Žalm 78, 1-39
Božia dobrota a nevera ľudu v dejinách spásy

Toto sa stalo ako predobraz pre nás. (1 Kor 10, 6)

I

Počúvaj, ľud môj, moju náuku, *
    nakloň sluch k slovám mojich úst.
Otvorím svoje ústa v podobenstvách, *
    vyrozprávam starodávne tajomstvá.

Čo sme počuli a poznali †
    a čo nám rozprávali naši otcovia, *
    nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove *
    a zázraky, ktoré urobil.

Jakubovi dal nariadenie *
    a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom, †
    zvestovali svojim synom; *
    majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom, *
    aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela *
    a zachovávali jeho príkazy;
aby neboli ako ich otcovia, *
    vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca, *
    ktorého duch nebol verný Bohu.

Synovia Efraima, obratní lukostrelci, *
    v deň bitky utiekli.
Nezachovávali zmluvu s Bohom *
    a odopreli kráčať podľa jeho zákona.
Zabudli na jeho činy *
    a na zázraky, ktoré im ukázal.
Pred zrakom ich otcov divy vykonal *
    v krajine egyptskej, na pláni taniskej.
Rozdvojil more a previedol ich cezeň, *
    vody postavil ako val.
Vo dne ich viedol oblakom, *
    za noci žiarou ohnivou.
Rozštiepil skalu na púšti *
    a napojil ich vodou ako z prívalu.
Potokom dal vytrysknúť zo skaly *
    a vody nechal ako rieky tiecť.


II

Ale oni proti nemu ďalej hrešili, *
    na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.
Pokúšali Boha vo svojom srdci, *
    dychtivo sa dožadovali pokrmu.
Proti Bohu reptali *
    a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“
A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla *
    a potoky sa rozliali.
„A či on môže aj chlieb dať *
    a svojmu ľudu mäso obstarať?“
Počul to Pán a hnevom zahorel, †
    oheň vzplanul proti Jakubovi *
    a hnev vzkypel proti Izraelovi.
Lebo nedôverovali Bohu *
    a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom *
    a otvoril brány nebies;
a pršala im manna za pokrm *
    a dal im chlieb z neba.
Človek jedol chlieb anjelský; *
    pokrmu im dal dosýta.
Z oblohy vyburcoval vietor východný, *
    svojou mocou priviedol vietor od juhu
a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach, *
    okrídlené vtáky ako morský piesok.
Padali doprostred ich tábora, *
    okolo stanov.
Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru, *
    splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou, *
    ešte mali pokrm v ústach,
keď proti nim vzplanul Boží hnev, †
    popredných mužov pozabíjal *
    a zničil výkvet Izraela.



III

Ale oni ďalej hrešili *
    a neverili v jeho zázraky.
Ich dni ukončil ako dych, *
    ich roky náhlou smrťou.
Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali, *
    obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.
Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc, *
    že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.
No podvádzali ho svojimi ústami, *
    svojím jazykom ho klamali.
Ich srdcia neboli k nemu úprimné, *
    ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval *
    a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil *
    a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.
Veď pamätal, že sú len ľudia, *
    závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.


Žalm 78, 40-72
Božia dobrota a nevera ľudu v dejinách spásy

Toto sa stalo ako predobraz pre nás. (1 Kor 10, 6)

IV

Koľko ráz ho na púšti popudzovali *
    a k hnevu na stepi podnecovali.
Znova a znova pokúšali Boha *
    a roztrpčovali Svätého Izraela.
Už nepamätali na jeho činy, *
    ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

V Egypte urobil svoje znamenia, *
    svoje zázraky na pláni taniskej.
Na krv premenil ich rieky a potoky, *
    že už nemali čo piť.
Zoslal na nich komáre, aby ich štípali, *
    žaby, aby ich trápili.

Ich úrodu vydal húseniciam napospas *
    a kobylkám plody ich námahy.
Vinice im zbil ľadovcom *
    a moruše mrazom.
Ľadovcu vydal ich dobytok, *
    ich čriedy bleskom ohnivým.

Zoslal na nich oheň svojho hnevu, †
    rozhorčenie, hrôzu a strach *
    ako poslov skazy.
Uvoľnil cestu svojmu hnevu, †
    neušetril ich od smrti, *
    ich život vydal moru napospas.
Pobil všetko prvorodené v Egypte, *
    prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.


V

Svoj ľud však ako ovce vyviedol *
    a viedol ako stádo po púšti.
Viedol ich bezpečne a nemali strach, *
    ich nepriateľov však more pokrylo.
A priviedol ich do svojej svätej zeme, *
    na vrch, čo získala jeho pravica.
Pred nimi vyhnal kmene pohanské, †
    meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu *
    a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha, *
    a nezachovávali jeho príkazy.
Odpadávali a boli neverní †
    ako ich otcovia, *
    sklamali ako pokazený luk.
Rozhnevali ho obradmi na výšinách *
    a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

Počul to Boh a rozhneval sa *
    a na Izraela veľmi zanevrel.
Opustil príbytok v Silo, *
    stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.
Vydal svoju silu do zajatia, *
    do rúk nepriateľa svoju nádheru.
Svoj ľud vydal meču napospas *
    a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.
Ich mládencov pohltil oheň, *
    ich panny sa nemohli zasnúbiť.
Kňazi padli pod mečom *
    a ich vdovy nemal kto oplakať.


VI

Pán sa však prebral ako zo spánku, *
    ako hrdina vínom zmorený.
Porazil utekajúcich nepriateľov, *
    pokryl ich večnou potupou.
Zavrhol stánok Jozefov, *
    ani Efraimov kmeň si nezvolil,
lež vyvolil si kmeň Júdov, *
    vrch Sion, ten si obľúbil.
A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, *
    ako zem ktorú upevnil naveky.

A vyvolil si svojho sluhu Dávida, †
    od čriedy oviec ho vyzdvihol, *
    vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud, *
    a Izraela, jeho dedičstvo.
A on ich pásol so srdcom bez úhony *
    a viedol ich rukou skúsenou.



© 1999-2003 Juraj Vidéky