2. februára
OBETOVANIE PÁNA
Sviatok
HYMNUS
Ten, čo dal základy pevninám, moriam dno,
čo vztýčil oblohu a v nebi kraľuje
nad zbormi anjelov, Otcovi poslušný
skromne sa podvolil obradným predpisom,
jak Mojžiš nariadil vo svätom zákone.
V nevinnom náručí nesie ho Mária,
Syna, čo z lásky k nám telom sa zaodial;
perami čistými matersky bozkáva
na ústa Boha i človeka pravého,
toho, čo utvoril všetko, čo jestvuje.
Národom svetlom je, čo žiari na spásu,
ľudu Izraela slávou je vznešenou;
tu voľba dolieha, načim sa rozbehnúť
alebo ku spáse, alebo k záhube,
aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc.
Po veky večité sláva buď Otcovi
i tebe, Ježišu, mocný a láskavý,
aj Duchu Svätému buď česť a poklona;
nech Bohu, Trojici spoločnej podstaty,
aj chvála spoločná bez konca zaznieva. Amen.
Ant. 1On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli.
Ant. 2Vstaň, zažiar, Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba sa zjaví na tebe.
Ant. 3Raduj sa a veseľ sa, nový Sion: lebo prichádza tvoj tichý Kráľ a spasí svoj ľud.
V.
Spomíname, Bože, na tvoje milosrdenstvo.
R.
Uprostred tvojho chrámu.
Z Knihy Exodus
Pán povedal Mojžišovi: „Zasväť mi všetko prvorodené, čo u synov Izraela otvára lono matky, tak z ľudí, ako aj z dobytka; lebo to všetko
je moje.“
A Mojžiš povedal ľudu: „Keď ťa Pán vovedie do krajiny Kanaánčanov, ako prisahal tebe i tvojim otcom, a dá ti ju, oddelíš Pánovi všetko,
čo otvára lono matky, aj prvorodené z tvojho dobytka; všetko, čo budeš mať mužského rodu, zasvätíš Pánovi. Prvorodené osľa vymeníš
ovcou. Ak ho nevykúpiš, zabiješ ho. Ale každého prvorodeného človeka zo svojich synov vykúpiš peniazmi.
Keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta: ,Čo to znamená?‘, odpovieš mu: ,Pán nás vyviedol silnou rukou z Egypta, z domu otroctva.
Lebo keď sa faraón zatvrdil a nechcel nás prepustiť, Pán pobil všetko prvorodené v egyptskej krajine, od prvorodeného z človeka až
po prvorodené z dobytka. Preto obetujem Pánovi všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, a vykupujem všetkých svojich prvorodených
synov.‘ A to bude ako znamenie na tvojej ruke a ako pamätný prívesok medzi tvojimi očami; lebo Pán nás silnou rukou vyviedol z Egypta.“
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Sofrónia
Bežme v ústrety Kristovi všetci, čo tak nábožne slávime a uctievame jeho tajomstvo, poďme všetci ochotne. Nech niet nikoho, kto by sa
nezúčastnil na stretnutí, nikoho, kto by nechcel niesť svetlo.
A svetlo sviec zväčšíme tým, že ukážeme božský jas toho, ktorý prichádza, od ktorého má všetko svoj lesk, lebo on rozháňa zlé temnoty
a záplavou večného svetla všetko osvecuje, ale aj a predovšetkým tým, že urobíme celkom viditeľným jas duše, lebo s ním musíme ísť
v ústrety Kristovi.
Veď ako Božia Matka a neporušená Panna niesla v náručí pravé svetlo a prišla na pomoc tým, čo ležali vo tme, tak máme aj my, osvietení
jeho lúčmi, niesť v rukách svetlo viditeľné všetkým a ponáhľať sa v ústrety tomu, ktorý je pravým svetlom.
Veď „svetlo prišlo na svet“ a osvietilo zem zahalenú tmou a „navštívil nás Vychádzajúci z výsosti“ a zažiaril tým, čo sedeli vo tme - to je
naše tajomstvo. Preto kráčame s lampami v rukách, preto nesieme svetlá a schádzame sa tu. Vyjadrujeme tým, že nám zažiarilo svetlo,
a tiež prisviedčame jasu, ktorý budeme mať od neho. Preto bežme spolu, poďme všetci v ústrety Bohu.
Prišlo ono pravé svetlo, „ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet“. Nechajme sa teda, bratia, všetci osvietiť,
nechajme sa všetci ožiariť.
Nech nik z nás neostane nezasiahnutý touto žiarou a nech niet ani jedného, koho by zaliala, a zostal by vo tme. Ale vyjdime všetci žiariaci.
Poďme mu spolu v ústrety všetci, ktorých osvietil. Vezmime so starcom Simeonom ono jasné a večné svetlo, plesajme s ním z celého srdca
a spievajme hymnus vďaky Bohu a Otcovi svetla, ktorý poslal pravé svetlo, zahnal temnotu a dal zažiariť nám všetkým.
Veď skrze neho sme aj my uvideli Božiu spásu, ktorú pripravil pred tvárou všetkých národov a zjavil na slávu nás, nového Izraela, a hneď
sme boli oslobodení od onej starej a temnej viny aj od pút terajšieho života ako Simeon, keď uvidel Krista.
