2. júla
NÁVŠTEVA PANNY MÁRIE
Sviatok
HYMNUS
Vznešená svätá Pani, príď,
Mária, príď nás navštíviť
ty, čo si domu príbuznej
priniesla správy radostné.
Príď, pomocnica kresťanov,
buď nám vždy istou ochranou,
navštív ľud, deti veriace,
a odvráť tresty hroziace.
Príď, hviezda morská, svetlo, jas,
vlej pokoj do sŕdc všetkých nás,
naprav to, čo je skrivené,
a pomôž nám žiť nevinne.
Prosíme, príď a navštív nás,
podopri naše kroky včas,
vypros nám sväté vnuknutie,
nech duch náš pevne v Bohu tkvie.
Príď s berlou, dcéra kráľovská,
vytrhni duše z otroctva,
k jednote viery priveď ľud
a znič vo svete každý blud.
Príď, Panna, aj Syn útechy,
chceme vás chváliť naveky
i Otca, Ducha Svätého,
veď Boh chce spasiť každého. Amen.
Z Piesne piesní
Hlas môjho milého!
Hľa, on prichádza,
po horách skáče,
po vŕškoch hupká.
Milý môj je sťa srna,
ako jeleníča.
Hľa, veď už stojí
pred naším múrom;
oblôčkom hľadí,
cez mriežku sa díva.
Môj milý mi hovorí:
„Hor’ sa, priateľka moja,
holubica moja, krásava moja, a poď!
Veď už je po zime,
dážď prestal, pominul.
Na zemi sa zjavili kvety,
prišiel čas veselého spevu,
hrkútanie hrdličky počuť
v našom kraji,
figovník vydáva svoje plody,
vinič roznáša vôňu v rozkvete.
Nuž, hor’ sa, priateľka moja,
krásava moja, a poď!
Holubica moja v rozsadlinách skál,
v úkryte na bralách!
Daj zrieť mi svoju tvár,
daj počuť mi svoj hlas;
veď sladký je tvoj hlas
a prekrásna je tvoja tvár.“
Pritisni si ma na srdce sťa prsteň,
ako pečať na svoje rameno,
lebo láska je mocná ako smrť
a vášeň tvrdá ako podsvetie.
Jej páľa - to ohňa plápoly
a božské plamene.
Ani veľké vody lásku neuhasia
a rieky ju neodplavia.
A keby niekto za lásku ponúkol všetko,
čo má v dome,
len by sa opovrhlo ním.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého kňaza Bédu Ctihodného
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi.“ Týmito slovami iste najprv vyznáva, aké dary dostala
osobitne ona a potom vypočítava všeobecné Božie dobrodenia, ktoré Boh nikdy neprestáva preukazovať ľudskému pokoleniu.
Pána velebí duša toho, kto všetky hnutia svojho vnútorného človeka dáva do služby Bohu na jeho chválu, kto zachovávaním
Božích prikázaní dokazuje, že má ustavične na zreteli jeho moc a velebu.
V Bohu, v svojom spasiteľovi, jasá duch toho, koho teší už aj spomienka na svojho Stvoriteľa, od ktorého očakáva večnú spásu.
A hoci tieto slová môže pravdivo povedať každý dokonalý človek, bolo veľmi správne, že prvá ich vyslovila blahoslavená
Bohorodička, veď ona výsadou jedinečnej zásluhy horela duchovnou láskou k tomu, z ktorého telesného počatia sa radovala.
Ona mohla právom viac ako ostatní svätí jasať radosťou v Ježišovi, svojom Spasiteľovi. Veď vedela, že ten, ktorého poznala
ako večného pôvodcu spásy, narodí sa v čase z jej tela, lebo to naozaj bude v jednej a tej istej osobe aj jej Syn aj Pán.
„Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ Nič teda nepripisuje svojim zásluhám. Celú svoju veľkosť
označuje za dar toho, ktorý je bytostne mocný a veľký a svojich verných malých a slabých robí silnými a veľkými.
Správne však dodala: „A sväté je jeho meno,“ aby pripomenula tým, čo ju počúvali, ba aby poučila všetkých, ku ktorým
sa dostanú jej slová, ako ochotne majú uveriť a vzývať jeho meno, lebo aj oni môžu mať účasť na večnej svätosti a pravej
spáse podľa prorokových slov: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ To je to meno, o ktorom hovorí vyššie:
„A môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi.“
A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri
psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti
a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená
po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.
RESPONZÓRIUM
SV. TOMÁŠA, APOŠTOLA
Sviatok
Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá
„Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.“ Tento jeden učeník chýbal a keď sa vrátil
a počul, čo sa stalo, odmietol uveriť, čo mu hovorili. Pán prišiel znova a neveriacemu učeníkovi ponúkol bok, aby sa ho dotkol,
a ukázal mu ruky a tým, že mu ukázal svoje otvorené rany, zahojil ranu jeho nevery. Čo v tom, milovaní bratia, čo v tom vidíte?
Myslíte si, že to bola náhoda, keď vtedy tento vyvolený učeník chýbal, ale potom prišiel a počul, keď počul, pochyboval,
v pochybnostiach sa dotkol a keď sa dotkol, uveril?
To nebola náhoda, ale Božie riadenie. To zariadila nebeská dobrota tak obdivuhodne, aby sa tento pochybujúci učeník dotkol
rán na tele svojho Učiteľa a tým zahojil v nás rany nevery. Pre našu vieru bola totiž Tomášova nevera užitočnejšia ako viera
veriacich učeníkov; lebo kým Tomáša dotyk privádza opäť k viere, naša myseľ sa zbavuje akejkoľvek pochybnosti a upevňuje
sa vo viere. Takto sa pochybujúci učeník dotykom stal svedkom pravosti zmŕtvychvstania.
Dotkol sa a zvolal: „Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, Tomáš, pretože si ma videl.“ A keď apoštol Pavol hovorí:
„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme,“ je zrejmé, že viera je dôkazom tých skutočností, ktoré
vidieť nemožno. Veď čo vidíme, to už neveríme, ale poznáme. Keď teda Tomáš videl a keď sa dotkol, prečo mu hovorí: „Uveril si,
pretože si ma videl“?! Lenže on iné videl, a iné uveril. Smrteľný človek predsa nemohol vidieť božstvo. On videl človeka a vyznal
Boha: „Pán môj a Boh môj.“ Keď teda videl, uveril: videl pravého človeka a vyhlásil o ňom, že je Boh, ktorého vidieť nemohol.
A veľmi radostné je to, čo nasleduje: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Veď tento výrok označuje predovšetkým nás,
čo v mysli nosíme toho, ktorého v tele nevidíme. Označuje tu nás, ale iba vtedy, ak svoju vieru vyjadrujeme skutkami.
Lebo naozaj verí iba ten, kto aj koná, čo verí. Naproti tomu o tých, čo majú vieru len podľa mena, Pavol hovorí: „Vyznávajú,
že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú.“ Preto hovorí Jakub: „Viera bez skutkov je mŕtva.“
RESPONZÓRIUM
4. júla
SV. ALŽBETY PORTUGALSKEJ
Z Reči pripisovanej svätému biskupovi Petrovi Chryzológovi
Milovaní, evanjelista hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ Oprávnene kvitnú kresťanské
čnosti v tom, kto žije svorne v kresťanskom pokoji, a nik nedosiahne titul Božieho syna, iba ak cez meno šíriteľa pokoja.
Milovaní, pokoj je to, čo zbavuje človeka otroctva, dáva mu meno slobodného občana, mení postavenie jeho osoby pred Bohom,
zo sluhu robí syna a slobodného človeka z otroka. Pokoj medzi bratmi je Božou vôľou a potešením pre Krista, je dokonalou svätosťou,
pravidlom spravodlivosti, učiteľom múdrosti, strážcom mravov a chvályhodným poriadkom vo všetkých veciach. Pokoj je odporúčaním
modlitieb, ľahkou a dosiahnuteľnou cestou nábožnosti, dostatočným naplnením všetkých túžob. Pokoj je matkou lásky, putom
svornosti a viditeľnou známkou čistej mysle, ktorá si môže žiadať od Boha, čo chce. Môže prosiť, o čo chce, a všetko, o čo prosí,
dostane. Pokoj treba zachovať pod vážnym kráľovským príkazom, lebo sám Kristus Pán povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj
vám dávam.“ To akoby povedal: V pokoji som vás opustil, nech vás nájdem v pokoji. Pri odchode chcel darovať to, čo túžil
vo všetkých nájsť, keď sa vráti.
