrátite sa na nich.“
     Keď potom Mojžiš vystúpil na vrch, vrch zahalil oblak. Na Sinaji spočinula Pánova sláva a prikrývala ho oblakom šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša. Pánova sláva sa v očiach synov Izraela javila ako stravujúci oheň na temene vrchu. Mojžiš vošiel do oblaku a vystúpil na vrch a bol tam štyridsať dní a štyridsať nocí.

RESPONZÓRIUM

Sir 45, 5. 6; Sk 7, 38

R. Boh dal počuť Mojžišovi svoj hlas a zaviedol ho do oblaku; * Do rúk mu dal prikázania a zákon života a múdrosti, aby poúčal Jakuba o svojej zmluve a Izraela o svojich nariadeniach.
V. On bol pri zhromaždení ľudu na púšti s anjelom, čo sa s ním rozprával na vrchu Sinaj. * Do rúk mu dal prikázania a zákon života a múdrosti, aby poúčal Jakuba o svojej zmluve a Izraela o svojich nariadeniach.

Z Homílií svätého biskupa Bazila Veľkého

(Hom. 20, De humilitate, 3: PG 31, 530-531)

Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi

     „Nech sa múdry nehonosí svojou múdrosťou, ani silák nechváli svojou silou, ani boháč nech sa nechvastá svojím bohatstvom.“
     A čím sa možno oprávnene chváliť? A v čom je veľkosť človeka? Hovorí: Kto sa chváli, nech sa chváli tým, že spoznal a vie, že ja som Pán.“
     Vznešenosť, sláva a veľkosť človeka je v tom, že poznáva a lipne k tomu, čo je naozaj veľké, a že slávu hľadá u Pána slávy. Apoštol totiž hovorí: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ Je to tam, kde vraví: „Kristus sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“
     Dokonale a úplne sa chváli v Bohu ten, kto sa nevychvaľuje svojou spravodlivosťou, ale vie, že mu pravá spravodlivosť chýba a že je ospravedlnený iba vierou v Krista.
     Pavol sa chváli tým, že pohŕda svojou spravodlivosťou a hľadá tú, ktorá je skrze Krista, ktorá je z Boha, spravodlivosť z viery; aby poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení a tým, že sa mu pripodobní v smrti, aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.
     Tu padá akýkoľvek podklad pre pýchu. Človeče, tu ti nezostáva nič, čím by si sa mohol chváliť. Tvoja sláva a nádej spočíva len v tom, že budeš umŕtvovať všetko, čo je tvoje, a hľadať budúci život v Kristovi. A keď máme jeho prvotiny, už ho vlastníme a žijeme celkom v Božej milosti a v Božom dare.
     Veď to Boh „pôsobí v nás, že chceme aj konáme, čo sa jemu páči“. A Boh prostredníctvom svojho Ducha zjavuje svoju múdrosť, ktorú určil nám na slávu.
     Boh dáva pri námahách schopnosti a silu. „Pracoval som viac ako všetci ostatní,“ hovorí Pavol; „vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, čo je so mnou.“
     Boh vyslobodzuje z nebezpečenstva, aj keď už niet nijakej ľudskej nádeje. Hovorí: „Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí.“

RESPONZÓRIUM

Múd 15, 3; Jn 17, 3

R. Poznať teba, Bože, je zvrchovaná spravodlivosť * A pochopiť tvoju silu je koreň nesmrteľnosti.
V. Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista, * A pochopiť tvoju silu je koreň nesmrteľnosti.

Z Knihy Exodus

32, 1-20
Zlaté teľa

     Keď ľud videl, že Mojžiš už dlho nezostupuje z vrchu, zhromaždil sa k Áronovi a hovoril: „Poď a urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami; lebo nevieme, čo sa stalo s Mojžišom, mužom, ktorý nás vyviedol z egyptskej krajiny.“ Áron im vravel: Postŕhajte zlaté náušnice z uší svojich žien, synov a dcér a prineste mi ich.“
     Všetok ľud urobil, ako rozkázal, a naznášal Áronovi náušníc. On ich vzal, rydlom vyhotovil formu a urobil z nich liate teľa. A oni povedali: „Toto sú tvoji bohovia, Izrael, ktorí ťa vyviedli z egyptskej krajiny!“ Keď to Áron videl, postavil pred ním oltár a vyvolával: „Zajtra je Pánova slávnosť.“ Na druhý deň ráno vstali a priniesli zápalné a pokojné obety. Potom si ľud sadol, jedol a pil a vstali sa zabávať.
     Pán povedal Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, sa skazil. Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si z kovu teľa a klaňali sa mu, priniesli mu obetu a povedali: ,Toto sú tvoji bohovia, Izrael, čo ťa vyviedli z egyptskej krajiny.‘ “ Potom Pán povedal Mojžišovi: „Vidím, že tento ľud má nepoddajnú šiju. Nechaj ma, nech vzplanie môj hnev proti nim, vyhubím ich a z teba urobím veľký národ.“
     Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny? Nech, prosím, nepovedia Egypťania: ,Podvodne ich vyviedol, aby ich pozabíjal na horách a vyničil zo zemského povrchu.‘ Nech utíchne tvoj hnev a odpusť zločin svojho ľudu! Spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorými si na seba samého prisahal a vyhlásil: ,Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto krajinu, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu a budete ju mať navždy.‘ “ A Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.
     Mojžiš sa vrátil z vrchu; v ruke niesol dve tabule svedectva, popísané z oboch strán. Boli Božím dielom. Aj písmo, vryté do tabúľ, bolo Božie. Keď Jozue počul krik jasajúceho ľudu, povedal Mojžišovi: Z tábora počuť bojové výkriky.“ On odvetil:

„To nie je krik víťazov
ani krik porazených,
ja počujem hlas spevákov:“

     Keď sa Mojžiš priblížil k táboru, videl teľa a tanec; pochytil ho hnev, hodil tabule, čo mal v ruke, a rozbil ich na úpätí vrchu. Potom chytil teľa, ktoré si urobili, spálil ho na ohni a rozdrvil na prach; ten vysypal do vody a dal ju Izraelitom piť.

RESPONZÓRIUM

Ž 106, 20. 21. 22;
porov. Rim 1, 21. 23

R. Zamenili Pánovu slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera. * Zabudli na Boha, svojho záchrancu, ktorý vykonal veľké divy v Egypte, v Červenom mori skutky úžasné.
V. Ich nerozumné srdce sa zatemnilo; slávu nesmrteľného Boha zamenili za smrteľné podoby. * Zabudli na Boha, svojho záchrancu, ktorý vykonal veľké divy v Egypte, v Červenom mori skutky úžasné.

Z Rečí svätého biskupa Petra Chryzológa

(Sermo 43: PL 52, 320. 322)

O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva

     Tri veci, bratia, tri veci podopierajú vieru, prehlbujú nábožnosť a udržujú čnosť: modlitba, pôst a milosrdenstvo. O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva. Modlitba, milosrdenstvo a pôst: tieto tri veci sú jedno a navzájom si dávajú život.
     Lebo dušou modlitby je pôst a životom pôstu milosrdenstvo. Nech ich nik netrhá, nedajú sa oddeliť. Kto má z nich len jedno, alebo kto ich nemá súčasne, nemá nič. Preto kto sa modlí, nech sa aj postí, a kto sa postí, nech sa zmilúva. Nech počuje prosebníka, kto chce, aby jeho počuli, keď bude sám prosiť. Kto si nezatvára sluch pred prosebníkom, otvára si sluch Boží.
     Ten, kto sa postí, má vedieť, čo je pôst; má mať súcit s hladujúcim, kto chce, aby mal Boh súcit s ním, keď je hladný; nech sa zmilúva, kto očakáva milosrdenstvo; kto hľadá láskavosť, nech ju sám preukazuje; kto chce dostať, nech dáva. Je zlý prosebník, kto pre seba požaduje, čo odopiera inému.
     Človeče, ukáž, aké milosrdenstvo si zaslúžiš; čiže ako chceš, v akej miere chceš a ako rýchlo chceš dosiahnuť milosrdenstvo, tak rýchlo, v takej miere a tak sa aj ty zľutúvaj.
     Teda modlitba, milosrdenstvo a pôst nech sú našou jedinou záštitou u Boha, nech sú našou jedinou obhajobou, nech sú našou jedinou modlitbou v troch podobách.
     Preto čo sme pohŕdaním stratili, nadobúdajme pôstom. Pôstom obetujeme svoje duše, lebo nemáme nič lepšie, čo by sme mohli Bohu obetovať, ako potvrdzuje aj prorok, keď hovorí: „ Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“
     Človeče, obetuj Bohu svoju dušu, prinášaj obetu pôstu ako čistú a svätú obetu, živú žertvu, ktorá zostane aj tebe a bude patriť aj Bohu. Kto toto nedá Bohu, nebude mať výhovorky, lebo nemôže nemať, kto sa sám daruje.
     Ale aby toto bolo milé, musí byť pri tom milosrdenstvo. Pôst nevzklíči, ak ho nebude zavlažovať milosrdenstvo. Ak vyschne milosrdenstvo, vyschne aj pôst. Čím je dážď pre zem, tým je pre pôst milosrdenstvo. Aj keď si ten, kto sa postí, zošľachťuje srdce, očisťuje telo, vykoreňuje neresti a sadí čnosti, ak neprivedie prúdy milosrdenstva, ovocie zberať nebude.
     Ty, čo sa postíš, vedz, že tvoje pole sa postí, ak mu chýba milosrdenstvo. Ty, čo sa postíš, len to, čo rozdáš z milosrdenstva, pribudne do tvojej sýpky. Preto, človeče, nestrácaj schovávaním, ale zbieraj rozdávaním. Dávaj sebe tým, že daruješ chudobnému; lebo čo nenecháš inému, to mať nebudeš.

RESPONZÓRIUM

Tob 12, 8. 9

R. Dobrá je modlitba, pôst a almužna; * Lebo ona očisťuje od každého hriechu.
V. Tí, čo dávajú almužnu, budú prekypovať životom. * Lebo ona očisťuje od každého hriechu.

Z Knihy Exodus

33, 7-12a. 18-23;
34, 5-9. 29-35
Boh zjavuje svoju slávu Mojžišovi

     Mojžiš vzal stánok, postavil ho v istej vzdialenosti mimo tábora a nazval ho stánkom stretnutia. Keď niekto chcel vyhľadať Pána, vyšiel k stánku Mojžiš, všetok ľud vstal; každý sa postavil pri vchode a Pán sa rozprával s Mojžišom. Všetci videli, ako pri vchode do stánku stojí oblačný stĺp.
     Stáli a klaňali sa pri vchode do svojich stanov. A Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom. Keď sa potom vrátil do tábora, jeho služobník mladík Jozue, Nunov syn, neodchádzal zo stánku.
     Mojžiš povedal Pánovi: „Ukáž mi svoju slávu.“ On odpovedal: „Ukážem ti všetku dobrotu a vyslovím pred tebou meno Pána. Zľutujem sa, nad kým budem chcieť, a láskavý budem, ku komu budem chcieť.“ Ale vravel: Nebudeš môcť vidieť moju tvár, lebo človek ma nemôže vidieť a ostať nažive.“ A ešte hovoril: Pozri, pri mne je miesto, staneš si na skalu. Keď bude prechádzať moja sláva, postavím ťa do skalnej trhliny a budem ťa kryť svojou pravicou, kým neprejde. Potom odtiahnem svoju ruku a uvidíš ma zozadu, ale moju tvár vidieť nemôžeš.“
     Keď Pán zostúpil v oblaku, Mojžiš zostal stáť s ním a vyslovil Pánovo meno. Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný, on preukazuje priazeň tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriechy, ale nič nenechá nepotrestané: on trestá neprávosť otcov na deťoch a vnukoch do tretieho a štvrtého pokolenia.“ Mojžiš sa rýchlo sklonil až po zem, klaňal sa a vravel: „Pane, ak som našiel v tvojich očiach milosť, prosím, poď s nami. Áno, je to ľud tvrdej šije, ale ty odpustíš naše neprávosti a hriechy a budeme tvoji.“
     Keď Mojžiš zostupoval z vrchu Sinaj, držal dve tabule svedectva a nevedel, že mu koža na tvári žiari, pretože sa rozprával s Pánom. Keď Áron a Izraeliti videli, ako Mojžišovi žiari koža na tvári, báli sa k nemu priblížiť. Ale on ich zavolal a vrátili sa k nemu Áron aj predstavení pospolitosti. A keď sa s nimi rozprával, priblížili sa k nemu aj ostatní Izraeliti a prikázal im všetko, čo počul od Pána na vrchu Sinaj.
     Keď prestal hovoriť, dal si na tvár závoj, ktorý si odkladal vždy, keď prišiel pred Pána a hovoril s ním, až kým nevyšiel. Potom oznamoval Izraelitom všetko, čo mu Pán nariadil. Oni videli, ako koža na Mojžišovej tvári žiari. A on si znova tvár zahalil, až dotiaľ, kým nešiel rozprávať sa s Pánom.

RESPONZÓRIUM

Porov. 2 Kor 3, 13. 18. 15

R. Mojžiš si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nehľadeli na jeho tvár. * A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.
V. Až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj. * A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.