Aj my sme vierou objali Krista, ktorý prišiel z Betlehema k nám, a stali sme sa Božím ľudom z pohanov (veď on je Božia a Otcova spása);
očami sme uvideli Boha, ktorý sa stal telom, a odkedy sme hľadeli na Božiu prítomnosť a vzali sme ju do náručia ducha, voláme sa novým
Izraelom, slávime ju výročným sviatkom a nikdy ju nenecháme upadnúť do zabudnutia.
RESPONZÓRIUM
3. februára
SV. BLAŽEJA, BISKUPA A MUČENÍKA
Z Rečí svätého biskupa Augustína
„Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ Pozrite, ako Pán slúžil, pozrite, akými
služobníkmi nám prikázal byť. Položil „svoj život ako výkupné za mnohých“: vykúpil nás.
Kto z nás je schopný vykúpiť niekoho? Jeho krvou, jeho smrťou sme vykúpení zo smrti; ležali sme porazení a jeho poníženosť nás vzpriamila.
Ale aj my máme prispieť svojou čiastočkou jeho údom, lebo sme sa stali jeho údmi: on je hlava, my sme telo.
Aj apoštol Ján nás vo svojom liste upozorňuje na príklad Pána, ktorý povedal: „Kto bude chcieť byť medzi vami veľkým, bude vaším sluhom.
Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ A nabáda nás napodobňovať ho:
„Kristus položil za nás život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“
Aj sám Pán sa po zmŕtvychvstaní pýtal: „Peter, máš ma rád?“ On odpovedal: „Mám ťa rád.“ Pýtal sa ho to trikrát a on trikrát povedal to isté.
A Pán zakaždým povedal: „Pas moje ovce.“
Čím mi ukážeš, že ma máš rád, ak nie tým, že budeš pásť moje ovce? Čo mi chceš dať tým, že ma máš rád, keď všetko očakávaš odo mňa?!
Máš teda čo robiť, ak ma miluješ: Pas moje ovce.
A toto raz, druhý raz i tretí raz: „Máš ma rád? Mám ťa rád. Pas moje ovce." Trikrát zaprel zo strachu, trikrát vyznal z lásky.
A keď mu Pán tretí raz zveril svoje ovce, po jeho odpovedi, v ktorej vyznal lásku a odsúdil a zahnal strach, hneď dodáva: „Keď si bol mladý,
sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou
oslávi Boha.“ Zvestoval mu jeho kríž, predpovedal mu jeho utrpenie.
Sem teda mieril Pán, keď hovoril: „Pas moje ovce“: trp za moje ovce.
RESPONZÓRIUM
SV. OSKÁRA, BISKUPA
Z dekrétu Ad gentes Druhého vatikánskeho koncilu o misijnej činnosti Cirkvi
Hoci každý Kristov učeník je podľa svojich možností povinný šíriť vieru, Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých, ktorých
sám chce, aby boli s ním a aby ich posielal kázať pohanom.
Preto prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý rozdeľuje charizmy na všeobecný úžitok, ako chce, roznecuje v srdciach jednotlivcov misijné
povolanie a v Cirkvi vzbudzuje inštitúcie, ktoré sa osobitne venujú evanjelizácii, čo je všeobecnou úlohou celej Cirkvi.
Lebo tí, čo sú obdarení žiadúcimi prirodzenými sklonmi a potrebnými vlohami a nadaním a sú pripravení podujať sa na misijné dielo, tak
domorodci ako aj cudzinci: kňazi, rehoľníci i laici, sú vyznačení osobitným povolaním. Poslaní zákonitou autoritou idú s vierou a poslušnosťou
k tým, čo sú ďaleko od Krista. Ako služobníci evanjelia sú oddelení na dielo, na ktoré boli povolaní, „aby sa pohania stali príjemnou obetou,
posvätenou v Duchu Svätom“.
Ale keď Boh volá, človek mu má odpovedať tak, že sa neradí s telom a krvou, lež celý sa zasvätí dielu evanjelia. No túto odpoveď nie je
nik schopný dať bez podnetu a pomoci Ducha Svätého.
Veď misionár vstupuje do života a poslania toho, ktorý „sa zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“. Preto musí byť odhodlaný
vytrvať cez celý život vo svojom povolaní, zrieknuť sa seba a všetkého, čo doteraz vlastnil, a musí sa stať všetkým pre všetkých.
Keď zvestuje evanjelium medzi pohanmi, má smelo zvestovať Krista, ktorého je vyslancom, aby mal v ňom odvahu hovoriť, ako je povinný
a nehanbil sa za pohoršenie kríža.
Nech ide v šľapajach svojho Majstra, tichý a pokorný srdcom, aby ukazoval, že jeho jarmo je príjemné a bremeno ľahké.
Nech žije naozaj podľa evanjelia vo veľkej trpezlivosti, v zhovievavosti, v dobrote, v nepokryteckej láske, a tým vydáva svedectvo
svojmu Pánovi, ak treba, až po vyliatie krvi.
Od Boha dostane silu a odvahu spoznať, že v mnohých skúškach súženia a v krajnej chudobe je veľká radosť.