Je nebeský príkaz zachovať, čo daroval: jednou vetou, aby som našiel, čo som zanechal. Sadiť korene pokoja je Božie dielo, úplne
ich vytrhnúť je dielo nepriateľa. Veď ako je bratská láska z Boha, tak nenávisť je z diabla. Preto treba nenávisť zavrhnúť, lebo
je napísané: „Kto nenávidí svojho brata, je vrah.“
Vidíte teda, milovaní bratia, prečo treba milovať pokoj a mať rád svornosť. Ony totiž plodia a živia lásku. A podľa Apoštola viete,
že „láska je z Boha“. A tak ten, kto nemá lásky, je bez Boha.
Zachovávajme teda, bratia, prikázania, ktoré sú život. Bratské spoločenstvo nech je pospájané putami hlbokého pokoja a zviazané
spasiteľným putom vzájomnej lásky, ktorá zakrýva množstvo hriechov. Lásku treba objať všetkými túžbami, lebo ona môže mať
toľko dobra, koľko je za ňu odmeny. Zo všetkých čností si treba najviac chrániť pokoj, lebo Boh je vždy v pokoji.
Milujte pokoj a bude vyrovnané všetko: aby ste aj nám zaistili odmenu aj sebe radosť, aby si Božia Cirkev, založená na jednote
pokoja, udržala dokonalý poriadok v Kristovi.
RESPONZÓRIUM
SV. CYRILA, MNÍCHA, A METODA, BISKUPA, SLOVANSKÝCH VIEROZVESTOV
Slávnosť
Z Prvého listu svätého apoštola Petra
Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má
v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle,
nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier,
dostanete nevädnúci veniec slávy.
Podobne vy, mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo
Boh pyšným odporuje,
ale pokorným dáva milosť.
Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa
o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu,
pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.
A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí,
posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
Zo slovienskeho Života Konštantína
Konštantín Cyril, zavalený množstvom práce, ochorel. Po mnohých dňoch choroby mal Božie zjavenie a začal spievať:
„Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaradoval sa môj duch a zaplesalo moje srdce.“
I obliekol si posvätné rúcha, bol v nich celý ten deň, radoval sa a hovoril: „Odteraz už nie som ani sluhom cisára, ani nijakého
iného človeka na zemi, ale iba sluhom všemohúceho Boha. Nebol som a teraz som a budem naveky. Amen.“ Na druhý deň si
obliekol sväté rehoľné rúcho, pridal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. A v tomto rúchu ostal päťdesiat dní.
A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil:
„Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje,
vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš
moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu.
Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty,
urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je
to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je
milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich
krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“
I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných
nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“
A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný.
Tu Apoštolský rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách
a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.
RESPONZÓRIUM
Alebo iné:
Zo slovienskeho Života Metoda
Keď sa na Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, vošiel Metod do chrámu. Keďže bol chorý, vyslovil požehnanie nad cisárom
a kniežaťom, nad duchovenstvom i všetkým ľudom a povedal: „Opatrujte ma, deti moje, do tretieho dňa.“ Tak sa i stalo.
Na tretí deň zavčas ráno povedal naposledy: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svoju dušu.“ A v rukách kňazov šiesteho dňa
mesiaca apríla vydýchol.
Jeho učeníci mu usporiadali pohreb a vzdali mu dôstojné pocty. Obrady spievali po latinsky, po grécky a po starosloviensky
a uložili ho na odpočinok v katedrálnom chráme. A ľud - zišiel sa nesčíselný zástup - odprevádzal ho so sviecami a oplakával
dobrého učiteľa a pastiera.
Teraz ty, svätá a ctihodná hlava, hrad svojimi modlitbami z výšin na nás, ktorí túžime po tebe; zbav svojich učeníkov všetkých
nebezpečenstiev, rozširuj učenie a odstraňuj bludy, aby sme tu žili dôstojne, podľa svojho povolania, a boli s tebou, tvoje stádo,
postavení po pravici Krista, nášho Boha, a dostali od neho večný život. Lebo jeho je sláva a česť na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
Alebo iné:
Z apoštolského listu Antiquae nobilitatis pápeža Pavla Šiesteho z 2. februára 1969
Keď sa zamýšľame nad významom apoštolátu dvoch Solúnčanov, jasne vidíme, že bol pre vašich predkov najštedrejším Božím darom.
Veď oni hlásaním evanjelia priviedli slovanské národy do lona katolíckej Cirkvi; okrem toho vytvorením novej abecedy a uzákonením
spisovného jazyka otvorili im brány vedy a kultúry. Vďaka ich dielu otvoril sa vám prístup k literatúre Východu i Západu; slovienčina
bola povýšená na hodnosť liturgickej reči; Cirkev v týchto krajinách dosiahla riadne usporiadanie; aj civilné právo bolo poznačené
pravidlami plnými múdrosti. Právom im teda patrí názov otcov vlasti, lebo podľa všeobecného presvedčenia predovšetkým im treba
ďakovať za to, že sa vaše milované národy dostali do počtu kultúrne najvyspelejších národov. Ale všetci, ktorým záleží na nebeskej
milosti, musia sa pre nehynúcu pamiatku prijatého dobrodenia a vo vedomí vážnej povinnosti starať a usilovať, aby nebeská milosť
nevyšla nazmar a aby jej očakávané ovocie neuschlo.
Na svätého Cyrila a Metoda hľaďte očami plnými vďačnosti a obdivu. Obracajte sa na nich prosbami a modlitbami, spojení v láske,
ktorá nad všetkým víťazí. Vezmite si ich za vodcov a orodovníkov na dobrej ceste, ktorí zasluhujú úplnú dôveru. Veď silou
spoločenstva svätých, vďaka ktorému sa medzi pozemskou Cirkvou a nebeským Jeruzalemom oboma smermi prelievajú vlny oživujúcej
lásky, sú milovaní a milujú a určite s väčšou ochotou a možnosťou, ako keď žili na zemi, túžia priniesť vám svetlo, pomoc a víťazstvo
v rozmanitých nebezpečenstvách, v ktorých sa nachádzate. Oni sa týčia ako stĺpy nenarušenej, zdravej viery, ako vzory potrebných
čností, ako dve olivy, dva svietniky, dva olivové výhonky, čo stoja pred Panovníkom celej zeme a veľa sa modlia za celé sväté mesto,
ktorým je Cirkev, aj za vaše národy, aby ostali verné kresťanskej kultúre predkov, ktorú oni začali tvoriť, aby spájali staré s novým,
a tak mohli vykročiť za vytýčeným cieľom pravého pokroku, po bezpečnej ceste, ktorú oni chránia a osvetľujú, čím budú pripomínať,
že dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojská a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov, o rodinné čnosti, o mravnú
bezúhonnosť, o zachovávanie práva a spravodlivosti, o úprimnú úctu a ochranu všemohúceho Boha, ktorému podlieha všetko
a všetko musí slúžiť jeho sláve.
Veď či si každá ustanovizeň nezachová svoju životnú silu iba do tej miery, v akej sa vracia k svojim jasným počiatkom a v akej
zachováva posvätné dedičstvo otcov? Keď ním pohrdne, zvrhne sa a zanikne: tak, ako keď dubu poodtíname alebo skrátime korene,
márne budeme čakať na novú a trvalú zeleň.
Preto nech váš duch nikdy nestráca zo zreteľa napomenutie, ktoré vám zanechal svätý Cyril ako testament, aby ste stále boli
neúnavnými služobníkmi spásy svojho ľudu.
