8. TÝŽDEŇ
POSVÄTNÉ ČÍTANIE
MODLITBA
Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj, aby sa život na zemi
rozvíjal v pokoji podľa tvojej vôle a aby tvoja Cirkev mohla
nerušene a radostne plniť poslanie, ktoré si jej zveril.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a
s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ant.1 Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?
Ant.2 Velebte, národy, nášho Boha; on dal život našej duši. Aleluja.
Ant.3 Počúvajte, všetci ctitelia Boží, aké veľké veci mi urobil. Aleluja.
V.
Živé je Božie slovo a účinné.
R.
Ostrejšie ako každý dvojsečný meč.
Z Knihy Jób
V krajine Hus bol muž, menom Jób. Bol to muž jednoduchý a priamy,
bál sa Boha a chránil sa zlého. Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry.
Jeho majetok tvorilo sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov volov,
päťsto oslie a veľmi početné služobníctvo. Bol to veľký muž medzi všetkými synmi Východu.
Jeho synovia sa schádzali a robili hostiny po domoch, každý vo svoj deň,
a pozývali aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. Keď prešli dni hostín
dookola, Jób posielal po nich a posväcoval ich. Včasráno vstal a prinášal
za každého zápalné obety, lebo hovorieval: „Aby azda nezhrešili moji
synovia, ale aby velebili Boha vo svojich srdciach.“ Tak robieval Jób po všetky dni.
V ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána; bol medzi nimi
aj satan. Pán mu povedal: „Skadiaľ prichádzaš?“ On odvetil: „Chodil som
sem i tam po celej zemi.“ A Pán mu vravel: „Všimol si si môjho služobníka
Jóba? Niet mu podobného na zemi. Je to človek jednoduchý a priamy,
bojí sa Boha a chráni sa zlého.“
Satan mu odvetil: „Vari sa Jób bez príčiny bojí Boha? Neohradil si zo
všetkých strán jeho i jeho dom i všetko, čo má? Požehnávaš prácu
jeho rúk a jeho majetok vzrastá v krajine. Len vystri ruku a dotkni sa trochu
všetkého, čo má, a uvidíš, či ti bude aj potom dobrorečiť!?“ Tu Pán povedal
satanovi: „Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, ale naňho rukou nesiahaj.“
A satan odišiel spred Pánovej tváre.
A keď v ktorýsi deň Jóbovi synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho
prvorodeného brata, prišiel k nemu posol a povedal: „Voly orali a pri nich
sa pásli oslice; vtedy vtrhli Sabejci, ulúpili ich a sluhov pobili mečom.
Len ja som unikol, aby som ti to oznámil.“
Kým ešte hovoril, už prichádzal iný a vravel: „Boží oheň padol z neba, zasiahol
ovce i valachov a pohltil ich. Len ja som unikol, aby som ti to oznámil.“
Ale ani on ešte neskončil a už prichádzal iný so slovami: „Vtrhli tri tlupy
Chaldejcov, prepadli ťavy, ulúpili ich a pastierov pobili mečom.
Len ja som unikol, aby som ti to oznámil.“
Ani on to ešte nedopovedal, keď vošiel iný a hlásil: „Tvoji synovia a
dcéry jedli a pili víno v dome svojho prvorodeného brata. Zrazu sa od
púšte strhol mohutný víchor, oprel sa o štyri uhly domu, ten sa zrútil,
tvoje deti privalil a ony zomreli. Len ja som unikol, aby som ti to oznámil.“
Tu Jób vstal, roztrhol si rúcho, oholil si hlavu, padol na zem, klaňal sa
a riekol: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim.
Pán dal, Pán vzal; stalo sa, ako sa Pánovi páčilo. Nech je zvelebené
meno Pánovo.“
Pri tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami a nevyriekol nič hlúpe proti Bohu.
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
Niektorí ľudia sú takí jednoduchí, že nevedia, čo je priame.
Ale tým, že nenapredujú v čnosti priamosti, strácajú nevinnosť
pravej jednoduchosti. No keď nevedia byť opatrní na základe
priamosti, nemôžu zostať ani nevinní na základe jednoduchosti.
Preto Pavol napomína učeníkov: „Chcem, aby ste boli múdri
v dobrom a neskúsení v zlom.“ A znova hovorí: „Nebuďte deťmi zmýšľaním,
iba v zlobe buďte ako maličkí.“
Preto sama Pravda prikazuje učeníkom: „Buďte opatrní ako hady
a jednoduchí ako holubice.“ Oboje neoddeliteľne spojil v jednom
napomenutí: aby hadia ľstivosť ovplyvňovala holubičiu jednoduchosť
a holubičia jednoduchosť miernila hadiu ľstivosť.