RESPONZÓRIUM
SV. AGATY, PANNY A MUČENICE
Spomienka
Z Reči svätého biskupa Metoda Sikulského na svätú Agatu
Ako viete, milí poslucháči, na toto miesto nás všetkých zhromaždila výročná spomienka na svätú mučenicu. Na mučenicu z dávnych čias
a významnú pre jej vynikajúci zápas, ale aj nám blízku pre Božie zázraky, ktorými akoby teraz zápasila a denne získavala víťazný veniec
a ozdobu slávy.
Je pannou, lebo sa zrodila zo Slova nesmrteľného Boha (ktoré aj pre mňa okúsilo smrť na svojom tele), z Božieho, od Otca nerozdielneho
Syna, ako hovorí teológ Ján: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“
Teda panna, ktorá vás pozvala na našu svätú hostinu, je žena sväto zasnúbená jednému mužovi, Kristovi, aby som použil slová apoštola
Pavla o manželskom spojení.
Táto panna si vo svetle svedomia zafarbila a prizdobila pery, tvár a jazyk farbou krvi pravého Božieho Baránka a ustavičným premýšľaním
rozvíjala a v srdci nosila smrť svojho oddaného milého, akoby bol iba teraz zmáčaný krvou. A ak nielenže rúcho jej vyznania nieslo
nezmazateľný purpurový znak hlboko vsiaknutej Kristovej krvi, ale aj budúcim pokoleniam odovzdala poklady panenskej výrečnosti
svojou pôvabnou farbou a nevyčerpateľným tokom slov.
Ju naozaj dobrú, veď je Božím podielom, sám prameň dobroty, Boh, postúpil a dal do daru jej Ženíchovi a potom aj nám účasťou
na dobre, ktorému silou a významom zodpovedá jej meno Agata.
Veď čo je blahodarnejšie než najvyššie dobro?! A kto nájde niečo hodné väčšej oslavy ako Agatu?! Agata, ktorej dobrota sa zhoduje
s menom a so samou skutočnosťou! Agata, ktorá si vynikajúcimi činmi získava dobré meno a v tomto mene znamenite ukazuje svoje činy!
Agata, ktorá už svojím menom tak priťahuje, že k nej všetci priam utekajú, a ona aj svojím príkladom učí, aby sa všetci s ňou bez meškania
usilovali o pravé dobro, ktorým je iba Boh.
RESPONZÓRIUM
6. februára
SV. PAVLA MIKIHO A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Spomienka
Z Dejín mučeníctva svätého Pavla Mikiho a jeho spoločníkov, ktoré napísal súveký autor
Keď postavili kríže, bolo neobyčajné vidieť, akí boli všetci statoční, k čomu ich povzbudzoval aj otec Pásius, aj otec Rodriguez. Otec komisár
sa ani nepohol a oči mal uprené na nebo. Brat Martin na vyjadrenie vďačnosti Božej dobrote spieval niektoré žalmy a pridával verš:
„Do tvojich rúk, Pane.“ Aj brat František Blancus jasným hlasom vzdával vďaky Bohu. Brat Gonsalvo zvýšeným hlasom prednášal modlitbu
Pána a anjelské pozdravenie.
Keď náš brat Pavol Miki videl, že je na najčestnejšej tribúne, akú kedy mal, vyjavil najprv okolostojacim, že je Japonec a že patrí do
Spoločnosti Ježišovej, že umiera pre ohlasovanie evanjelia a ďakuje Bohu za také veľké dobrodenie. Potom dodal: „Keďže som sa dostal
až sem, myslím si, že medzi vami niet nikoho, kto by bol presvedčený, že chcem zamlčať pravdu. A tak vám vyhlasujem, že niet inej cesty
k spáse, iba tá, ktorej sa držia kresťania. A keďže ona ma učí odpúšťať nepriateľom a všetkým, čo mi ublížili, rád odpúšťam kráľovi
a všetkým, čo sú zodpovední za moju smrť, a prosím ich, aby prijali kresťanský krst.“
Potom obrátil zrak k spoločníkom a začal im dodávať odvahu do tohoto posledného zápasu. Priam radosť sa zračila na tvári všetkým,
ale najmä Ľudovítovi. Keď naňho iný kresťan zavolal, že čoskoro bude v raji, radostným pohybom prstov a celého tela obrátil na seba
pozornosť všetkých prítomných.
Anton, ktorý bol na kraji vedľa Ľudovíta, uprel oči na nebo, vzýval najsvätejšie mená Ježiš a Mária a potom zaspieval žalm: „Chváľte,
služobníci, Pána,“ ktorý sa naučil na katechetickej náuke v Nagasaki, kde sa dbá na to, aby sa chlapci naučili niektoré žalmy spamäti.
Iní s rozjasnenou tvárou opakovali: „Ježiš, Mária!“ Niektorí opätovne povzbudzovali okolostojacich, aby žili, ako je dôstojné kresťana.
Týmito a inými podobnými činmi dokazovali, že sú pripravení zomrieť.
Tu začali štyria kati vyťahovať z pošiev dlhé nože (aké používajú Japonci). Pri pohľade na ne všetci veriaci hrôzou vykríkli: „Ježiš, Mária!“
ba čo viac, nasledoval žalostný plač, ktorý musel preniknúť do samého neba. Kati ich potom všetkých veľmi rýchlo jednou alebo dvoma
ranami usmrtili.