RESPONZÓRIUM
6. júla
SV. MÁRIE GORETTI, PANNY A MUČENICE
Z Homílie pápeža Pia Dvanásteho pri kanonizácii svätej Márie Goretti
Ako všetci vedia, táto bezbranná panna musela vybojovať veľmi ťažký zápas. Nečakane ju prepadla divoká, slepá búrka,
ktorá ju chcela poškvrniť a zneuctiť jej anjelskú čistotu. Ale keď sa nachádzala v tom najväčšom nebezpečenstve, mohla
opakovať božskému Vykupiteľovi tieto slová zo zlatej knižky „Nasledovanie Krista“: „Keď budú na mňa doliehať a mučiť ma
mnohé súženia, nebudem sa báť zlého, len nech je so mnou tvoja milosť. Ona je mojou silou, ona prináša radu a pomoc:
Je silnejšia ako všetci nepriatelia.“ A tak podporovaná nebeskou milosťou, s ktorou spolupracovala ušľachtilá a odhodlaná vôľa,
obetovala život, ale slávu panenstva nestratila.
V tomto živote pokorného dievčaťa, ktorý sme v hlavných bodoch načrtli, môžeme hľadieť na divadlo nielen hodné neba,
ale i na divadlo, ktoré si zaslúži, aby naň s obdivom a úctou hľadel aj náš vek. Nech sa učia otcovia a matky, ako treba deti,
ktoré dostali od Boha, správne, sväto a pevne vychovávať a formovať podľa prikázaní katolíckeho náboženstva. Tak, aby
s pomocou Božej milosti vyšli nepremožené, neporušené a nepoškvrnené, keď sa ich čnosť dostane do nebezpečenstva.
Nech sa učia veselé deti, nech sa učí živá mlaď nedostať sa biedne do vleku nestálych a prázdnych pudových radostí a zvodných
lákadiel nerestí, ale radšej sa bodro usilovať, aj keď je to namáhavé a náročné, o kresťanskú mravnú dokonalosť, ktorú môžeme
raz všetci dosiahnuť, ak sa o to budeme s rozhodnou vôľou a s pomocou nebeskej milosti pričiňovať, namáhať a modliť.
Iste nie všetci sme povolaní na mučeníctvo. Ale všetci sme povolaní dosiahnuť kresťanskú čnosť. Lenže čnosť si vyžaduje silu,
ktorá aj keď nedosiahne hrdinský stupeň statočnosti tejto anjelskej devy, nárokuje si od nás dlhodobé, veľmi svedomité
nepretržité úsilie až do konca života. Preto ju možno nazvať pomalým, nepretržitým mučeníctvom, ku ktorému nás vyzýva
tento božský výrok Ježiša Krista: „Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“
O toto sa teda s pomocou nebeskej milosti usilujme všetci. Toto nech nám urobí príťažlivým svätá panna a mučenica Mária
Goretti. Nech nám z neba, kde požíva večnú blaženosť, vyprosí od božského Vykupiteľa, aby sme všetci, každý vo svojich
vlastných životných podmienkach, radi, ochotne a činne kráčali v jej slávnych šľapajach.
RESPONZÓRIUM
SV. ANTONA MÁRIE ZACCARIU, KŇAZA
Z Reči svätého kňaza Antona Márie Zaccariu svojim spolubratom
„My sme blázni pre Krista,“ hovoril o sebe, o ostatných apoštoloch i o všetkých, čo vyznávajú kresťanskú a apoštolskú vieru,
náš blahoslavený vodca a svätý patrón. Ale nemáme sa čo čudovať ani báť, milovaní bratia, veď „žiak nie je nad učiteľa ani sluha
nad svojho pána“. Naši protivníci si škodia, nám robia dobrú službu. Nám zväčšujú korunu večnej slávy, na seba zvolávajú Boží hnev.
Preto ich máme skôr ľutovať a milovať ich, ako nimi opovrhovať a nenávidieť ich. Ba máme sa za nich modliť a nedať sa premôcť zlu,
ale dobrom premáhať zlo. Máme „im“ nahrnúť „na hlavu“ láskavú službu „ako žeravé uhlie“ vrúcnej lásky, ako nás napomína náš
Apoštol, aby videli našu trpezlivosť a miernosť, a tak sa obrátili na lepšiu cestu a zapálili láskou k Bohu.
Nás si Boh vo svojom milosrdenstve napriek našej nehodnosti vyvolil zo sveta, aby sme mu slúžili, postupovali od čnosti k čnosti,
s vytrvalosťou prinášali veľa ovocia lásky a chválili sa nielen nádejou na slávu Božích detí, ale aj súženiami.
„Pozrite sa na svoje povolanie,“ milovaní bratia. Ak sa naň dobre zahľadíme, ľahko zbadáme, že to vyžaduje jeho povaha, a keď
sme sa vydali, čo i len zďaleka, po stopách apoštolov a iných Kristových bojovníkov, neodmietajme ani účasť na ich utrpeniach.
„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“
Keď sme si teda vyvolili takého veľkého apoštola za vodcu a otca a hlásime sa za jeho nasledovníkov, usilujme sa aj životom
vyjadrovať jeho učenie a príklad. Lebo sa nesluší, aby mal taký vodca lenivých vojakov či zbehov, alebo aby mal taký slávny
otec nepodarených synov.
RESPONZÓRIUM
SV. BENEDIKTA, OPÁTA
Spomienka
V Európe sviatok svätého patróna
HYMNUS
Uprostred svätých ozdobených vencom,
Benedikt, skvieš sa v nebi oslávený,
pre svoje činy žiariacou si hviezdou,
blahoslavený.
Už v mladom veku bol si v čnostiach zrelý,
nijaká rozkoš nemohla ťa zvábiť,
pohrdnúc slávou svetskou, chcel si celý
Boha osláviť.
Opúšťaš domov, rodičov, kraj rodný,
prebývaš v lesoch, ale v srdci znie ti
vnuknutie písať knihu, podklad vhodný
pre život svätý.
Hlásal si, že nás Boží príkaz viaže,
že rady Pána s láskou prijať máme;
vypros nám, aby bolo miesto naše
v nebeskom chráme.
Chvála buď Otcu, Synu večná, vrúcna,
Svätému Duchu rovnaká buď sláva,
veď z Božej priazne tebe česť i úcta
všade sa vzdáva. Amen.
Z rehoľných pravidiel svätého opáta Benedikta
Predovšetkým ak začínaš niečo dobré robiť, pros Krista vrúcnou modlitbou, aby to on zdokonalil. Aby sa ten, čo nás už láskavo
zarátal do počtu synov, nemusel raz rmútiť za naše zlé skutky. Lebo ho máme za jeho dary ustavične tak poslúchať, aby nás
raz nielen nevydedil ako rozhnevaný otec svoje deti, ale aby nás ako obávaný pán, pobúrený našimi hriechmi, nevydal na večný
trest ako naničhodných sluhov, ktorí ho nechceli nasledovať do slávy.
Vstaňme teda konečne, ako nás vyzýva Písmo: „Nadišla hodina, aby sme sa prebudili zo sna.“ Otvorme oči pre božské svetlo
a napäto počúvajme božský hlas, ktorý nás denne volá a napomína: „Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia.“
A opäť: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvám.“
A čo hovoril? „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej. Choďte, dokiaľ máte svetlo života, aby vás nezastihla tma smrti.“
Pán hľadá v množstve ľudu, ku ktorému toto volá, svojho robotníka, a znovu hovorí: „Miluje niekto život a chce požívať dobro
v šťastných dňoch?“ Ak toto začuješ a odpovieš: „Ja,“ povie ti Boh: „Ak chceš mať pravý a večný život, zdržuj svoj jazyk od zlého
a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň. A keď to urobíte, moje oči spočinú na vás
a môj sluch sa nakloní k vašim prosbám a skôr, ako ma budete volať, poviem vám: Tu som!“
A čo môže byť pre nás, milovaní bratia, lahodnejšie, ako tento Pánov hlas, ktorý nás volá? Hľa, Pán nám vo svojej láske ukazuje
cestu života.