Z Knihy svätého biskupa Teofila Antiochijského Autolykovi

(Lib. I, 2. 7: PG 6, 1026-1027. 1035)

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha

     Ak povieš: Ukáž mi svojho Boha, poviem ti: Ukáž mi svojho človeka a ja ti ukážem svojho Boha. Ukáž, či oči tvojej duše vidia a uši tvojho srdca počujú.
     Lebo ako tí, čo vidia telesnými očami, vnímajú, čo sa deje v tomto pozemskom živote, a zisťujú, čo sa od čoho líši, ako svetlo a tma, biele a čierne, mrzké a pôvabné, ladné a neohrabané, primerané a zveličené, nadmerné a okyptené — a to isté treba povedať, aj čo sa týka sluchu, o prenikavých, hlbokých alebo príjemných zvukoch —, tak je to aj s ušami srdca a očami duše, aby mohli vidieť Boha.
     Boha vidia tí, ktorí ho vidieť môžu, tí, čo majú duchovné oči otvorené. Všetci majú oči, ale niektorí ich majú zakalené a nevidia svetlo slnka. Ale ak slepí nevidia svetlo, to ešte neznamená, že slnko nesvieti; slepí to musia pripísať sebe a svojim očiam. Tak máš aj ty oči svojej duše zakalené svojimi hriechmi a zlými skutkami.
     Duša človeka má byť čistá ako vyleštené zrkadlo. Ak nasadá na zrkadlo hrdza, človek si v ňom nemôže vidieť tvár. Tak ani človek, ktorý má v sebe hriech, nemôže vidieť Boha.
     Ale ak chceš, môžeš ozdravieť. Zver sa lekárovi a on sníme beľmo z očí tvojej duše i srdca. Kto je to ten lekár? Boh, ktorý lieči a oživuje Slovom a múdrosťou. Boh všetko stvoril Slovom a múdrosťou: veď „jeho slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje“. Jeho múdrosť je nesmierna. Boh s múdrosťou položil základy zeme, s rozvahou pripravil nebesia, jeho myšlienkou sa rozovreli priepasti a oblaky kropili rosu.
     Ak toto pochopíš, človeče, a budeš čisto, sväto a spravodlivo žiť, môžeš uvidieť Boha. Ale najprv musí byť v tvojom srdci viera a bázeň pred Bohom, až potom toto pochopíš. Keď zvlečieš smrteľnosť a oblečieš sa do nesmrteľnosti, potom uvidíš Boha podľa svojich zásluh. Lebo Boh vzkriesi spolu s dušou i tvoje telo pre nesmrteľnosť, a keď sa staneš nesmrteľným, uvidíš Nesmrteľného, ak mu teraz uveríš.

RESPONZÓRIUM

Porov. 2 Kor 6, 2. 4. 5. 7

R. Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy. Odporúčajme sa vo veľkej trpezlivosti a v mnohých pôstoch; * Zbraňami spravodlivosti a Božou mocou.
V. Vo všetkom sa odporúčajme ako Boží služobníci vo veľkej trpezlivosti a v mnohých pôstoch. * Zbraňami spravodlivosti a Božou mocou.

Z Knihy Exodus

34, 10-28
Druhý kódex zmluvy

     Pán povedal Mojžišovi: „Ja uzavriem zmluvu pred všetkým tvojím ľudom. Budem robiť divy, aké sa nikdy nestali na celej zemi ani v nijakom národe, aby všetok ľud, uprostred ktorého si videl Pánovo dielo, lebo čo hodlám urobiť s tebou, bude vzbudzovať hrôzu.
     Dávaj dobrý pozor na všetko, čo ti dnes prikazujem. Ja sám vyženiem spred teba Amorejčana, Kanaánčana, Hetejčana aj Ferezejčana, Hevejčana a Jebuzejčana. Chráň sa nadviazať priateľstvo s obyvateľmi krajiny, do ktorej vstúpiš, lebo by ti boli na skazu; lež ich oltáre zbor, posvätné kamene rozlám a posvätné koly povytínaj.
     Neklaňaj sa cudziemu bohu, lebo Pán, ktorého meno je ,Žiarlivý‘, je žiarlivý Boh. Neuzavieraj zmluvu s obyvateľmi tých krajín, lebo oni budú smilniť so svojimi bohmi a prinášať im obete a pozve ťa niekto, aby si jedol z ich obetí. Ani neber ich dcéry za manželky svojim synom, lebo ony budú smilniť so svojimi bohmi a zvedú aj tvojich synov, aby smilnili s ich bohmi.
     Neurobíš si liatych bohov.
     Budeš zachovávať slávnosť Nekvasených chlebov: sedem dní budeš jesť nekvasené chleby, ako som ti prikázal, v určenom čase v mesiaci Abib, lebo v tomto jarnom mesiaci si vyšiel z Egypta.
     Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude moje; z celého tvojho stáda, tak z dobytka ako z oviec, bude moje. Prvorodené osľa vykúpiš ovcou; ak ho nevykúpiš, zlomíš mu väzy. Svojho prvorodeného syna vykúpiš; a neukážeš sa pred mojou tvárou s prázdnymi rukami.
     Šesť dní budeš pracovať; v siedmy deň prestaneš aj orať aj žať.
     Budeš sláviť sviatok Týždňov z prvých plodov tvojej pšeničnej žatvy aj sviatok Zberu úrody, keď sa na konci roka všetko uloží.
     Všetko, čo je u teba mužského pohlavia, ukáže sa trikrát do roka pred tvárou všemohúceho Pána, Boha Izraela. Lebo keď vyženiem spred teba národy a rozšírim tvoje hranice, nik nebude číhať na tvoju krajinu v čase, keď pôjdeš trikrát v roku ukázať sa pred tvár Pána, tvojho Boha.
     Nebudeš obetovať krv mojej obete s kvaseným chlebom, ani z obety Veľkonočnej slávnosti nezostane nič do rána.
     Prvotiny plodov svojej krajiny prinesieš do domu Pána, svojho Boha.
     Nebudeš variť kozľa v mlieku jeho matky.“
     Pán povedal Mojžišovi: „Napíš si tieto slová lebo nimi som uzavrel zmluvu s tebou a s Izraelom.“
     A bol tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu; a na tabule napísal slová zmluvy, desať prikázaní.

RESPONZÓRIUM

Porov Jn 1, 17. 18; 2 Kor 3, 18

R. Zákon bola daný skrze Mojžiša milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. * Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boží syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
V. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz. * Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boží syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

Z traktátu kňaza Tertuliána O Modlitbe

(Cap. 28-29: CCL 1, 273-274)

Duchovná obeta

     Modlitba je duchovná obeta, ktorá zrušila predchádzajúce obety. „Načo mi,“ hovorí, „množstvo vašich obetí? Som nasýtený zápalmi baranov a tuk baránkov ani krv býkov a capov nemám v obľube. Kto to od vás žiada?“
     Čo Boh žiada, učí evanjelium. Hovorí: „Prichádza hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Boh je duch,“ a preto hľadá takýchto ctiteľov.
     My sme praví ctitelia a praví kňazi, lebo keď sa modlíme v duchu, v duchu prinášame obetu modlitby, obetu, ktorá je dôstojná Boha a je mu milá, obetu, akú si vždy želal a pripravoval.
     Takúto obetu, venovanú z celého srdca, živenú vierou, preniknutú pravdou, celistvú nevinnosťou, žiariacu čistotou, korunovanú láskou, máme prinášať spolu s dobrými skutkami za spevu žalmov a hymnov k Božiemu oltáru; a ona nám vyprosí od Boha všetko.
     Veď čo odoprie Boh modlitbe vychádzajúcej z ducha a pravdy, keď ju sám vyžaduje? A o koľkých dôkazoch jej účinnosti čítame, počúvame a veríme!
     Aj stará modlitba vyslobodzovala z ohňa, od divých zvierat a od hladu, hoci ešte nedostala formu od Krista.
     O koľko pôsobivejšia je kresťanská modlitba! Ona nestavia doprostred ohňa anjela s rosou, ani nezatvára tlamy levom, ani neprináša hladným sedliacky obed a nikomu nedáva milosť, ktorá chráni od bolesti, ale trpiacich, citlivých a ubolených obdarúva trpezlivosťou a čnosťou znásobuje milosť, aby viera vedela, čo dosiahne od Pána, keď pochopí, čo treba trpieť pre Pánovo meno.
     V minulosti modlitba zasadzovala aj rany, porážala nepriateľské vojská, zadržovala zúrodňujúci dážď. Teraz však spravodlivá modlitba odvracia všetok Boží hnev, stará sa o nepriateľov, prosí za prenasledovateľov. Je také divné, že vedela vymôcť vodu z neba, keď mohla vyprosiť oheň? Iba modlitba premáha Boha. Ale Kristus nechcel, aby spôsobovala niečo zlé; on jej dal všetku silu pre dobro.
     Preto nevie nič iné, ako volať späť duše zomrelých z cesty smrti, pretvárať slabých, uzdravovať chorých, oslobodzovať posadnutých, otvárať brány väzení, rozväzovať putá nevinných. Ona zmýva viny, zaháňa pokušenia, zastavuje prenasledovania, povzbudzuje malomyseľných, oblažuje veľkodušných, sprevádza putujúcich, krotí vlny, omračuje zločincov, živí chudobných, obmäkčuje srdcia boháčov, dvíha padlých, zachytáva padajúcich, posilňuje tých, čo stoja.
     Modlia sa aj všetci anjeli, modlí sa celé stvorenie, modlí sa dobytok aj divá zver: ohýnajú kolená, a keď vychádzajú zo stajní a dúpät, nepozerajú nemo do neba, ale každé sa ozýva svojím spôsobom. Ale aj vtáky, len čo precitnú a vzlietnu k nebu, namiesto rúk rozopnú krídla v podobe kríža a štebocú čosi, čo vyzerá ako modlitba.
     Čo ešte viac povedať o modlite? Aj sám Pán sa modlil. Jemu nech je česť a moc na veky vekov.

RESPONZÓRIUM

Jn 4, 23-24

R. Praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. * Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.
V. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde. * Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.

Z Knihy Exodus

35, 30 — 36, 1; 37, 1-9
Vyhotovenie stánku a archy

     Mojžiš povedal synom Izraela: „Pozrite, Pán povolal po mene Beseleela, syna Uriho, syna Hurovho, z Júdovho kmeňa, a naplnil ho Božím duchom, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou na každú prácu, aby vedel navrhnúť a vyhotoviť umelecké dielo zo zlata, striebra a medi, rezať a osádzať drahokamy, vyrezávať drevo a všetko, čo remeselník dokáže. Vložil mu do srdca aj schopnosť učiť iných; jemu i Achisamechovmu synovi Oholiabovi z Danovho kmeňa. Oboch naplnil múdrosťou, aby vedeli vyhotoviť umelecké diela z remesla ryteckého a výšivkárskeho z modrého a červeného purpuru, šarlátu a kmentu i tkáčske práce; toto všetko vedeli urobiť a ešte vymyslieť aj všeličo nové.“
     A tak Beseleel a Oholiab i všetci múdri muži, ktorým Pán dal múdrosť a chápavosť, aby vedeli umelecky tvoriť, urobili všetko, čo bolo potrebné pre svätyňu a čo prikázal Pán.
     Beseleel zhotovil aj archu z akáciového dreva, dva a pol lakťa dlhú, pol druha lakťa širokú a pol druha lakťa vysokú. Obložil ju rýdzim zlatom znútra i zvonku a dookola ju obrúbil zlatým vencom. Na jej štyri nohy ulial štyri zlaté krúžky; dva krúžky na jednej strane a dva na druhej. Urobil aj žrde z akáciového dreva a potiahol ich zlatom; a zastrčil ich do krúžkov po stranách archy, aby sa dala nosiť.
     Ďalej urobil zľutovnicu z najrýdzejšieho zlata, dva a pol lakťa dlhú a pol druha lakťa širokú. Urobil aj dvoch cherubov na oboch koncoch zľutovnice z tepaného zlata; jedného cheruba na jednom konci, druhého cheruba na druhom konci. Dvaja cherubi na dvoch koncoch zľutovnice mali krídla vystreté nahor, svojimi krídlami zakrývali zľutovnicu a hľadeli jeden na druhého i na zľutovnicu.

RESPONZÓRIUM

Ž 84, 2. 3; 46, 5. 6

R. Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. * Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.
V. Posvätný stánok Najvyššieho. Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede. * Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.

