31. TÝŽDEŇ
POSVÄTNÉ ČÍTANIE
MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, je darom tvojej štedrosti, že ti môžeme dôstojne a chvályhodne slúžiť;
prosíme ťa, daj nám silu premáhať prekážky na ceste spásy, aby sme sa dostali do prisľúbenej blaženosti.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ant.1 Budem ťa, Pane, velebiť každý deň. Aleluja.
Ant.2 Tvoje kráľovstvo, Pane, je kráľovstvo pre všetky veky. Aleluja.
Ant.3 Pán je vo všetkých svojich slovách pravdivý a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Aleluja.
V.
Počúvaj, syn môj, moje slová.
R.
Nakloň si sluch k mojim výrokom.
Začiatok Prvej knihy Machabejcov
Keď Filipov syn Alexander Macedónsky, ktorý najprv vládol v Grécku, vytiahol z krajiny Cettim, porazil perzského a médskeho kráľa
Dária, zviedol veľa bojov, dobyl pevnosti a pobil kráľov zeme. Prenikol až na kraj zeme a vydrancoval mnoho národov.
Zem pre ním zmĺkla a jeho srdce sa zdvihlo a spyšnelo. I zhromaždil veľmi silné vojsko, zaujal krajiny národov a vládcov a stali sa
jeho poplatníkmi. Potom však ľahol do postele a poznal, že zomrie. Zavolal svojich vznešených služobníkov, ktorých s ním od mladi
vychovávali, a kým ešte žil, rozdelil im svoje kráľovstvo. Alexander kraľoval dvanásť rokov a zomrel. Jeho služobníci zaujali kráľovstvo,
každý na svojom mieste, a po jeho smrti si všetci nasadili koruny a ich synovia po nich mnoho rokov. A rozmnožilo sa zlo na zemi.
Z nich vzišiel hriešny výhonok, Antiochus Epifanes, syn kráľa Antiocha, ktorý bol ako rukojemník v Ríme a v stotridsiatom siedmom
roku gréckeho panstva sa stal kráľom. V tých dňoch povstalo niekoľko izraelských zlosynov a zviedli mnohých; hovorili:
„Poďme, uzavrime zmluvu s národmi, čo sú okolo nás. Veď ako sme sa od nich začali odlučovať, stíhalo nás všelijaké nešťastie.“
Návrh sa im pozdával; niektorí z ľudu sa rozhodli ísť ku kráľovi a ten im dal plnú moc zavádzať pohanské mravy. V Jeruzaleme postavili
telocvičňu s pohanskými zvykmi: prirábali si predkožky a odpadli od svätej zmluvy. Spriahli sa s pohanmi, zapredali sa im a páchali zlo.
Keď Antiochus videl, že sa kráľovstvo pripravilo, rozhodol sa kraľovať aj v egyptskej krajine, aby vládol nad obidvoma kráľovstvami.
I vtrhol do Egypta s veľkým množstvom vojska, s vozmi, slonmi, jazdcami a s veľkým loďstvom a viedol vojnu proti egyptskému
kráľovi Ptolemajovi. Ptolemaj dostal pre ním strach a ušiel a padlo mnoho ranených. Zmocnili sa opevnených miest v egyptskej
krajine a vydrancoval egyptskú krajinu. Keď Antiochus v stoštyridsiatom treťom roku porazil Egypt, vrátil sa a tiahol s veľkým
množstvom vojska proti Izraelu a na Jeruzalem. Vošiel pyšne do svätyne a vzal zlatý oltár, svietnik so všetkým príslušenstvom,
stôl na obetné chleby, džbány, čaše, zlaté misky, oponu, vence a zlatú ozdobu, ktorá bola na priečelí chrámu: a všetko polámal.
I vzal striebro, zlato a vzácne náradie a vybral aj skryté poklady, ktoré našiel; všetko to zobral a odišiel do svojej krajiny.
Povraždil ľudí a hovoril veľmi pyšne.
RESPONZÓRIUM
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Mier neznamená len, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje iba na ustálenie rovnováhy medzi protivnými silami, ani nie je výsledkom
panovačnej nadvlády, ale v pravom a vlastnom zmysle slova je „dielom spravodlivosti“. Je ovocím poriadku, ktorý vložil do ľudskej
spoločnosti jej božský zakladateľ a ktorý majú ľudia smädní po čoraz dokonalejšej spravodlivosti zavádzať. Lebo aj keď sa všeobecné
dobro ľudského pokolenia vo svojej najhlbšej podstate riadi večným zákonom, jeho konkrétne požiadavky v priebehu času podliehajú
ustavičným zmenám, takže mier sa nikdy nezískava raz navždy, ale treba ho neprestajne budovať. Okrem toho ľudská vôľa je nestála
a ranená hriechom, a preto starosť o mier vyžaduje od každého vytrvalé ovládanie vášní a ostražitosť zákonitej vrchnosti.