Prepášme si teda bedrá vierou a konaním dobrých skutkov a vedení evanjeliom kráčajme po jeho cestách, aby sme si zaslúžili
vidieť toho, „ktorý nás povolal do svojho kráľovstva.“ Ak chceme prebývať v stánku jeho kráľovstva, musíme bežať po ceste
dobrých skutkov, ináč sa ta nedostaneme.
Tak ako jestvuje zlá, horká horlivosť, ktorá oddeľuje od Boha a vedie do pekla, jestvuje aj dobrá horlivosť, ktorá oddeľuje od
chýb a vedie k Bohu a do večného života. Teda mnísi majú s veľkou láskou osvedčovať túto horlivosť, čiže „predbiehať sa vzájomne
v úctivosti“, s najväčšou trpezlivosťou znášať svoje telesné i mravné slabosti, pretekať sa v poslušnosti; nik sa nemá hnať za tým,
čo osoží inému, majú si čisto prejavovať bratskú lásku, z lásky sa báť Boha, úprimnou a poníženou láskou milovať svojho opáta
a vonkoncom ničomu nedávať prednosť pred Kristom, ktorý nech nás všetkých rovnako privedie do večného života.
RESPONZÓRIUM
SV. HENRICHA
Zo starobylého Životopisu svätého Henricha
Keď svätého Božieho služobníka pomazali za kráľa, neuspokojil sa iba s obmedzeným časným kráľovstvom, ale aby získal korunu
nesmrteľnosti, rozhodol sa bojovať za najvyššieho Kráľa, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Veľmi horlivo sa staral o rozvoj bohoslužby.
Kostoly začal obdarúvať majetkom a obohacovať veľmi cenným vybavením. Na svojom vlastníctve založil bamberské biskupstvo
a zasvätil ho apoštolským kniežatám Petrovi a Pavlovi a vzácnemu mučeníkovi Jurajovi. Osobitným rozhodnutím ho odovzdal
svätej Rímskej cirkvi, aby vzdal z Božej vôle povinnú úctu prvej stolici a zaistil svojej ustanovizni pod takým patronátom silnejšiu
ochranu.
Ale aby všetci jasnejšie videli, ako starostlivo tento svätý muž zaisťoval pokoj a priaznivé podmienky pre svoju mladú cirkev
aj do budúcnosti, prikladáme tu niečo z potvrdzovacej listiny.
„Henrich, z Božej prozreteľnosti a dobroty kráľ, všetkým synom Cirkvi, tak budúcim, ako aj terajším. Sväté písmo nás náležite
poúča a napomína, aby sme sa vzdali časných majetkov a zriekli pozemských výhod a usilovali sa získať večné príbytky v nebi,
ktoré trvajú bez konca. Lebo terajšia sláva je nestála a márna, kým ju máme a nemyslíme pri nej aj na nebeskú večnosť.
Ale Božie zľutovanie sa postaralo ľudskému pokoleniu o výhodný prostriedok, keď mu dalo účasť na nebeskej vlasti ako odmenu
za pozemský majetok.
Preto pri spomienke na túto dobrotu a vo vedomí, že sme boli povýšení na kráľovskú hodnosť bez zásluh, z Božieho milosrdenstva,
považujeme za vhodné nielen rozširovať kostoly, ktoré postavili naši predkovia, ale na väčšiu Božiu slávu stavať nové a uctiť si ich
najvďačnejšími darmi našej nábožnosti. Pretože nie sme hluchí na Pánove prikázania a ochotne poslúchame božské rady, túžime
uložiť si poklady, ktoré nám darovala štedrosť Božej dobroty, v nebi, kde sa ani zlodeji nedobýjajú a nekradnú, ani hrdza a moľ
neničia, kde sa najčastejšie túžbou a láskou zdržiava aj naše srdce, keď si uvedomíme všetko, čo sa teraz pozbiehalo.
Preto chceme vyjaviť všetkým veriacim, že sme jedno miesto nášho otcovského dedičstva, ktoré sa volá Bamberg, povýšili
na vysokú hodnosť biskupského sídla, aby sa tam zachovala pamiatka nás i našich rodičov a ustavične sa prinášala za všetkých
pravoverných spasiteľná obeta.“
RESPONZÓRIUM
SV. KAMILA DE LELLIS, KŇAZA
Zo Životopisu svätého Kamila, ktorý napísal jeho spoločník
Aby som začal svätou láskou ako koreňom a darom všetkých čností, ktorá bola Kamilovi bližšia než všetky ostatné, musím povedať,
že bol taký rozpálený ohňom tejto svätej čnosti, a nielen voči Bohu, ale aj voči blížnym a najmä voči chorým, že mu stačilo iba sa
pozrieť na nich, aby zaplavila jeho srdce neha a súcit a aby dokonale zabudol na všetky rozkoše a pozemské radosti a náklonnosti.
Keď posluhoval niektorému z chorých, zdalo sa, akoby sa mal z veľkej lásky a súcitu takmer celkom vyčerpať a stráviť. Lebo najradšej
by bol vzal na seba akýkoľvek ich neduh či akékoľvek iné zlo, keby tým mohol zmierniť ich bolesti alebo odstrániť choroby.
Tak živo v nich videl Kristovu osobu, že často pri podávaní jedla bol presvedčený, že oni sú jeho Kristami, až natoľko, že si od nich
vyprosoval milosť a odpustenie hriechov. Preto stál pred nimi tak úctivo, akoby bol naozaj a doslova v prítomnosti svojho Pána.
O ničom nehovoril častejšie a nadšenejšie ako o svätej láske a túžil ju priam vložiť do sŕdc všetkých smrteľníkov.
Aby svojich rehoľných bratov zapálil touto hlavnou čnosťou, pripomínal im tie najlahodnejšie slová Ježiša Krista: „Bol som chorý
a navštívili ste ma.“ Bolo vidno, že on sám má tieto slová naozaj vryté vo svojom srdci; tak často ich hovorieval, tak často ich
opakoval!
Kamilova láska bola taká veľká a taká široká, že do svojej neobyčajnej náklonnosti a priazne nezahrnoval len chorých a zomierajúcich,
ale všeobecne všetkých chudobných a úbohých. Jeho srdce bolo také preniknuté láskou voči núdznym, že hovorieval: „Keby na svete
nebolo chudobných, ľudia by si ich museli nájsť, aj spod zeme by ich museli vyhrabať, aby im mohli robiť dobre a preukazovať
milosrdenstvo.“
RESPONZÓRIUM
SV. BONAVENTÚRU, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Zo spisu svätého biskupa Bonaventúru Cesta mysle k Bohu
Kristus je cesta a brána. Kristus je rebrík a povoz ako „zľutovnica položená na Božej arche“ a „tajomstvo skryté od vekov“.
Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou, nábožne, s obdivom, plesaním a uznaním,
s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“ čiže prechod, aby pomocou palice kríža prešiel
cez Červené more, z Egypta vstúpil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu, a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy,
no pritom počuje, nakoľko je to vôbec na ceste možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so
mnou v raji.“
Pri tomto prechode, ak má byť dokonalý, treba zanechať všetko rozumovanie a celú duševnú aktivitu preniesť a premeniť na Boha.
Ale toto je mystické a tajomné. To nevie nik, iba ten, kto to dostal, a nedostane to nik, iba ten, kto po tom túži, ale nik nemôže
po tom túžiť, iba ten, koho až do špiku kostí rozpáli oheň Ducha Svätého, ktorého zoslal na zem Kristus. Preto hovorí Apoštol,
že túto tajomnú múdrosť zjavuje Duch Svätý.