RESPONZÓRIUM
8. februára
SV. HIERONYMA EMILIANIHO
Z listu svätého Hieronyma Emilianiho spolubratom
Milovaní bratia v Kristovi a synovia Spoločnosti služobníkov chudobných!
Váš úbohý otec vás pozdravuje a povzbudzuje vás, aby ste vytrvali v láske ku Kristovi a vo vernom zachovávaní kresťanského zákona,
ako som vám to ukázal skutkom i slovom, keď' som bol medzi vami, aby bol Pán oslávený mojím prostredníctvom vo vás.
Naším cieľom je Boh, prameň všetkého, čo je dobré, a my máme iba jemu dôverovať a ničomu inému, ako to hovoríme v našej modlitbe.
Náš Pán je dobrotivý. Chce vám dať väčšiu vieru (bez ktorej, ako hovorí evanjelista, Kristus nemôže urobiť veľa znamení) a chce vyslyšať
vašu modlitbu. Rozhodol sa použiť vás, chudobných, týraných, sužovaných, unavených a všetkými opovrhovaných, ba zbavených aj mojej
telesnej prítomnosti, nie však ducha vášho úbohého, milovaného a milujúceho otca.
Prečo vás chcel mať takých, vie iba on sám. Môžeme však vybadať tri dôvody. Ponajprv vám náš zvelebený Pán pripomína, že vás chce
pripočítať k svojim milovaným synom, ak vytrváte na jeho cestách. Lebo tak zaobchodil so svojimi priateľmi a urobil ich svätými.
Druhý dôvod je ten, že chce dosiahnuť, aby ste čoraz viac dôverovali iba jemu a nikomu inému, lebo, ako som povedal, Boh nepôsobí
v nikom, kto odmieta vložiť celú svoju vieru a nádej iba do neho, zato však zalial plnosťou lásky tých, čo mali veľkú vieru a nádej, a urobil im
veľké veci. Preto ak budete vyzbrojení vierou a nádejou, urobí vám veľké veci ten, ktorý povyšuje ponížených. A tak keď vám vezme mňa
alebo kohokoľvek iného, koho máte radi, postaví vás pred voľbu dvoch možností: buď zanecháte vieru a bránite sa k veciam tohto sveta,
alebo vytrváte vo viere, a tak sa osvedčíte pred Bohom.
A tretí dôvod: Boh vás chce vyskúšať ako zlato v peci. Aj zo zlata nečistotu strávi oheň, dobré zlato však zostane a stúpne na cene.
Takisto robí Boh s dobrým služobníkom, ktorý dúfa a v súženiach pevne ostáva v ňom. Boh ho pozdvihne a to, čo z lásky k nemu opustil,
nahradí mnohonásobne v tomto veku a v budúcom mu dá večný život.
Takto zaobchodil so všetkými svätými. Tak urobil s izraelským ľudom po jeho utrpení v Egypte: nielenže ho odtiaľ vyviedol veľkými
znameniami a kŕmil ho mannou na púšti, ale daroval mu aj zasľúbenú zem. Ak teda budete aj vy vo viere pevne odolávať pokušeniam,
Pán vám daruje pokoj a odpočinok časný v tomto veku a trvalý v budúcom.
RESPONZÓRIUM
10. februára
SV. ŠKOLASTIKY, PANNY
Spomienka
Z Dialógov svätého pápeža Gregora Veľkého
Školastika, sestra svätého Benedikta, bola od útleho detstva zasvätená všemohúcemu Pánovi a chodievala raz do roka k bratovi.
Boží muž za ňou vychádzal na majetok kláštora neďaleko od brány.
V ktorýsi deň prišla ako zvyčajne a jej ctihodný brat zostúpil k nej so svojimi žiakmi. Celý deň oslavovali Boha a viedli sväté rozhovory.
A keď sa už zniesla nočná tma, spoločne si zajedli.
Sväté rozhovory sa potom pretiahli do neskorých hodín a svätá rehoľníčka ho prosila: „Prosím Ťa, neopúšťaj ma túto noc a rozprávajme
sa o radostiach nebeského života až do rána.“ On jej odpovedal: „Čo to hovoríš, sestra? V nijakom prípade nemôžem ostať mimo cely!“
Keď svätá rehoľníčka počula bratove odmietavé slová, položila zopäté ruky na stôl, hlavu sklonila na ruky a vzývala všemohúceho Pána.
Keď hlavu zo stola zdvihla, spustilo sa také blýskanie a hrmenie a taký lejak, že ani ctihodný Benedikt ani bratia, čo s ním boli, nemohli
čo len nohu vytiahnuť z miesta, kde spolu sedeli.
Tu začal Boží muž nariekať: „Nech sa nad Tebou zmiluje všemohúci Boh, sestra. Čo si to urobila?“ Ona mu odpovedala: „Prosila som teba,
a ty si ma nechcel počuť. Prosila som svojho Boha a on ma vyslyšal. Teraz teda choď von, ak môžeš; opusť ma a vráť sa do kláštora!“
A on, čo nechcel ostať dobrovoľne, zostal na mieste proti svojej vôli. A tak prebdeli celú noc a sýtili sa navzájom svätým rozhovorom
o duchovnom živote.