To však nestačí. Tento mier nemožno na zemi dosiahnuť, ak sa nezaručí dobro osôb a ak si ľudia nebudú medzi sebou dobrovoľne
a s dôverou vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pri vytváraní mieru je nevyhnutne potrebné pevné rozhodnutie vážiť si
iných ľudí a národy a ich dôstojnosť a usilovné pestovanie bratstva. A tak mier je aj ovocím lásky, ktorá je schopná ísť ďalej, ako
môže poskytnúť spravodlivosť. Ale pozemský mier, ktorý sa rodí z lásky k blížnemu, je obrazom a výsledkom Kristovho pokoja, ktorý
prúdi z Boha Otca. Lebo sám vtelený Syn, knieža pokoja, skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom; obnovil jednotu všetkých
v jednom ľude a v jednom tele, vo svojom vlastnom tele zabil nenávisť a povýšený zmŕtvychvstaním rozlial do sŕdc ľudí Ducha lásky.
Preto všetkých kresťanov naliehavo vyzývame, aby „žili podľa pravdy v láske“ a spájali sa s ľuďmi, ktorí naozaj šíria pokoj,
na modlitbách za mier a na jeho upevňovaní. Vedení tým istým duchom nemôžeme nechváliť tých, ktorí sa zriekajú násilia pri vymáhaní
práv a zostávajú iba pri obranných prostriedkoch – ktoré sú okrem iného prístupné aj slabším –, pokiaľ je to možné bez porušenia práv
a povinností iných alebo spoločnosti.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
V tých dňoch kráľ Antiochus vydal nariadenie pre celé svoje kráľovstvo, že všetci musia splynúť v jeden národ, každý musí opustiť
svojrázne zvyky. Rozkazu kráľa Antiocha sa podrobili všetky národy; aj mnohým Izraelitom sa zapáčila jeho bohoslužba: obetovali
modlám a znesväcovali sobotu. Kráľ poslal po posloch listy do Jeruzalema a do judejských miest, aby sa riadili pohanskými zákonmi.
Zakázal prinášať v Božom chráme celopaly, žertvy a zmierne obety a nariadil znesväcovať soboty a sviatky, poškvrniť svätyňu
a svätý ľud, stavať oltáre, chrámy a modly a obetovať bravčové mäso a nečisté zvieratá, nechať svojich synov neobrezaných a przniť
ich duše všelijakou nečistotu a ohavnosťou, aby tak zabudli na zákon a zmenili všetky poriadky. A každý, kto by nerobil podľa rozkazu
kráľa Antiocha, mal zomrieť. Podľa všetkého, čo sa tu povedalo, napísal do každého svojho kráľovstva a ustanovil dozorcov nad
všetkým ľudom a nariadil judejským mestám, aby obetovali v jednom meste po druhom. I pridali sa k nim mnohí z ľudu, všetci, čo
opustili Pánov zákon, a páchali zlo v krajine a Izrael zahnali do skrýš a do úkrytov pre utečencov.
Pätnásteho dňa v mesiaci Kasleu roku stoštyridsiateho piateho kráľ postavil na oltár ohavnú modlu. Aj po judejských mestách
nastavali oltárov; pred bránami domov a po námestiach pálili kadidlo. Ak našli knihy zákona, trhali ich a pálili. U koho sa našla kniha
zmluvy a kto sa riadil zákonom, toho podľa kráľovho nariadenia zabili. Takto násilne sa správali voči Izraelu, voči všetkým, ktorých
mesiac čo mesiac prichytili v mestách. A v dvadsiaty piaty deň mesiaca obetovali na oltári, ktorý bol na oltári pre zápalné obety.
A ženy, ktoré dávali obrezať svojich synov, zabíjali podľa rozkazu – a deti zavesili na ich krk – aj ich príbuzných a tých, čo ich
obrezali. Ale mnohí v Izraeli vydržali a rozhodli sa, že nebudú jesť nič nečisté. Radšej volili smrť, ako by sa mali poškvrniť jedlami
a potupiť svätú zmluvu. Tak zomierali. A veľmi veľký hnev doľahol na Izrael.
RESPONZÓRIUM
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nespoliehali iba na úsilia niekoľkých, a pritom by nevenovali pozornosť vlastnému zmýšľaniu.
Lebo štátnici, ktorí sú zodpovední za všeobecné blaho svojho ľudu a zároveň majú na starosti dobro celého ľudstva, v mnohom
závisia od názorov a zmýšľania širokých más. Márne sa usilujú budovať mier, kým ľudí rozdeľujú a stavajú proti sebe nepriateľské
city, opovrhovanie a nedôvera, rasová nenávisť a ideologická neústupnosť. Preto je veľmi potrebné prevychovávať mysle a vnášať
nového ducha do verejnej mienky.
Tí, čo sa venujú výchove, najmä výchove mládeže, a tí, čo ovplyvňujú verejnú mienku, nech si pokladajú za veľmi vážnu povinnosť
prebúdzať vo všetkých mysliach nové mierumilovné cítenie. My všetci si musíme premeniť srdce a mať na zreteli celý svet a úlohy,
na ktoré sa môžeme spoločne podujať v záujme lepšej budúcnosti nášho pokolenia. Nedajme sa oklamať falošnými nádejami.