Ale keby si chcel zistiť, ako sa to deje, opýtaj sa milosti, a nie vedy, túžby, a nie rozumu, úpenlivej modlitby, a nie žiadostivého
čítania, ženícha, a nie učiteľa, Boha, a nie človeka, temnoty, a nie jasnosti, nie svetla, ale ohňa, ktorý úplne zachvacuje
a mimoriadnymi pomazaniami a horúcimi poryvmi prenáša k Bohu. Tento oheň je totiž Boh a táto pec je v Jeruzaleme a Kristus
ju rozpaľuje žiarom svojho najhorúcejšieho utrpenia, čo vie pochopiť iba ten, kto hovorí: „Moja duša si volí šibenicu a moje kosti smrť.“
Kto miluje túto smrť, môže vidieť Boha, lebo je nepochybne pravdou: „Človek ma nemôže vidieť a ostať nažive.“ Zomrime teda
a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s ukrižovaným Kristom „z tohoto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal
Otca a mohli sme povedať s Filipom: „To nám postačí,“ počuť s Pavlom: „Stačí ti moja milosť a plesať s Dávidom: „Hynie mi telo
i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Nech je zvelebený Pán naveky. A všetok ľud nech privolá: Staň sa. Amen.“
RESPONZÓRIUM
PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE KARMELSKEJ
Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého
Z Dávidovho kráľovského rodu bola vyvolená Panna, ktorá mala nosiť svätý plod a počať božské i ľudské dieťa najprv v mysli,
až potom v tele. Ale aby sa nenaľakala neobyčajných následkov, lebo nepoznala Boží plán, v rozhovore s anjelom sa dozvedá,
čo má v nej spôsobiť Duch Svätý. A nebojí sa, že stratí čistotu, keď sa čoskoro stane Bohorodičkou. Veď prečo by aj pochybovala
o zvláštnosti počatia, keď má sľúbené, že sa uskutoční z moci Najvyššieho?! A viera tej, čo uverila, sa posilňuje aj svedectvom
predchádzajúceho zázraku: Alžbeta dostáva nečakane plodnosť, aby nebolo pochybnosti, že ten, ktorý dal počať neplodnej,
môže to dať aj panne.
Teda Božie Slovo, Boh, Boží Syn, ktorý „bol na počiatku u Boha, skrze ktorého povstalo všetko a bez ktorého nepovstalo nič“,
stal sa človekom, aby oslobodil človeka od večnej smrti. Tak sa sklonil na prijatie našej nepatrnosti bez umenšenia svojej vznešenosti,
že zostal tým, čím bol, a vzal si, čím nebol, pravú prirodzenosť sluhu spojil s tou prirodzenosťou, v ktorej bol rovný Bohu Otcovi,
a obe prirodzenosti zviazal tak, že nižšiu nepohltilo oslávenie a vyššiu neumenšilo prijatie nižšej.
Tak pri zachovaní osobitosti oboch podstát a pri ich spojení v jednej osobe vznešenosť berie na seba nepatrnosť, sila slabosť,
večnosť smrteľnosť a na zaplatenie nášho dlhu spojila sa neporušiteľná prirodzenosť so zraniteľnou prirodzenosťou, pravý Boh
a pravý človek sa zlučuje do jednoty Pána, aby mohol „jeden“ a ten istý „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ v jednej prirodzenosti
zomrieť a skrze druhú vstať z mŕtvych, ako to vyžadovala naša spása. Právom teda porodenie spásy nijako nepoškodilo panenskú
neporušenosť, lebo narodenie pravdy ochránilo čistotu.
Bolo teda dobré, milovaní, že sa Kristus; Božia moc a Božia múdrosť, takto narodil. Tým sa nám v ľudskej prirodzenosti priblížil
a božskou prirodzenosťou nad nami vynikol. Veď keby nebol býval pravým Bohom, nebol by nám mohol priniesť spásu, a keby nebol
býval pravým človekom, nebol by nám mohol byť vzorom.
Pri Pánovom narodení jasajúci anjeli spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi“ zvestujú „pokoj ľudom dobrej vôle“, lebo vidia,
že sa ide zo všetkých národov sveta budovať nebeský Jeruzalem. Ako sa potom musia nad takým nevýslovným dielom Božej dobroty
tešiť úbohí ľudia, keď sa tak z neho radujú vznešení anjeli!
RESPONZÓRIUM
17. júla
SV. ANDREJA–SVORADA A BENEDIKTA, PUSTOVNÍKOV
Spomienka
(V Nitrianskej diecéze sviatok hlavných patrónov)
Z Listu svätého apoštola Pavla Kolosanom
Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to,
čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním
v sláve.
Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci
prichádza Boží hnev na odbojných synov. Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev,
rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami
a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Potom už niet Gréka
ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.
Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte
sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.
Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech
vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační.
Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti
spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čo hovoríte alebo konáte, všetko robte
v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.
RESPONZÓRIUM
Život svätých pustovníkov vyznavača Andreja-Svorada a mučeníka Benedikta od päťkostolského biskupa Maura
V čase, keď sa za vlády najkresťanskejšieho kráľa Štefana Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii len začínalo ujímať,
kňazi a mnísi z iných krajín začuli povesť o dobrom panovníkovi a prichádzali k nemu ako k otcovi, nie však prinútení nejakou tiesňou,
ale aby vo svojom združení našli novú radosť zo svätého života.
Jeden z nich, čo vzišiel zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad, prišiel z vnuknutia Svätého Ducha do tejto vlasti
z krajiny Poľanov. Od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor na počesť svätého mučeníka Hypolita stál na nitrianskom území,
prijal rúcho a pod menom Andrej rozhodol sa viesť pustovnícky život. Z úst jeho učeníka blahoslaveného Benedikta, ktorý s ním žil,
som počul, s akou skrúšenosťou srdca a telesným odriekaním sa tu umŕtvoval, a rozhodol som sa zachytiť to niekoľkými riadkami.
Ja, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, som toho dobrého človeka videl, no ako žil, neviem z vlastnej skúsenosti,
ale iba z počutia. Do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, často chodieval už spomínaný mních
Benedikt a rozprával mi, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote.
Keď sa ten ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, ustavične sa postil až po úplné vyčerpanie tela, ale na posilnenie
duchovného života. Tri dni sa zdržiaval všetkého, čo možno dať do úst, pre lásku k milosti toho, ktorý sa kvôli ľuďom stal človekom
a štyridsať dní sa postil. Keď však nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa vzoru rehoľného poriadku, ktorý zachovával opát
Zozimas, kde každý prežil štyridsaťdňový pôst na štyridsiatich piatich datliach, dostal od otca Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho,
štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo
nielenže nestačilo ani na posilnenie tela, ale ešte aj ducha podlamovalo, nikdy, okrem času modlitby, nevynechal prácu.
To, čo je tu zaznačené, dozvedel som sa od jeho už spomenutého učeníka Benedikta. Aj on sa po smrti svojho otca rozhodol
bývať na tom istom mieste. Ale po troch rokoch prísneho života podľa príkladu učiteľa prepadli ho zbojníci a v domnení, že má
veľa peňazí, priviedli ho na breh rieky Váh, zavraždili ho a hodili do vody. Jeho telo potom dlho hľadali, ale nenašli. No celý rok
vídali na brehu rieky Váh sedieť orla, akoby niečo pozoroval. To ich priviedlo k presvedčeniu, že je tam jeho telo, preto kázali
komusi ponoriť sa do vody, a tak ho našli neporušené, akoby bol iba nedávno umrel. Aj Benedikta pochovali na tom istom mieste
v bazilike blahoslaveného mučeníka Emeráma, v tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blahoslaveného Andreja.
RESPONZÓRIUM
21. júla
SV. VAVRINCA Z BRINDISI, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI
Z Rečí svätého kňaza Vavrinca z Brindisi
Na udržanie duchovného života, ktorý máme spoločný s nebeskými anjelmi a Božími duchmi, lebo sme ako oni stvorení na Boží obraz
a podobu, je nevyhnutne potrebný chlieb milosti Ducha Svätého a Božej lásky. Ale milosti a lásky bez viery niet, lebo bez viery je
nemožné páčiť sa Bohu. A viera sa ani nezačne bez hlásania Božieho slova: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.“
Hlásanie Božieho slova je teda nevyhnutne potrebné pre duchovný život, tak ako siatie pre udržanie telesného života.
Preto hovorí Kristus: „Rozsievač vyšiel rozsievať svoje semeno.“ Rozsievač vyšiel ako hlásateľ spravodlivosti. Čítame, že jej hlásateľom
bol kedysi Boh, napríklad keď dal všetkému ľudu na púšti živým hlasom z neba zákon spravodlivosti. Inokedy Pánov anjel, ktorý na
mieste plaču vytýkal ľudu prestúpenie Božieho zákona; a keď synovia Izraela počuli anjelovu reč, bolesť im prenikla srdce, všetci
pozdvihli hlas a veľmi plakali. Aj Mojžiš ohlasoval Pánov zákon všetkému ľudu na moabských stepiach, ako vidno z Deuteronómia.