Z komentára svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób

(Lib. 13, 21-23; PL 75, 1028-1029)

Tajomstvo nášho vzkriesenia

     Blahoslavený Jób ako predobraz svätej Cirkvi raz hovorí v zastúpení tela, inokedy zasa v zastúpení Hlavy. A keď hovorí o jej údoch, zrazu prechádza k slovám Hlavy. Tak sa aj tu dodáva: „Takto som trpel, hoci na mojich rukách nelipne neprávosť a moja modlitba k Bohu je čistá.“
     Trpel, hoci na jeho rukách nelipla neprávosť. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach, a predsa znášal bolesť na kríži pre naše vykúpenie. Jedine jeho modlitba k Bohu bola čistá, lebo aj vo chvíli bolestného utrpenia sa modlil za prenasledovateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
     Veď čo čistejšie možno povedať alebo myslieť si pri modlitbe, ako keď sa niekto milosrdne prihovára aj za tých, ktorí ho týrajú?! Len tak sa mohlo stať, že zúriví prenasledovatelia, ktorí vylievali krv nášho Vykupiteľa, neskôr je s vierou pili a hlásali o ňom, že je Boží syn.
     O tejto krvi sa výstižne dodáva: Zem, nezakrývaj moju krv,, ani moje volanie nech nenájde na tebe miesto, kde by ho nebolo počuť.“ Ale hriešnemu človekovi hovorí: „Zem si a do zeme pôjdeš.“
     A zem neukryla krv nášho Vykupiteľa, lebo každý hriešnik, ktorý prijíma cenu svojho vykúpenia, vyznáva ju a chváli a zvestuje blížnym, ako môže.
     Zem nezakryla jeho krv, lebo svätá Cirkev už ohlasuje tajomstvo svojho vykúpenia vo všetkých končinách sveta.
     Treba si všimnúť, čo sa dodáva: „Ani moje volanie nech nenájde na tebe miesto, kde by ho nebolo počuť.“ Sama krv vykúpenia, ktorú prijímame, je volaním nášho Vykupiteľa. Preto aj Pavol hovorí: „Boli ste pokropení krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.“ A o Ábelovej krvi Boh povedal: „Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme.“
     Aby teda sviatosť Pánovho umučenia nebola v nás márna, musíme napodobňovať, čo prijímame, a iným hlásať, čo uctievame.
     Lebo keby jazyk mlčal o tom, čo srdce verí, jeho volanie by v nás našlo miesto, kde by ho nebolo počuť. Ale aby v nás jeho volanie nebolo skryté, každý z nás podľa svojich schopností musí oboznamovať blížnych s tajomstvom svojho nového života.

RESPONZÓRIUM

Porov. Gn 4, 10. 11; Hebr 12, 24

R. Hlas krvi tvojho Syna, nášho brata, volá zo zeme k tebe, Pane. * Požehnaná zem, ktorá otvorila ústa, aby prijala krv Vykupiteľa.
V. Toto je to pokropenie krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova. * Požehnaná zem, ktorá otvorila ústa, aby prijala krv Vykupiteľa.

Z Knihy Exodus

40, 16-38
Postavenie stánku. Pánov oblak

     Mojžiš urobil všetko tak, ako mu prikázal Pán. V prvý deň prvého mesiaca v druhom roku postavili svätostánok. Mojžiš ho postavil takto: položil podstavec, dosky a žrde a postavil stĺpy. Ponad svätostánok rozprestrel stan a navrch položil stanovú pokrývku, ako Mojžišovi rozkázal Pán. Potom vzal Svedectvo a vložil ho do archy, dolu navliekol žrde a navrch položil zľutovnicu. Archu zaniesol do svätostánku a zavesil pred ňu oponu, ako Pán prikázal Mojžišovi. V stánku stretnutia postavil stôl na severnej strane z vonkajšej strany opony a poukladal naň predkladané chleby, ako Pán prikázal Mojžišovi. Svietnik postavil v stánku stretnutia na južnej strane oproti stolu a rozostaval lampy, ako Pán prikázal Mojžišovi.
     V stánku stretnutia postavil zlatý oltár pred zľutovnicu a zapálil na ňom voňavé kadidlo, ako Pán rozkázal Mojžišovi. Potom na vchod do svätostánku, stánku stretnutia, postavil oltár na zápalné obety a konal na ňom zápalnú obetu a žertvu, ako Pán nariadil Mojžišovi. Medzi stánkom stretnutia a oltárom umiestil umývadlo a naplnil ho vodou; Mojžiš, Áron a jeho synovia si umývali ruky i nohy, keď vchádzali do stánku stretnutia a pristupovali k oltáru, ako Pán prikázal Mojžišovi. Napokon postavil nádvorie okolo svätostánku a oltára a na jeho vchod zavesil oponu. Tak dielo dokončil.
     Vtom oblak zahalil stánok stretnutia a Pánova veleba naplnila svätostánok. Ani Mojžiš nemohol vojsť do stánku stretnutia, lebo na ňom spočíval oblak a svätostánok napĺňala Pánova veleba.
     Keď sa oblak od stánku zdvihol, putovali synovia Izraela na ďalšie stanovište; a keď sa oblak nezdvihol, nehýbali sa až do dňa, keď sa zdvihol. Cez deň nad svätostánkom spočíval Pánov oblak a v noci oheň pred očami všetkých Izraelitov po celý čas ich putovania.

RESPONZÓRIUM

1 Kor 10, 1. 2; Ex 40, 32. 33

R. Všetci naši otcovia boli pod oblakom, všetci prešli cez more. * A všetci boli v oblaku a v mori pokrstení v Mojžišovi.
V. Svätostánok naplnila Pánova veleba, lebo všetko zahalil oblak. * A všetci boli v oblaku a v mori pokrstení v Mojžišovi.

Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského

(Oratio 14, De pauperum amore, 38. 40: PG 35, 907. 910)

Slúžme Kristovi v chudobných

     „Blahoslavení milosrdní,“ hovorí Písmo,, „lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Milosrdenstvo nie je medzi poslednými blahoslavenstvami. A ďalej: „Blažený, kto pamätá na bedára a chudobného.“ A opäť: „Blažený je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha.“ A na inom mieste: „Spravodlivý sa ustavične zľutúva a požičiava.“ Ak chceme získať požehnanie a volať sa rozumnými, buďme dobrotiví.
     Nech ani noc neprerušuje tvoje skutky milosrdenstva. Nehovor: „Choď preč a príď inokedy, zajtra ti dám,“ aby sa niečo nedostalo medzi tvoj úmysel a dobrý skutok. Dobročinnosť neznáša odklad.
     „Lám hladnému svoj chlieb, blúdiacich bedárov zaveď do svojho domu“ s veselou a bodrou mysľou. Veď Apoštol hovorí: „Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne;“ pohotovosť a rýchlosť ti zdvojnásobí zásluhu za dobrý skutok. A čo sa dáva neochotne a nasilu, je nemilé a ani trochu slávne.
     Treba sa nám tešiť, nie žialiť, keď robíme dobre. Prorok hovorí: „Ak odstrániš putá a uprednostňovanie,“ čiže skúposť a overovanie, alebo váhavosť a šomranie, čo sa stane? Čosi veľké a obdivuhodné! Aká a koľká za to odmena! „Ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí.“ Kto by netúžil po svetle a zdraví?!
     Preto ak si myslíte, že ma treba počúvať, Kristovi služobníci, bratia a spoludedičia, kým je čas, navštevujme Krista, starajme sa o Krista, živme Krista, obliekajme Krista, Pritúľme Krista, uctievajme Krista, ale nielen pozvaním k stolu ako niektorí, ani voňavými olejmi ako Mária, nielen pochovaním ako Jozef z Arimatey, ani vecami potrebnými na pohreb ako Nikodém, ktorý mal Krista rád len napoly, ani napokon zlatom, kadidlom a myrhou, ako to urobili Mudrci pre týmito všetkými, ktorých sme spomínali. Ale pretože Pán všetkého chce milosrdenstvo, a nie obetu, a pretože zľutovanie prevyšuje myriady tučných baránkov, preukazujme mu milosrdenstvo v chudobných a v tých, čo sú dnes pritlačení k zemi, aby nás, až odtiaľto odídeme, prijali do večných príbytkov v tom istom Kristovi, našom Pánovi; jemu sláva naveky. Amen.

RESPONZÓRIUM

Mt 25, 35. 40; Jn 15, 12

R. Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma. * Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.
V. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. * Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

Z Knihy Levitikus

8, 1-17; 9, 22-24
Posviacka kňazov

     Pán povedal Mojžišovi: Vezmi Árona i jeho synov, ich rúcha a olej na pomazanie, býčka na obetu za hriech, dva barany a košík nekvasených chlebov a zhromaždi celú pospolitosť ku vchodu do stánku stretnutia.“ Mojžiš urobil, ako rozkázal Pán. Keď sa celá pospolitosť zhromaždila pred vchodom do stánku stretnutia, povedal: „Toto je to, čo Pán rozkázal urobiť.“
     A hneď priviedol Árona a jeho synov a umyl ich vodou. Potom obliekol veľkňaza do ľanovej košele, prepásal ho pásom, obliekol mu šaty z modrého purpuru, na ne položil efod a pevne ho stiahol stuhou efodu. Dal mu aj náprsnú tašku a vložil do nej Urim a Tummim. Na hlavu mu založil tiaru a na ňu spredu pripevnil zlatú platničku, svätý diadém, ako Pán prikázal Mojžišovi.
     Potom vzal olej na pomazanie, pomazal ním svätostánok i všetko jeho zariadenie a posvätil to. Sedem ráz ním pokropil oltár a pomazal ho; aj všetko jeho náčinie a umývadlo a jeho podstavcom posvätil olejom. Potom nalial oleja na Áronovu hlavu, pomazal ho a posvätil. A hneď priviedol aj jeho synov, obliekol ich do ľanových košieľ, opásal pásom a založil im mitry, ako Pán rozkázal Mojžišovi.
     Potom priviedol býčka na obetu za hriech. Áron a jeho synovia položili ruky na jeho hlavu a Mojžiš ho zabil; vzal krv, namočeným prstom sa dotkol rohov oltára dookola a očistil ho. Ostatnú krv vylial podeň; vykonal obrad zmierenia, a tak ho posvätil. Tuk, čo bol na vnútornostiach, lalok pečene a obe obličky s ich tukom spálil na oltári. Ale býčka, kožu, mäso a trus spálil mimo tábora, ako Pán prikázal Mojžišovi.
     Potom Áron zdvihol ruky smerom k ľudu a požehnal ho. Tak zakončil obetu za hriech, zápalnú a pokojnú obetu, a zostúpil dolu. Mojžiš a Áron vošli do stánku stretnutia a keď potom vyšli, požehnali ľud. Vtom sa zjavila všetkému ľudu Pánova veleba: vyšľahol oheň od Pána a strávil zápalnú obetu i tuk, čo boli na oltári. Keď to zástupy videli, jasali a vrhali sa na tvár.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 7, 23. 24; Sir 45, 7. 8

R. V Starom zákone bolo viac kňazov za sebou, lebo im smrť bránila zostať v kňazskom úrade. * Ale Kristus, pretože zostáva naveky, má kňazstvo nepominuteľné.
V. Pán povýšil Árona, dal mu kňazstvo v národe a oblažil ho svojou slávou. * Ale Kristus, pretože zostáva naveky, má kňazstvo nepominuteľné.

Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium

(Tract. 34, 8-9; CCL 36, 315-316)

Kristus je cesta k svetlu, pravde a k životu

     Pán stručne hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ Týmito slovami niečo rozkázal a niečo prisľúbil. Robme, čo rozkázal, aby sme nežiadali bezočivo, čo prisľúbil; aby nám nepovedal na súde: Urobil si, čo som rozkázal, že si teraz žiadaš, čo som prisľúbil? Čo si to teda rozkázal, Pane, Bože náš? Odpovie ti: Aby si šiel za mnou. Pýtal si si radu pre život. Pre aký život, ak nie pre ten, o ktorom sa hovorí: „U teba je zdroj života“?
     Teda konajme hneď, poďme za Pánom; rozviažme si putá, ktoré nám zabraňujú ísť za ním. A kto je schopný rozviazať také uzly, ak nepomôže ten, o ktorom sa hovorí: „Ty si mi putá rozviazal“? Iný žalm o ňom hovorí: „Pán vyslobodzuje väzňov, Pán dvíha skľúčených.“
     A za čím idú oslobodení a vzpriamení, ak nie za svetlom, od ktorého počujú: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách“? Lebo Pán otvára oči slepým. Bratia, oči sa nám otvoria len vtedy, keď budeme mať liečivú masť viery. Veď bola potrebná jeho slina so zemou, aby mohol pomazať slepého od narodenia. Aj my sme sa z Adama narodili slepí a potrebujeme jeho, aby nám otvoril oči. On zmiešal slinu so zemou: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Zmiešal slinu so zemou; preto tá predpoveď: „Vernosť vyrastie zo zeme.“ A on sám povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“
     Pravdu budeme požívať, až budeme hľadieť z tváre do tváre, lebo aj to sa nám sľubuje. Veď kto by sa odvážil dúfať v niečo, čo by Boh neuznal za dobré či sľúbiť, alebo dať?
     Budeme hľadieť z tváre do tváre. Apoštol hovorí: „Teraz poznávam iba čiastočne, len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.“ A apoštol Ján vo svojom liste: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ To je veľké prisľúbenie.
     Ak miluješ, choď za ním. Milujem, povieš, ale ako mám ísť za ním? Keby ti bol Pán, tvoj Boh, povedal: Ja som pravda a život, určite by si v túžbe po pravde a v dychtivosti po živote hľadal cestu, ktorou by si sa k nim dostal, a povedal by si si: Pravda je veľká vec, veľká vec je život. Keby sa k nim moja duša mohla dajako dostať!
     Chceš vedieť, kadiaľ? Počúvaj ho, čo hovorí na prvom mieste: „Ja som cesta.“ Prv než ti povedal kam, vravel kadiaľ: „Jas som cesta.“ Kam cesta? „Ja som pravda a život.“ Najprv povedal, kadiaľ máš ísť, až potom povedal, kam prídeš. Ja som cesta, ja som pravda, ja som život. Kým bol u Otca, bol pravda a život. Keď si obliekol telo, stal sa cestou.
     A nehovorí sa ti: Namáhaj sa, hľadaj cestu, aby si sa dostal k pravde a životu; toto sa ti nehovorí. Vstaň, lenivec! Cesta sama prišla k tebe a zobudila ťa zo sna, ak ťa vôbec zobudila; vstaň a choď!
     Azda sa pokúšaš ísť, ale nemôžeš, lebo ťa bolia nohy. Od čoho ťa bolia nohy? Behali azda po hrboľatých cestách, hnané chamtivosťou? Ale Božie Slovo uzdravilo aj chromých. Povieš: Nohy mám zdravé, ale nevidím cestu. On aj slepým otvoril oči.