Preto Svätý Duch zjavil svoju prítomnosť ľuďom nielen v podobe holubice,
ale aj v podobe ohňa. Holubica označuje jednoduchosť a oheň zasa horlivosť.
Ukazuje sa teda v holubici a v ohni; lebo všetci, čo sú ho plní, slúžia tichosti
a jednoduchosti tak, že sa zapaľujú horlivosťou a priamosťou proti chybám hriešnikov.
„Jednoduchý a priamy sa bojí Boha a chráni sa zlého.“ Každý, kto
sa usiluje dostať do večnej vlasti, bezpochyby žije jednoducho a priamo:
jednoducho v skutkoch, priamo vo viere. Jednoducho v dobre, ktoré koná
tu dolu, priamo vo vyšších veciach, ktoré cíti vnútri. Niektorí ľudia totiž
v dobrách, ktoré konajú, jednoduchí nie sú, lebo v nich nehľadajú
vnútornú odmenu, ale vonkajšiu priazeň. Preto dobre povedal ktorýsi
múdry muž: „Beda hriešnikovi, čo kráča po zemi dvoma cestami.“
Lebo hriešnik kráča po zemi dvoma cestami, aj keď skutkami koná Božie
veci, ale mysľou hľadá svetské.
Výstižne hovorí: „Bojí sa Boha a chráni sa zlého;“ pretože svätá Cirkev
vyvolených začína cesty svojej jednoduchosti a priamosti bázňou
a završuje láskou. Veď až vtedy sa úplne chráni zlého, keď sa z lásky
k Bohu rozhodne, že už nechce hrešiť. Kým však koná dobro zo strachu,
ešte sa celkom nechráni zlého. Veď už tým hreší, že by hrešil, keby
to mohol beztrestne.
Keď sa teda hovorí, že Jób sa bál Boha, právom sa uvádza aj to, že
sa chránil zlého; lebo kým za bázňou nasleduje láska, aj vedomé
rozhodnutie šliape po vine, ktorú myseľ opúšťa.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
A zasa v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána; medzi nimi prišiel aj satan a postavil sa pred neho. Pán povedal satanovi: „Skadiaľ prichádzaš?“ On odvetil: „Chodil som sem i tam po celej zemi.“
A Pán vravel satanovi: „Všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu podobného na zemi. Je to muž jednoduchý a priamy, bojí sa Boha a chráni sa zlého a doteraz si zachoval nevinnosť. Ale ty si ma proti nemu popudil, aby som ho bez príčiny trápil!“ Satan mu odvetil: „Kožu za kožu. Človek dá za svoj život všetko, čo má. Vystri však svoju ruku a dotkni sa jeho kosti a tela. Potom uvidíš, či ti bude do tváre dobrorečiť.“ Tu Pán povedal satanovi: „Hľa, je v tvojich rukách, ale jeho život zachovaj!“
Nato satan odišiel spred Pánovej tváre a ranil Jóba zhubným vredom od šľapy nohy až po temeno hlavy. I sedel na smetisku a črepinou si vyškraboval hnis. Jeho žena mu však povedala:
„Ešte stále sa držíš svojej jednoduchosti?
Dobroreč Bohu a zomri!“
On jej povedal:
„Hovoríš
ako hlúpa žena.
Keď sme prijali dobré z Božej ruky,
prečo by sme nemali prijať zlé?“
Pri tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.
Keď sa traja Jóbovi priatelia dopočuli o všetkom nešťastí, ktoré naň doľahlo, prišli každý zo svojho miesta: Elifaz z Témanu, Baldad zo Suhitu a Sofar z Naamatu. Dohovorili sa, že ho spoločne pôjdu navštíviť a potešiť. A keď už zdiaľky pozdvihli oči, nepoznali ho. Vykríkli a začali plakať. Roztrhli si rúcho a vyhadzovali si popol k nebu nad hlavu. Sedeli s ním sedem dní a sedem nocí na zemi a nik mu nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je veľmi veľká.