Ak sa neskoncuje s nepriateľstvom a nenávisťou a neuzavrú sa spoľahlivé a čestné zmluvy o všeobecnom mieri do budúcna, môže
sa stať, že ľudstvo – ktoré sa napriek svojej obdivuhodnej vede nachádza už vo veľkom nebezpečenstve – smutne dospeje k tej
hodine, keď nebude poznať iný mier ako strašný pokoj smrti. Ale keď to Kristova Cirkev vyslovuje uprostred úzkostí terajších čias,
neprestáva skalopevne dúfať. Chce aj nášmu veku vždy znova, vhod i nevhod predkladať Apoštolovo posolstvo: „Hľa, teraz je
milostivý čas“ na obrátenie sŕdc, „teraz je deň spásy!“
Budovanie pokoja si na prvom mieste vyžaduje odstraňovať príčiny sporov medzi ľuďmi, ktoré podnecujú vojnu, najmä nespravodlivosť.
Nemálo ich vzniká z prílišných hospodárskych rozdielov a z nepružného používania potrebných prostriedkov. Iné zas vyvoláva duch
panovačnosti a opovrhovania ľuďmi; a ak hľadáme hlbšie príčiny, ľudská závisť, nedôvera, pýcha a ostatné sebecké vášne.
A keď človek nemôže zniesť taký neporiadok, máva to za následok, že hoci práve nezúri vojna, svet ustavične otravujú napätia medzi
ľuďmi a násilnosti.
Ale také isté zlá sa vyskytujú aj vo vzťahoch medzi národmi. A preto, aby ich bolo možno prekonať alebo im predísť, a tak zamedziť
bezuzdným násilnostiam, je nevyhnutné zdokonaľovať a upevňovať spoluprácu a koordináciu medzinárodných ustanovizní
a neúnavne napomáhať vznik organizmov, ktoré by podporovali mier.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
V tých dňoch povstal Matatiáš, syn Jána, syna Simeona, kňaz z Joaribových synov z Jeruzalema, a usadil sa v Modine.
Do mesta Modin prišli kráľovskí posli a nútili k odpadu a k modloslužbe. Zhromaždilo sa k nim mnoho Izraelitov. Prišli aj Matatiáš
a jeho synovia. Kráľovskí posli sa ujali slova a povedali Matatiášovi: „Si v tomto meste význačný a vážený hodnostár, podporujú
ťa tvoji synovia i bratia. Preto pristúp prvý a splň kráľov rozkaz, ako ho splnili všetky národy aj Júdovci a tí, čo zostali v Jeruzaleme.
Potom budeš ty aj tvoji synovia patriť medzi kráľových priateľov a budete, ty aj tvoji synovia, poctení zlatom, striebrom a mnohými
darmi.“
Matatiáš odpovedal zvýšeným hlasom: „Aj keď kráľa poslúchajú všetky národy v kráľovej ríši a odpadávajú od náboženstva svojich
otcov a podriaďujú sa jeho nariadeniam, ja, moji synovia a moji bratia, my budeme kráčať podľa zmluvy našich otcov. Nech nám je Pán
milostivý, aby sme neopustili zákon a ustanovenia. Kráľov rozkaz neposlúchneme a od nášho náboženstva sa neodchýlime ani napravo
ani naľavo.“ Len čo to dopovedal, pred očami všetkých vystúpil akýsi Žid obetovať na oltári v Modine podľa kráľovho rozkazu.
Keď to Matatiáš videl, rozhorčením sa mu zachvelo vnútro, vzplanul spravodlivým hnevom, vrhol sa na neho a zabil ho pri oltári.
Zabil aj kráľovho posla, ktorý nútil k obete, a oltár rozbúral. Horlil za zákon ako kedysi Finés proti Zambrimu, Salomovmu synovi.
Potom Matatiáš volal silným hlasom v meste: „Poďte za mnou všetci, čo horlíte za zákon a chcete zostať verní zmluve!“
Utiekol so svojimi synmi do hôr a všetko, čo mali, zanechali v meste.
Vtedy sa k nim pripojila skupina Assidejcov, udatných mužov z Izraela, napospol oddaných zákonu. A pridali sa k nim aj všetci,
čo utekali pred útrapami a boli pre nich posilou. Postavili vojsko a vo svojom hneve bili hriešnikov a vo svojom rozhorčení ničomných
mužov. Ostatní ušli medzi pohanov, aby sa zachránili. Matatiáš a jeho priatelia chodili a rúcali oltáre a násilím obrezávali
neobrezaných chlapcov, ktorých našli na území Izraela. Prenasledovali pyšných namyslencov a darilo sa dielu v ich rukách.
Vytrhli zákon z rúk pohanov a kráľov a nedopustili, aby hriešnik získal prevahu.
Keď sa Matatiášove dni chýlili k smrti, povedal svojim synom: „Teraz sa upevnila pýcha a násilie, čas rozvratu a rozhorčený hnev.
Teraz, deti moje, horlite za zákon a dajte svoje životy za zmluvu svojich otcov.