Nakoniec prišiel Kristus, Boh a človek, hlásať Pánovo slovo a na to isté poslal apoštolov, ako predtým posielal prorokov.
Hlásanie je teda apoštolská, anjelská, kresťanská, božská úloha. Božie slovo je tak naplnené rozmanitými dobrami, že je akoby
pokladnicou všetkých dobier. Veď z neho pochádza viera, nádej, láska a všetky čnosti, všetky dary Ducha Svätého, všetky
evanjeliové blahoslavenstvá, všetky dobré skutky, všetky zásluhy života, celá nebeská sláva: „Prijmite zasiate slovo, ktoré má moc
spasiť vaše duše.“
Lebo Pánovo slovo je svetlom pre rozum a ohňom pre vôľu, aby človek mohol poznať a milovať Boha. Pre vnútorného človeka,
ktorý skrze milosť žije z Božieho Ducha, je chlebom a vodou, ale chlebom sladším než med, než medové kvapky z plástu,
vodou lepšou než víno a mlieko. Pre nesmrteľnú dušu je pokladnicou zásluh, preto sa nazýva zlatom a veľkým drahokamom.
Pre srdce, ktoré zatvrdlo v chybách, je kladivom. Pre telo, svet a diabla je mečom, ktorý zabíja každý hriech.
RESPONZÓRIUM
SV. MÁRIE MAGDALÉNY
Spomienka
Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá
Keď prišla Mária Magdaléna k hrobu a Pánovo telo tam nenašla, myslela si, že ho odniesli, a oznámila to učeníkom. Oni šli, videli
a uverili, že je to tak, ako povedala žena. O nich sa ďalej píše: „Potom sa učeníci vrátili domov.“ A hneď sa dodáva:
„Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala.“
Tu treba uvážiť, aká sila lásky rozpaľovala srdce tejto ženy, že neodišla od Pánovho hrobu, ani keď učeníci odišli. Hľadala toho,
ktorého nenašla. Hľadala ho a plakala. Zapálená ohňom lásky k nemu horela túžbou za tým, o ktorom si myslela, že ho odniesli.
A tak sa stalo, že ho vtedy videla iba ona, čo zostala, aby ho hľadala, lebo veď silou dobrého skutku je vytrvalosť, ako aj hlas
Pravdy hovorí: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“
Najprv teda hľadala, a nenašla. Vytrvalo hľadala ďalej a našla. Jej túžby odďaľovaním rástli a rastom nadobúdali schopnosť, že našli.
Lebo sväté túžby odďaľovaním rastú. Keby odďaľovaním ochabovali, neboli by túžbami. Touto láskou horel každý, komu sa podarilo
dosiahnuť pravdu. Preto aj Dávid hovorí: „Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“
A zasa Cirkev hovorí v Piesni piesní: „Ranená som láskou.“ A opäť: „Moja duša sa rozžialila.“
„Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Zisťuje sa príčina bolesti, aby sa zväčšila túžba, lebo keď vysloví meno toho, ktorého hľadá,
zahorí ešte väčšou láskou k nemu.
„Ježiš ju oslovil: Mária!“ Keď ju nazval všeobecným menom podľa pohlavia a nepoznala ho, oslovuje ju po mene. Akoby jej otvorene
chcel povedať: „Spoznaj toho, ktorý ťa pozná. Nepoznám ťa všeobecne ako jednu z mnohých, ale zvláštnym spôsobom.“
Mária oslovená po mene spoznáva Stvoriteľa a hneď ho nazýva „Rabbuni“, čo znamená „Učiteľ“. Lebo to bol ten, ktorého hľadala
navonok, a on ju učil hľadať vo vnútri.
RESPONZÓRIUM
23. júla
SV. BRIGITY, REHOĽNÍČKY
Z Modlitieb pripisovaných svätej Brigite
Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si predpovedal svoju smrť a pri Poslednej večeri obdivuhodne premenil hmotný
chlieb na svoje drahocenné telo. Aj za to, že si ho s láskou podal apoštolom na pamiatku svojho záslužného umučenia a svojimi
vzácnymi svätými rukami si im umyl nohy, čím si najpokornejšie ukázal svoju veľkú poníženosť.
Buď uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si zo strachu pred umučením a smrťou potil krv zo svojho nevinného tela, a predsa
si dokonal naše vykúpenie, ako si sa ho rozhodol uskutočniť, a tak si najjasnejšie ukázal svoju lásku voči ľudskému pokoleniu.
Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si sa dal odviesť ku Kajfášovi, a hoci si sudcom všetkých, ponížene si dovolil,
aby ťa vydali Pilátovmu súdu.
Sláva ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za posmech, ktorý si podstúpil, keď si stál odetý do purpuru, ostrým tŕním korunovaný, aj za to,
že si najtrpezlivejšie znášal, keď ti bezbožníci pľuli do vznešenej tváre, zakryli oči a špinavými rukami ťa hrubo bili po tvári a po hlave.
Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli
pred Pilátovu súdnu stolicu a ukázali ťa ako nevinného Baránka.
Buď uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si sa dal so svojím vznešeným celým krvavým telom odsúdiť na smrť na kríži, že si
na svojich svätých boľavých pleciach niesol kríž, a keď ťa zúrivo priviedli na miesto umučenia a vyzliekli zo šiat, nechal si sa pribiť
na drevo kríža.
Buď naveky uctený, Pane, Ježišu Kriste, za to, že si v takej úzkosti svojím dobrotivým pohľadom lásky pokorne zhliadol na svoju
vznešenú matku, ktorá nikdy nezhrešila a vôbec nikdy nesúhlasila ani s najmenším hriechom; a aby si ju potešil, zveril si ju do
vernej ochrany svojmu učeníkovi.
Buď naveky zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si vo svojej smrteľnej úzkosti dal všetkým hriešnikom nádej na odpustenie,
keď si milosrdne prisľúbil rajskú slávu zločincovi, ktorý sa na teba obrátil.
Večná chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za každú hodinu, ktorú si vydržal na kríži za nás hriešnikov v najväčšej horkosti a úzkosti;
lebo tvoju ušľachtilú dušu strašne prenikali a tvoje najsvätejšie srdce kruto prerážali najostrejšie bolesti, čo vychádzali z tvojich rán,
kým si so slabnúcim srdcom šťastne nevydýchol dušu a s naklonenou hlavou neodovzdal sa pokorne do rúk Boha Otca, až si zomrel
v tele a ostal celkom chladný.
Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si svojou predrahou krvou a presvätou smrťou vykúpil duše a že si ich milosrdne
z vyhnanstva priviedol späť do večného života.
Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si si pre našu spásu nechal kopijou prebodnúť bok a srdce a že si prúdom vylial
z toho istého boku svoju predrahú krv a vodu, aby si nás vykúpil.
Sláva ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si chcel, aby tvoji priatelia sňali tvoje požehnané telo z kríža a vložili ho do náručia
tvojej prebolestnej matky, a že si dovolil, aby ťa ona zavinula do plachiet a pochovala do hrobu a aby ťa tam vojaci strážili.
Buď naveky uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil si sa živý tým, ktorým si sa chcel zjaviť;
že si po štyridsiatich dňoch pred očami mnohých vystúpil do neba a čestne si tam umiestil svojich priateľov, ktorých si vyslobodil
z podsvetia.
Jasot a večná chvála ti, Pane, Ježišu Kriste, za to, že si zoslal do sŕdc učeníkov Svätého Ducha a ich ducha obohatil nesmiernou
božskou láskou.