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
Keď Pavol hľadel na hĺbku vnútornej múdrosti v sebe a videl, že navonok
je iba porušiteľným telom, povedal: „Tento poklad máme v hlinených nádobách.“
A pozri, na blahoslavenom Jóbovi hlinená nádoba zvonku cítila rozpukané vredy,
ale vnútorný poklad tu zostal nedotknutý. Navonok sa rozpukla pre rany, ale
vnútri sa rodil nevyčerpateľný poklad múdrosti, ktorý vytryskol v slovách svätého
poučenia: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“
Dobrým nazýva Božie dary, či už časné alebo večné; zlým zasa nazýva prítomné
biče. Pán o nich povedal ústami proroka: „Ja som Pán a nik iný, ja tvorím svetlo a
pôsobím tmu, dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“
„Tvorím svetlo a pôsobím tmu,“ lebo keď sa bičmi navonok pôsobí tma bolesti,
vnútri sa poúčaním zapaľuje svetlo mysle. „Dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“
Lebo pokoj s Bohom sa nám vracia iba vtedy, keď sa to, čo bolo stvorené ako dobré,
ale nedobre po tom túžime, obráti pre nás na zlé biče. Hriechom sa totiž dostávame
do nepriateľstva s Bohom. Preto je vhodné, aby sme sa s ním pomocou bičov uzmierili.
Aby sa každá dobre stvorená vec obrátila pre nás na bolesť, a tak myseľ
napraveného pokorne obnovila pokoj so Stvoriteľom.
Ale najviac si treba v jeho slovách všimnúť to, ako pohotovo a rozvážne
reaguje na manželkino prehováranie, keď hovorí: „Keď sme prijali dobré
z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ Je totiž veľkou útechou
v súžení, keď znášame protivenstvá a rozpamätúvame sa na dary nášho Stvoriteľa.
Ani bolesť nás nezlomí, ak nám zaraz príde na um dar, lebo to vzpružuje.
Veď preto je napísané: „V šťastných dňoch nezabúdaj na nešťastné a
v dňoch nešťastných nezabúdaj na šťastné.“
Každý, kto prijíma dary a v čase týchto darov vôbec sa nebojí bičov,
z radosti upadne do pýchy. A ten, kto trpí pod bičmi, ale v čase týchto
bičov sa neteší z darov, ktoré dostal, stratí pokoj mysle a úplne si zúfa.
Preto treba oboje tak spájať, aby vždy jedno podopieralo druhé.
Spomienka na dar má mierniť trýzeň biča a obava i hrôza pred bičom
má nahlodávať radosť z daru. Aby teda svätý muž upokojil myseľ
utýranú ranami, uvažuje v bolestiach spôsobených bičmi nad príjemnými
darmi a hovorí: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Jób otvoril ústa a preklínal svoj deň:
„Nech zhynie deň, v ktorý som sa narodil,
aj noc, keď povedali: ,Počal sa človek.‘
Nech sa ten deň na tmu obráti,
nech ho Boh zhora nehľadá
a nech nad ním nezažiari svetlo.
Nech ho zahalí tma a tôňa smrti,
nech naň doľahne mrákava
a nech ho zavalí horkosť.
Tej noci nech sa zmocní temný víchor,
nech sa nezaráta do dní roka,
ani nezapočíta medzi mesiace.
Nech je to noc osamelá a bez chvály.
Nech ju prekľajú tí, čo preklínajú deň,
tí, čo sú hotoví zobudiť Leviatana.
Nech sa zatmia hviezdy ešte pred brieždením,
nech očakáva svetlo, ale nadarmo,
nech neuvidí viečka zornice,
lebo nezavrela bránu lona, ktoré ma nosilo,
a neodstránila zlo spred mojich očí.
Prečo som v lone nezomrel
alebo nezahynul hneď,
ako som vyšiel z matkinho života?
Načo ma vzali na kolená,
prečo ma na prsiach dojčili?
Teraz by som už ticho spal
a v spánku odpočíval
s kráľmi a radcami krajiny,
ktorí si stavali náhrobky;
alebo s kniežatami, čo mali zlato
a svoje domy striebrom plnili.
Prečo nie som ako zahrabané nedochôdča,
ako počatí, čo neuzreli svetlo?
Tam bezbožní prestávajú zúriť,
tam si vyčerpaní odpočinú.
Tam sú aj väzni na pokoji
a nepočujú hlas dozorcu.
Je tam malý i veľký
a otrok oslobodený od svojho pána.
Načože je úbohému svetlo
a život tým, čo majú horkosť v duši,
čo čakajú smrť, ale neprichádza,
hoci ju hľadajú viac ako skrytý poklad
a veľmi sa radujú
a tešia na hrob?
Načo je život človeku,
ktorému je skrytá jeho cesta
a ktorého Boh obkľúčil temnotami?
Skôr, ako by som jedol, vzdychám
a môj rev je ako vody záplavy.
Lebo prišiel na mňa strach, ktorého som sa bál,
a stalo sa to, čoho som sa obával.
Nemal som pokoja, nemal som odpočinku,
nemal som oddychu
a ešte prichádza na mňa hnev.“
RESPONZÓRIUM
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína
Kiež poznám teba, ty, čo poznáš mňa, kiež ťa poznám, „ako som aj ja poznaný“.