RESPONZÓRIUM

Ž 119, 104-105; Jn 6, 68

R. Nenávidím cesty klamstva. * Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.
V. Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. * Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.

Z Knihy Levitikus

16, 2-28
Deň zmierenia

     Pán prikázal Mojžišovi: Povedz svojmu bratovi Áronovi, nech nevstupuje hocikedy do svätyne za oponu pred zľutovnicu, čo zakrýva archu, aby nezomrel, lebo nad zľutovnicou sa budem zjavovať v oblaku.
     Môže ta vstúpiť len takto: Bude mať býčka na obetu za hriech a barana na zápalnú obetu; oblečie si posvätnú ľanovú košeľu, nahotu si zakryje ľanovými spodkami, prepáše sa ľanovým opaskom a na hlavu si založí ľanovú tiaru. Toto rúcho je posvätné, preto si to všetko oblečie, až keď sa vykúpe.
     Od pospolitosti synov Izraela vezme dva capy na obetu za hriech a jedného barana na zápalnú obetu. Najprv prinesie býčka na obetu za svoj hriech a vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom. Potom dva capy postaví pred Pána pri vchode do stánku stretnutia a hodí o oboch lósy, jeden pre Pána, druhý pre Azazela. Capa, na ktorého padol lós pre Pána, obetuje za hriech. Capa, na ktorého padol lós pre Azazela, postaví živého pred Pána, vykoná na ňom obrad zmierenia a vyženie ho Azazelovi na púšť.
     Áron teda privedie býčka na obetu za hriech, vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom a zabije ho. Potom vezme kadidelnicu, ktorú naplnil žeravým uhlím z oltára pred Pánom, rukou naberie zmes voňavého kadidla na spálenie za oponou a vojde do svätyne. Voňavé látky položí na oheň pred Pánom, oblak z nich a dym zahalí zľutovnicu, ktorá je na Svedectve, a neumrie. Tu vezme z krvi býčka a prstom kvapne sedem ráz z prednej strany na zľutovnicu.
     Potom zabije capa na obetu za hriech ľudu, jeho krv zanesie za oponu tak, ako je prikázané o krvi býčka, pokropí smerom k zľutovnici a očistí svätyňu od nečistôt synov Izraela, od ich priestupkov a všetkých hriechov.
     Podľa tohoto obradu urobí aj v stánku stretnutia, ktorý stojí medzi nimi uprostred ich nečistých príbytkov. V stánku stretnutia nesmie byť nijaký človek, keď veľkňaz vstupuje do svätyne, aby vykonal obrad zmierenia za seba, za svoj dom a za celé zhromaždenie Izraela, až kým nevyjde. Keď vyjde k oltáru, čo je pred Pánom, vykoná nad ním obrad zmierenia: vezme z krvi býčka a capa a naleje na jeho rohy dokola; sedem ráz naň prstom kvapne krv, a tak ho očistí a posvätí od nečistôt synov Izraela.
     Keď dokončí obrad zmierenia nad svätyňou, stánkom stretnutia a oltárom, privedie živého capa. Áron položí na jeho hlavu obe ruky a vyzná nad ním všetky neprávosti synov Izraela a všetky ich priestupky a hriechy. Toto zloží na jeho hlavu a prostredníctvom pripraveného človeka vyženie ho na púšť.
     Keď cap odnesie na sebe všetky ich neprávosti do pustého kraja a bude zahnaný do púšte, Áron vojde do stánku stretnutia, vyzlečie si ľanové rúcho, ktoré si obliekol, keď mal vstúpiť do svätyne, a nechá ho tam. Potom si na posvätnom mieste umyje telo vodou a oblečie si svoje šaty. Keď vyjde von, prinesie zápalnú obetu svoju i ľudu a vykoná obrad zmierenia za seba i za ľud; tuk z obety za hriech spáli na oltári. Ten, kto vyhnal capa určeného Azazelovi, vyperie si šaty a telo si umyje vodou, až potom vojde do tábora.
     Býčka a capa, čo boli zabití na obetu za hriech a ktorých krv zaniesli do svätyne na vykonanie obradu zmierenia, vynesú von z tábora a spália na ohni ich kožu, mäso i trus. A ten, kto ich spálil, vyperie si šaty a telo si umyje vodou; až potom vojde do tábora.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 9, 11. 12. 24

R. Kristus ako veľkňaz budúcich darov raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, * A tak získal večné vykúpenie.
V. Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej ľudskou rukou, ale do samého neba. * A tak získal večné vykúpenie.

Z Homílií kňaza Origena na Levitikus

(Hom. 9, 5. 10: PG 12, 515. 523)

Veľkňaz Kristus je naše zmierenie

     Veľkňaz raz za rok zanecháva ľud a vchádza na miesto, kde je zľutovnica a na zľutovnici cherubi, kde je archa zmluvy a kadidlový oltár, kam nesmie vstúpiť nik, iba veľkňaz.
     Ak mám na mysli môjho pravého veľkňaza Pána Ježiša Krista, ako bol, keď žil v tele, celý rok s ľudom, ten rok, o ktorom sám hovorí: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, ohlásiť Pánov milostivý rok a deň prepustenia,“ všimni si, ako raz za ten rok, v deň zmierenia, vstupuje do Svätyne svätých, to jest po vyplnení poslania preniká nebesia a vystupuje k Otcovi, aby ho zmieroval s ľudským pokolením a prosil za všetkých, čo v neho veria.
     Na toto zmierenie, ktorým zmieruje ľudí s Otcom, myslí apoštol Ján, keď vraví: „Deti moje, toto hovorím, aby sme nehrešili. Ale keby sme zhrešili, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy.“
     Pavol takisto spomína toto zmierenie, keď hovorí o Kristovi: „Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery.“ Preto deň zmierenia pre nás trvá až do skončenia sveta.
     Božie slovo hovorí: „Položí kadidlo na oheň pred Pánom a dym kadidla zahalí zľutovnicu, ktorá je na Svedectve, a neumrie. Potom vezme z krvi býčka a prstom pokropí zľutovnicu z východnej strany.“
     Takto sa vysvetľovalo starým, ako treba pred Bohom sláviť obrad zmierenia za ľudí. Ale ty si prišiel k pravému veľkňazovi, ku Kristovi, ktorý ti svojou krvou vydobyl Božie milosrdenstvo a zmieril ťa s Otcom. Preto sa nezastav pri krvi z tela, ale poznávaj krv Slova a počúvaj, ako ti sám hovorí: „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás na odpustenie hriechov.“
     Ale to, že kropil z východnej strany, nepokladaj za bezvýznamné. Z východu ti prichádza zmierenie. Odtiaľ je muž, ktorého meno je Východ, ktorý sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.
     Toto ťa teda vyzýva, aby si stále hľadel na východ, odkiaľ ti vychádza Slnko spravodlivosti, kde sa ti stále rodí svetlo, aby si nikdy nechodil potme a aby ťa posledný deň nezastihol v temnotách; aby sa do teba nevkradla noc a temno nevedomosti, ale aby si vždy žil vo svetle poznania; aby si mal stále deň viery a ustavične nadobúdal svetlo lásky a pokoja.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 6, 20; 7, 2. 3

R. Baránok bez chyby vchádza za nás ako predchodca. * Stal sa naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho a zostáva kňazom na veky vekov.
V. On je kráľ spravodlivosti; jeho rod nemá konca. * Stal sa naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho a zostáva kňazom na veky vekov.

Z Knihy Levitikus

19, 1-18. 31-37
Prikázania o vzťahu k blížnemu

     Pán povedal Mojžišovi: „Prehovor k celej pospolitosti Izraelových synov a povedz im:
     Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý. Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca. Zachovávajte moje soboty. Ja som Pán, váš Boh.
     Neutiekajte sa k modlám, ani si nerobte liatych bohov. Ja som Pán, váš Boh.
     Keď budete Pánovi prinášať pokojnú obetu, obetujte ju tak, aby ste sa mu páčili. Treba ju zjesť v deň, keď sa obetuje, a na druhý deň. Keby niečo zostalo do tretieho dňa, treba to spáliť na ohni. Ak by sa niečo jedlo po dvoch dňoch, bude to hriešne a odporné. Kto by to jedol, ponesie svoju neprávosť, lebo poškvrnil, čo je Pánovi sväté, a bude vyhladený zo svojho ľudu.
     Keď budeš žať obilie svojej krajiny, nezožneš až po kraj svojho poľa a nebudeš zbierať klasy, čo zostali. Ani vo svojej vinici nebudeš paberkovať a zbierať popadané bobule, ale necháš ich chudobným a cudzincom, nech si ich vezmú. Ja som Pán, váš Boh.
     Nekradnite. Neluhajte a nepodvádzajte svojho blížneho.
     Nebudeš falošne prisahať na moje meno ani hanobiť meno svojho Boha. Ja som Pán.
     Nebudeš potupovať svojho blížneho, ani ho nebudeš okrádať. Mzda nádenníka neostane u teba do rána.
     Hluchému nebudeš zlorečiť a slepému nenastavíš prekážku, ale báť sa budeš svojho Boha. Ja som Pán.
     Na súde nebuďte nespravodliví. Ani chudobnému nadŕžať nebudeš, ani sa nebudeš skláňať pred mocnými. Spravodlivo súď svojho blížneho. Ja som Pán.
     Nenos vo svojom srdci nenávisť voči svojmu bratovi; napomeň ho, aby si sa neobťažil jeho hriechom. Nepomsti sa a neprechovávaj hnev k synom svojho ľudu. Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Ja som Pán.
     Neobracajte sa na duchov zomrelých, ani sa nevyzvedajte veštcov na niečo, lebo by ste sa nimi poškvrnili. Ja som Pán, váš Boh.
     Pred šedinami povstaň a ucti si osobu starca, a boj sa svojho Boha. Ja som Pán.
     Ak bude s tebou vo vašej krajine bývať cudzinec, nebudete ho utláčať. Ale nech je medzi vami ako domorodec a budeš ho milovať ako seba samého: veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Ja som Pán, váš Boh.
     Nedopúšťajte sa nijakej krivdy pri súde, pri meraní, pri vážení, pri odmeriavaní. Budete mať správne váhy, správne závažia, správnu efu a správny hin. Ja som Pán, váš Boh, ja som vás vyviedol z egyptskej krajiny.
     Zachovávajte všetky moje prikázania a všetky ustanovenia a plňte ich. Ja som Pán.“

RESPONZÓRIUM

Gal 5, 14. 13; Jn 13, 34

R. Celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! * Navzájom si slúžte v láske.
V. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. * Navzájom si slúžte v láske.

Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo 10 in Quadragesima, 3-5: PL 54, 299-301)

Dobro lásky

     V Jánovom evanjeliu Pán hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ A v liste toho istého apoštola čítame: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“
     Preto nech si veriaci spytujú svedomie a po úprimnom skúmaní nech posúdia najhlbšie city svojho srdca. Ak nájdu vo svojom svedomí nejaké ovocie lásky, nech nepochybujú, že je v nich Boh. A aby boli čoraz schopnejší prijať takého hosťa, nech v sebe ustavične rozširujú priestor pre skutky milosrdnej lásky.
     Lebo ak je Boh láska, láska nesmie mať nijaké hranice, veď Božstvo nemožno vtesnať do nijakých medzí.
     Milovaní, hoci je každý čas príhodný na skutky lásky, tieto dni nás osobitne vyzývajú: tí, čo túžia s posvätenou dušou a telom prežiť Pánovu Veľkú noc, nech sa zo všetkých síl usilujú osvojiť si túto čnosť, ktorá v sebe obsahuje všetky čnosti a zakrýva množstvo hriechov.
     Preto keď sa chystáme sláviť to najvznešenejšie tajomstvo, v ktorom krv Ježiša Krista zmyla naše neprávosti, najprv pripravme obetu milosrdenstva. Veď čo Božia dobrota darovala nám, máme aj my poskytnúť tým, čo sa prehrešili proti nám.
     Nech sa teraz vynorí láskavejšia štedrosť voči chudobným a postihnutým všelijakými neduhmi; tak bude mnoho hlasov vzdávať Bohu vďaky a pomoc úbohým zhodnotí naše pôsty. Lebo Pána nijaká obeta veriacich nepoteší viac ako tá, ktorá sa vynakladá na jeho chudobných; a kde nájde milosrdnú lásku, tam spoznáva obraz svojej vlastnej dobroty.
     Pri takýchto výdajoch sa netreba báť, že ubudne z majetku, lebo už sama dobročinnosť je veľký majetok a štedrosti nemôžu chýbať hmotné prostriedky tam, kde Kristus sýti a je sýtený. Pri každom takomto diele zasahuje tá ruka, ktorá chlieb lámaním zväčšuje a rozdávaním rozmnožuje.
     Nech je darca almužny bez starostí a veselý, lebo najväčší zisk bude mať vtedy, keď si pre seba ponechá čo najmenej, ako hovorí svätý apoštol Pavol: Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti“ v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorý žije a kraľuje s Otcom i Duchom Svätým na veky vekov. Amen.