Buď zvelebený, pochválený a oslávený naveky, môj Pane, Ježišu, za to, že sedíš vo svojej božskej sláve na tróne vo svojom
nebeskom kráľovstve a žiješ v tele so všetkými svojimi svätými údmi, ktoré si si vzal z tela Panny. A takto prídeš v deň súdu súdiť
duše všetkých živých i mŕtvych, lebo ty žiješ a kraľuješ s Otcom i Duchom Svätým na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
SV. JAKUBA, APOŠTOLA
Sviatok
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Matúšovo evanjelium
Zebedejovi synovia naliehajú na Krista slovami: „Povedz, aby jeden z nás sedel po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ A čo on? Aby im
ukázal, že nežiadajú nič duchovné a že by sa to nikdy neodvážili žiadať, keby vedeli, čo to je, hovorí: „Neviete, čo žiadate,“ aké je to
veľké, aké obdivuhodné, ako to presahuje aj samy nebeské mocností. Potom dodáva: „Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť, a môžete
byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Chce tým povedať: „Vy hovoríte so mnou o poctách a vencoch, ja hovorím o zápasoch
a pote. Lebo teraz nie je čas na odmeny, ani sa teraz nezjaví tá moja sláva. Terajší život je čas porážok, bojov a nebezpečenstiev.“
A všimni si, ako ich formuláciou otázok aj povzbudzuje aj láka. Nehovorí: „Dokážete zniesť porážku? Môžete vyliať svoju krv?“ Ale pýta
sa: „Môžete piť kalich?“ Potom ich vábi: „Ktorý mám ja piť“, aby im jeho spoluúčasť dodala ochoty. Nazýva to krstom, a tak ukazuje,
že z toho vzíde veľké očistenie pre celý svet. Na to mu oni odpovedajú: „Môžeme.“ Rozohnení to hneď sľubujú, hoci nevedia, čo hovoria,
ale očakávajú, že dosiahnu, čo žiadali.
A čo on? „Môj kalich budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení.“ Predpovedal im veľké dobrá: „Budete poctení
mučeníctvom a budete trpieť tak, ako budem trpieť ja, ukončíte svoj život násilnou smrťou a budete v tom mojimi spoločníkmi. Ale dať
niekomu sedieť po mojej pravici a po ľavici, nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ Najprv povzbudil a podnietil ich
ducha, povzniesol ich nad zármutok a potom opravil ich žiadosť.
„Vtedy sa ostatní desiati namrzeli na oboch bratov.“ Vidíš, akí nedokonalí boli všetci, aj tí, čo sa pokúšali predísť ostatných desiatich,
aj desiati, ktorí závideli tým dvom? Ale, ako som povedal, ukáž mi ich neskôr a uvidíš, že už v nich nie je nič zo všetkých týchto vášní.
Počúvaj, ako ten istý Ján, ktorý teraz prišiel s touto prosbou, prenecháva prvé miesto vždy Petrovi, aj vtedy, keď káže, aj keď robí
zázraky, ako je to v Skutkoch apoštolov. A Jakub potom už nežil dlho; od samého začiatku ho spaľovala veľká láska, zanechal všetko
ľudské a vystúpil na takú výšku, že ho čoskoro zabili.
RESPONZÓRIUM
26. júla
SV. JOACHIMA A ANNY, RODIČOV PANNY MÁRIE
Spomienka
Z Rečí svätého kňaza Jána Damascénskeho
Pretože sa z Anny mala narodiť panenská Bohorodička, príroda sa neodvážila predbehnúť zárodok milosti; Anna zostala neplodná, kým
nevydala milosť svoj plod. Veď sa aj žiadalo, aby sa narodila ako prvorodená tá, z ktorej sa mal narodiť prvorodený zo všetkého
stvorenia, „v ktorom všetko spočíva“.
Blažený pár, Joachim a Anna, vám je zaviazané celé stvorenie. Veď vaším prostredníctvom prinieslo Stvoriteľovi najvzácnejší dar
všetkých darov: čistú matku, ktorá jediná bola hodná Stvoriteľa.
Veseľ sa, „neplodná“ Anna, „čo si nerodila; jasaj a volaj, čo nepoznáš pôrodné bolesti“. Plesaj, Joachim, lebo z tvojej dcéry „chlapček
sa nám narodil, daný nám je syn a volajú ho: Veľký radca“, spása celého sveta, „Posol, mocný Boh“. Veď tento chlapček je Boh.
Blažený prečistý pár, Joachim a Anna! Možno vás poznať po ovocí vášho lona, ako na istom mieste hovorí Pán: „Poznáte ich po ovocí.“
Žili ste tak, ako sa páčilo Bohu a bolo hodno tej, ktorá z vás vzišla. Veď svojím čistým a svätým spolužitím splodili ste skvost panenstva,
tú, ktorá bude pannou pred pôrodom, pannou pri pôrode i pannou po pôrode; tú, ktorá jediná bude vždy panna mysľou, duchom i telom.
Najčistejší pár, Joachim a Anna! Vy ste zachovali čistotu, ktorú predpisuje prirodzený zákon, a od Boha ste dostali to, čo presahuje
prírodu; zrodili ste svetu Božiu Matku, ktorá nepoznala muža. Vy ste žili nábožne a sväto v ľudskej prirodzenosti a priviedli ste na svet
dcéru, ktorá stála vyššie ako anjeli, a teraz je kráľovnou anjelov. Ty najkrajšia a najpôvabnejšia deva! Ty Adamova dcéra a Božia Matka!
Blahoslavené bedrá a lono, z ktorých si vzišla! Šťastné náručie, ktoré ťa varovalo! Blažené pery, ktoré jediné sa mohli tešiť z tvojich
čistých bozkov, totiž pery tvojich rodičov, aby si vždy a vo všetkom zachovala panenstvo! „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; spievajte,
radujte sa a hrajte.“ Pozdvihnite svoj hlas, pozdvihnite, nebojte sa.
RESPONZÓRIUM
27. júla
SV. GORAZDA A SPOLOČNÍKOV
Spomienka
Zo slovienskeho Života Konštantína a Života Metoda
Keď pápež prijal slovienske knihy, vykonal nad nimi svätý obrad. Položil ich v chráme svätej Márie, ktorá sa volá Fatné, a slávili nad
nimi svätú liturgiu.
Potom pápež prikázal dvom biskupom, Formózovi a Gauderichovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov za kňazov.
Keď ich vysvätili, hneď spievali svätú liturgiu slovienskym jazykom v bazilike svätého Petra, na druhý deň v chráme svätej Petronely
a na tretí deň u svätého Ondreja a potom zas v chráme apoštola Pavla, veľkého učiteľa národov; celú noc spievali chvály slovienskym
jazykom a ráno konali liturgiu na jeho hrobe v prítomnosti biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastáza, bibliotekára.
Filozof Konštantín neprestával so svojimi učeníkmi vzdávať vďaky Bohu za to, čo sa dialo. Metoda sa pred jeho smrťou, keď už očakával
veniec spravodlivosti, opýtali učeníci: „Koho zo svojich učeníkov určuješ, otče a učiteľ ctihodný, aby v učiteľstve bol tvojím nástupcom?“
I ukázal im jedného zo svojich najbližších učeníkov, nazývaného Gorazdom, a povedal: „Tento je vašej zeme slobodný muž, najzbehlejší
v latinských knihách a pravoverný. Toto nech je Božia vôľa a vaša láska, ako i moja.“
RESPONZÓRIUM
SV. MARTY
Spomienka
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Slová nášho Pána Ježiša Krista nám pripomínajú, že sa máme usilovať o jedno, aj keď sa na tomto svete namáhame o mnohé veci.
Usilujeme sa, lebo sme ešte vzdialení, nie sme doma; zatiaľ sme na ceste, ešte nie vo vlasti; iba túžime, ešte neužívame. Ale usilujme
sa a usilujme sa bez znechutenia a bez prestania, aby sme sa raz dostali do cieľa.
Marta a Mária boli dve rodné sestry, a nielen podľa tela, ale aj vo viere. Obe sa primkli k Pánovi, obe svorne slúžili Pánovi, keď bol
u nich ako človek. Marta ho prijala, ako sa zvyčajne prijímajú pocestní. No pritom prijala slúžka svojho Pána, chorá svojho Lekára,
stvorenie svojho Stvoriteľa. Tá, ktorá potrebovala duchovný pokrm, prijala toho, ktorý potreboval telesný. Lebo Pán si dobrovoľne
vzal prirodzenosť sluhu a chcel, aby ho v tej prirodzenosti sluhu sluhovia živili, lenže nie z nevyhnutnosti, ale zo svojej blahovôle.