Ty, sila mojej duše, vojdi do nej a prispôsob si ju, aby si ju mal a vlastnil
„bez škvrny a vrásky“. Toto je moja nádej, preto hovorím. A v tejto nádeji
sa radujem, keď sa radujem rozumne. Všetko ostatné v tomto živote treba
tým menej oplakávať, čím viac sa oplakáva, a tým viac treba oplakávať, čím
menej sa to oplakáva. „Ty miluješ pravdu,“ lebo „kto ju koná, ide na svetlo“.
Chcem ju konať vo svojom srdci pred tebou vyznaním a svojím perom pred
mnohými svedkami.
Veď čo by vo mne mohlo zostať utajené pred tebou, Pane, keď je pred tvojimi
očami obnažená priepasť ľudského svedomia, aj keby som sa ti nechcel
vyznávať? Teba by som skryl pred sebou, a nie seba pred tebou. Teraz je
mi však svedkom môj nárek, že sa nepáčim sebe, preto ty žiariš a páčiš sa mne,
teba milujem a túžim po tebe. Hanbím sa za seba, odvrhujem seba a volím si teba
a nechcem sa páčiť ani tebe ani sebe, iba ak v tebe.
Ty teda, Pane, do mňa vidíš, nech som akýkoľvek, a povedal som, prečo sa
ti vyznávam. A nerobím to počuteľnými slovami a počuteľným hlasom, ale
slovami duše a hlasom myšlienky, ktorému tvoje ucho rozumie. Keď som zlý,
vyznávať sa ti nie je nič iné, ako nepáčiť sa sebe. A keď som dobrý, vyznávať
sa ti nie je nič iné, ako nepripisovať to sebe. „Lebo ty, Pane, žehnáš
spravodlivého,“ ale najprv ho „ospravedlňuješ ako bezbožného“. A preto
je moje vyznanie pred tvojím pohľadom, môj Bože, tiché i nie tiché. Je
tiché, bez hluku, ale hlasné v nadšení.
Ty ma, Pane, súdiš, lebo hoci nik z ľudí nevie, „čo je v človeku, iba ak
duch človeka, ktorý je v ňom“, predsa je v človeku niečo, o čom nevie
ani sám duch človeka, ktorý je v ňom. Ale ty, Pane, vieš o ňom všetko,
lebo ty si ho stvoril. Ja však viem o tebe niečo, čo o sebe neviem,
hoci pred tvojím pohľadom pohŕdam sebou a považujem sa za zem a popol.
Pravda, „teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, ešte nie z tváre do tváre,“
a preto kým som vzdialený od teba, som prítomnejší sebe ako tebe. Pritom viem,
že tebe nemožno nijako ublížiť, ja však neviem, ktorým pokušeniam dokážem
odolať a ktorým nie. A nádej je v tom, že si verný a nedovolíš nás skúšať nad
naše sily, ale so skúškou dávaš aj východisko, aby sme mohli vydržať.
Chcem teda vyznávať, čo o sebe viem, chcem vyznávať aj to, čo o sebe neviem.
Lebo aj čo viem o sebe, viem preto, že ma ty osvecuješ, a čo o sebe neviem,
neviem dovtedy, kým nie sú moje temnoty ako poludnie pred tvojou tvárou.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Jób hovoril:
„Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?
A jeho dni ako dni nádenníka?
Prahne po chládku ako otrok,
ako nádenník čaká na výplatu.
Mojím údelom sú mesiace plné sklamania
a noci plné strastí mojím podielom.
Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím:
Kedy asi vstanem?
A znova očakávam večer
a zmietam sa v bolestiach až do súmraku.
Telo mám pokryté hnisom a špinou,
koža mi puká a mokvá.
Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok
a končia sa, pretože chýba niť.
Pamätaj, že ako dych je môj život,
moje oko už viac šťastie neuzrie.
Ani ma nespozoruje zrak človeka;
tvoje oči ma budú hľadať a mňa už nebude.
Ako mizne mrak a stráca sa,
tak aj ten, čo zostupuje do záhrobia,
už odtiaľ nevyjde.
Už sa viac nevráti do svojho domu,
ani ho nespozná jeho miesto.
A preto ani ja nebudem šetriť svoje ústa;
v úzkosti svojho ducha budem hovoriť,
rozprávať budem v horkosti svojej duše.
Som ja vari morom alebo morskou obludou,
že staviaš stráž proti mne?
Ak poviem: posteľ mi bude úľavou
a moje lôžko mi uľahčí v utrpení,
vtedy ma vystrašíš snami
a vidinami ma vydesíš.
Preto si moja duša volí udusenie
a moje kosti smrť.
