Toto sa stalo ako predobraz pre nás. (1 Kor 10, 6)
I
Počúvaj, ľud môj, moju náuku, *
nakloň sluch k slovám mojich úst.
Otvorím svoje ústa v podobenstvách, *
vyrozprávam starodávne tajomstvá.
Čo sme počuli a poznali †
a čo nám rozprávali naši otcovia, *
nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove *
a zázraky, ktoré urobil.
Jakubovi dal nariadenie *
a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom, †
zvestovali svojim synom; *
majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom, *
aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela *
a zachovávali jeho príkazy;
aby neboli ako ich otcovia, *
vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca, *
ktorého duch nebol verný Bohu.
Synovia Efraima, obratní lukostrelci, *
v deň bitky utiekli.
Nezachovávali zmluvu s Bohom *
a odopreli kráčať podľa jeho zákona.
Zabudli na jeho činy *
a na zázraky, ktoré im ukázal.
Pred zrakom ich otcov divy vykonal *
v krajine egyptskej, na pláni taniskej.
Rozdvojil more a previedol ich cezeň, *
vody postavil ako val.
Vo dne ich viedol oblakom, *
za noci žiarou ohnivou.
Rozštiepil skalu na púšti *
a napojil ich vodou ako z prívalu.
Potokom dal vytrysknúť zo skaly *
a vody nechal ako rieky tiecť.
Ale oni proti nemu ďalej hrešili, *
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.
Pokúšali Boha vo svojom srdci, *
dychtivo sa dožadovali pokrmu.
Proti Bohu reptali *
a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“
A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla *
a potoky sa rozliali.
„A či on môže aj chlieb dať *
a svojmu ľudu mäso obstarať?“
Počul to Pán a hnevom zahorel, †
oheň vzplanul proti Jakubovi *
a hnev vzkypel proti Izraelovi.
Lebo nedôverovali Bohu *
a nedúfali v jeho pomoc.
Rozkázal teda horným oblakom *
a otvoril brány nebies;
a pršala im manna za pokrm *
a dal im chlieb z neba.
Človek jedol chlieb anjelský; *
pokrmu im dal dosýta.
Z oblohy vyburcoval vietor východný, *
svojou mocou priviedol vietor od juhu
a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach, *
okrídlené vtáky ako morský piesok.
Padali doprostred ich tábora, *
okolo stanov.
Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru, *
splnil im, čo si žiadali.
Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou, *
ešte mali pokrm v ústach,
keď proti nim vzplanul Boží hnev, †
popredných mužov pozabíjal *
a zničil výkvet Izraela.
Ale oni ďalej hrešili *
a neverili v jeho zázraky.
Ich dni ukončil ako dych, *
ich roky náhlou smrťou.
Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali, *
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.
Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc, *
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.
No podvádzali ho svojimi ústami, *
svojím jazykom ho klamali.
Ich srdcia neboli k nemu úprimné, *
ani jeho zmluve neboli verní.
On sa predsa zľutoval *
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil *
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.
Veď pamätal, že sú len ľudia, *
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.
Toto sa stalo ako predobraz pre nás. (1 Kor 10, 6)
Koľko ráz ho na púšti popudzovali *
a k hnevu na stepi podnecovali.
Znova a znova pokúšali Boha *
a roztrpčovali Svätého Izraela.
Už nepamätali na jeho činy, *
ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.
V Egypte urobil svoje znamenia, *
svoje zázraky na pláni taniskej.
Na krv premenil ich rieky a potoky, *
že už nemali čo piť.
Zoslal na nich komáre, aby ich štípali, *
žaby, aby ich trápili.
Ich úrodu vydal húseniciam napospas *
a kobylkám plody ich námahy.
Vinice im zbil ľadovcom *
a moruše mrazom.
Ľadovcu vydal ich dobytok, *
ich čriedy bleskom ohnivým.
Zoslal na nich oheň svojho hnevu, †
rozhorčenie, hrôzu a strach *
ako poslov skazy.
Uvoľnil cestu svojmu hnevu, †
neušetril ich od smrti, *
ich život vydal moru napospas.
Pobil všetko prvorodené v Egypte, *
prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.
Svoj ľud však ako ovce vyviedol *
a viedol ako stádo po púšti.
Viedol ich bezpečne a nemali strach, *
ich nepriateľov však more pokrylo.
A priviedol ich do svojej svätej zeme, *
na vrch, čo získala jeho pravica.
Pred nimi vyhnal kmene pohanské, †
meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu *
a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.
Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha, *
a nezachovávali jeho príkazy.
Odpadávali a boli neverní †
ako ich otcovia, *
sklamali ako pokazený luk.
Rozhnevali ho obradmi na výšinách *
a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.
Počul to Boh a rozhneval sa *
a na Izraela veľmi zanevrel.
Opustil príbytok v Silo, *
stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.
Vydal svoju silu do zajatia, *
do rúk nepriateľa svoju nádheru.
Svoj ľud vydal meču napospas *
a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.
Ich mládencov pohltil oheň, *
ich panny sa nemohli zasnúbiť.
Kňazi padli pod mečom *
a ich vdovy nemal kto oplakať.
Pán sa však prebral ako zo spánku, *
ako hrdina vínom zmorený.
Porazil utekajúcich nepriateľov, *
pokryl ich večnou potupou.
Zavrhol stánok Jozefov, *
ani Efraimov kmeň si nezvolil,
lež vyvolil si kmeň Júdov, *
vrch Sion, ten si obľúbil.
A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, *
ako zem ktorú upevnil naveky.
A vyvolil si svojho sluhu Dávida, †
od čriedy oviec ho vyzdvihol, *
vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud, *
a Izraela, jeho dedičstvo.
A on ich pásol so srdcom bez úhony *
a viedol ich rukou skúsenou.