Lebo aj to bola blahovôľa, že sa dal živiť. Mal telo, v ktorom mohol byť aj hladný aj smädný.
Tak bol teda ako hosť prijatý Pán, ktorý „prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa
Božími deťmi“. Adoptoval sluhov a urobil ich bratmi, vykúpil zajatcov a urobil ich spoludedičmi. No nech nik z vás nepovie: „Blažení tí,
čo mohli Krista prijať do svojho domu!“ Nežiaľ, nešomri, že si sa narodil v čase, keď už Pána nevidíš v tele. Túto poctu ti neodňal.
Hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“
Napokon, Marta, ty požehnaná za dobrú službu, dovoľ, aby som ti povedal, že hľadáš odmenu za túto svoju námahu - pokoj. Teraz
máš plno práce s obsluhou, chceš nakŕmiť smrteľné telá, hoci aj svätých. Ale keď prídeš do onej vlasti, vari tam nájdeš pocestného,
ktorého by si mohla pohostinne prijať do domu? Nájdeš hladného, ktorému by si mohla lámať chlieb? Smädného, ktorému by si mohla
podať nápoj? Chorého, ktorého by si mohla navštíviť? Rozvadeného, ktorého by si mohla uzmieriť? Mŕtveho, ktorého by si mohla
pochovať?
Nič také tam už nebude. Ale čo tam bude? To, čo si vybrala Mária. Tam nebudeme nikoho živiť, tam budú živiť nás. Preto tam bude
v plnosti a dokonalosti to, čo si tu vybrala Mária, keď z onoho bohatého stola Pánovho slova chytala omrvinky. Chcete vedieť, čo
tam bude? Sám Pán hovorí o svojich sluhoch: „Veru, hovorím vám: Posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať.“
RESPONZÓRIUM
30. júla
SV. PETRA CHRYZOLÓGA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z Rečí svätého biskupa Petra Chryzológa
Keď Panna počne, panna porodí a pannou ostáva, to nie je bežný zjav, ale znamenie, to nie je rozum, ale sila, to je Stvoriteľ,
nie príroda, to nie je všeobecné, ale jedinečné, to je božské, nie ľudské. Že sa Kristus narodil, to nebola nevyhnutnosť, ale moc,
to bolo tajomstvo lásky, obnovenie ľudskej spásy. Ten, ktorý bez narodenia utvoril človeka z nedotknutej hliny, utvoril človeka tak,
že sa narodil z nedotknutého tela. Ruka, ktorá dobrotivo vzala hlinu a z nej nás vytvorila, vzala si dobrotivo telo, aby nás obnovila.
Teda to, že Stvoriteľ je vo svojom stvorení, že Boh je v tele, to je česť pre stvorenie, a nie zníženie Stvoriteľa.
Človeče, prečo si tak málo ceníš seba, keď si taký vzácny Bohu?! Keď ťa Boh tak poctil, prečo sa znehodnocuješ?! Prečo zisťuješ,
z čoho si stvorený - a načo si stvorený, to neskúmaš? Či nie je celý dom tohoto sveta, ktorý vidíš, stvorený pre teba? Pre teba záplava
svetla zaháňa tmy, ktoré ťa obklopujú. Pre teba je ustanovená noc, pre teba je vymeraný deň. Pre teba je nebo ožiarené mnohotvárnym
svitom slnka, mesiaca a hviezd. Pre teba je zem obsypaná kvetmi, hájmi a ovocím. Pre teba bolo stvorené obdivuhodné množstvo
živočíchov vo vzduchu, na poliach a v krištáľovej vode, aby radosť nového sveta nezakalila smutná samota.
A predsa tvoj Stvoriteľ myslí ešte na to, čím by zväčšil tvoju dôstojnosť: vkladá do teba svoj obraz, aby tento viditeľný obraz
sprítomňoval na zemi neviditeľného Tvorcu a urobil ťa na zemi svojim zástupcom, aby taký rozsiahly majetok sveta nebol bez Pánovho
zástupcu. Čo Boh sám od seba urobil v tebe, to si láskavo osvojil a chcel, aby ho bolo možno priamo vidieť v človeku, v ktorom
sa predtým dával vidieť iba ako v obraze. Dal, aby človek vlastnil toho, ktorý predtým súhlasil, aby sa mu človek iba podobal.
Kristus sa teda rodí, aby svojím narodením obnovil skazenú prirodzenosť. Stáva sa dieťaťom, necháva sa živiť, prechádza etapami
života, aby nastolil jediný dokonalý, trvalý vek, ktorý on stvoril. Nesie človeka, aby už človek nemohol padnúť. Toho, ktorého urobil
pozemským, robí nebeským. Tomu, ktorého oživil ľudským duchom, dáva ducha božského života. A takto ho celého dvíha k Bohu, aby
v ňom neostalo nič z toho, čo patrí hriechu, smrti, strasti, bolesti a zemi. Toto nám prináša náš Pán, Ježiš Kristus, ktorý je Boh a
s Otcom žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým teraz i vždycky i po nesmrteľné veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
Blahoslavenej Zdenky Schelingovej, panny a mučenice
xxx
xxx
xxx
RESPONZÓRIUM
SV. IGNÁCA Z LOYOLY, KŇAZA
Spomienka
Z Autobiografie svätého Ignáca, ktorú podľa jeho rozprávania napísal Ľudovít Consalvus
Ignác bol vášnivo oddaný čítaniu márnych a nepravdivých kníh, ktoré opisovali hrdinské činy slávnych mužov. Len čo sa cítil lepšie,
žiadal si niečo také, aby mu prešiel čas. Ale v tom dome sa nenašla nijaká taká kniha. Preto mu dali knihu s názvom „Život Krista“
a druhú „Kvet svätých“, obidve v materskej reči.
Po opätovnom čítaní týchto kníh prebúdzal sa v ňom značný záujem o to, čo opisovali. Neraz prestal čítať a v duchu sa vracal k tomu,
čo čítal, a premýšľal o tom; inokedy sa vracal k tým prázdnym záujmom srdca, ktoré predtým zamestnávali jeho ducha, a k mnohým
iným podobným veciam, podľa toho, čo sa mu núkalo.
Medzitým mu však prišlo na pomoc Božie milosrdenstvo a pri ďalšom čítaní vytláčalo tamtie myšlienky inými. Keď totiž čítal život Krista,
nášho Pána, a svätých, vtedy premýšľal a sám si hútal: „Čo keby som urobil aj ja to, čo urobil svätý František? A čo keby som urobil
ako svätý Dominik?“ Takto uvažoval o mnohých veciach. A tieto myšlienky ho zamestnávali dosť dlho. No potom sa okolnosti zmenili
a opäť prišli oné márne svetské myšlienky, ktoré tiež trvali dlhší čas. Toto striedanie myšlienok ho držalo dlho.
Ale medzi týmito myšlienkami bol veľký rozdiel. Keď upieral myseľ na svetské veci, pôsobilo mu to veľkú slasť, no keď ho to unavilo
a nechal to tak, cítil smútok a prázdnotu. Keď však premýšľal o prísnom živote, ktorý videl u svätých mužov, jeho duch cítil rozkoš
nielen vtedy, keď o tom uvažoval v srdci, ale bol veselý aj vtedy, keď sa tým prestal zaoberať. Spočiatku si však tento rozdiel nevšimol
a nevážil, až sa mu jedného dňa otvorili oči mysle a začal s prekvapením sledovať tento rozdiel, lebo zo skúsenosti zistil, že jeden druh
myšlienok zanecháva v ňom smútok, iný zasa radosť. A toto bol prvý záver, ku ktorému dospel v duchovnom živote. Keď neskôr začal
duchovné cvičenia, toto bolo prvé svetlo, ktorým argumentoval, keď učil svojich o rôznosti duchov, aby to pochopili.
RESPONZÓRIUM