Stratil som nádej; už nebudem dlho žiť.
Nechaj ma, veď nič sú moje dni.
Čože je človek, že ho tak velebíš?
A prečo mu venuješ toľkú pozornosť?
Navštevuješ ho nad ránom
a skúšaš ho v každej chvíli.
Kedy už odvrátiš odo mňa svoj zrak
a necháš mi prehltnúť slinu?
Zhrešil som: čo ti tým robím,
ty, strážca ľudí?
Prečo si urobil zo mňa svojho protivníka
a stal som sa sám sebe bremenom?
Prečo nesnímeš môj hriech
a neodstrániš moju neprávosť?
Hľa, teraz budem ležať v prachu;
a keď ma budeš ráno hľadať, už ma nebude.“
RESPONZÓRIUM
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína
Kde som ťa našiel, že som ťa poznal? Nebol si v mojej pamäti predtým,
ako som ťa poznal. Kde som ťa teda našiel, že som ťa poznal, ak nie
v tebe nad sebou? Na nijakom mieste. Vzďaľujeme sa a približujeme sa,
ale na nijakom mieste. Ty, Pravda, vedieš všade všetkých, čo sa s tebou
radia, a naraz odpovedáš všetkým, čo sa radia o rozličných veciach.
Ty odpovedáš jasne, ale nie všetci ťa jasne počujú. Všetci sa radia,
o čom chcú, ale nie vždy počujú, čo chcú. Tvojím najlepším služobníkom
je ten, kto netúži tak veľmi počuť od teba, čo sám chce, ale skôr chce
to, čo počul od teba.
Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro
som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal.
Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou,
a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo,
keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu.
Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si
jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný.
Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.
Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesť
ani námahu; môj život sa prebudí celý naplnený tebou. Veď koho
ty napĺňaš, toho aj dvíhaš. Keďže ešte nie som naplnený tebou, som si
na ťarchu. Moje radosti hodny oplakávania zápasia s mojím radostným
smútkom. A neviem, ktorá strana víťazí.
Beda mi! Pane, zmiluj sa nado mnou. Moje zlé smútky zápasia s dobrými
radosťami a neviem, ktorá strana víťazí. Beda mi! Pane, zmiluj sa nado mnou.
Beda mi! Pozri, neskrývam svoje rany. Ty si lekár, ja som chorý.
Ty si milosrdný, ja biedny.
Či nie „je skúškou život človeka na zemi“?! Kto by chcel nepríjemnosti a ťažkosti?
Prikazuješ ich znášať, nie milovať. Nik nemá rád, čo znáša, aj keď rád znáša.
Hoci sa raduje, že znáša, bol by radšej, keby nebolo toho, čo znáša.
Túžim po šťastí v nešťastí a bojím sa nešťastia v šťastí.
Kde je tá prostredná cesta, na ktorej život človeka nie je skúškou?
Beda šťastiu tohto sveta; beda a ešte raz beda pre strach z nešťastia
a pre pominuteľnosť radosti! Beda nešťastiu tohto sveta; beda, prebeda
a ešte raz beda, pre túžbu po šťastí a preto, že samo nešťastie je tvrdé
a trpezlivosť troskotá. Či nie „je“ bez prestania „skúškou život človeka na zemi“?
A celá moja nádej je iba v tvojom veľkom milosrdenstve.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Sofar z Naamatu povedal:
„Vari sa neodpovie tomu, kto má veľa rečí?
Alebo má byť mnohovravný muž v práve?
Umlčí mužov tvoje táranie
a keď sa ostatným vysmievaš, nik ťa nevyvráti?
Hovoril si: ,Moja reč je rýdza
a v tvojich očiach som čistý.‘
Ale kiež by sám Boh prehovoril s tebou
a otvoril si proti tebe pery,
aby ti ukázal tajomstvá múdrosti
a svoje tajomné zámery!
Poznal by si, že od teba požaduje oveľa menej,
ako si zasluhuje tvoja neprávosť.
Vari pochopíš Božie kroky
a vystihneš dokonalosť Všemohúceho?
Je vyššia ako nebo — a čo urobíš?
Hlbšia ako podsvetie — a čo sa dozvieš?
Jej miera je dlhšia ako zem
a širšia ako more.
Ak on vyvráti alebo uzavrie a obmedzí,
kto sa mu postaví na odpor?
Veď on pozná márnosť ľudí —
a keď vidí neprávosť, vari si ju nevšimne?
Ale aj prázdny muž prichádza k rozumu
a človek sa rodí ako divé osliatko.