A nečudo, že žena bola silnejšia ako on, lebo podľa Jánovho výroku „Boh je láska“ bolo naozaj spravodlivé, aby viac dosiahla ona, lebo
viac milovala.
O tri dni nato, keď bol Boží muž v cele a pozdvihol oči k nebu, videl dušu svojej sestry, ako vychádza z tela a v podobe holubice preniká do tajomných nebeských výšin. Naplnený radosťou nad jej veľkou slávou vzdával vďaky všemohúcemu Bohu chválospevmi a hymnami. Potom poslal bratov, aby priniesli jej telo do kláštora a uložili ho do hrobu, ktorý si pripravil pre seba.
A tak ani hrob nerozdelil telá tých, ktorých duch bol vždy zjednotený v Bohu.
RESPONZÓRIUM
11. februára
PREBL. PANNY MÁRIE LURDSKEJ
Z listu svätej panny Márie Bernadety Soubirousovej
Keď som sa istého dňa vybrala s dvoma dievčatami zbierať drevo na breh rieky Gavy, začula som akýsi šelest. Obzrela som sa k lúke,
ale videla som, že stromy sa nehýbu. Preto som zdvihla hlavu a pozrela som sa na jaskyňu. Videla som tam paniu v bielom odeve:
mala oblečené snehobiele šaty, prepásaný modrý pás a na oboch nohách mala svetložltú ružu, takej istej farby, ako bol jej ruženec.
Keď som to uvidela, pretrela som si oči v domnení, že sa mýlim. Rukou som siahla do vrecka a našla som tam ruženec. Chcela som
urobiť znamenie kríža, no nevládala som zdvihla ruku k čelu, celkom mi ovisla. Ale keď Pani urobila znamenie kríža, pokúsila som sa
o to chvejúcou sa rukou aj ja a podarilo sa mi to. začala som sa modliť ruženec; aj Pani posúvala zrnká na svojom ruženci, ale perami
nepohla. Len čo som ruženec skončila, zjavenie zmizlo.
Opýtala som sa oboch dievčat, či niečo videli. Tvrdili, že nie, a pýtali sa ma, čo by som im o tom mohla povedať. Povedala som im,
že som videla Paniu v bielom odeve, ale že neviem, kto to bol, naliehala som na ne, aby o tom mlčali. Ony ma potom prehovárali, aby
som sa ta nevracala. Ja som však odmietla a v nedeľu som sa ta vrátila, lebo som cítila vnútorné volanie.
Tá Pani sa mi až na tretí raz prihovorila a pýtala sa, či by som ta chcela chodiť pätnásť dní. Odpovedala som, že chcem. Ona potom
dodala, že mám vyzvať kňazov, aby tam dali postaviť kaplnku. Potom mi kázala napiť sa z prameňa. Keďže som nijaký prameň nevidela,
išla som k rieke Gave. Ale ona naznačila, že nehovorí rieke, a prstom ukázala na prameň. Keď som ta prišla, našla som iba trochu
špinavej vody. Siahla som rukou, ale nemohla som nič nabrať. Preto som začala hrabať, až som konečne mohla nabrať trochu vody.
Trikrát som ju vyliala a štvrtý raz som sa jej mohla napiť. Potom sa zjavenie rozplynulo a ja som odišla.
Pätnásť dní som ta chodila a Pani sa mi zjavovala každý deň okrem jedného pondelka a jedného piatku. Opätovne mi prikazovala,
že mám povedať kňazom, aby tam dali postaviť kaplnku, že sa mám umyť v prameni a že sa mám modliť za obrátenie hriešnikov.
Viac ráz som sa jej pýtala, kto je, ale ona sa iba milo usmiala. Až naposledy mi so zdvihnutými rukami a očami upretými na nebo povedala,
že je Nepoškvrnené Počatie.
Počas tých pätnástich dní mi vyjavila aj tri tajomstvá, no zakázala mi prezradiť ich niekomu, čo som verne až doteraz zachovala.
RESPONZÓRIUM
14. februára
SV. CYRILA, MNÍCHA, A SV. METODA, BISKUPA
Spomienka
V Európe sviatok svätých patrónov.
Na Slovensku sa slávi 5. júla ako slávnosť
Zo slovienskeho Života Konštantína
Konštantín Cyril, zavalený množstvom práce, ochorel. Po mnohých dňoch choroby mal Božie zjavenie a začal spievať:
„Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaradoval sa môj duch a zaplesalo moje srdce.“
I obliekol si posvätné rúcha, bol v nich celý ten deň, radoval sa a hovoril: „Odteraz už nie som ani sluhom cisára, ani nijakého
iného človeka na zemi, ale iba sluhom všemohúceho Boha. Nebol som a teraz som a budem naveky. Amen.“ Na druhý deň si
obliekol sväté rehoľné rúcho, pridal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. A v tomto rúchu ostal päťdesiat dní.
A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil:
„Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje,
vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš
moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu.
Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty,
urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je
to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je
milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich
krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“
I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných
nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“
A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný.