RESPONZÓRIUM

Porov. Lk 6, 38; Kol 3, 13

R. Dávajte a dajú vám: * Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.
V. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy. * Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.

Z Knihy Numeri

11, 4-6. 10-30
Duch sa vylieva na starších a na Jozueho

     V tých dňoch: zberbu, čo bola medzi nimi, zachvátila žiadostivosť. Aj synovia Izraela sedeli a plakali: „Kto nám dá mäso, aby sme sa najedli? Spomíname si na ryby, čo sme zadarmo jedli v Egypte; prichádzajú nám na um uhorky a dyne, pór, cibuľa a cesnak. Teraz máme vyschnuté hrdlo a naše oči nevidia nič iné, len mannu.“
     Mojžiš počul, ako ľud plače, celé rodiny, každý pri vchode do svojho stanu. A Pán sa veľmi rozhneval. Mojžišovi sa to zdalo neznesiteľné, preto povedal Pánovi: „Prečo trápiš svojho sluhu? Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach? A prečo si na mňa položil ťarchu starostí o všetok tento ľud? Vari som ja splodil všetok tento ľud, ja som ho porodil, že mi hovoríš: ,Vezmi ho do náručia, ako dojka nosieva dieťa, a zanes ho do krajiny, o ktorej si prisahal ich otcom?‘ Kde vezmem mäso, aby som ho mohol dať všetkému tomuto ľudu? Plačú predo mnou: ,Daj nám jesť mäso!‘ Ja sám neunesiem všetok tento ľud; je pre mňa príliš ťažký. Ak chceš takto robiť so mnou, prosím, radšej ma zabi, ak som našiel milosť v tvojich očiach, aby som už nemusel hľadieť na svoju biedu.“
     Tu Pán povedal Mojžišovi: „Zhromaždi mi sedemdesiat mužov zo starších Izraela, o ktorých vieš, že sú staršími a náčelníkmi ľudu. Privedieš ich ku vchodu do stánku stretnutia a budú tam stáť s tebou. Potom zostúpim a budem sa s tebou rozprávať. A vezmem z tvojho ducha a dám im: budú niesť bremeno ľudu s tebou a nebudeš zaťažený sám.
     A ľudu povieš: Posväťte sa, zajtra budete jesť mäso, lebo som vás počul plakať: ,Kto nám dá jesť mäso? Dobre nám bolo v Egypte.‘ Pán vám dá mäso a budete ho jesť nie jeden deň ani dva dni, ani päť, desať či dvadsať dní, ale celý mesiac, kým vám nepôjde von nosom a nesprieči sa vám, lebo ste odmietli Pána, ktorý je uprostred vás, a plakali ste pred ním: ,Prečo sme len vyšli z Egypta?‘ “
     Mojžiš povedal: „Ľudu, uprostred ktorého som, je šesťstotisíc pešiakov, a ty hovoríš: „Dám im mäsa, že ho budú jesť celý mesiac!“ Vari sa pozabíja množstvo oviec a dobytka, aby im stačilo na jedenie? Alebo sa vychytajú všetky ryby z mora, aby sa nasýtili?“ Pán mu odpovedal: „Vari je Pánova ruka krátka? Hneď uvidíš, či sa moje slovo splní alebo nie.“
     Mojžiš išiel a vyrozprával Pánove slová ľudu; zhromaždil sedemdesiat mužov zo starších Izraela a rozostavil ich okolo stánku. Pán zostúpil v oblaku a rozprával sa s ním, vzal z ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a dal sedemdesiatim mužom — starším. Keď na nich duch spočinul, prorokovali, ale viac to nerobili.
     Dvaja muži však zostali v tábore; jeden z nich sa vola Eldad a druhý Medad. Aj na nich spočinul duch, lebo aj oni boli v zozname, hoci nevyšli zo stánku. Prorokovali v tábore. I pribehol mladík a zvestoval Mojžišovi: „Eldad a Medad prorokujú v tábore.“ Tu Jozue, Nunov syn, Mojžišov služobník a vyvolenec od mladosti, povedal: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“ Potom sa Mojžiš i starší Izraela vrátili do tábora.

RESPONZÓRIUM

Joel 3, 1bc. 2b; Sk 1, 8

R. Vylejem svojho ducha na každé telo a vaši synovia i vaše dcéry budú prorokovať. * V tých dňoch vylejem svojho ducha.
V. Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami až po samý kraj zeme. * V tých dňoch vylejem svojho ducha.

Z Listov svätého opáta Maxima Vyznávača

(Epist. II: PG 91, 454-455)

Pánovo milosrdenstvo voči kajúcnikom

     Hlásatelia pravdy a služobníci Božej milosti, všetci, čo nám od počiatku až po naše dni, každý vo svojom čase, vysvetľovali Božiu spasiteľnú vôľu, hovoria, že Bohu nie je nič také milé, nič nemá tak rád, ako keď sa k nemu ľudia obrátia úprimným pokáním.
     A ukázal, že to zo všetkého najvynikajúcejšie, božské Slovo Boha a Otca (to prvé a jediné oplývajúce nekonečnou dobrotou) sa nevýslovne blahosklonne znížilo k nám a láskavo žilo s nami v tele. V ňom robilo, trpelo a povedalo všetko, čo bolo treba, aby nás zmierilo s Bohom a Otcom, lebo sme boli jeho nepriateľmi a protivníkmi, a aby nás znova uviedlo do blaženého života, z ktorého sme boli vylúčení.
     Ježiš nielenže nás zázračne uzdravil z chorôb, vzal na seba našu bezmocnosť v utrpení a smrťou na kríži zaplatil náš dlh, akoby bol sám vinný, hoci bol bez akejkoľvek viny, a oslobodil nás od mnohých a hrozných priestupkov, ale vo svojom mnohostrannom učení nám dal aj radu, aby sme sa mu stali rovnými ušľachtilejším ľudským postojom a dokonalou vzájomnou láskou.
     Preto hovoril: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ A: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“ Ďalej vravel, že prišiel hľadať ovcu, čo sa stratila, a že bol poslaný k ovciam strateným z domu Izraela. A podobenstvom o drachme trochu tajomnejšie naznačil, že prišiel zachrániť Boží obraz, ktorý sa váľal v smradľavej špine hriechov. Vraví: „Veru, hovorím vám: V nebi je radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“
     Preto vínom, olejom a obväzmi ošetril toho, čo padol do rúk zbojníkom, ktorí ho celkom obrali o šaty, doráňali a nechali polomŕtveho; vyložil ho na svoje dobytča a zaviezol do hostinca, aby sa oň starali; zaplatil, koľko bolo treba za jeho opateru, ba sľúbil, že ak by sa naňho vynaložilo viac, doplatí, keď sa bude vracať.
     Preto hovoril o najlepšom otcovi, ktorý sa sklonil k márnotratnému synovi, keď prichádzal späť, objal toho, čo sa kajúcne vracal k nemu, znova ho ozdobil odznakmi otcovej slávy a nevyčítal mu nič z toho, čo predtým popáchal.
     A tak ani ovečku, ktorá sa oddelila od Božej stovky a ktorú on našiel blúdiť po vrchoch a kopcoch, nevrátil bitkou a s vyhrážkami do ovčinca, ani jej nespôsobil bolesť, ale si ju vyložil na vlastné plecia a súcitne bez úrazu priniesol medzi ostatné ovce.
     A preto volal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení v srdci, a ja vás posilním.“ A: „Vezmite na seba moje jarmo.“ Jarmom tu volá prikázania alebo život založený na evanjeliových zásadách, bremenom zasa pokánie, lebo hovorí: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
     A zasa učí o Božej spravodlivosti a dobrote, keď prikazuje: „Buďte svätí, buďte dokonalí, buďte milosrdní ako váš nebeský Otec.“ A ešte: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Ez 33, 11; Ž 94, 19

R. Bol by som v úzkostiach, keby som nevedel o tvojom milosrdenstve, Pane; ty si povedal: Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. * Ty si volal Kanaánčanku a mýtnika, aby sa kajali.
V. Keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha. * Ty si volal Kanaánčanku a mýtnika, aby sa kajali.

Z Knihy Numeri

12, 16 — 13, 3a. 17-33
Mojžiš posiela vyzvedačov do Kanaánu

     V tých dňoch ľud sa vydal z Haserotu na cestu a postavil si stany na púšti Faran. Tam povedal Pán Mojžišovi: „Pošli mužov, nech preskúmajú krajinu Kanaán, ktorú dám synom Izraela; po jednom kniežati z každého kmeňa.“
     Mojžiš urobil, čo Pán rozkázal, a vyslal z púšte Faran popredných mužov. Keď ich Mojžiš posielal preskúmať kanaánsku krajinu, povedal im: „Vystúpte cez Nageb. Keď prídete k vrchom, zisťujte, aká je to krajina a aký je to ľud, čo ju obýva, či je silný alebo slabý, či ho je málo alebo veľa; aká je krajina, dobrá, či zlá; aké sú mestá, bez múrov, alebo opevnené; či je pôda žírna, alebo planá, zalesnená, alebo bez stromov. Buďte odvážni a prineste nám z plodín krajiny.“
     Lebo to bol čas, keď sa už dalo jesť skoré hrozno. Vystúpili teda a preskúmali krajinu od púšte Sin až po Rohob, ako sa vchádza do Ematu. Vystúpili do Nagebu a prišli do Hebronu, kde boli Enakovi synovia Ahiman, Sesaj a Tolmaj. Lebo Hebron bol postavený o sedem rokov skôr ako egyptské mesto Tanim. Prišli až do Nehel-eškolu, kde odrezali prút s hroznovým strapcom, ktorý niesli dvaja muži na žrdi. Vzali aj niekoľko granátových jabĺk a niekoľko fíg z toho miesta a nazvali ho Nehel-eškol, lebo odtiaľ niesli synovia Izraela strapec.
     Vyzvedači prešli celou krajinou a po štyridsiatich dňoch sa vrátili. Prišli k Mojžišovi, Áronovi a celej izraelskej pospolitosti na púšť Faran, do Kádeša, podali im správu a celej pospolitosti ukázali plody tej krajiny. Hovorili: „Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom, ako vidno aj z týchto plodov. Ale sú tam veľmi silní obyvatelia; mestá sú veľké a opevnené. Aj Enakových potomkov sme tam videli. V Nagebe bývajú Amalekiti, v horách Hetejčania, Jebuzejčania a Amorejčania. Pri mori a na brehoch Jordánu sú usadení Kanaánčania.“
     Medzitým sa Kaleb usiloval utíšiť šomranie ľudu, ktoré vznikalo proti Mojžišovi, a zvolal: „Poďme a zaujmime krajinu, veď ju vládzeme dobyť.“ Ale iní, čo boli s ním, vraveli: „Nie, nemôžeme ísť proti tomu ľudu, lebo je oveľa silnejší ako my.“
     A luhali Izraelitom o krajine, ktorú prezreli. Hovorili: „Krajina, ktorou sme prešli, požiera svojich obyvateľov. Ľud, ktorý sme videli, je vysokej postavy. Aj obrov sme tam videli, Enakových synov z rodu obrov. Popri nich sme sa zdali ako kobylky.“

RESPONZÓRIUM

Dt 1, 31. 32. 26. 27

R. Pán, tvoj Boh, ťa niesol na púšti, ako ľudia nosia svoje deti. * Ale ani tak ste neverili Pánovi, svojmu Bohu.
V. Nechceli ste vystúpiť, ale ste šomrali, lebo ste neverili slovu Pána, svojho Boha. * Ale ani tak ste neverili Pánovi, svojmu Bohu.

Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo 15, De passione Domini, 3-4: PL 54, 366-367)

Rozjímanie o Pánovom umučení

     Pravý ctiteľ Pánovho umučenia má tak hľadieť očami srdca na ukrižovaného Ježiša, že v jeho tele poznáva svoje vlastné telo.
     Nech sa zoči-voči utrpeniu svojho Vykupiteľa zachveje každé stvorenie, nech sa puknú skaly neveriacich sŕdc a tí, ktorých gniavil hrob smrteľnosti, nech odvalia kameň, čo im stojí v ceste, a vyjdú von. Nech sa aj teraz vo svätom meste, čiže v Božej Cirkvi, ukážu znamenia budúceho zmŕtvychvstania, a čo sa raz má stať v telách, nech sa teraz uskutoční v srdciach.
     Víťazstvo kríža sa neodpiera nikomu, ani keď je slabý, ani niet nikoho, komu by nepomáhala Kristova modlitba. Keď prospela mnohým, čo proti nemu zúrili, o koľko viac pomôže tým, čo sa obracajú k nemu?
     Nevedomosť je odstránená, ťažkosti sú zmiernené a Kristova svätá krv vyhasila ohnivý dvojsečný meč, čo uzatváral kráľovstvo života. Temnota starej noci ustúpila pravému svetlu.
     Kresťanský ľud je povolaný do bohatého raja a všetci znovuzrodení majú otvorenú cestu späť do stratenej vlasti, ak si niekto sám nezatvorí cestu, ktorá sa otvorila aj viere zločinca.
     Nech nás nezaujme činnosť terajšieho života ani tak úzkostlivo ani tak pyšne, aby sme neboli schopní celým srdcom sa pripodobňovať nášmu Vykupiteľovi a kráčať v jeho šľapajach. Veď všetko, čo urobil a vytrpel, bolo na našu spásu; aby sila, ktorá bola v hlave, bola aj v tele.
     Lebo keď „sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami“, prijalo našu prirodzenosť do svojho božstva. Ktorého človeka by potom vylúčilo zo svojho milosrdenstva okrem toho, čo neverí? A ako by nemal spoločnú prirodzenosť s Kristom, ktorý prijíma toho, ktorý prijal našu prirodzenosť, a koho znovuzrodil ten istý Duch, z ktorého sa počal on? A potom kto by v ňom nepoznával svoje slabosti? Kto by nevidel, že mal prirodzenosť sluhu, keď musel jesť a spať, keď ho trápil smútok a plakal zo súcitu?
     Túto prirodzenosť bolo treba vyliečiť zo starých rán a očistiť od kalu hriechu; preto sa jednorodený Boží Syn stal aj synom človeka, aby mu nechýbala ani pravá ľudská prirodzenosť, ani plnosť božskej.
     To naša prirodzenosť ležala bezducho v hrobe, tretieho dňa vstala z mŕtvych a vystúpila ponad všetky nebeské výšavy na pravicu Otcovej veleby. Ak budeme kráčať po ceste jeho prikázaní a ak sa nebudeme hanbiť vyznávať, čo v slabom tele urobil pre našu spásu, budeme aj my povýšení k účasti na jeho sláve, lebo sa viditeľne splní, čo vyhlásil: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

RESPONZÓRIUM

Porov. 1 Kor 1, 18. 23

R. Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, * Ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.
V. My ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo. * Ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.