Viem, že váš brat Šimon je rozvážny muž, preto ho vždy poslúchajte; on bude vaším otcom. A Júda Machabejský je udatný muž
od svojej mladosti, preto bude vodcom vášho vojska a bude viesť boj ľudu. Pritiahnite k sebe všetkých, čo plnia zákon a pomstite
svoj ľud. Prísne odplaťte pohanom a dbajte na predpis zákona.“
Potom ich požehnal a pripojil sa k svojim otcom. Zomrel v stoštyridsiatom šiestom roku a pochovali ho v hrobe jeho otcov v Modine.
A celý Izrael ho veľmi oplakával.
RESPONZÓRIUM
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Kresťania nech ochotne a celým srdcom spolupracujú na budovaní medzinárodného poriadku, kde sa naozaj rešpektujú oprávnené
slobody a priateľské bratstvo so všetkými, a to tým viac, že väčšia časť sveta trpí ešte v takej biede, že sám Kristus sa
v chudobných dovoláva mocným hlasom lásky svojich učeníkov. Nech teda nie je ľuďom na pohoršenie, že niektoré národy,
v ktorých sa obyčajne väčšina obyvateľov hrdí menom kresťan, oplývajú bohatstvom, kým iné národy nemajú ani veci nevyhnutne
potrebné pre život a mučí ich hlad, choroby a každá možná bieda. Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi.
Preto treba chváliť a podporovať tých kresťanov, najmä mladých, ktorí sa sami dobrovoľne ponúkajú na pomoc iným ľuďom a národom.
Ale celý Boží ľud, pričom biskupi majú slovom a príkladom predchádzať, je povinný podľa svojich schopností zmierňovať biedu tohto
času a podľa dávnej obyčaje Cirkvi nie iba z prebytkov, ale aj z podstaty.
Zbieranie a rozdeľovanie pomocných prostriedkov sa nemá určovať meravo a uniformne, no predsa ho treba náležite zorganizovať
v diecézach, národoch a po celom svete, pričom všade, kde sa to vidí vhodné, treba spojiť akciu katolíkov s ostatnými kresťanskými
bratmi. Veď duch lásky nielenže nebráni konať sociálnu a charitatívnu činnosť premyslene a usporiadane, ale si to aj vyžaduje.
Preto treba tých, čo majú v úmysle zasvätiť sa službe v rozvojových národoch, náležite aj pripraviť v primeraných ústavoch.
Preto je nevyhnutné, aby bola Cirkev prítomná v samom spoločenstve národov, a tak vychovávala a podnecovala ľudí do spolupráce,
a to tak prostredníctvom svojich verejných ustanovizní, ako aj plnou a úprimnou spoluprácou všetkých kresťanov, založenou
na jedinej túžbe: slúžiť všetkým.
To sa účinnejšie dosiahne, ak sa sami veriaci vo vedomí svojej ľudskej a kresťanskej zodpovednosti už vo vlastnom životnom
prostredí usilujú vzbudzovať chuť pre ochotnú spoluprácu s medzinárodným spoločenstvom. V tomto ohľade treba venovať
osobitnú starostlivosť formovaniu mladých, a to tak pri náboženskej, ako aj pri občianskej výchove.
A napokon je žiadúce, aby sa katolíci v záujme správneho plnenia svojej úlohy v medzinárodnom spoločenstve usilovali činne
a kladne spolupracovať aj s oddelenými bratmi, ktorí spolu s nimi vyznávajú evanjeliovú lásku, aj so všetkými ľuďmi, ktorí túžia
po pravom pokoji.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
V tých dňoch nastúpil na Matatiášovo miesto jeho syn Júda, zvaný Machabejský. Pomáhali mu všetci jeho bratia i všetci, čo sa
pripojili k jeho otcovi, a s radosťou viedli boj Izraela. Rozšíril slávu svojho ľudu, obliekol si pancier ako obor, pripásal si vojenskú
výzbroj, išiel do boja a chránil tábor mečom. Svojím počínaním sa podobal levovi, bol ako levíča, čo reve pri love. Sliedil
za nepriateľom a prenasledoval ho, pálil tých, čo desili jeho ľud. Nepriatelia sa mu vyhýbali zo strachu a všetci zločinci sa hrozili.
Jeho záchranná ruka bola úspešná. Roztrpčoval mnohých kráľov, no Jakuba potešoval svojimi činmi a jeho pamiatka bude požehnaná
naveky. Poprechodil judejské mestá a vyničil v nich bezbožných, a tak odvrátil hnev od Izraela. Velebili ho až po kraj zeme. On
zhromaždil všetkých, čo hynuli.