No ak ty upevníš svoje srdce
a rozprestrieš k nemu svoje ruky,
ak odstrániš neprávosť, čo máš na rukách,
a ak v tvojom stane nezostane nespravodlivosť,
vtedy budeš môcť zdvihnúť svoju tvár bez škvrny,
budeš pevný a nebudeš sa báť.
Zabudneš aj na biedu
a budeš na ňu spomínať ako na vody,
čo odtiekli.
Navečer ti vzíde poludňajší jas
a keď si budeš myslieť, že ťa zahaľuje mrákava,
vyjdeš ako zornica.
V ponúknutej nádeji budeš mať istotu
a keď ťa zakopú, budeš spať pokojne.
Budeš odpočívať a nebude toho, kto by ťa vyrušil,
a mnohí sa budú uchádzať o tvoju priazeň.
Ale oči bezbožných vyhasnú
a útočište im zanikne,
ich nádejou bude vydýchnutie duše.“
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
„Kiež by ti Boh ukázal, že jeho zákon je mnohostranný.“ Čo treba na tomto mieste
rozumieť pod Božím zákonom, ak nie lásku, ktorou možno vždy v mysli vyčítať
prikázania života a to, ako ich v praxi zachovať? O tomto zákone hovorí hlas
Pravdy: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom.“ Pavol o ňom hovorí:
„Naplnením zákona je láska.“ A znova o ňom hovorí: „Neste si vzájomne bremená,
a tak naplníte Kristov zákon.“ A čo primeranejšie ako lásku možno rozumieť
pod Kristovým zákonom, ktorý opravdivo plníme vtedy, keď z lásky nesieme bratom bremená?
O tomto zákone sa hovorí, že je mnohostranný, lebo láska sa horlivou
starostlivosťou týka skutkov všetkých čností. Vychádza iba z dvoch
prikázaní, rozširuje sa však na mnohé iné.
Mnohostrannosť tohoto zákona výstižne vyratúva Pavol, keď hovorí:
„Láska je trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevystatuje sa, nevypína sa,
nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.“
Láska je teda „trpezlivá“, lebo vyrovnane znáša utrpené zlo. Je „dobrotivá“,
lebo sa za zlo štedro odmieňa dobrom. „Nezávidí,“ lebo tým, že na tomto svete
nedychtí po ničom, nevie závidieť pozemské úspechy. „Nevystatuje sa,“
lebo upriamené túži po vnútornej odmene, a preto sa nepýši vonkajšími dobrami.
„Nevypína sa,“ lebo tým, že sa zameriava výlučne na lásku k Bohu a blížnemu,
nepozná nič, čo sa rozchádza s priamosťou.
„Nie je nehanebná,“ lebo kým sa vnútri vášnivo zaoberá svojimi vecami,
navonok vôbec netúži po cudzom. „Nie je sebecká,“ lebo všetko, čo tu prechodne
vlastní, je jej ľahostajné ako cudzie, veď nič nepokladá za svoje, iba to, čo s ňou
pretrvá. „Nerozčuľuje sa,“ lebo aj keď je zahrňovaná krivdami, nepopudzuje
ju to vôbec k pomste, keďže za veľké útrapy očakáva ešte väčšie odmeny.
„Nemyslí na zlé,“ lebo z lásky k čistote si upevňuje myseľ tým, že aj s koreňom
vytrháva každú nenávisť a potom sa v duši nedokáže udržať, čo poškvrňuje.
„Neteší sa z neprávosti,“ lebo kým sa nadchýna jedine láskou voči všetkým,
nejasá nad záhubou nepriateľov. „Ale raduje sa z pravdy,“
lebo keď miluje ostatných ako seba a vidí na iných to, čo je správne,
teší sa z toho ako z vlastného pokroku. Mnohostranný je teda tento Boží zákon.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Jób odpovedal:
„Teda iba vy ste ľudia
a s vami vymrie múdrosť.
I ja mám srdce ako vy
a nie som od vás menší.
Veď kto nepozná to, čo viete vy?
Komu sa posmieva vlastný priateľ ako mne,
bude vzývať Boha a vyslyší ho;
veď bezúhonnosť spravodlivého je na posmech.
Opovrhnutou fakľou je podlá mienky tých,
čo si žijú bezpečne,
pripravenou pre tých, ktorým sa podlamujú nohy.
Stany lupičov sú pokojné
a bezpečné pre tých, čo popudzujú Boha,
pre tých, čo chcú držať Boha vo svojej ruke.
No len sa opýtaj zvierat a poučia ťa
alebo nebeských vtákov a povedia ti to.
Hovor zemi a poučí ťa,
aj morské ryby budú hovoriť.
Kto nevie z tohoto všetkého,
že to urobila Pánova ruka?
V jeho ruke je dych všetkého, čo žije,
i duch každého ľudského tela.
Či ucho nerozlišuje slová
a podnebie nevychutnáva jedlo?
U starcov je múdrosť
a u tých, čo dlho žijú, rozumnosť.
U neho je múdrosť i sila,
on má rozvahu i rozumnosť.
Ak niečo zrúca, nik to nepostaví,
ak zavrie človeka, nik mu neotvorí.
Ak zadrží vody, všetko usychá,
a ak ich vypustí, pustošia zem.
U neho je sila a múdrosť,
on pozná aj podvodníka aj podvádzaného.
Radcov privádza zoblečených
a zo sudcov robí hlupákov.
Kráľom rozväzuje opasok
a povrazom im preväzuje bedrá.
Kňazov privádza zoblečených
a mocnárov podráža.
Vyvracia pery pravdovravných
a starcom odníma súdnosť.
Opovrhnutím zahŕňa kniežatá
a uvoľňuje opasok silákom.
On odkrýva z temnoty hlboké tajomstvá
a tôňu smrti vyvádza na svetlo.
On rozmnožuje národy a hubí ich
a zničené dokonale obnovuje.
On vyvracia srdce kniežatám ľudu zeme
a mätie ich
a dá im blúdiť po púšti neschodnej.
Budú tápať ako vo tme, bez svetla,
a nechá ich blúdiť ako opilcov.“
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
„Komu sa posmieva vlastný priateľ ako mne, bude vzývať Boha a vyslyší ho.“
Len čo slabá myseľ zachytí záblesk ľudského uznania za dobré skutky,
často sa uchyľuje k vonkajším radostiam; potláča svoje vnútorné túžby
a so záľubou sa bez zábran rozplýva v tom, čo počuje zvonka. Takže má
väčšiu radosť z toho, že ju nazývajú blahoslavenou, ako z toho, že sa takou
môže stať. A keďže dychtí po slovách chvály, vzdáva sa toho, čím začala byť.
A práve tým sa odtŕha od Boha, čím si mala zaslúžiť Božiu pochvalu.
Niekedy sa však duch trvalé usiluje o správne konanie, a predsa je terčom
ľudského posmechu. Koná obdivuhodné veci a žne opovrhnutie. Ale chvály
by ho mohli viesť von, no zahnaný potupami vracia sa k sebe. A tým viac
sa vnútorne upevňuje v Bohu, čím menej nachádza vonku to, v čom by
spočinul. Celá nádej sa potom upína na Stvoriteľa a uprostred posmešných
urážok dovoláva sa jedine vnútorného svedka. Duch utrápeného je tým bližšie
k Bohu, čím menej mu záleží na ľudskej milosti a priazni. Priamo sa ponára do
modlitby a pod vonkajším tlakom je čoraz čistejší a schopnejší prenikať dovnútra.
Výstižne sa teda hovorí: „Komu sa posmieva vlastný priateľ ako mne, bude
vzývať Boha a vyslyší ho,“ lebo keď zlí vyčítajú niečo mysli dobrých, ukazujú,
akého svedka hľadajú pre svoje skutky. A keď sa skrúšená myseľ ozbrojí
modlitbami, vnútri dosiahne také vyslyšanie zhora, ako sa navonok oslobodí
od ľudskej chvály.
Treba si všimnúť, ako prezieravo je tu vložené „ako mne“, lebo sú aj takí,
čo okusujú ľudský výsmech, a vyslyšanie v Božích ušiach nenájdu. Lebo
keď si výsmech zavinia, potom z výsmechu nevzniká nijaká záslužná čnosť.
„Veď jednoduchosť spravodlivého je na posmech.“ Múdrosť tohto sveta je:
maskovať srdce úskokmi, zastierať zmysel slovami, falošné vydávať za pravé
a pravé označovať za falošné.
Naproti tomu múdrosť spravodlivých je: nič navonok nepredstierať, slovami
odkrývať zmysel, milovať pravdu takú, aká je, chrániť sa lži, nezištne konať
dobro, zlo radšej znášať ako robiť, nehľadať nijakú pomstu za krivdu, potupu
pre pravdu pokladať za zisk. Ale táto jednoduchosť spravodlivých je na
posmech, veď múdri tohto sveta považujú čnosť čistoty za hlúposť. Lebo
všetko, čo sa koná nevinne, bez akejkoľvek pochybnosti pokladajú za pochabosť.
A všetko, čo na nejakom skutku pravda schvaľuje, znie telesnej múdrosti bláznivo.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Jób odpovedal svojim priateľom:
„Mlčte už trochu, aby som aj ja mohol hovoriť,
potom nech príde na mňa čokoľvek.
Prečo by som mal vziať svoje telo
do svojich zubov
a svoj život vložiť do svojich rúk?
Aj keby ma zabil, v neho budem dúfať,
ale aj tak budem obhajovať svoje cesty pred ním.
A toto bude moja záchrana:
veď bezbožný nemá prístup pred neho.
Vypočujte moju reč,
nech vám prenikne do uší moje vysvetlenie.
Pozrite, usporiadal som súd
a viem, že z neho vyjdem spravodlivý.
Kto sa chce pravotiť so mnou?
Lebo potom umĺknem a skonám.
Len dve veci mi neurob
a potom sa nebudem skrývať pred tvojou tvárou:
Vzdiaľ svoju ruku odo mňa
a nech ma nedesí hrôza z teba.
Zavolaj ma a ja ti odpoviem,
alebo ja budem hovoriť a ty odpovieš mne.
Koľko je mojich neprávostí a hriechov?
Ukáž mi moje zločiny a priestupky!
Prečo skrývaš svoju tvár
a považuješ ma za svojho nepriateľa?
Tvrdo zachádzaš s listom, čo vietor unáša,
a prenasleduješ suché steblo.
Veď píšeš proti mne trpké rozsudky
a vyčítaš mi hriechy mojej mladosti.
Vložil si moje nohy do klady,
dávaš pozor na všetky moje chodníky
a sleduješ stopy mojich nôh.
Som ako vrece, čo sa rozpadáva,
a ako odev, ktorý žerie moľ.
Človek narodený zo ženy
žije krátko, ale nepokoja má dosýta.
Vypučí ako kvet a uschne,
uteká ako tieň a nezastane.
A ešte uznáš za hodné otvoriť na takéhoto svoje oči
a predviesť ho na súd so sebou?
Kto môže z nečistého urobiť čistého?
Veru nik!
Ak sú určené dni človeka
a počet jeho mesiacov je u teba,
ak má vytýčené hranice, ktoré neprekročí,
odvráť od neho svoj pohľad, aby si oddýchol,
kým si neodslúži svoje dni ako nádenník.“
RESPONZÓRIUM
Z Traktátov svätého biskupa Zenona Veronského
Milovaní bratia, nakoľko sa to dá vybadať, Jób bol predobrazom Krista.
Napokon porovnanie nám ukáže, že je to pravda. Boh nazval Jóba spravodlivým,
Krista spravodlivosťou, z ktorej ako z prameňa okusujú všetci blahoslavení.
Veď to o ňom sa hovorí: „Vyjde vám slnko spravodlivosti.“ Jób je nazvaný
pravdovravným. Ale pravou pravdou je Pán, ktorý v evanjeliu hovorí:
„Ja som cesta a pravda.“
Jób bol bohatý. Kto je však bohatší od Pána? Všetci boháči sú jeho sluhami,
celý svet a celá príroda je jeho, ako hovorí blahoslavený Dávid:
„Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom.“
Jóba trikrát pokúšal diabol. Podobne sa tri razy usiloval pokúšať aj Pána,
ako uvádza evanjelista. Jób stratil majetok, ktorý mal. Pán z lásky k nám
opustil svoje nebeské dobrá a stal sa chudobným, aby nás urobil bohatými.
Jóbovi zahubil zúrivý diabol synov. Aj Pánovi povraždil synov, prorokov,
rozvášnený farizejský ľud. Jób bol pokrytý vredmi. Aj Pán tým, že si vzal
telo, bol znevážený špinou hriechov celého ľudského pokolenia.
Jóba nabádala vlastná žena na hriech. Aj Pána núti synagóga, aby nasledoval
prevrátenosť starších. Hovorí sa, že Jóba napadli jeho priatelia. Aj Pána
potupovali jeho kňazi, jeho ctitelia. Jób sedí na smetisku plnom červov.
Aj Pán bol na pravom hnojisku, čiže v bahne tohto sveta, uprostred ľudí
chvastajúcich sa všelijakými zločinmi a chúťkami, ktorí sú opravdivými červami.
Jób dostal späť zdravie i majetok. No keď Pán vstal z mŕtvych, dal tým,
čo v neho veria, nielen zdravie, ale nesmrteľnosť a dostal naspäť vládu
nad celou prírodou, ako to aj sám dosvedčuje: „Môj Otec mi odovzdal všetko.“
Jób splodil zasa synov ako náhradu za predošlých. Aj Pán namiesto prorokov
splodil nových synov, svätých apoštolov. Jób si šiel blažený odpočinúť
v pokoji. Ale Pán zostáva požehnaný naveky: pred vekmi a od vekov a po všetky veky vekov.
RESPONZÓRIUM