Z Knihy Numeri

14, 1-25
Šomranie ľudu a Mojžišovo orodovanie

     V tých dňoch celý zástup začal kričať a celú noc nariekal. Všetci synovia Izraela šomrali proti Mojžišovi a Áronovi: „Kiež by sme boli pomreli v Egypte alebo na tejto púšti! Prečo nás Pán vedie do tej krajiny? Aby sme padli mečom a aby sa naše ženy a deti dostali do zajatia?! Nie je lepšie vrátiť sa do Egypta?“ A jeden druhému hovorili: „Ustanovme si vodcu a vráťme sa do Egypta!“
     Keď to počuli Mojžiš a Áron, padli tvárou na zem pred celým zhromaždením synov Izraela. Ale Nunov syn Jozue a Jefonov syn Kaleb, ktorí tiež obchádzali krajinu, roztrhli si šaty a povedali celej pospolitosti synov Izraela: „Krajina, ktorú sme poprechodili, je veľmi dobrá. Ak Pán bude milostivý, vovedie nás do nej a dá nám zem, ktorá oplýva mliekom a medom. Len sa nebúrte proti Pánovi, ani sa nebojte ľudu tej krajiny, lebo ich môžeme zhltnúť ako chlieb. Odstúpila od nich všetka záštita; Pán je s nami, nebojte sa.“
     Ale celé zhromaždenie kričalo a chcelo ich ukameňovať. Vtom sa nad stánkom stretnutia zjavila všetkým synom Izraela Pánova veleba a Pán povedal Mojžišovi: „Dokedy ma bude tento ľud znevažovať? Dokedy mi nebudú veriť napriek všetkým znameniam, ktoré som pred nimi urobil? Budem ho biť morom a vyhubím ho a z teba urobím veľký národ, mocnejší ako je tento.“
     Ale Mojžiš povedal Pánovi: „Počujú to Egypťania, spomedzi ktorých si vyviedol tento ľud svojou mocou, a budú rozprávať obyvateľom tejto krajiny, ako počuli, že ty, Pane, si uprostred tohoto ľudu a zjavuješ sa z tváre do tváre, že ich kryje tvoj oblak a ideš pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe a v noci v stĺpe ohnivom. Ak tento ľud do jedného usmrtíš, povedia národy, ktoré počuli zvesť o tebe: ,Pán nemohol tento ľud voviesť do krajiny, o ktorej prisahal, preto ich pobil na púšti?‘
     Nech sa teda prejaví Pánova moc, ako si prisahal: ,Pán je zhovievavý a veľmi milosrdný, on odpúšťa neprávosť a zločiny, ale nikoho nenechá bez trestu: ty stíhaš hriechy otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia.‘ Odpusť, prosím, hriech tohoto ľudu pre svoje veľké milosrdenstvo, ako si bol tomuto ľudu milostivý od Egypta až po toto miesto.“
     Pán odvetil: „Odpustil som, ako si povedal. Ako žijem, Pánova sláva naplní celú zem. Ale nik z ľudí, ktorí videli moju velebu a znamenia, čo som urobil v Egypte a to na púšti, a už desať ráz ma pokúšali a nepočúvali môj hlas, nik z nich neuvidí krajinu, o ktorej som prisahal ich otcom; nik z tých, čo ma znevážili, ju neuzrie. Ale svojho služobníka Kaleba, pretože bol plný iného ducha a išiel za mnou, vovediem do krajiny, ktorú som poprechodil, a jeho potomstvo ju dostane do vlastníctva. Ale v údoliach bývajú Amalekit a Kanaánčan, preto zajtra sa pohnite a vráťte sa na púšť cestou k Červenému moru.“

RESPONZÓRIUM

Ž 103, 8. 9. 13. 14

R. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne; nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. * Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
V. On dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach. * Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.

Z Veľkonočných listov svätého biskupa Atanáza

(Ep. 5, 1-2: PG 26, 1379-1380)

Veľkonočné tajomstvo jednotou viery spája tých, čo sú telom vzdialení

     Bratia moji, je nádherné ísť od jedného sviatku k druhému, prechádzať od modlitby k modlitbe a od jednej slávnosti k druhej. Lebo je tu čas, ktorý nám ponúka nový začiatok, veď oznamuje sväté veľkonočné sviatky, keď sa Pán obetoval. My sa ním živíme ako pokrmom života a jeho predrahou krvou stále obveseľujeme svoju dušu ako vodou z prameňa, a pritom sme stále smädní, stále horíme. Veď náš Spasiteľ sa ujíma tých, čo sú smädní, a vo svojej dobrote volá vo sviatočný deň tých, čo majú smädné srdce: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije.“
     No nielen vtedy môže každý pristúpiť a uhasiť si smäd, ale kedykoľvek niekto prosí, ochotne sa mu dovolí pristúpiť k Spasiteľovi. Milosť tohoto sviatku nie je obmedzená len na určitý čas. Jej žiarivý lúč nepozná západ, ale vždy je pripravený osvietiť ducha tých, čo po tom túžia. A nepretržite pôsobí na tých, ktorí majú osvietenú dušu a vo dne v noci uvažujú nad Božími knihami. Oni sú ako človek, o ktorom sa hovorí, že je blažený, ako sa píše vo svätom žalme: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.“
     Ale Boh, moji milovaní, ktorý pre nás na začiatku ustanovil tento sviatok, umožňuje nám sláviť ho každoročne. On vydal svojho Syna na smrť pre našu spásu a z toho istého dôvodu nám dáva sviatok, ktorý je zaradený do ročného cyklu. Tento sviatok nás vedie cez útrapy tohoto sveta. Boh nám už teraz dáva spasiteľnú radosť prýštiacu z tohoto sviatku, lebo nás privádza do jedného spoločenstva, všetkých všade duchovne zjednocuje, dáva nám možnosť spoločne sa modliť a spoločne vzdávať vďaky, ako to má byť na tento sviatok. A to je zázrak jeho dobroty: veď to on na tento sviatok zhromažďuje tých, čo sú ďaleko, a jednotou viery spája tých, čo sú azda telom vzdialení.

RESPONZÓRIUM

Sof 3, 8. 9; Jn 12, 32

R. Očakávaj ma, hovorí Pán, v deň, keď vstanem ako svedok; * Lebo vtedy očistím pery národom, aby všetci vzývali Pánovo meno, aby mu všetci svorne slúžili.
V. Ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. * Lebo vtedy očistím pery národom, aby všetci vzývali Pánovo meno, aby mu všetci svorne slúžili.

Z Knihy Numeri

20, 1-13; 21, 4-9
Vody Meríby. Medený had

     V prvom mesiaci prišla celá izraelská pospolitosť na púšť Sin a ľud sa utáboril v Kádeši. Tam zomrela Mária a tam ju aj pochovali.
     A keď nebolo vody pre ľud, zhŕkli sa proti Mojžišovi a proti Áronovi; búrili sa a hovorili: „Radšej sme mohli zahynúť so svojimi bratmi pred Pánom! Prečo ste vyviedli Pánovu pospolitosť na púšť? Aby sme pomreli i s naším dobytkom? Prečo ste nás vyviedli z Egypta a priviedli na toto zlé miesto, kde sa nedá siať, ktoré nerodí ani figy, ani hrozno, ani granátové jablká; ba ani vody na pitie tu niet?!“
     Mojžiš a Áron opustili zhromaždenie, vošli do stánku stretnutia a vrhli sa na zem. Tu sa nad nimi zjavila Pánova veleba a Pán povedal Mojžišovi: „Vezmi si palicu a zhromaždi ľud; ty i tvoj brat Áron. Rozkážte skale pred ich očami a ona vydá vodu. Vyvedieš vodu zo skaly a napojíš pospolitosť i jej dobytok.“
     Mojžiš vzal palicu, čo bola pred Pánom, ako mu prikázal. Mojžiš a Áron zhromaždili ľud pred skalu a povedal im: „Počujte, vy buriči: budeme vám môcť vyviesť vodu z tejto skaly?“ Potom Mojžiš zdvihol ruku a dva razy udrel palicou po skale; vtom vytryskla prúdom voda a napil sa ľud i dobytok.
     Ale Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Pretože ste mi neverili a neoslávili ste ma pred očami synov Izraela, nevovediete tento ľud do krajiny, ktorú im dám.“ To sú vody Meríby, kde sa synovia Izraela vadili s Pánom a kde on uprostred nich ukázal, že je svätý.
     Potom tiahli od vrchu Hor po ceste, ktorá vedie k Červenému moru, aby obišli krajinu Edomčanov. Ľud začal chabnúť na ceste. Reptal proti Bohu i Mojžišovi: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme umreli na púšti? Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví.“
     Preto Pán poslal na ľudí ohnivé hady. Ony hrýzli ľud a mnoho ľudí z Izraela zomrelo. Prišli k Mojžišovi a povedali: „Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov.“ Mojžiš sa modlil za ľud a Pán mu povedal: Urob ohnivého hada a postav ho ako znamenie; ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive.“ Mojžiš teda urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. A keď naň pohryzení pozreli, ozdraveli.

RESPONZÓRIUM

Jn 3, 14. 15. 17

R. Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, * Aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.
V. Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. * Aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.

Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete

(Č. 37-38)

Všetku ľudskú činnosť treba očistiť veľkonočným tajomstvom

     Sväté písmo učí ľudí — a skúsenosť vekov mu dáva za pravdu —, že ľudský pokrok je veľkým dobrodením pre človeka, ale prináša so sebou veľké pokušenie: stupnica hodnôt je narušená, zlo pomiešané s dobrom a jednotlivci i skupiny vidia len svoje záujmy a záujmy iných nie.
     Takto svet už nie je miestom pravého bratstva a moc človeka tak vzrástla, že už hrozí zničiť samo ľudské pokolenie.
     Ak sa niekto pýta, ako prekonať túto biedu, kresťania vyhlasujú, že treba všetku ľudskú činnosť, denne ohrozenú pýchou a sebectvom, čistiť a zdokonaliť Kristovým krížom a zmŕtvychvstaním.
     Človek, ktorého Kristus vykúpil a ktorý sa v Duchu Svätom stáva novým stvorením, môže a má mať rád aj veci, ktoré Boh stvoril. Veď ich prijíma od Boha; hľadí na ne a váži si ich, akoby práve vychádzali z Božej ruky.
     Vzdáva za ne vďaky Dobrodincovi, požíva stvorené veci a teší sa z nich v duchu chudoby a slobody, a tak sa stáva pravým vlastníkom sveta, akoby nič nemal, a pritom mu všetko patrí. „Veď všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.“
     Samo Božie Slovo, skrze ktoré povstalo všetko, stalo sa telom a prebývalo na zemi medzi ľuďmi. Vstúpilo do dejín sveta ako dokonalý človek, osvojilo si ich a zjednotilo v sebe. Ono nám zjavuje, že „Boh je láska“, a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky.
     A tak tým, čo veria Božej láske, dáva istotu, že všetci ľudia majú otvorenú cestu lásky a že nijaké úsilie o uskutočnenie všeobecného bratstva nie je márne. Ale hneď nás upozorňuje, že túto lásku treba praktizovať nielen pri veľkých príležitostiach, ale aj a predovšetkým v bežných okolnostiach života.
     On podstúpil smrť za nás všetkých, hriešnikov, a svojím príkladom nás učí, že aj my máme niesť kríž, ktorý kladie telo a svet na plecia tým, čo sa usilujú o pokoj a spravodlivosť.
     Kristus, ktorý bol svojím vzkriesením ustanovený za Pána a ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, silou svojho Ducha už pôsobí v ľudských srdciach a nielenže vzbudzuje túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje, očisťuje a posilňuje aj ušľachtilé úsilia ľudskej rodiny urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem.
     Ale dary Ducha sú rozličné: kým jedných volá, aby vydávali viditeľné svedectvo túžby po nebeskom príbytku a udržovali ju živú v ľudskej rodine, iných volá, aby sa zasvätili pozemskej službe človeku a touto svojou službou pripravovali podklad pre nebeské kráľovstvo.
     Ale všetkých oslobodzuje, aby premáhali sebectvo, všetky sily zeme zapojili do služby ľudského života, a tak sa nasmerovali do budúcnosti, keď sa ľudstvo samo stane príjemnou obetou Bohu.