Apollón však zhromaždil pohanov a veľké vojsko zo Samárie do boja proti Izraelu. Keď sa to Júda dozvedel, vytiahol proti nemu,
porazil ho a zabil. Padlo mnoho ranených a ostatní ušli. Vzali po nich korisť a Júda si vzal Apollónov meč a bojoval ním po všetky
dni. Keď sa dopočul Seron, vodca sýrskeho vojska, že Júda zhromaždil okolo seba zástup, skupinu verných a pripravených do boja,
povedal: „Urobím si meno a získam si slávu v kráľovstve; porazím Júdu a jeho prívržencov, ktorí opovrhujú kráľovým slovom.“
Vyrazil teda a s ním tiahol silný oddiel bezbožných, aby mu pomohli pomstiť sa na synoch Izraela. Priblížil sa až k Bethoronskému
svahu a Júda vyšiel proti nemu s hŕstkou. Ale keď zbadali vojsko, ktoré šlo proti nim, povedali Júdovi: „Ako sa budeme môcť toľkíto
pustiť do boja proti takej presile? A my sme dnes oslabení od pôstu.“ Júda povedal: „Aj niekoľkí ľahko zovrú mnohých, lebo pre
nebo je jedno, či vyslobodzuje pomocou mnohých alebo niekoľkých. Veď víťazstvo v boji nezávisí od veľkosti vojska, ale sila je
z neba. Oni idú proti nám plní pýchy a neprávosti, aby nás i naše ženy a naše deti zničili a aby nás vydrancovali. My však bojujeme
za svoje životy a za naše zákony; sám Pán ich rozdrví pred našimi očami. Vy sa ich teda nebojte.“ Len čo to povedal, vrhol sa na
nich a porazil Serona i jeho vojsko pred jeho očami. Prenasledovali ho od Bethoronského svahu až po rovinu a padlo z nich osemsto
mužov; ostatní utiekli do filištínskej krajiny. I začala sa šíriť bázeň pred Júdom a jeho bratmi a strach zaľahol na okolité národy.
Povesť o ňom sa dostala až ku kráľovi a všetky národy rozprávali o Júdových bojoch.
RESPONZÓRIUM
Z Katechéz svätého biskupa Cyrila Jeruzalemského
Názov „viera“ je jeden termín, ale má dva významy. Viera v prvom význame je to, čo súvisí s učením, čo obsahuje výstup duše
k nejakej pravde a jej súhlas s ňou. A súvisí s duševným osohom, ako hovorí Pán: „Kto počúva moje slová a verí tomu, ktorý ma
poslal, má večný život a nepôjde na súd;“ a opäť: „Kto verí v Syna, nie je súdený, ale prešiel zo smrti do života.“
Aká veľká je Božia dobrota voči ľuďom! Lebo spravodliví sa veľa rokov namáhali, aby sa páčili Bohu. A to, čo oni dosiahli tým, že
veľa rokov ochotne a usilovne slúžili Bohu, to dáva tebe Ježiš za jedinú hodinu. Lebo ak veríš, že Ježiš Kristus je Pán a že ho Boh
vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený a prenesie ťa do raja ten, ktorý ta voviedol zločinca. A nepochybuj o tom, či je to možné, lebo
ten, ktorý na tejto svätej Golgote spasil zločinca za vieru jedinej hodiny, spasí aj teba, keď uveríš.
Viera v druhom význame je to, čo dáva Kristus na spôsob milosti. „Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho
istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný dary uzdravovať.“
Teda táto viera, ktorú udeľuje Duch na spôsob milosti, nie je len náuková, ale aj spôsobuje veci, ktoré presahujú ľudské sily.
Lebo kto bude mať takúto vieru, povie tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta! A prejde.“ Keď to niekto povie s vierou, keď uverí, že
sa to stane, a nezapochybuje vo svojom srdci, vtedy dostáva túto milosť.
A o tejto viere sa hovorí: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko.“ Lebo ako má horčičné zrnko nepatrnú hmotnosť, ale je
vybavené úžasnou životaschopnosťou a zasiate na malom kúsku miesta vyháňa veľké konáre a keď vyrastie, môže poskytnúť
tôňu nebeským vtákom, tak aj viera robí v duši veľmi rýchlo veľké veci. Lebo keď dušu zaleje svetlo viery, predstaví si Boha
a hľadí na Boha, nakoľko ho možno pochopiť. Viera obsiahne končiny sveta a už pred zavŕšením tohto veku vidí súd a vyplatenie
prisľúbenej odmeny.
Preto maj tú vieru, ktorá závisí od teba a smeruje k nemu, aby si aj od neho dostal tú, ktorá presahuje ľudské sily.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
V tých dňoch si Júda a jeho bratia povedali: „Naši nepriatelia sú rozdrvení. Poďme, očistíme a obnovíme svätyňu!“ Zhromaždilo
sa všetko vojsko a vystúpili na vrch Sion. I videli svätyňu spustošenú, oltár znesvätený, brány vypálené, v nádvoriach rástlo krovie
ako v lese alebo na nejakom vrchu a komôrky boli zborené. Roztrhli si šaty a dali sa do veľkého plaču, sypali si popol na hlavu,
padli tvárou na zem, zatrúbili na signálových poľniciach a volali k nebu. Tu Júda určil mužov, aby bojovali proti tým, čo boli na hrade,
kým nevyčistí svätyňu.
Potom vybral bezúhonných kňazov, oddaných zákonu; i vyčistili svätyňu a poškvrnené kamene vyniesli na nečisté miesto. Keď
rozmýšľali, čo urobiť s oltárom na zápalné obety, ktorý bol znesvätený, napadlo im dobré riešenie: zrúcať ho, aby im raz nebolo
na potupu, že ho poškvrnili pohania. A tak oltár zrúcali a kamene uložili na vhodnom mieste na chrámovom pahorku, kým nepríde
prorok a nerozhodne, čo s nimi. Potom vzali neotesané kamene podľa zákona a postavili nový oltár, taký istý, aký bol prvý.