Tu Apoštolský rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách
a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.
RESPONZÓRIUM
17. februára
SIEDMICH SVÄTÝCH ZAKLADATEĽOV REHOLE SLUŽOBNÍKOV PANNY MÁRIE
Z Legendy o vzniku rehole Služobníkov Panny Márie
Bolo sedem mužov, hodných veľkého uznania a cti, ktorých naša Pani združila ako sedem hviezd. Zjednotením ich duše i tela položila základ
svojej rehole a rehole svojich služobníkov.
Keď som vstúpil do našej rehole, nenašiel som z nich nažive už nikoho okrem jedného, ktorý sa volal brat Alexej. Naša Pani sa rozhodla
uchrániť tohoto brata Alexeja od telesnej smrti až do našich čias, aby sme z jeho rozprávania poznali začiatky našej rehole. Život
spomenutého brata Alexeja bol taký, ako som sa sám mohol presvedčiť na vlastné oči vidieť, že nielen povzbudzoval svojím príkladom
tých, čo boli s ním, ale aj potvrdzoval stupeň dokonalosti a spomínanej nábožnosti svojej a svojich spoločníkov.
Ich životný stav predtým, ako začali žiť v spoločenstve, sa vyznačoval týmito štyrmi znakmi: Prvý sa týkal vzťahu k Cirkvi. Niektorí
z nich ešte neboli viazaní manželstvom, lebo sa rozhodli zachovať trvalé panenstvo a čistotu, iní boli už ženatí a ostatní boli uvoľnení
z manželstva smrťou manželky.
Druhý sa týkal ich občianskej úspešnosti. Založili si ju na obchode a výmene pozemských dobier podľa obchodných pravidiel. No len čo
našli veľmi cennú perlu, teda našu rehoľu, nielenže rozdali všetko, čo mali, chudobným, ale aj seba samých odovzdali s radostnou ochotou
Bohu a Panej, aby im čo najvernejšie slúžili.
Tretí sa týkal ich uznania a úcty voči našej Panej. Veď vo Florencii bola už veľmi dávno založená spoločnosť na počesť Panny Márie,
ktorá si pre svoje dlhé trvanie a pre veľký počet a svätosť mužov i žien získala medzi všetkými ostatnými titul Veľkej a volali ju osobitne
„Veľká spoločnosť našej Panej“. Z nej vyšlo aj sedem spomenutých mužov s veľkou láskou voči našej Panej už predtým, ako začali žiť
v spoločenstve.
Štvrtý znak zahrnoval ich duchovnú dokonalosť. Milovali Boha nadovšetko a tým, že všetko, čo robili, usmerňovali podľa správneho
poriadku na neho, uctievali ho vo všetkých svojich myšlienkach, slovách i skutkoch.
Keď sa potom z Božieho vnuknutia a na osobitný pokyn našej Panej pevne rozhodli, že sa zhromaždia a budú žiť spoločne, usporiadali
svoje domy a rodiny: rodinám nechali to najpotrebnejšie a zvyšok rozdali chudobným. Potom si vyhľadali rozvážnych mužov príkladného
života a odhalili im svoj úmysel.
A tak vystúpili na vrch Senario a na jeho temene si postavili primeraný domček, presťahovali sa doň a začali spoločne bývať.
Tam sa začali zamýšľať nad tým, že ich úlohou je nielen dosiahnuť svätosť, ale aj pridružovať k sebe iných, a tak rozširovať novú rehoľu,
ktorú naša Pani začala prostredníctvom nich. Preto sa zariadili tak, aby mohli pribrať k sebe bratov. Niekoľkých aj prijali, a tak založili
našu rehoľu. Tú však v prvom rade vybudovala naša Pani; postavená bola na pokore našich bratov, vytvorená ich svornosťou
a udržiavaná ich chudobou.
RESPONZÓRIUM
21. februára
SV. PETRA DAMIANIHO, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z Listov svätého biskupa Petra Damianiho
Milovaný, prosil si ma, aby som ti napísal a poslal slová útechy a láskavými pripomienkami potrel balzamom tvoju dušu, ubolenú od toľkých
úderov, ktoré na teba doliehajú.
Ale ak tvoj zmysel pre múdrosť nespí, útechu máš na dosah ruky. Veď samy slová, ktorými ťa Boh poúča ako syna, bez akejkoľvek
pochybnosti dokazujú, že máš dosiahnuť dedičstvo. Lebo čo je jasnejšie ako tento výrok: „Syn môj, keď sa chystáš slúžiť Bohu,
upevni sa v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku“?
A tak kde je bázeň a spravodlivosť, tam akákoľvek tvrdá skúška nie je otrockým trápením, ale otcovskou výchovou.
Preto keď svätý Jób uprostred boľavých úderov povedal: „Kiež by ma rozmliaždil ten, čo ma začal, kiež by vystrel ruku a podťal ma,“
hneď dodal: „Ešte aj to mi je útechou, že keď ma kvári bolesťou, nešetrí.“
Pre Božích vyvolencov je veľkou útechou práve Boží úder, lebo krátkym utrpením, ktoré podstúpia, nadobúdajú silu, v ktorej krokmi
pevnej nádeje dosiahnu slávu nebeskej blaženosti.
Veď aj zlatník bije kladivom na zlato, aby z neho dostal von nečistotu, a pilníkom ho usilovne obrusuje, aby sa žila jagavého kovu leskla
žiarivejšie. „Nádoby hrnčiara skúša pec a spravodlivých ľudí skúška súženia.“ Preto aj svätý Jakub hovorí: „Bratia, pokladajte to len
za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky.“
Právom sa teda môžu radovať tí, ktorých tu za ich hriechy stíha časné súženie a za dobré skutky, ktoré konali, očakáva v nebi večná odmena.
Preto, drahý a milovaný brat, nech ti myseľ neudúša zúfalstvo, nech neprepukne nárek a šomranie, nech ťa nepohltí zármutok a žiaľ,
nech ťa malomyseľnosť nevyvedie z rovnováhy, keď na teba doľahnú údery, keď ťa karhajú biče nebeskej výchovy, ale nech sa stále
zračí jas na tvojej tvári, radosť v mysli a vďaka na tvojich ústach.
Lebo Božie riadenie si zasluhuje chválu; ak Boh bičuje svojich za istý čas, to aby ich zachránil pred večným trestom. On pritláča preto,
aby pozdvihol, reže, aby uzdravil, zráža, aby povýšil.
Týmito a inými svedectvami Svätého písma, milovaný, posilňuj svoju myseľ v trpezlivosti a pokojne očakávaj radosť po smútku.
Do tejto radosti nech ťa povzbudzuje nádej, láska nech roznecuje nadšenie, aby duch vo svätom opojení zabudol na to, čo naň zvonka
dolieha, a pritom rástol a smeroval k tomu, o čom rozjíma.
RESPONZÓRIUM
22. februára
KATEDRA SV. PETRA, APOŠTOLA
Sviatok
HYMNUS
Ty, dobrý pastier, Peter, buď vždy láskavý
K prosbám prosiacich a okovy našich vín
tou mocou rozviaž, ktorú Kristus tebe dal,
aby si slovom nebo zavrel, otváral.
Buď večná sláva najsvätejšej Trojici.
Jej moc nad všetkým každý z nás nech chváli, ctí.
Boh jeden v Trojici nás riadi, spravuje;
Od vekov, teraz i naveky kraľuje. Amen.
Ant. 1Peter povedal: Ježiša, ktorého ste vy zavraždili, Boh vzkriesil z mŕtvych a povýšil v sláve.
Ant. 2Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky.
Ant. 3Zahalil ich jasný oblak a bolo počuť Otcov hlas: Toto je môj milovaný Syn.
V.
Pane, a ku komu by sme išli?
R.
Ty máš slová večného života.
Zo Skutkov apoštolov
Apoštoli a bratia v Judei sa dopočuli, že aj pohania prijali Božie slovo. Keď Peter prišiel do Jeruzalema, tí, čo boli z obriezky, mu dohovárali:
„Vošiel si k neobrezancom a jedol si s nimi!“
Peter im začal rad-radom vysvetľovať: „Bol som v meste Joppe, modlil som sa a vo vytržení som mal videnie: Akási nádoba, ako veľké
prestieradlo, spúšťané za štyri rohy, zostupovala z neba a prišla až ku mne. Keď som pozorne do nej pozrel, videl som pozemské štvornožce
a divú zver, plazy a nebeské vtáctvo. A počul som aj hlas, ktorý mi hovoril: ,Peter, vstaň, zabíjaj a jedz!‘ No ja som povedal:
,Nijakým činom, Pane, veď poškvrnené a nečisté nevošlo nikdy do mojich úst!‘ Ale hlas mi druhý raz povedal z neba: ,Čo Boh očistil,
ty nenazývaj poškvrneným.‘ To sa opakovalo tri razy a všetko sa zasa zdvihlo do neba. Hneď nato zastali pri dome, v ktorom sme boli,
traja muži, vyslaní ku mne z Cézarey. A Duch mi povedal, aby som šiel bez váhania s nimi. So mnou šli aj títo šiesti bratia a vošli sme
do domu toho muža. On nám rozpovedal, ako videl vo svojom dome anjela, ktorý stál a hovoril: ,Pošli do Joppe a zavolaj Šimona
s prímením Peter; on ti povie slová, v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom.‘ Keď som potom začal hovoriť, zostúpil na nich Duch Svätý,
tak ako na začiatku na nás. Vtedy som si spomenul na Pánovo slovo, ako hovoril: ,Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Duchom Svätým.‘
Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?“
Keď to počuli, uspokojili sa a oslavovali Boha, hovoriac: „Teda Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život.“
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého
Z celého sveta je iba Peter vyvolený, aby stál na čele všetkých povolaných národov, všetkých apoštolov a všetkých Otcov Cirkvi.
Hoci je v Božom ľude mnoho kňazov a mnoho pastierov a ako prvý ich riadi Kristus, predsa ich všetkých v pravom zmysle riadi Peter.
Milovaní, Božia priazeň dala tomuto mužovi veľkú a obdivuhodnú účasť na svojej moci. A ak chcela, aby ostatní predstavení mali
s ním niečo spoločné, neodoprela im to, ale dala skrze Petra.
Pán sa pýta všetkých apoštolov, čo si o ňom ľudia myslia. A oni odpovedajú rovnako, kým oznamujú neistotu, pochádzajúcu z ľudskej
nevedomosti.
Ale keď majú učeníci povedať, čo si myslia oni, prvý vyznáva Pána ten, ktorý je prvý v apoštolskej hodnosti. Hovorí: „Ty si Mesiáš,
Syn živého Boha.“ A Ježiš mu odpovedá: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je
na nebesiach.“ To znamená: Preto si blahoslavený, lebo ta poučil môj Otec, lebo ťa neoklamala nijaká ľudská domnienka, ale viedlo
ťa nebeské vnuknutie. Lebo ma tebe nezjavilo ani telo ani krv, ale ten, ktorého jednorodeným Synom som.
Potom pokračuje: „A ja ti hovorím,“ to je: Ako ti môj Otec zjavil moje božstvo, tak ti ja oznamujem tvoje vyznačenie. „Ty si Peter,“ to jest,
ja som neporušiteľná Skala, ja som „uholný kameň, ktorý z oboch urobil jedno,“ ja som základ, okrem ktorého nemôže nik položiť iný základ;
ale aj ty si skala, lebo moja sila ti dáva pevnosť, aby si mal svojou účasťou spoločné so mnou to, čo mne prináleží vlastnou mocou.
„A na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Chce povedať: Na tejto sile postavím večný chrám a na pevnosti
tejto viery bude stáť vznešená budova mojej Cirkvi, ktorá bude siahať do neba.
Toto vyznanie pekelné brány nezadržia, putá smrti ho nezviažu, lebo tento hlas je hlas života. A ako svojich vyznavačov vynáša do neba,
tak zasa popieračov hrúži do pekla.
Preto hovorí svätému Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš
na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Právo na túto moc prešlo aj na ostatných apoštolov a možnosť rozhodovať na základe tohoto ustanovenia postúpila na všetkých
predstavených Cirkvi. Ale nie nadarmo sa zveruje jednému, čo dostávajú všetci. A Petrovi sa to osobitne zveruje preto, že Peter je
postavený za vzor všetkým predstaveným Cirkvi.
RESPONZÓRIUM
23. februára
SV. POLYKARPA, BISKUPA A MUČENÍKA
Spomienka
Z listu smyrnianskej cirkvi o mučeníctve svätého Polykarpa
Keď bola hranica pripravená, Polykarp si zobliekol šaty a odviazal opasok a chcel sa sám aj vyzuť, čo predtým nerobieval, lebo všetci
veriaci čakali vždy iba na to, čím skôr sa dotknúť jeho tela. Už pred jeho umučením mu totiž pre jeho svätý život preukazovali veľkú úctu.
Hneď potom ho obklopili so všetkými nástrojmi, ktoré boli potrebné na upálenie. Ale keď ho chceli ešte aj klincami pripevniť, povedal:
„Nechajte ma tak. Veď ten, ktorý mi dá pretrpieť oheň, dá mi aj to, aby som aj bez vášho zaistenia klincami pokojne vytrval
na horiacej hranici.“ A tak ho nepribili, ale iba priviazali.
On teda, s rukami zviazanými za chrbtom, ako krásny baránok vybraný z veľkého stáda za obetný dar na obetu príjemnú Bohu, pozdvihol
oči k nebu a povedal:
„Pane, všemohúci Bože, Otec svojho milovaného a velebeného Syna Ježiša Krista, skrze ktorého sme poznali teba, Bože anjelov a mocností,
všetkého stvorenstva a celého pokolenia spravodlivých, čo žijú pred tvojou tvárou! Dobrorečím ti, že si ma uznal za hodného tohoto dňa
a tejto hodiny, aby som v zástupe mučeníkov dostal podiel na kalichu tvojho Pomazaného a skrze Ducha Svätého dosiahol vzkriesenie
duše i tela pre večný život v neporušenosti. Kiež by som bol dnes prijatý medzi nich pred tebou ako vyberaná a príjemná žertva, ako si to ty,
pravdivý Boh, ktorý nepozná lož, pripravil, mne oznámil a teraz splnil.
Preto ťa za všetko chválim, velebím ťa, oslavujem ťa skrze večného nebeského veľkňaza, tvojho milovaného Syna Ježiša Krista. Skrze
neho sláva tebe i jemu i Duchu Svätému teraz i v budúcom veku. Amen.“
Keď povedal „Amen“ a modlitbu zakončil, posluhujúci zapálili oheň.
Keď potom vyšľahol obrovský plameň, videli sme zázrak. Bolo nám dané vidieť to a boli sme zachránení, aby sme mohli aj iným zvestovať,
čo sa prihodilo. Lebo oheň mal tvar oblúka ako lodná plachta, napnutá vetrom, a obklopoval mučeníkovo telo, ktoré bolo uprostred
a vôbec nevyzeralo ako upečené mäso, ale ako upečený chlieb alebo ako zlato a striebro, rozpálené v peci. A cítili sme takú ľúbeznú vôňu,
ako keby rozvoniavalo kadidlo alebo nejaká iná vzácna vonná látka.
RESPONZÓRIUM