RESPONZÓRIUM

Porov. 2 Kor 5, 15; Rím 4, 25

R. Kristus zomrel za všetkých, * Aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.
V. Bol vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. * Aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.

Začiatok Listu Hebrejom

1, 1 — 2, 4
Syn — dedič všetkého, vyvýšený nad anjelov

     Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni.
     Veď kedy komu z anjelov povedal:
„Ty si môj syn,
ja som ťa dnes splodil“
a opäť: Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“?
     A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí:
„Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“
     Anjelom zasa hovorí:
„On robí svojich anjelov vetrami
a svojich služobníkov ohnivými plameňmi.“
     Ale Synovi:
„Tvoj trón, Bože, je na veky vekov
a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.
Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť,
preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal
olejom plesania viac ako tvojich druhov.“
     A:
„Ty, Pane, si na počiatku stvoril zem,
aj nebesia sú dielom tvojich rúk.
Ony sa pominú, ale ty zostaneš;
a všetci sťa odev zostarnú:
zvinieš ich ako plášť,
ako odev a zmenia sa.
Ale ty si vždy ten istý a tvoje roky sa nepominú.“
     A kedy ktorému z anjelov povedal:
„Seď po mojej pravici,
kým nepoložím tvojich nepriateľov
na podnožku tvojim nohám“?
     Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?
     Preto musíme dávať tým väčší pozor na to, čo sme počuli, aby nás nestrhol prúd mimo. Lebo ak už slovo, ktoré vyslovili anjeli, bolo pevné a každý priestupok a neposlušnosť dostali spravodlivú odplatu, ako unikneme my, ak zanedbáme takú spásu? Prvý ju začal ohlasovať Pán, potom nám ju potvrdili tí, čo ho počuli, a Boh ju dosvedčoval znameniami, zázrakmi a rozličnými prejavmi moci a udeľovaním Ducha Svätého podľa svojej vôle.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 1, 3; 12, 2

R. Kristus Ježiš je odblesk Otcovej slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, * Zasadol po pravici velebnosti na výsostiach.
V. Pôvodca a zavŕšiteľ našej viery namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž. * Zasadol po pravici velebnosti na výsostiach.

Z Veľkonočných listov svätého biskupa Atanáza

(Ep. 14, 1-2: PG 26, 1419-1420)

Blížiaci sa Pánov sviatok napĺňame nielen slovami, ale aj skutkami

     Blízko nás je Slovo, ktoré sa stalo pre nás všetkým — totiž náš Pán Ježiš Kristus —, veď on nám sľubuje, že bude stále s nami. Preto volá: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Ako je pastierom, veľkňazom, cestou a bránou a stal sa pre nás všetkým zároveň, tak sa nám zjavil aj očakávaný sviatok a či slávnosť, ako hovorí svätý Apoštol: „Bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus.“ On vrhol svetlo aj na modlitbu žalmistu: „Ty, moje plesanie, vysloboď ma spomedzi tých, čo ma obkľučujú.“ To je pravé plesanie, to je opravdivá slávnosť: zvíťaziť nad zlom. Kto to chce dosiahnuť, nech žije mravne a srdce ponára do ticha Božej bázne.
     Takto žili svätí a tak sa celý život radovali, akoby mali stále sviatok. Jeden z nich, svätý Dávid, vstával za noci, a nie raz, ale sedem ráz, a uzmieroval Boha modlitbou. Druhý, veľký Mojžiš, jasal v hymnách a spieval chvály za víťazstvo nad faraónom a nad tými, čo utláčali Hebrejov robotami. Neskôr ďalší s neprestajnou veselosťou konali posvätné obrady, ako veľký Samuel a svätý Eliáš. Oni za takýto život dosiahli slobodu a teraz slávia sviatok v nebi. S radosťou spomínajú na svoju púť v tieni a už poznajú rozdiel medzi obrazom a skutočnosťou.
     Akou cestou sa máme vydať my, keď sa teraz pripravujeme na túto slávnosť? Akého budeme mať vodcu, keď sa blížime k tomuto sviatku? Zaiste nie iného, moji milovaní, ako toho, ktorého so mnou nazývate: náš Pán Ježiš Kristus. Veď on hovorí: „Ja som cesta.“ Len „on“, ako hovorí svätý Ján, „sníma hriech sveta“. On očisťuje naše duše, ako kdesi tvrdí prorok Jeremiáš: „Postojte na cestách a zamyslite sa. Hľadajte dobrú cestu a na nej nájdete osvieženie pre svoje duše.“
     Kedysi kropili nečistých krvou capov a popolom z jalovice; ale to mohlo očistiť len telo. Teraz môže milosť Božieho Slova každého dokonale očistiť. Ak pôjdeme hneď za ním, budeme môcť už tu akoby v predsieni nebeského Jeruzalema prežívať tento večný sviatok; ako aj svätí apoštoli išli za svojím vodcom Spasiteľom a boli aj vtedy a sú ešte aj teraz učiteľmi tejto milosti. Veď hovorili: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ A tak ideme aj my za Pánom a Pánov sviatok slávime nielen slovami, ale aj skutkami.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 6, 20; Jn 1, 29

R. Bezchybný Baránok za nás vchádza ako predchodca, * Navždy a na veky vekov sa stal veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.
V. Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. * Navždy a na veky vekov sa stal veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.

Z Listu Hebrejom

2, 5-18
Ježiš, pôvodca spásy, stal sa podobným svojim bratom

     Boh nie anjelom podriadil budúci svet, o ktorom hovoríme. Tak svedčí ktosi na ktoromsi mieste:
„Čože je človek, že naň pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?
Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov,
slávou a cťou si ho ovenčil
a všetko si mu položil pod nohy.“
     Keď mu teda všetko podriadil, nenechal nič, čo by mu nebolo podriadené. Teraz ešte nevidíme, že mu je všetko podrobené, ale vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých.
     Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením. Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí:
„Tvoje meno zvestujem svojim bratom
a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť.“
     Ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“
     A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“
     A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 2, 11. 17; Bar 3, 38

R. Ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa Kristus vo všetkom musel pripodobniť bratom, * Aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom.
V. Boh sa zjavil na zemi a žil s ľuďmi. * Aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom.

Z Komentára svätého biskupa a mučeníka Jána Fishera k žalmom

(Ps. 129: Opera omnia, edit. 1579, p. 1610)

Keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu

     Ježiš Kristus je náš veľkňaz, jeho predrahé telo je naša obeta, ktorú priniesol na oltári kríža za spásu všetkých ľudí.
     Krv, čo vylial za našu spásu, nebola krv teliat ani capov (ako v Starom zákone), ale krv najnevinnejšieho baránka Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.
     Chrám, v ktorom náš Veľkňaz konal obetu, nebol zhotovený rukou, ale postavený mocou samého Boha. Lebo vylial svoju krv pred celým svetom a ten je chrámom zhotoveným iba Božou rukou.
     A tento chrám má dve časti: jednou je zem, ktorú my teraz obývame, druhú my smrteľníci ešte nepoznáme.
     Najprv priniesol obetu tu na zemi, keď podstúpil ukrutnú smrť. Potom, odetý novým rúchom nesmrteľnosti, vošiel so svojou vlastnou krvou do Svätyne svätých, čiže do neba, a tam priniesol pred trón nebeského Otca túto krv nesmiernej ceny, ktorú sedem ráz vylial za všetkých ľudí, čo otročili hriechu.
     A táto obeta je Bohu taká milá a príjemná, že len čo ju zazrel, nemohol urobiť nič iné, iba sa hneď zmilovať nad nami a láskavo zaobchodiť so všetkými, čo sa opravdivo kajajú.
     A je večná: neprináša sa len raz do roka (ako to bolo u Židov), ale každý deň na našu strechu, ba v každú hodinu a v každý okamih, aby sme mali veľkú posilu. Preto apoštol dodáva: „A tak získal večné vykúpenie.“
     Na tejto svätej a večnej obete majú účasť všetci, čo opravdivo ľutujú a kajajú sa za svoje zločiny a pevne sa rozhodli svoje hriechy už nezopakovať, ale vytrvalo napredovať v začatom úsilí o čnosti.
     Svätý Ján to formuluje takto: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Rim 5, 10. 8

R. Ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, * Tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.
V. Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. * Tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.

Z Listu Hebrejom

3, 1-19
Ježiš, apoštol nášho vyznania

     Svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na Ježiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania. On je verný tomu, ktorý ho ustanovil, ako bol aj Mojžiš v celom jeho dome. Ale on je hoden o toľko väčšej slávy od Mojžiša, o koľko väčšiu česť má staviteľ domu ako dom. Lebo každý dom musí niekto postaviť; a ten, kto postavil všetko, je Boh. Aj Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom. A jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej.
     Preto, ako hovorí Duch Svätý:
„Dnes, keď počujete jeho hlas,
nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure,
v deň pokúšania na púšti,
kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma,
hoci videli moje skutky štyridsať rokov.
Preto som sa rozhneval na toto pokolenie
a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi;
tí veru nepoznali moje cesty.
Ako som v svojom hneve prisahal:
Nevojdú do môjho pokoja!“
     Dajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca, ako sa hovorí:
„Dnes, keď počujete jeho hlas,
nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri onej vzbure.“
     Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta? A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti? A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho pokoja, ak nie tým, čo neuverili? A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

RESPONZÓRIUM

Hebr 3, 6; Ef 2, 21

R. Kristus ako Syn je nad jeho domom; * A jeho domom sme my.
V. V Kristovi celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi. * A jeho domom sme my.

Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo 8 de passione Domini, 6-8: PL 54, 340-342)

Kristov kríž — prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí

     Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený;“ a ďalej: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna.“ A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim,“ Ježiš povedal okolostojacim: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohoto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“
     Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc ukrižovaného.
     Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení.
     Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta tvojho tela a krvi, lebo ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.
     Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov.“
     A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa jeho božskej prirodzenosti osteň smrti, dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.
     Už dávno sa moc jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: „Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Kol 2, 14-15; Jn 8, 28

R. Kristus zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. * Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi.
V. Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som. * Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi.

Z Listu Hebrejom

6, 9-20
Božia vernosť je naša nádej

     Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse. Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali — a ešte posluhujete — svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.
     Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“ A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.

RESPONZÓRIUM

Porov. Hebr 6, 19. 20; 7, 24. 25

R. Ježiš ako predchodca vošiel za nás do vnútra za oponu, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho. * Stále žije, aby sa za nás prihováral.
V. Má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu. * Stále žije, aby sa za nás prihováral.

Z Výkladu žalmov od svätého biskupa Augustína

(Ps. 86, 1: CCL 39, 1176-1177)

Ježiš Kristus sa modlí za nás, modlí sa v nás a aj my sa modlíme k nemu

     Boh nemohol dať ľuďom nijaký väčší dar, ako keď im ustanovil za Hlavu svoje Slovo, skrze ktoré stvoril všetko, a keď ich k nemu pripojil ako údy, keď sa Boží Syn stal aj synom človeka, jediný Boh s Otcom, jedným človekom s ľuďmi. Preto keď sa modlíme k Bohu, Syna z toho nesmieme vylúčiť, a keď sa modlí Synovo telo, nesmie od seba oddeliť svoju Hlavu. A tak je náš pán Ježiš Kristus, Boží Syn, jediným Spasiteľom svojho tela: modlí sa za nás, modlí sa v nás a aj my sa modlíme k nemu.
     On sa modlí za nás ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu.
     Poznávajme teda svoj hlas v ňom a jeho hlas v nás. A keď sa hovorí niečo, najmä v proroctvách, o Pánu Ježišovi Kristovi, čo by vyzeralo ako nejaké poníženie nehodné Boha, neváhajme to vzťahovať na toho, ktorý neváhal spojiť sa s nami. Veď jemu slúži celé stvorenie, lebo skrze neho bolo stvorené všetko.
     Preto keď hľadíme na jeho vznešenosť a božstvo, keď počúvame: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič,“ a vidíme nesmiernu velebu božskej prirodzenosti Božieho Syna, prevyšujúcu všetku vznešenosť stvorení, počúvajme v inej časti Písma, ako plače, ako sa modlí a prosí.
     Váhame vzťahovať na neho tieto slová, lebo naša myseľ nemá chuť zostúpiť k jeho poníženiu, keď sa už zabrala do rozjímania o jeho božstve. Akoby sme mu krivdili, keby sme pripustili, že sa hovorí ako o človeku o tom, ku ktorému sme sa modlili ako k Bohu. Obyčajne sa zarazíme a chceli by sme takú výpoveď zmeniť. Ale v Písme nie je nič, čo by sa nevzťahovalo na neho, a to nám nedovolí obísť ho.
     Precitnime teda, nech sa v nás prebudí viera. A pochopme, že ten, na ktorého sme len teraz hľadeli v jeho božskej prirodzenosti, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť. A keď visel na kríži, privlastnil si slová žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
     Modlíme sa k jeho božskej prirodzenosti, on sa modlí v prirodzenosti sluhu: tam je stvoriteľom, tu je stvorením; nemenný si vzal prirodzenosť tvora, ktorú treba zmeniť; zo seba a z nás urobil jedného človeka: Hlavu a telo. Modlíme sa teda k nemu, skrze neho a v ňom; my hovoríme s ním a on hovorí s nami.