Postavili aj svätyňu a vnútrajšok domu a posvätili nádvoria. Potom zhotovili nové sväté nádoby a priniesli do chrámu svietnik,
kadidlový oltár a stôl. Na oltári zapálili kadidlo a zažali lampy, čo boli na svietniku, a svietili v chráme. Položili chleby na stôl
a zavesili opony. A tak dokončili všetky práce, na ktoré sa podujali. Dvadsiateho piateho dňa deviateho mesiaca – to je mesiac
Kasleu – stoštyridsiateho ôsmeho roku vstali pred svitaním a priniesli obetu podľa zákona na novopostavenom oltári, ktorý zhotovili
na zápalné obety. Práve v tom istom čase, v ten istý deň, keď ho pohania znesvätili, bol znova posvätený za spevu a hry na citary,
harfy a cimbaly. Všetok ľud padol na tvár, klaňali sa a do neba velebili toho, ktorý im doprial víťazstvo. Osem dní slávili posviacku
oltára, s radosťou prinášali zápalné žertvy a obety chvály a vďaky, priečelie chrámu vyzdobili zlatými vencami a malými štítmi,
obnovili brány a priľahlé miestnosti a porobili na ne dvere. V ľude zavládla mimoriadna radosť, lebo bola odstránená potupa spôsobená
pohanmi.
Júda, jeho bratia a celá izraelská pospolitosť stanovili, že sa má rok čo rok od dvadsiateho piateho dňa mesiaca Kasleu osem dní
s jasotom a radosťou sláviť deň posvätenia oltára.
RESPONZÓRIUM
Z Katechéz svätého biskupa Cyrila Jeruzalemského
Keď sa učíš a vyznávaš vieru, prijímaj a zachovávaj iba tú, ktorú ti teraz Cirkev hlása a všetky Písma podopierajú. Všetci však nemôžu
čítať Písma, lebo jedným bráni v poznaní neskúsenosť, iným zasa nejaká zaujatosť. Aby však duša pre nevedomosť nezahynula,
zhrňujeme celé učenie viery do niekoľkých riadkov vyznania.
A prikazujem ti, aby si mal túto vieru v každom čase ako výstroj na cestu a okrem nej už nijakú inú neprijal, ani keby sme sa my
sami zmenili a hovorili opak toho, čo teraz učíme, ani keby ťa chcel odbojný anjel premenený na anjela svetla uviesť do omylu.
Lebo „keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako ste“ teraz „prijali, nech je prekliaty!“
Aj keď počuješ len jednoduché slová, vieru si zachovaj v pamäti. V príhodnom čase si k jednotlivým článkom vyber výrok
zo Svätého písma. Veď táto skratka viery nebola zostavená tak, ako sa páčilo ľuďom, ale zo všetkých Písem sú vybrané tie
najhlavnejšie časti, ktoré tvoria a dopĺňajú jednotné učenie viery. A ako horčičné semeno obsahuje v malom zrnku veľa konárov,
tak aj táto viera obaľuje niekoľkými slovami ako v lone všetko náboženské poznanie obsiahnuté tak v Starom, ako aj v Novom zákone.
Dajte si teda, bratia, pozor a držte sa podania, ktoré ste teraz prijali, a vpíšte si ho do tabúľ svojho srdca.
Úzkostlivo dbajte na to, aby vás nepriateľ niekde neprekvapil lenivých a nedbalých a neozbíjal vás, aby nejaký bludár neprevrátil
niečo z toho, čo vám bolo odovzdané. Veď viera je ako peniaz, ktorý treba vložiť do banky, čo my teraz robíme. A Boh bude od vás
vyžadovať počet z toho, čo vám zveril. „Zaprisahávam vás,“ ako hovorí Apoštol, „pred Bohom, ktorý všetkému dáva život,
a pred Kristom Ježišom, ktorý dobrým vyznaním vydal pred Ponciom Pilátom svedectvo,“ aby ste túto vieru, ktorá vám bola zverená,
zachovali nepoškvrnenú až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista.
Teraz ti bol odovzdaný poklad života a čo ti Pán zveril, bude vyžadovať v čase svojho zjavenia, „ktoré v pravom čase ukáže
blahoslavené a jediné knieža, Kráľ kráľov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik
z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“. Jemu sláva, česť a vláda na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
Po sviatkoch, ktoré sa nazývajú Turíce, vytiahli proti Gorgiášovi, správcovi Idumey. A vyrazil s troma tisícami pešiakov a so štyristo
jazdcami. Keď sa s nimi zrazil, padlo aj niekoľko židov. Ale istý Dozitej, odvážny jazdec z Bakenorových ľudí, chytil Gorgiáša za plášť
a pevne ho držal, lebo ho chcel zajať živého. Ale vrhol sa naň akýsi trácky jazdec, odťal mu ruku a Gorgiáš ušiel do Marisy.
Ezdrinovi ľudia však dlho bojovali a boli vyčerpaní. Tu Júda vzýval Pána, aby ukázal, že on je pomocník a vodca boja. V reči otcov
začal nahlas spievať hymny, nečakane sa vrhol na Gorgiášových bojovníkov a donútil ich na útek.
Júda zhromaždil vojsko a prišiel do mesta Odollam. Pretože nadchádzal siedmy deň, na tom istom mieste sa očistili podľa obyčaje
a slávili sobotu. Na druhý deň šli Júdovi ľudia, lebo už bol najvyšší čas, pozbierať telá padlých a pochovať ich k rodičom v otcovských
hroboch. Pod odevom všetkých zabitých však našli predmety zasvätené modlám z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým
bolo teda jasné, že pre toto padli.
A tak všetci velebili Pána, spravodlivého sudcu, ktorý odhaľuje skryté veci, a potom sa modlili a prosili, aby sa úplne zabudlo
na spáchaný hriech. A udatný Júda povzbudzoval ľud, aby sa chránili hriechu, keďže na vlastné oči videli, čo sa stalo pre hriech
tých, ktorí padli. Potom urobil po mužoch zbierku a poslal do Jeruzalema okolo dvetisíc drachiem striebra, aby priniesli obetu
za hriechy, lebo veľmi dobre a šľachetne zmýšľal o zmŕtvychvstaní. Veď keby nebol dúfal, že tí, čo padli, vstanú z mŕtvych, bolo
by bývalo zbytočné a márne modliť sa za mŕtvych. A okrem toho bol presvedčený, že tí, čo nábožne zomreli, majú uložený
vynikajúci dar milosti: svätá a nábožná myšlienka. Preto vykonal zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli oslobodení od hriechu.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského
„Čože je človek, že naň pamätáš?“ Aké to nové tajomstvo okolo mňa?! Som malý, a pritom veľký, nízky, a vznešený, smrteľný,
a nesmrteľný, pozemský, a nebeský. Mám byť s Kristom pochovaný a s Kristom vstať z mŕtvych, mám byť Kristovým spoludedičom,
stať sa Božím synom, a tak samým Bohom.
Toto nám naznačuje ono veľké tajomstvo. Toto je pre nás Boh, ktorý kvôli nám prijal ľudskú prirodzenosť a stal sa chudobným,
aby pozdvihol padnuté telo, obrazu priniesol neporušenosť a obnovil človeka, aby sme sa všetci stali jedno v Kristovi, ktorý sa
v nás všetkých stal dokonale všetkým, čím je, aby sme už neboli „muž a žena, barbar a Skýt, otrok a slobodný“, čo sú znaky
a rozdiely tela, lež nosme v sebe iba známku Boha, ktorým a pre ktorého sme boli stvorení, nech nás iba on formuje a stvárňuje,
aby sme sa iba z neho poznali.
A kiežby sme aj boli tým, v čo podľa veľkej dobroty štedrého Boha dúfame. On málo žiada a veľmi veľa dáva teraz i v budúcom
veku tým, ktorí ho s úprimnou vrúcnosťou ducha milujú; nám, ktorí pre svoju lásku k nemu a nádej v neho „všetko znášame
a všetko vydržíme“, za všetko vzdávame vďaky (a slovo vie, že práve toto je veľmi častá zbraň spásy) a odporúčame mu svoju
dušu i duše tých, ktorí akoby boli pripravenejší a prv prešli spoločnou cestou do domova.
Pán a Pôvodca všetkého a najmä tohto stvorenia! Bože, Otec a vodca svojich ľudí! Vládca nad životom a smrťou! Strážca
a dobrodinec našich duší! Ty, ktorý všetko tvoríš a v pravý čas umným Slovom premieňaš, ako sám uznáš vo svojej múdrosti
a tajomnom riadení za dobré, prijmi teraz, prosím, Cézara, ktorý ako prvý z nás odišiel.
A v príhodnom čase prijmi aj nás. Dovtedy riaď náš život v tele, kým to bude osožné. Čiže prijmi nás vtedy, keď budeme bázňou
voči tebe pripravení, a nie zmätení. Aby sme sa v posledný deň neobrátili chrbtom a neboli odtiaľto proti vôli vyrvaní a odvlečení
ako obvykle tí, čo sú oddaní svetu a telu. Ale nech odchádzame ochotne a s radosťou do toho blaženého trvalého života, ktorý
je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi; jemu sláva na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Machabejcov
Keď sa Demeter dopočul, že Nikanor padol so svojím vojskom v boji, rozhodol sa znova poslať do judejskej krajiny Bakchidesa
a Alkima a s nimi pravé krídlo vojska. Tiahli cestou, ktorá vedie do Galgaly, utáborili sa v Masalote v Arbelách, zmocnili sa ho
a pozabíjali mnoho ľudí. V prvom mesiaci stopäťdesiateho druhého roku sa utáborili pri Jeruzaleme. Potom sa však zdvihli a odišlo
dvadsaťtisíc mužov a dvetisíc jazdcov do Bereta. Júda sa utáboril v Elase a tritisíc vybraných mužov s ním. Ale keď uvideli veľké
množstvo vojska, veľmi sa zľakli a mnohí ušli z tábora, takže ich zostalo len osemsto mužov. Keď Júda videl, že sa mu vojsko
rozbehlo a boj naňho doliehal, zovrelo mu srdce, lebo už nemal čas zhromaždiť ich a bol bezradný. Tu povedal tým, čo zostali:
„Poďme, udrime na našich nepriateľov. Možno dokážeme bojovať proti nim.“ Ale oni ho odhovárali: „Nedokážeme, radšej si teraz
zachráňme život. Potom sa vrátime aj s našimi bratmi a budeme bojovať proti nim. Ale nás je málo!“ Júda však povedal: „To nech
je ďaleko, aby sme zutekali pred nimi. a ak prišiel náš čas, zomrime statočne za našich bratov a neuvaľme hanbu na svoju slávu.“
Tu sa vojsko pohlo z tábora a postavilo sa proti nim: Jazdci sa rozdelili na dve časti, prakovníci a lukostrelci išli pred vojskom
a v prvých radoch boli tí najmocnejší. Bakchides bol na pravom krídle. Bojový šík sa približoval z dvoch strán a trúbili na poľniciach.
Ale aj tí, čo boli na Júdovej strane, trúbili na poľniciach. Zem sa chvela od lomozu vojsk a strhol sa boj, ktorý trval od rána až do
večera.
Keď Júda videl, že Bakchides a silnejšia časť vojska je na pravom krídle, zoskupili sa okolo neho všetci odvážni, rozdrvili pravé krídlo
a prenasledoval ich až po vrch Azot. A keď tí, čo boli na ľavom krídle, videli, že pravé krídlo je rozdrvené, pustili sa od chrbta
za Júdom a za tými, čo boli s ním. I rozpútal sa zúrivý boj a padlo veľa ranených na oboch stranách. Padol aj Júda a ostatní utiekli.
Jonatan a Šimon vzali svojho brata Júdu a pochovali ho v hrobe jeho otcov v Modine. Všetok izraelský ľud ho oplakával a veľmi
nariekal. Veľa dní žialili a hovorili: „Ako padol hrdina, ktorý zachraňoval izraelský ľud!“
Ostatné správy o Júdovi, o jeho bojoch, hrdinských činoch, ktoré vykonal, ani o jeho veľkosti nie sú zapísané,
lebo ich bolo veľmi veľa.
RESPONZÓRIUM
Z traktátu svätého biskupa Ambróza O dobre smrti
Apoštol hovorí: „Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ A aby sme vedeli, že v tomto živote jestvuje smrť a dobrá smrť,
povzbudzuje nás, aby „sme nosili na svojom tele Ježišovu smrť; lebo kto bude mať v sebe Ježišovu smrť, ten bude mať vo svojom
tele aj život Pána Ježiša“.
Nech teda v nás účinkuje smrť, aby účinkoval aj život; dobrý život po smrti, čiže dobrý život po víťazstve, dobrý život po boji,
keď už zákon tela nie je schopný odporovať zákonu mysle, keď už nemusíme zápasiť so smrteľným telom, keď je v smrteľnom
tele víťazstvo. A tak sám neviem, či taká smrť nemá väčšiu silu ako život. Iste ma ovplyvňuje autorita Apoštola, ktorý hovorí:
„V nás teda účinkuje smrť, vo vás život.“ Pre koľké národy bola smrť jedného základom života! A tak učí, že tí, čo sú v tomto
živote, majú si žiadať aj takú smrť, aby v našom tele zažiarila Kristova smrť, a aj tú blaženú, v ktorej „náš vonkajší človek chradne,
aby sa náš vnútorný človek obnovil, a náš pozemský dom sa rozpadne“, aby sa nám otvoril nebeský príbytok.
Napodobňuje teda smrť, kto sa vzďaľuje od spoločenstva s týmto telom a oslobodzuje sa od tých pút, o ktorých ti hovorí
Pán prostredníctvom Izaiáša: „Rozviaž putá nespravodlivé, uvoľni povrazy otroctva, zlomených prepusť na slobodu a rozlám
všetky okovy.“
Pán sa teda podrobil smrti, aby prestala vina. Ale aby zasa v smrti nebol koniec prirodzenosti, bolo dané vzkriesenie z mŕtvych:
aby skrze smrť zanikla vina a skrze zmŕtvychvstanie sa zachovala prirodzenosť.
A tak táto smrť je prechodom pre všetko. Treba, aby si stále prechádzal prechodom z porušenia do neporušenosti, od smrteľnosti
do nesmrteľnosti, zo zmätkov do pokoja. Nech ťa teda neráňa slovo smrť, ale nech ťa blažia dobrodenia dobrého prechodu.
Veď čo iné je smrť, ako pochovanie chýb a vzkriesenie čností? A preto aj on hovorí: „Nech zomrie moja duša v dušiach
spravodlivých,“ čiže nech je pochovaná, aby sa vzdala svojich chýb a prijala milosť spravodlivých, ktorí nosia na svojom tele
a na duši Kristovo umieranie.
RESPONZÓRIUM