RESPONZÓRIUM

Jn 16, 24. 23

R. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. * Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná.
V. Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. * Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná.

Z Listu Hebrejom

7, 1-10
Melchizedech – predobraz dokonalého kňaza

     Bratia, Melchizedech, kráľ Salema, kňaz najvyššieho Boha, vyšiel v ústrety Abrahámovi, ktorý sa vracal z porážky kráľov, a požehnal ho. A Abrahám mu odovzdal desiatok zo všetkého. Jeho meno sa prekladá najprv ako kráľ spravodlivosti, ale potom aj kráľ Salema, čo znamená kráľ Pokoja. Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca. A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky.
     Pozrite sa len, aký je veľký, keď mu aj patriarcha Abrahám dal desiatok z najlepšieho. A iste aj tí, čo z Leviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj vyšli z Abrahámových bedier. Ale ten, čo k nim nepatrí podľa rodu, vzal desiatok od Abraháma a požehnal toho, ktorý mal prisľúbenia. A je nesporné, že väčší požehnáva menšieho.
     A potom: tu berú desiatky smrteľní ľudia, tam však ten, o ktorom sa vydáva svedectvo, že žije. Ba dalo by sa povedať, že skrze Abraháma odovzdal desiatky aj Levi, ktorý prijíma desiatky, veď bol ešte v bedrách otca, keď mu vyšiel v ústrety Melchizedech.

RESPONZÓRIUM

Porov. Gn 14, 18; Hebr 7, 3;
porov. Ž 110, 4; Hebr 7, 16

R. Melchizedech, kráľ Salema, priniesol chlieb a víno. Bol totiž kňazom najvyššieho Boha; podobá sa Božiemu Synovi. * Jemu Pán prisahal: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.
V. Nestal sa kňazom podľa predpisu o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. * Jemu Pán prisahal: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.

Z dogmatickej konštitúcie Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi

(Č. 9)

Cirkev, viditeľná sviatosť spásonosnej jednoty

     „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu... Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom... Lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán.“
     Túto novú zmluvu uzavrel Kristus, totiž novú zmluvu vo svojej krvi. Tak si zo Židov i pohanov povolal ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno a stal sa novým Božím ľudom.
     Lebo tí, čo veria v Krista, znovuzrodili sa nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: slovom živého Boha; nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého, a nakoniec sa stávajú „vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom určeným na vlastníctvo... ktorý kedysi ani ľudom nebol, a teraz je Božím ľudom“.
     Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista, „vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“, a teraz, keď získal meno, ktoré je nad každé iné meno, slávne kraľuje v nebi.
     Jeho poslaním je dôstojnosť a sloboda Božích detí, v ktorých srdci prebýva Svätý Duch ako v chráme.
     Jeho zákonom je nové prikázanie milovať, ako nás miloval Kristus.
     A jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré na zemi založil sám Boh a ktoré sa má šíriť ďalej, kým ho on sám nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život, a keď „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“.
     A tak tento mesiášsky ľud — hoci v skutočnosti v sebe nezahrňuje všetkých ľudí a neraz sa javí ako maličké stádo — je pre celé ľudské pokolenie najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy.
     Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy, používa ho aj ako nástroj vykúpenia všetkých a posiela ho do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme.
     Ako sa už Izrael podľa tela, čo putoval po púšti, volá Božou Cirkvou, tak sa nový Izrael, čo putuje na tomto svete a hľadá si budúce, trvalé mesto, volá Cirkvou Kristovou. Veď on si ju získal vlastnou krvou, naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju potrebnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty.
     Boh zhromaždil tých, čo s vierou hľadia na Ježiša, pôvodcu spásy a základ jednoty a pokoja a zložil Cirkev, aby bola pre všetkých i pre jednotlivcov viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty.

RESPONZÓRIUM

1 Pt 2, 9. 10; Ž 33, 12

R. Vy ste ľud určený na vlastníctvo; * Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud; vy čo ste nedosiahli milosrdenstvo, teraz ste milosrdenstvo dosiahli.
V. Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo. * Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud; vy čo ste nedosiahli milosrdenstvo, teraz ste milosrdenstvo dosiahli.

Z Listu Hebrejom

7, 11-28
Kristovo večné kňazstvo

     Keby sa teda dokonalosť bola dosiahla prostredníctvom levitského kňazstva, lebo pod ním ľud dostal zákon, načo by bol musel povstať ešte iný kňaz podľa radu Melchizedechovho, a nenazvať ho podľa radu Áronovho? Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon. A ten, o ktorom sa toto hovorí, je z iného kmeňa, z ktorého nik nekonal službu pri oltári. Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch.
     A toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi, ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. Veď o ňom znie svedectvo:
„Ty si kňaz naveky
podľa radu Melchizedechovho.“
     Tým sa ruší predchádzajúce prikázanie, lebo je slabé a neužitočné, — veď zákon nič nepriviedol k dokonalosti — a zavádza sa lepšia nádej, vďaka ktorej sa blížime k Bohu.
     A pretože sa to nestalo bez prísahy, — tamtí sa totiž stali kňazmi bez prísahy, tento však s prísahou toho, ktorý mu povedal:
„Pán prisahal a nebude ľutovať:
Ty si kňaz naveky,“ —
Ježiš sa stal ručiteľom o toľko lepšej zmluvy.
     A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.
     Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna dokonalého naveky.

RESPONZÓRIUM

Hebr 5, 5. 6; porov. 7, 20. 21

R. Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: * Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.
V. Tamtí sa stali kňazmi bez prísahy, Ježiš však s prísahou toho, ktorý mu povedal: * Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.

Z traktátu svätého biskupa Fulgencia Ruspenského Petrovi O viere

(Cap. 22, 62: CCL 91 A, 726. 750-751)

On seba samého vydal za nás

     Najsvätejšie Trojica, ten istý Boh Starého i Nového zákona, prikázala našim otcom prinášať krvavé obetné dary. Ony boli predobrazom toho najvzácnejšieho obetného daru, v ktorom mal za nás milosrdne obetovať seba samého sám Boží Syn v ľudskej prirodzenosti.
     Lebo on, podľa apoštolského učenia, „vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône“. On, pravý Boh a pravý veľkňaz, vošiel za nás raz navždy do Svätyne, a to nie s krvou býkov a capov, ale so svojou vlastnou krvou. A toto naznačoval tamten veľkňaz, keď vchádzal každý rok s krvou do svätyne svätých.
     On je to teda, ktorý len sám na sebe urobil všetko, čo uznal za potrebné pre naše vykúpenie. On jediný, kňaz i obeta, Boh i chrám. Kňaz, ktorý nás zmieril, obeta, ktorou sme zmierení, chrám, v ktorom sme zmierení, Boh, s ktorým sme zmierení. On sám kňaz, obeta i chrám, lebo toto všetko bol Boh v prirodzenosti sluhu. Ale nie sám Boh, lebo to bol s Otcom a Svätým Duchom podľa božskej prirodzenosti.
     Pevne teda ver a ani trochu nepochybuj, že sám jednorodený Boh, vtelené Slovo, vydalo samo seba Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône. Jemu, Otcovi a Duchu Svätému obetovali patriarchovia, proroci a kňazi v Starom zákone zvieratá; a jemu, ako aj Otcovi a Duchu Svätému, s ktorými je jeden Boh, neprestáva teraz, v Novom zákone, svätá katolícka Cirkev po celom svete s vierou a láskou prinášať obetu chleba a vína.
     V tamtých krvavých obetách sa naznačovalo Kristovo telo, ktoré mal on, sám bez hriechu, obetovať za naše hriechy, a krv, ktorú mal vyliať za odpustenie našich hriechov. V tejto obete sa vzdávajú vďaky a slávi sa pamiatka Kristovho tela, ktoré za nás obetoval, a krvi, ktorú za nás ten istý Boh vylial. Svätý Pavol o tom hovorí v Skutkoch apoštolov: Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou.“
     V tamtých obetách sa obrazne naznačovalo, čo máme dostať, v tejto obete sa viditeľne ukazuje, čo sme už dostali.
     V tamtých obetách sa predpovedalo, že má byť za bezbožných zabitý Boží Syn, v tejto sa zvestuje, že už bol zabitý za bezbožných, ako svedčí Apoštol: „Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli zmierení smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Kol 1, 21-22; Rim 3, 25

R. Vás, čo ste boli kedysi odcudzení a znepriatelení zmýšľaním a zlými skutkami, Boh teraz zmieril skrze smrť v jeho ľudskom tele so sebou, * Aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony.
V. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery. * Aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony.

Z Listu Hebrejom

8, 1-13
Kristovo kňazstvo v novej zmluve

     Bratia, hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník Svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek.
     Lebo každý veľkňaz je ustanovený na to, aby prinášal dary a obety. Preto aj on musel mať niečo, čo by obetoval. Keby bol teda na zemi, ani by nebol kňazom, pretože sú tu takí, čo prinášajú dary podľa zákona. No oni slúžia obrazu a tieňu nebeskej skutočnosti, ako bolo nariadené Mojžišovi, keď mal zhotoviť stánok: „Hľaď,“ povedal mu, „aby si všetko urobil podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu.“ Teraz však dostal o toľko vznešenejšiu službu, o koľko je lepšia zmluva, ktorej je prostredníkom, lebo sa zakladá na lepších prisľúbeniach. Veď keby tá prvá bola bývala bez chyby, nebolo by sa hľadalo miesto pre druhú. Lebo keď ich karhá, hovorí: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny. Lebo oni nezotrvali v mojej zmluve a ja som ich opustil, hovorí Pán. Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem im ich do srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. A nik už nebude poúčať svojho druha ani brat svojho brata slovami: ,Poznaj Pána‘, lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho až po najväčšieho z nich, pretože sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si už nespomeniem.“
     Keď povedal „novú“, vyhlásil prvú za starú; čo však je prežité a zostarlo, je blízko zániku.

RESPONZÓRIUM

Hebr 8, 1. 2; 9, 24

R. Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník Svätyne a pravého stánku, * Aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.
V. Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba. * Aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.

Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianského

(Oratio 45, 23-24: PG 36, 654-655)

Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve

     Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve, nateraz síce len obrazne, ale predsa jasnejšie ako v Starom zákone (totiž v starozákonnej Veľkej noci; a nebojím sa to povedať, lebo obraz od obrazu bol temnejší). A o nejaký čas to bude ešte dokonalejšie a čistejšie, vtedy totiž, keď ho bude Slovo s nami piť ako nové v Otcovom kráľovstve, keď nás naučí a odhalí nám, čo nám doteraz menej jasne povedalo. A v skutku, čo teraz chápeme, je vždy čosi nové.
     Našou úlohou je učiť sa, aký to bude nápoj a aké pitie. Jeho úlohou je učiť a odovzdať toto učenie svojim učeníkom. Lebo učenie je pokrmom aj pre toho, kto ho podáva.
     Nuž teda majme aj my účasť na Zákone, ale na základe evanjelia, nie podľa litery; dokonale, nie nedokonale; večne, nie dočasu. Vyvoľme si za hlavné mesto nie pozemský Jeruzalem, ale nebeskú metropolu; nie to, po ktorom šliapu vojaci, ale to, ktoré chvália a zvelebujú anjeli.
     Obetujme nie býčky ani barance, ktorým rastú rožky a ratice, lebo sú väčšinou mŕtve a nič necítia. Radšej obetujem Bohu obetu chvály na nebeskom oltári s chórmi anjelov. Prejdime cez prvú oponu, pristúpme k druhej a hľaďme do Svätyne svätých.
     Ba poviem ešte viac. Obetujme Bohu seba, obetujme každý deň samých seba a všetku svoju činnosť. Berme všetko doslova. Utrpením napodobňujme jeho utrpenie, krvou uctievajme jeho krv, ochotne vystupujme na kríž.
     Ak si Šimon z Cyrény, vezmi kríž a choď za ním.
     Keď s ním budeš ukrižovaný ako zločinec, uznaj Boha ako statočný človek; a ak bol on aj pre teba a pre tvoj hriech pripočítaný k zločincom, ty sa staň kvôli nemu spravodlivým. Klaňaj sa tomu, ktorý bol pre teba zavesený; a ak sám visíš, aj z tohto zla získaj nejaký osoh. Smrťou si kúp spásu a vojdi s Ježišom do raja, aby si pochopil, aké dobro si stratil. Dívaj sa na tú krásu a šomravého rúhača nechaj umrieť vonku.
     Ak si Jozef z Arimatey, pýtaj si telo od toho, ktorý ho pribil na kríž, a privlastni si zmiernu obetu za svet.
     Ak si Nikodém, ten nočný ctiteľ Boha, pomaž ho masťami na pohreb.
     Ak si jedna či druhá Mária, Salome alebo Jana, prelievaj zavčas ráno slzy a usiluj sa prvú vidieť odvalený kameň, možno aj anjelov, ba aj samého Ježiša.

RESPONZÓRIUM

Hebr 13, 12-13; 12, 4

R. Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou. * Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie.
V. V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. * Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie.