1. novembra
VŠETKÝCH SVÄTÝCH
Slávnosť
HYMNUS
Preslávny neba obyvateľ, Kriste,
ty život, cesta, nádej, spása svätých,
láskavo prijmi obeť chvály, vďaky
od svojich detí.
Anjelské zbory na výsostiach neba
dobrorečia ti; a ich spev je stály;
i všetci svätí teba zvelebujú
piesňami chvály.
Odpusť nám hriechy, odpusť tresty za ne,
hľaď na zásluhy svätej Matky Panny
i všetkých svätých, milosrdný Pane,
a zhoj nám rany.
Dožič nám tebe teraz spievať hlasne,
nech v našom srdci viera, láska rastie,
by sme aj v nebi mohli spievať šťastne
Trojici krásnej. Amen.
Ant. 1Vznešené je tvoje meno, Pane, lebo si slávou a cťou ovenčil svojich svätých a ustanovil si ich za vládcov nad dielami tvojich rúk.
Ant. 2Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Ant. 3Svojim svätým si ukázal cestu života; naplníš ich, Pane, radosťou.
V.
Na Pána hľaďte a budete žiariť.
R.
A tvár vám nesčervenie hanbou.
Z Knihy zjavenia svätého apoštola Jána
Ja, Ján, videl som v pravici Sediaceho na tróne knihu popísanú znútra i zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami. A videl som mocného
anjela, ktorý ohlasoval mohutným hlasom: „Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ Ale nik na nebi ani na zemi ani pod zemou
nemohol otvoriť knihu a nazrieť do nej. Ja som veľmi plakal, že sa nenašiel nik, kto by bol hoden otvoriť knihu a nazrieť do nej.
A jeden zo starcov mi povedal: „Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.“
I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý. Mal sedem rohov a sedem
očí, čo je sedem Božích duchov, poslaných na celú zem. On pristúpil a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne. A keď ju vzal,
štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých,
a spievali novú pieseň:
„Hoden si vziať knihu
a otvoriť jej pečate,
lebo si bol zabitý
a svojou krvou si Bohu vykúpil
ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa
a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu;
a budú kraľovať na zemi.“
Videl som a počul som hlas mnohých anjelov okolo trónu, bytostí a starcov. Boli ich myriady myriád a tisíce tisícov a volali mohutným hlasom:
„Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý,
prijať moc, bohatstvo a múdrosť,
silu, česť, slávu a dobrorečenie.“
A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi
dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov.“
A štyri bytosti volali: „Amen.“ A starci padli a klaňali sa.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého opáta Bernarda
Načože je svätým naša chvála, načo naša oslava, načo aj táto naša slávnosť? Načo sú pozemské pocty tým, ktorých podľa pravdivého
Synovho prísľubu poctil nebeský Otec? Načo sú im naše chválospevy? Svätí nepotrebujú naše pocty, ani z našej nábožnosti nič nemajú.
A že uctievame ich pamiatku, to je v každom prípade v našom záujme, nie v ich. Ja cítim, priznávam sa, že sa pri tejto spomienke
rozpaľuje vo mne silná túžba.
A prvá túžba, ktorú v nás vyvoláva alebo zosilňuje spomienka na svätých, je tešiť sa ich milej spoločnosti a zaslúžiť si byť spoluobčanmi
a spoločníkmi blažených duchov, pripojiť sa k zástupu patriarchov, šíkom prorokov, senátu apoštolov, početnej armáde mučeníkov,
zborom vyznavačov a chórom panien a konečne zhromaždiť sa a radovať sa v spoločenstve všetkých svätých. Ono spoločenstvo
prvorodených nás očakáva, a my nedbáme. Túžia po nás svätí, a my si to nevážime. Čakajú na nás spravodliví, a my si to nevšímame.
Prebuďme sa už, bratia! Vstaňme z mŕtvych s Kristom! Hľadajme, čo je hore, myslime na to, čo je hore. Túžme po tých, ktorí túžia
po nás. Ponáhľajme sa za tými, čo nás očakávajú, so zápalom ducha sa vydajme za tými, čo na nás čakajú. A máme túžiť nielen po
spoločenstve svätých, ale aj po ich šťastí. Keď túžime po ich prítomnosti, máme sa horlivým úsilím uchádzať aj o ich slávu. Lebo táto
ctižiadostivosť nie je škodlivá a dychtenie za touto slávou nie je nijako nebezpečné.
A toto je druhá túžba, ktorú v nás vyvoláva spomienka na svätých, aby sa aj nám zjavil Kristus, náš život, ako im, a aby sme sa aj my
zjavili s ním v sláve. Lebo nateraz sa nám naša hlava predstavuje nie aká je, ale akou sa pre nás stala; nie ovenčená slávou,
ale zovrená tŕňmi našich hriechov. Nech sa úd pod tŕním korunovanou hlavou hanbí žiť v prepychu, lebo doteraz mu nebol nijaký purpur
na slávu, ale na posmech. A keď príde Kristus, keď sa už nebude zvestovať jeho smrť, aby sme vedeli, že sme aj my zomreli a náš život
je ukrytý s ním. Hlava sa zjaví v sláve a s ňou zažiaria oslávené údy; keď totiž pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným slávnej
hlave, ktorou je on.
Po tejto sláve teda dychtime celou a spoľahlivou ctižiadosťou. Nuž teda, aby sme v ňu mohli dúfať a robiť si vyhliadky na toľkú blaženosť,
veľmi potrebujeme aj príhovory svätých, aby sme na ich orodovanie dostali to, čo nedosiahneme svojimi schopnosťami.
RESPONZÓRIUM
2. novembra
SPOMIENKA NA VŠETKÝCH VERNÝCH ZOSNULÝCH
Z knihy svätého biskupa Ambróza O smrti jeho brata Satyra
Vidíme, že aj smrť je zisk a život je trest. Preto aj Pavol hovorí: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Čo je Kristus, ak nie smrť tela
a duch života? A preto s ním zomrime, aby sme s ním žili. Denne a s radosťou by sme si mali navykať v istom zmysle zomierať, aby sa
takýmto odlučovaním od telesných žiadostí učila naša duša oslobodzovať sa a akoby vyzdvihnutá tam, kde sa nedostanú pozemské
chúťky a nemôžu si ju podmaniť, prijímala podobu smrti, aby ju nestihol trest smrti. Lebo zákon tela odporuje zákonu mysle a vydáva
ju zákonu omylu. No aký je liek? „Kto ma vyslobodí z tela smrti? Božia milosť skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“
Máme lekára, zadovážme si liek. Naším liekom je Kristova milosť a telom smrti je naše telo. Vysťahujme sa teda z tela, aby sme neboli
bez Krista. Aj keď sme v tele, nehovme žiadostiam tela, pričom nezanedbávajme práva prirodzeností, ale vždy dávajme prednosť darom
milosti.
Čo viac povedať? Svet vykúpila smrť jedného. Kristus nemusel zomrieť, keby nebol chcel. Ale ani si nemyslel, že treba utekať pred
smrťou, akoby bola neúčinná. Lepšie ako smrťou nás ani nemohol zachrániť. A tak jeho smrť je životom všetkých. Jeho smrť nás
poznačuje: keď sa modlíme, zvestujeme jeho smrť, keď prinášame obetu, ohlasujeme jeho smrť. Jeho smrť je víťazstvo, jeho smrť je
tajomstvo, jeho smrť je svetová výročná slávnosť.
A ešte čo máme povedať o jeho smrti, keď ukážeme na božskom príklade, že iba smrť vydobyla nesmrteľnosť a smrť vykúpila samu seba?
Netreba teda žialiť nad smrťou, ktorá sa stala príčinou všeobecnej spásy. Nemáme utekať pred smrťou, keď ňou Boží Syn nepohrdol
a neutiekol pred ňou.
A smrť nebola v prirodzenosti, ale stala sa prirodzenosťou. Veď Boh neustanovil smrť od počiatku, ale dal ju ako liek. Lebo po odsúdení
priestupku začal byť život ľudí v ustavičnej lopote a v neznesiteľnom vzdychaní veľmi biedny. Bolo treba urobiť koniec zlu, aby smrť
nahradila, čo život stratil. Lebo nesmrteľnosť by bola viac na ťarchu ako na osoh bez pomoci milosti.
Duch má možnosť vyjsť z týchto zákrut života a zmiešaniny pozemského tela, letieť k nebeským zborom, kam sa však môžu dostať
iba svätí, a vzdávať Bohu chválu, akú vzdávajú oní citaristi a dozvedáme sa o nej pri čítaní proroka: „Veľké a obdivuhodné sú tvoje
skutky, Pane, Bože všemohúci; spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál a neoslavoval tvoje meno?!
Veď ty jediný si Svätý; prídu všetky národy a budú sa ti klaňať.“ A má možnosť vidieť aj tvoju svadbu, Ježišu, na ktorej za radostného
spevu všetkých privádzajú zo zeme do neba nevestu - „k tebe má prísť každý človek“ -, už nezávislú od sveta, ale zasnúbenú s duchom.
Svätý Dávid si predovšetkým želal, aby mohol toto vidieť a na toto hľadieť. Veď hovorí: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som
mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života a pociťovať nehu Pánovu.“
RESPONZÓRIUM
SV. MARTINA DE PORRES, REHOĽNÍKA
Z homílie bl. pápeža Jána Dvadsiateho tretieho pri svätorečení svätého Martina de Porres
Martin príkladom svojho života dokazuje, že spásu a svätosť môžeme dosiahnuť tou cestou, ktorú ukázal Ježiš Kristus: ak totiž budeme
ponajprv milovať Boha „z celého svojho srdca, celou svojou dušou a celou svojou mysľou; a potom ak budeme milovať svojich blížnych
ako seba samých“.
Keď pochopil, že Kristus Ježiš „trpel za nás a sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“, zahorel mimoriadnou láskou
k Ukrižovanému, a keď rozjímal o jeho nepredstaviteľných mukách, nemohol zadržať nával sĺz. Jedinečnou láskou miloval aj najsvätejšiu
sviatosť Eucharistie. Veľa ráz sa utiahol vo svätyni kostola a mnoho hodín sa jej klaňal a túžil živiť sa ňou tak často, ako len mohol.
Ďalej svätý Martin, poslušný povzbudeniam Božského Učiteľa, zahrnoval bratov tou najväčšou láskou, vyvierajúcou z neporušenej viery
a poníženého ducha. A ľudí miloval preto, že v nich úprimne videl Božie deti a svojich bratov. A miloval ich aj viac ako seba samého,
lebo v svojej poníženosti pokladal všetkých za spravodlivejších a lepších od seba.
Chyby iných ospravedlňoval a odpúšťal aj tie najhrubšie krivdy, lebo bol presvedčený, že on si za spáchané hriechy zasluhuje oveľa
ťažšie tresty. Hriešnikov sa všemožne usiloval priviesť k správnemu životu, láskavo sa staral o chorých, chudobnejším obstarával jedlo,
odev a lieky. Koľko bolo v jeho moci, pomáhal a staral sa o roľníkov, černochov a miešancov, ktorí v tom čase konali iba nízke služby,
takže ho ľud právom nazýval „láskavým Martinom“.
Tento svätý muž, ktorý svojím slovom, príkladom a čnosťou tak mocne pomáhal iným k nábožnosti, dokáže ešte aj teraz obdivuhodným
spôsobom dvíhať naše mysle k nebeským veciam. Bohužiaľ, nie všetci chápu tieto nebeské dobrá, ako treba, nemajú ich všetci v úcte.
Ba mnohí si ich v zajatí hriešnych radostí nevážia alebo nimi pohŕdajú alebo o ne vonkoncom nestoja. Kiežby Martinov príklad mnohých
spasiteľne poučil, aké príjemné a aké blažené je kráčať po stopách Ježiša Krista a poslúchať jeho božské prikázania!
RESPONZÓRIUM
4. novembra
SV. KAROLA BORROMEA, BISKUPA
Spomienka
Z reči svätého biskupa Karola na poslednej synode
Uznávam, všetci sme slabí. Ale Pán Boh nám dal prostriedky, ktorými si môžeme ľahko pomôcť, ak chceme. Taký kňaz chce žiť bezúhonne,
lebo vie že sa to od neho vyžaduje, chce byť zdržanlivý a viesť anjelský život, ako sa patrí, ale ani ho nenapadne použiť primerané
prostriedky: postiť sa, modliť sa a vyhýbať sa zlej spoločnosti a škodlivým, nebezpečným dôvernostiam.
Ponosuje sa, že len čo príde do chóru modliť sa žalmy, len čo začne sláviť omšu, hneď ho napadá tisíc vecí, ktoré ho odvádzajú od Boha.
Ale čo robí v sakristii, kým vyjde do chóru alebo na omšu, ako sa pripravuje, aké prostriedky volí a používa na udržanie pozornosti?
Mám ťa poučiť, ako ti môže stále pribúdať síl, a ak si už bol v chóre sústredený, ako môžeš byť druhý raz pozornejší a tvoja služba Bohu
milšia? Počúvaj, čo poviem. Ak sa už v tebe zapálil aký taký ohník božskej lásky, nechci ho hneď ukazovať, nevystavuj ho vetru.
Maj ohnisko zatvorené, aby nevychladlo a nestratilo teplo. Čiže utekaj, ako vládzeš, pred roztržitosťou. Zostaň sústredený s Bohom,
vyhýbaj sa márnym rozhovorom.
Máš povinnosť kázať a učiť? Študuj a venuj sa tomu, čo je na správne vykonávanie tejto úlohy potrebné. No predovšetkým konaj,
káž životom a mravmi, aby sa neuškŕňali pri tvojich slovách a nekývali z boka na bok hlavou tí, čo by videli, že iné hovoríš a iné robíš.
Máš na starosti duše? Nezanedbávaj preto starosť o seba samého, ani sa nerozdávaj iným tak štedro, aby ti nezostalo nič zo seba.
Lebo máš pamätať na duše, ktoré vedieš, ale tak, aby si nezabudol na seba.
Pochopte, bratia, že mužovia Cirkvi nepotrebujú nič tak ako vnútornú modlitbu, ktorá predchádza, sprevádza a nasleduje všetky naše
skutky. Prorok hovorí: „Chcem zahrať na harfe a múdro kráčať.“ Ak vysluhuješ sviatosti, brať môj, rozjímaj o tom, čo robíš. Ak sláviš
omšu, rozjímaj o tom, čo obetuješ. Ak sa v chóre modlíš žalmy, rozjímaj nad tým, komu a čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj nad tým,
akou krvou sú obmyté, a „nech sa“ takto „všetko medzi vami deje v láske“. Takto všetky tie nespočetné ťažkosti, ktoré každý deň
nevyhnutne skusujeme (veď je to náš údel), budeme môcť ľahko prekonať. Takto budeme mať silu porodiť Krista aj v sebe aj v iných.
RESPONZÓRIUM
SV. IMRICHA
V Trnavskej a Košickej arcidiecéze a v Banskobystrickej, Nitrianskej a Rožňavskej diecéze
Z Legendy o svätom Imrichovi
Všimnime si, ako láskavo a milosrdne sa Boh postaral o našu slabosť, keď nám nielen slovom určuje smernicu pravého života, ale nám
dáva aj svätých mužov ako vzor priamej cesty života. Preto nech sa nik nesťažuje na chudobu, lebo Pán si volí chudobných, o ktorých
hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Ale ani bohatých nechce nik vylúčiť z Božieho kráľovstva, totiž
tých, čo bez chamtivosti vlastnia bohatstvo. Preto opisujú Cirkev neohrozene silnú ako dobre usporiadaný vojenský tábor na Pánovu
chválu a slávu. Táto Cirkev žiari veľmi veľkým majetkom čností a vyznačuje ju veľmi veľká rozmanitosť veriacich, veci Božie navštívenie
nechýba ani u barbarských národov, lebo už celý svet prijal slovo, ktoré dal Pán pokoleniam tisícim.
Ako sa svätý Imrich vzmáhal vekom, zásluhou čností ustavične zväčšoval počet znakov svojej slávy. Hoci vám ich nemôžeme vymenovať
všetky bezo zvyšku, aby nás neobvinili z neúplnosti, niektoré predsa len uvedieme, ako sa zračia z jeho skutkov, o ktorých sme počuli.
Stalo sa, že v jednu noc šiel tajne iba s jedným sluhom modliť sa do starobylého kostola, čo dávno postavili v meste Veszprém na úctu
vzácneho Kristovho mučeníka Juraja, aby sa tam ponoril do modlitby a uvažoval o tom, čo cennejšie môže ešte obetovať Bohu.
Tu zaliala celý kostol veľká žiara a zaznel Boží hlas zhora: „Veľmi cenná vec je panenstvo. Žiadam od teba panenstvo duše i tela.
Toto obetuj a v tomto úmysle vytrvaj!“ On si však nedôveroval, ale utiekal sa k milosti ako k svojmu pravému lieku a hovoril:
„Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, ty lámeš dušu kniežat a hrozivý vystupuješ pred vládcami
sveta; splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“ Takto sa teda svätý Imrich v tejto
hodine posilnil slovom Božej útechy a ustrážil v sebe toto tajomstvo. Sluhovi však, ktorý bol ako aj inokedy jediný pri tomto rozhovore,
s prosbou prikázal, aby túto vec do smrti nikomu nevyjavil. Táto a veľmi veľa iných známok jeho čností, ktoré uzavrel do tajnej komôrky
svojho srdca, boli skryté vo svätom Imrichovi, až kým sa nádoba nerozbila, vôňa oleja nerozšírila a kým ich každý neobjavil.
Ale aby nám podstata panenstva zažiarila ešte jasnejšie a aby sme ešte lepšie pochopili, ako vyhovuje Bohu, uvedomme si, že keď
si náš Pán a Vykupiteľ pre spásu ľudského pokolenia milostivo vzal telo, nevyvolil si iné ako panenské lono, čím ukázal, ako sa mu táto
čnosť veľmi páči. Panna bola jeho matkou a aj on sa rozhodol byť panicom: v sebe ukázal príklad panenstva pre mužov, vo svojej
matke zasa ženskému pokoleniu.
RESPONZÓRIUM
VÝROČIE POSVIACKY LATERÁNSKEJ BAZILIKY
Sviatok
Z Rečí svätého biskupa Cézara Arleského
Milovaní bratia, z Kristovej milosti dnes s plesaním a radosťou slávime narodeniny tohoto chrámu. Ale pravým a živým Božím chrámom
máme byť my. A predsa sa právom kresťanské národy verne zúčastňujú na slávnosti matky Cirkvi, lebo vedia, že skrze ňu sa duchovne
znovuzrodili. Veď pri prvom narodení sme boli nádobami Božieho hnevu, až druhým sme si zaslúžili stať sa nádobami milosrdenstva.
Prvé narodenie nás zrodilo pre smrť, druhé nás vrátilo životu.
Veru, milovaní, my všetci sme pred krstom boli svätyňami diabla, po krste sme si zaslúžili byť Kristovými chrámami. A keby sme pozornejšie
premýšľali o spáse svojej duše, prišli by sme na to, že sme pravým a živým Božím chrámom. Boh „nebýva“ iba „v domoch zhotovených
rukou“ ani v dome postavenom z dreva a kameňa, ale predovšetkým v duši stvorenej na Boží obraz a vytvorenej rukou samého pôvodcu.
Tak hovorí aj svätý apoštol Pavol: „Boží chrám je svätý - a ním ste vy.“
Veď Kristus prišiel a vyhnal z našich sŕdc diabla, aby si v nás pripravil chrám. Preto sa s jeho pomocou namáhajme, koľko len vládzeme,
aby sme na ňom v sebe nepáchali krivdu svojimi zlými skutkami. Veď každý, kto zle robí, pácha krivdu na Kristovi. Ako som už povedal,
kým nás Kristus nevykúpil, boli sme diablovým domom. Potom sme si zaslúžili byť domom Božím: Boh sa totiž láskavo rozhodol urobiť si
z nás dom.
Keď teda chceme, milovaní, s radosťou sláviť narodeniny chrámu, nesmieme zlými skutkami búrať v sebe živé Božie chrámy.
A čo teraz poviem, môžu pochopiť všetci: aký chceme mať chrám, keď doňho prídeme, tak musíme pripraviť aj svoju dušu.
Chceš mať baziliku nádhernú? Nepoškvrňuj si dušu špinou hriechov. Ak ty chceš, aby bola bazilika svetlá, aj Boh chce, aby tvoja duša
nebola temná, ale aby sa stalo to, čo hovorí Pán, aby v nás svietilo svetlo dobrých skutkov a bol oslávený ten, ktorý je na nebesiach.
Ako ty vchádzaš do tamtoho chrámu, tak chce Boh vstúpiť do tvojej duše, ako to sám prisľúbil: „A budem v nich prebývať a chodiť.“
RESPONZÓRIUM
10. novembra
SV. LEVA VEĽKÉHO, PÁPEŽA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého
Hoci je celá Božia Cirkev usporiadaná do rozličných stupňov, aby jednotlivé údy vytvárali celistvosť posvätného tela, predsa však,
ako hovorí Apoštol, „všetci sme jedno v Kristovi“. A nik nie je úlohou tak oddelený od druhého, žeby jeho akokoľvek nepatrný podiel
nemal súvis s hlavou. V jednote viery a krstu je teda naša spoločnosť, milovaní, nerozdelená a dôstojnosť všeobecná - podľa toho
svätého výroku svätého apoštola Petra: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovných domov, do svätého kňazstva, aby
ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ A ďalej: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ,
ľud určený na vlastníctvo.“
Lebo všetkých, čo sa znovuzrodili v Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha svätí za kňazov, aby všetci duchovní
a rozumní kresťania spoznali, že popri tomto zvláštnom poslaní našej služby majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo
je také kráľovské, ako keď je duch podriadený Bohu a vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie
a na oltári srdca prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti? A keďže sa toto z Božej milosti všetkým stalo spoločným, je pre vás nábožné
a chvályhodné, keď sa radujete z dňa nášho povýšenia ako z vlastnej pocty; aby sa v celom tele Cirkvi slávila jedna sviatosť biskupskej
vysviacky, ktorá sa s olejom požehnania hojnejšie vyliala na vyššie stupne, ale nezostúpila skúpo ani na nižšie.
A tak nám je, milovaní, spoluúčasť na tomto úrade veľkým podnetom na spoločnú radosť. Ale pravdivejší a vznešenejší dôvod na radosť
budeme mať vtedy, keď neupriamite svoju pozornosť na našu úbohú osobu. Oveľa užitočnejšie a oveľa dôstojnejšie je pozdvihnúť ostrie
ducha a hľadieť na slávu svätého apoštola Petra: sláviť tento deň v prvom rade na počesť toho, ktorý bol zaplavený takými bohatými
prúdmi zo samého prameňa všetkých darov. On jediný dostal toľko, že nič neprejde na nikoho bez jeho účasti. Slovo, ktoré sa telom
stalo, už prebývalo medzi nami a Kristus sa celý vydal na obnovu ľudského pokolenia.
RESPONZÓRIUM
11. novembra
SV. MARTINA Z TOURS, BISKUPA
Spomienka
(V Spišskej diecéze sviatok hlavného patróna)
Z Listov Sulpícia Sevéra
Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť
v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa
v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora,
začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali:
„Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami,
keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami,
ktorých opúšťaš.“
Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač
povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“
Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál,
ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa
k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba
ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí,
„ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“
S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje
bohatý do neba.
RESPONZÓRIUM
12. novembra
SV. JOZAFÁTA, BISKUPA A MUČENÍKA
Spomienka
Z encykliky Ecclesiam Dei pápeža Pia Jedenásteho
Vieme, že Cirkev je z Božieho obdivuhodného rozhodnutia zriadená tak, aby sa v plnosti čias javila ako nesmierna rodina, ktorá zahrnuje
celé ľudské pokolenie, a popri ostatných význačných známkach vynikala aj ekumenickou jednotou.
Lebo Kristus Pán nielenže iba apoštolom zveril úlohu, ktorú on sám dostal od Otca, veď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na
zemi; choďte teda, učte všetky národy,“ ale aj chcel, aby apoštoli boli vrcholne jednotným zborom, dvojnásobne spojeným tým
najtesnejším putom. Vnútorne tou istou vierou a láskou, „ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“. Navonok vládou
jedného nad všetkými, lebo Petrovi odovzdal prvenstvo medzi apoštolmi ako trvalé východisko a viditeľný základ jednoty. Aby však táto
jednota a zhoda vytrvala navždy, Boh ju vo svojej prozreteľnosti požehnal svätosťou i mučeníctvom ako znamením.
Takejto cti sa dostalo práve polockému arcibiskupovi východného slovanského obradu Jozafátovi, ktorého právom považujeme za slávu,
ozdobu či stĺp východných Slovanov. Veď sotvakto iný väčšmi preslávil ich meno alebo lepšie poslúžil ich spáse ako tento ich pastier
a apoštol, najmä vtedy, keď vylial svoju krv za jednotu svätej Cirkvi. Ba cítil, že ho akési nebeské vnuknutie pobáda do obnovy svätej
všeobecnej jednoty. A pochopil, že k tomu môže najlepšie prispieť tým, že udrží východný slovanský obrad a baziliánsku ustanovizeň
rehoľného života v jednote všeobecnej Cirkvi.
Medzitým sa však staral predovšetkým o spojenie svojich spoluobčanov s Petrovou Stolicou. Všade vyhľadával argumenty, ktoré by ho
mohli podporiť a upevniť. Najmä študoval liturgické knihy, ktoré bežne podľa predpisov svätých Otcov používali sami oddelení východní
kresťania. S takouto dôkladnou prípravou sa teda pustil do práce na obnove jednoty. A potom pôsobil tak silno, príťažlivo a úspešne,
že ho aj protivníci nazývali „uchvatiteľom duší“.
RESPONZÓRIUM
SV. ALBERTA VEĽKÉHO, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z Komentára svätého biskupa Alberta Veľkého k Lukášovmu evanjeliu
„Toto robte na moju pamiatku.“ Treba si tu všimnúť dve veci. Prvou je príkaz sláviť túto sviatosť, ktorý vyjadruje slovami: „Toto robte.“
Druhou je, že tu ide o pamiatku Pána, ktorý ide za nás na smrť.
Teda hovorí: „Toto robte.“ Veď nemožno prikázať nič užitočnejšie; nič lahodnejšie, nič hojivejšie, nič milšie, nič podobnejšie večnému
životu nemohol prikázať. A teraz si to jednotlivo rozoberieme.
Eucharistia je užitočná na odpustenie hriechov a najužitočnejšia v živote na dosiahnutie plnej milosti. „On, totiž Otec duchov, karhá nás
kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti.“ Ale účasť na jeho svätosti je v účasti na jeho obete, čiže keď sa
vo sviatosti obetoval za nás Otcovi, obetoval sa aj nám na úžitok. „Pre nich sa ja sám posväcujem. Kristus, ktorý skrze večného Ducha
sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“
Ani nemôžeme robiť nič lahodnejšie. Veď čo je lahodnejšie ako to, v čom nám Boh ukazuje celú svoju lahodnosť? „Z neba si im dal hotový
chlieb bez práce, ktorý mal v sebe všetku slasť a uspokojil každú chuť. Lebo tvoj dar vyjadroval tvoju nežnú lásku k deťom;
prispôsoboval sa chuti každého a premieňal sa na to, čo kto chcel.“
Ani nemohol prikázať nič hojivejšie. Veď táto sviatosť je ovocím Stromu života a keď ho niekto prijíma s nábožnou a úprimnou vierou,
neokúsi smrť naveky. „Je stromom života pre tých, čo po nej siahnu, a blahoslavený je ten, kto sa jej drží. Ten, čo mňa je, bude žiť
zo mňa.“
Nemohol prikázať nič milšie, lebo táto sviatosť spôsobuje lásku a jednotu. Veď najväčším prejavom lásky je dať seba samého za pokrm.
„Či nepovedali ľudia z môjho stanu: Kto nám dá z jeho mäsa, aby sme sa nasýtili?“ Ako keby povedal: Tak som ich miloval a oni mňa,
že som túžil byť v ich vnútri, a oni mňa tak prijať, aby sa vtelili do mňa a stali sa mojimi údmi. Lebo vnútornejšie a prirodzenejšie sa ani
nemohli spojiť so mnou a ja s nimi.
A ani nemohol prikázať nič podobnejšie večnému životu. Lebo trvanie večného života spočíva v tom, že Boh vo svojej dobrote vlieva
seba samého do tých, čo žijú v blaženosti.
RESPONZÓRIUM
SV. MARGITY ŠKÓTSKEJ
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Muž a žena, ktorí na základe manželskej zmluvy „už nie sú dvaja, ale jedno telo“, poskytujú si najdôvernejším spojením osôb a činnosti
vzájomnú pomoc a službu, nachádzajú zmysel svojej jednoty a deň čo deň plnšie ju uskutočňujú. Toto dôverné spojenie, ktoré je
vzájomným darom dvoch osôb, ale aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a zdôrazňujú ich nerozlučnú jednotu.
Pravá manželská láska sa priberá do Božej lásky, vedie a obohacuje ju Kristova vykupiteľská moc a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia
účinne smerovali k Bohu a mali podporu a posilnenie vo vznešenej otcovskej a materskej úlohe. Preto kresťanských manželov na
povinnosti a dôstojnosť ich stavu posilňuje, ba priam vysviaca osobitná sviatosť. Keď v jej sile plnia svoje manželské a rodinné poslanie,
preniknutí Kristovým duchom, ktorý napĺňa celý ich život vierou, nádejou a láskou, čoraz viac napredujú vo svojej vlastnej dokonalosti,
vo vzájomnom posväcovaní, a teda v spoločnej oslave Boha.
Ak budú rodičia predchádzať príkladom a rodinnou modlitbou, potom deti a všetci, čo žijú v rodinnom spoločenstve, ľahšie nájdu cestu
k ľudskosti, spáse a svätosti. A manželia, vyznačení hodnosťou otcovského a materského poslania, budú svedomite plniť povinnosť
výchovy, najmä náboženskej, ktorá patrí v prvom rade im.
Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväcovaniu rodičov. Vďačnosťou, úctou a dôverou budú rodičom opätovať
ich dobrodenia a synovsky sa ich zaujmú v ťažkostiach a v samote staroby. Vdovstvo, statočne prijaté ako súčasť manželského
povolania, budú mať všetci v úcte. Rodina sa bude veľkodušne deliť o svoje duchovné bohatstvo aj s inými rodinami. Keďže kresťanská
rodina vychádza z manželstva, ktoré je obrazom a účasťou na zmluve lásky medzi Kristom a Cirkvou, bude všetkým zjavovať živú
prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi tak manželskou láskou, veľkorysou plodnosťou, jednotou a vernosťou, ako aj
láskavou spoluprácou všetkých údov.
RESPONZÓRIUM
SV. GERTRÚDY, PANNY
Z knihy Posol božskej lásky od svätej panny Gertrúdy
Nech ťa velebí moja duša, Pane, Bože, môj stvoriteľ, nech ťa velebí moja duša a moje najhlbšie vnútro nech ťa oslavuje za tvoje
zľutovania, ktorými ma tak nezaslúžene zahrnula tvoja nesmierna láska. Vzdávam vďaky, ako len vládzem, tvojmu nekonečnému
milosrdenstvu. A keď sa ním chválim, oslavujem tvoju zhovievavú trpezlivosť, ktorou si prehliadal všetky roky môjho útleho
a neskoršieho detstva, dorastania a mladosti až skoro do konca dvadsiateho piateho roku. Prežila som ich v takej zaslepenej
pomätenosti, že som myšlienkami, slovami, skutkami bez výčitiek svedomia, ako sa mi teraz vidí, robila všetko, čo sa mi zachcelo,
všade, kde som mohla. Keby si ma nebol ty chránil, či už cez vrodený odpor proti zlu a záľubu v dobre, alebo cez vonkajšie upozornenia
blížnych, bola by som žila ako pohanka medzi pohanmi a nikdy by som si nebola uvedomila, že ty, môj Boh, odmeňuješ dobro a trestáš
zlo. Pritom si ma od detstva, totiž od piateho roku, vyvolil medzi svojich najoddanejších priateľov a trpíš ma pri stole svätej rehole.
Preto ti, milovaný Otče, obetujem na zadosťučinenie všetky utrpenia tvojho najmilšieho Syna od tej hodiny, keď zaplakal uložený
v jasliach na sene, cez tie, ktoré znášal v dôsledku svojich detských potrieb, chlapčenských nedostatkov, protivenstiev dospievajúcich
a mladíckych vášní, až po tú hodinu, keď na kríži naklonil hlavu, mocne vykríkol a vydýchol dušu. A tiež ti na vynáhradu za všetky svoje
nedbalosti obetujem, milovaný Otče, celý presvätý život tvojho Jednorodeného, ktorý bol vrcholne dokonalý vo všetkých myšlienkach,
slovách a skutkoch od tej hodiny, keď zoslaný z vysokého trónu vstúpil na našu zem, až po tú hodinu, keď tvojej otcovskej tvári
predstavil slávu víťazného tela.
Na znak vďaky sa ponáram do najhlbšej priepasti svojej úbohosti a popri tvojom preslávnom milosrdenstve chválim a ctím si tú
najdojemnejšiu dobrotu, pre ktorú tvoj zámer so mnou, Otče milosrdenstva, sú myšlienky pokoja, a nie súženia, hoci som žila tak
pomýlene, totiž akoby si ma vyvýšil takým množstvom a veľkosťou svojich dobrodení. A k nim si mi pridal neoceniteľnú priateľskú
dôvernosť tým, že si mi daroval tú po každej stránke najvznešenejšiu schránku božstva, svoje božské Srdce, ako vrchol všetkých
mojich radostí.
Okrem toho si si získal moju dušu takými spoľahlivými prísľubmi, ako mi chceš preukázať dobro pri smrti i po smrti, že aj keby som
nemala od teba nijaký iný dar, už pre toto jediné by ustavične so živou nádejou vzdychalo za tebou moje srdce.
RESPONZÓRIUM
SV. ALŽBETY UHORSKEJ, REHOĽNÍČKY
Spomienka
Z listu duchovného vodcu svätej Alžbety Konráda z Marburgu
Alžbeta hneď vynikala v čnostiach. Lebo ako bola v celom svojom živote tešiteľkou chudobných, tak vtedy začala byť naplno živiteľkou
hladných. Pri ktoromsi svojom zámku dala postaviť útulok a pozbierala doň veľa chorých a slabých. Všetkým, čo si tam prišli pýtať
almužnu, štedro rozdávala dobrodenie lásky. A nielen tam, ale na celom území, ktoré patrilo pod právomoc jej manžela. Až tak vyčerpala
všetky svoje príjmy zo štyroch kniežatstiev svojho manžela, že dala predať všetky odevy a všetko cenné šatstvo v prospech chudobných.
Spravidla dva razy za deň, ráno a večer, osobne navštívila všetkých chorých a sama ošetrovala tých, čo boli medzi nimi zvlášť
odpudzujúci. Jedných nakŕmila, druhým popravila lôžko, iných vzala na ramená a preukázala im mnohé iné služby ľudskosti. A tým
všetkým nevzbudila nevôľu ani u svojho manžela, blahej pamäti. A keď manžel zomrel, v túžbe po najvyššej dokonalosti s mnohými
slzami ma prosila, aby som jej dovolil žobrať po domoch.
Raz na Veľký piatok, keď boli obnažené oltáre, položila v ktorejsi kaplnke svojho mesta, kde usadila františkánov, ruky na oltár a
v prítomnosti niekoľkých zriekla sa vlastnej vôle, všetkej slávy sveta a všetkého, čo Spasiteľ v evanjeliu odporúčal zanechať.
Keď to urobila a videla, že by ju ruch sveta a svetská sláva kraja, kde bola za života svojho manžela obklopená poctami, mohla zvábiť,
proti mojej vôli prišla za mnou do Marburgu. Tam v meste zriadila akýsi útulok, zhromažďovala chorých a nevládnych a tých najúbohejších
a najopovrhovanejších usádzala k svojmu stolu.
A hoci bola taká činná, hovorím pred Bohom, že zriedka som videl ženu takú vnútornú. Niektoré rehoľníčky i rehoľníci častejšie videli,
ako jej obdivuhodne žiari tvár a z očí akoby jej boli vychádzali slnečným podobné lúče, keď prichádzala z ústrania modlitby.
Pred smrťou som ju vyspovedal a keď som sa pýtal, čo treba urobiť s jej majetkom a nábytkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno
iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im rozdal všetko okrem chatrných šiat, ktoré mala oblečené a v ktorých
chcela byť pochovaná. Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o tom najlepšom, čo počula v kázni. Nakoniec v hlbokej
nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, čo boli pri nej, a ako keby sladko zaspala, vydýchla.
RESPONZÓRIUM
VÝROČIE POSVIACKY BAZILÍK SV. PETRA A SV. PAVLA, APOŠTOLOV
Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého
„V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých.“ A nijaká ukrutnosť nemôže zničiť náboženstvo založené na tajomstve Kristovho kríža.
Prenasledovania nezmenšujú Cirkev, ale podporujú. A Pánovo pole sa odieva do čoraz bohatšej siatiny, keď zrná, ktoré padajú po jednom,
schádzajú rozmnožené.
Aké veľké potomstvo na ňom vyrástlo z tých dvoch slávnych výhonkov Božieho semena, dosvedčujú tisíce blahoslavených mučeníkov,
ktorí podľa príkladu víťazných apoštolov obklopili naše Mesto do purpuru odetými a široko ďaleko do červena žiariacimi ľuďmi a ovenčili ho
akoby jedným diadémom, zloženým z mnohých vzácnych drahokamov.
Milovaní, vždy, pri spomienke na všetkých svätých sa máme radovať z ochrany, ktorú nám Boh pripravil ako príklad trpezlivosti a na
posilnenie viery. Ale výšku týchto otcov právom treba oslavovať oveľa jasavejšie. Veď Božia milosť ich vyniesla na taký vrchol medzi
všetkými údmi Cirkvi, že ich v tele, ktorého hlavou je Kristus, urobila akoby dvojitým svetlom očí.
V ich zásluhách a čnostiach, ktoré presahujú všetko, čo možno vysloviť, nesmieme vidieť nič rozdielne, nič odlišné, lebo vyvolenie ich
urobilo rovnakými, práca podobnými a koniec rovnými.
Ako sme aj my skúsili a naši predkovia potvrdzujú, veríme a dúfame, že nám v tomto živote pri všetkých úsiliach dosiahnuť Božie
milosrdenstvo stále pomáhajú modlitby zvláštnych patrónov, že tak, ako nás ubíjajú vlastné hriechy, zásluhy apoštolov nás dvíhajú.
RESPONZÓRIUM
20. novembra
VÝROČIE POSVIACKY KATEDRÁLNEHO CHRÁMU V NITRE
Sviatok
(len v Nitrianskej diecéze)
Všetko je zo spoločnej časti na výročie posviacky chrámu.
21. novembra
OBETOVANIE PANNY MÁRIE
Spomienka
HYMNUS
Zdravas’, matka milosrdná z čnosti,
matka nádeje a nábožnosti,
matka Božia a matka milosti,
Matka lásky a čistých radostí.
(Ó Mária.)
Tys’ údolie, plné kvetov čností,
kade zurčí riava blaženosti;
matka svätá, matka nevinnosti,
ujmi sa nás v našej úbohosti.
(Ó Mária.)
Nezrodený Otec život ti dal,
zatônil ťa Jednorodený, Kráľ,
Svätý Duch ťa materstvom požehnal;
osobám trom nech znie vždy pieseň chvál.
(Ó Mária.) Amen.
Alebo:
Salve, mater misericórdiae,
mater spei et mater véniae,
mater Dei et mater grátiae,
mater plena sanctae laetítiae.
(O María.)
Vallis vernans virtútum líliis,
tota fluens summis delíciis,
mater sancta, tuis suffrágiis
condescénde nostris misériis.
(O María.)
Te creávit Pater ingénitus,
obumbrávit te Unigénitus,
fecundávit te Sanctus Spíritus;
ipsis honor ex corde pénitus.
(O María.) Amen.
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Dobre si všimnite, prosím vás, čo povedal Kristus Pán, keď vystrel ruku nad svojich učeníkov: „Toto je moja matka a moji bratia.“
A: „Kto plní vôľu môjho Otca, ktorý ma poslal, je môj brat i sestra i matka.“ Či azda neplnila Otcovu vôľu Panna Mária, ktorá vierou uverila
a vierou počala, ktorá bola vyvolená, aby sa nám z nej narodila medzi ľuďmi spása, a Kristus ju stvoril skôr, ako bol v nej Kristus utvorený?
Plnila, svätá Mária určite plnila Otcovu vôľu; a preto je pre Máriu viac, že bola Kristovou učeníčkou, ako to, že bola Kristovou matkou,
a je pre ňu väčším šťastím to, že bola Kristovou učeníčkou, ako to, že bola Kristovou matkou. Mária bola blahoslavená preto, že nosila
Učiteľa v lone skôr, ako ho porodila.
Pozri sa, či nie je tak, ako hovorím. Keď Pán chodil so zástupmi, ktoré ho sprevádzali, a konal zázraky, povedala akási žena: „Šťastný
život, ktorý ťa nosil. Blahoslavený život, ktorý ťa nosil.“ A čo odvetil Pán, aby azda niekto nehľadal šťastie v tele? „Skôr sú blahoslavení
tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ Aj Mária je teda blahoslavená preto, že počúvala Božie slovo a zachovávala ho; že väčšmi
si chránila v mysli pravdu ako v lone telo. Kristus je pravda, Kristus je telo. V Máriinej mysli je Kristus pravda, v Máriinom lone je Kristus telo.
A čo je v mysli, to je viac ako to, čo sa nosí v lone.
Mária je svätá, Mária je blahoslavená, ale Cirkev je šťastnejšia ako Panna Mária. Prečo? Lebo Mária je časťou Cirkvi, svätým údom,
vynikajúcim údom, jedinečným údom, ale predsa len údom tela. Ak celého tela, tak je telo viac ako úd. Pán je hlavou a celý Kristus je hlava
a telo. Čo mám povedať? Máme božskú hlavu, máme Boha za hlavu.
Teda, milovaní, dobre si všimnite: aj vy ste Kristovými údmi, aj vy ste Kristovým telom. Pozrite, akým spôsobom ste tým, čo hovorí:
„Hľa, moja matka a moji bratia.“ Ako budete Kristovou matkou? „Každý, kto počúva, a každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach,
je môj brat i sestra i matka.“ Čiže: pokladám ich za bratov, pokladám ich za sestry. A pretože je len jedno dedičstvo a Kristus, hoci bol jediný,
nechcel byť sám, vo svojom milosrdenstve chcel, aby sme boli Otcovými dedičmi a jeho spoludedičmi.
RESPONZÓRIUM
22. novembra
SV. CECÍLIE, PANNY A MUČENICE
Spomienka
Z Výkladu žalmov od svätého biskupa Augustína
„Oslavujte Pána citarou, hrajte mu na desaťstrunovej lutne. Spievajte mu novú pieseň.“ Zoblečte starobu, poznáte novú pieseň. Nový človek,
nový zákon, nová pieseň. Nová pieseň nepristane starým ľuďom. Naučia sa ju iba noví ľudia, ktorých milosť obnovila zo stariny a patria už do
nového zákona, ktorým je nebeské kráľovstvo. Za ním vzdychá každá naša láska a spieva novú pieseň. Nech spieva novú pieseň nie jazykom,
ale životom.
„Spievajte mu novú pieseň, dobre mu spievajte.“ Každý sa pýta, ako má spievať Bohu. Spievaj mu, ale nie zle. Nechce, aby si urážal jeho
sluch. Dobre spievajte, bratia. Keby ti pred nejakým dobrým hudobníkom povedali: Spievaj tak, aby si sa mu páčil, bál by si sa spievať bez
nejakého hudobného vzdelania, aby si sa umelcovi neznepáčil. Lebo to, čo neodborník na tebe nezbadá, umelec vytkne. Kto by sa ponúkol,
že dobre zaspieva Bohu, ktorý tak posudzuje speváka, tak všetko hodnotí a tak všetko počuje?! Kedy môžeš predviesť také dokonalé
spevácke umenie, aby si sa v ničom neznepáčil takému dokonalému sluchu?!
Pozri, ako keby ti on radil, ako máš spievať: Nehľadaj slová, akoby si mohol vysloviť niečo, čo by potešilo Boha. Spievaj s jasotom.
Lebo dobre spievať Bohu znamená spievať s jasotom. Čo znamená spievať s jasotom? Zbadať, že nemožno slovami vyjadriť, čo spieva srdce.
Veď tí, čo spievajú v žatve alebo vo vinici alebo pri nejakej inej usilovnej práci, začnú veselo plesať slovami piesní, ale potom akoby ich
naplnila taká radosť, že ju už nemôžu vyjadriť slovami a nechajú slabiky a slová a prechádzajú na zvuky jasotu.
Jasot je nejaký zvuk, ktorý prezrádza, že sa v srdci rodí niečo, čo nemožno vysloviť. A komu viac patrí taký jasot ako nevýslovnému Bohu?
Veď koho nemôžeš vysloviť, je nevýslovný. A keď ho nemôžeš vysloviť, a mlčať nesmieš, čo iné ti ostáva, iba jasať? Aby sa srdce radovalo
bez slov a nesmiernu šírku radosti neobmedzovali slabiky: „Dobre mu spievajte s jasotom.“
RESPONZÓRIUM
23. novembra
SV. KLEMENTA I., PÁPEŽA A MUČENÍKA
Z Listu svätého pápeža Klementa Prvého Korinťanom
Milovaní, aké veľké a obdivuhodné sú Božie dary! Život v nesmrteľnosti, vážnosť v spravodlivosti, pravda v slobode, viera v dôvere,
vyrovnanosť v svätosti. A toto všetko je v oblasti nášho poznania. Aké sú potom dary, ktoré pripravuje tým, čo ho očakávajú? Iba
najsvätejší Stvoriteľ a Otec vekov pozná ich veľkosť a krásu. Ak teda chceme mať účasť na prisľúbených daroch, usilujme sa urobiť všetko,
aby sme patrili do počtu tých, čo ho očakávajú.
Ale ako to dosiahnuť, milovaní? Tak, že bude naše zmýšľanie vierou zakotvené v Bohu, že budeme usilovne hľadať to, čo je milé a príjemné
jemu, že budeme robiť to, čo zodpovedá jeho svätej vôli, že pôjdeme cestou pravdy a odhodíme od seba akúkoľvek nespravodlivosť,
neprávosť, chamtivosť, zvady, zlobu a podvody.
Milovaní, toto je cesta, na ktorej nachádzame svoju spásu, Ježiša Krista, veľkňaza našich obetí, ochrancu a pomocníka v našej slabosti.
Skrze neho upierame zrak na nebeské výšiny; skrze neho hľadíme do nepoškvrnenej a vznešenej Božej tváre; skrze neho sa otvoria oči nášho
srdca; skrze neho sa naša nemúdra a zatemnená myseľ dostala na svetlo; skrze neho nám Pán chcel dať okúsiť nesmrteľné poznanie,
že „on je odblesk Božej veleby a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil“.
Bojujme teda, bratia, zo všetkých síl podľa jeho svätých príkazov. Veľkí nemôžu byť bez malých, malí bez veľkých; všetci sú navzájom
pomiešaní - a to je užitočné. Nech nám slúži za príklad naše telo. Hlava bez nôh nie je ničím, a takisto ani nohy bez hlavy. Aj tie najmenšie
údy nášho tela sú nevyhnutne potrebné a užitočné pre celé telo. Dokonca sú v súlade a navzájom sa podriaďujú, aby bolo celé telo zdravé.
Nech sa teda zachováva celé naše telo v Kristovi Ježišovi; a každý osve nech sa podriaďuje svojmu blížnemu podľa toho, aký dar milosti
dostal. Silný nech sa stará o slabého, slabý nech si ctí silného. Bohatý nech dá chudobnému, chudobný nech chváli Boha, že mu dal niekoho,
kto mu v núdzi pomohol. Múdry nech dokazuje svoju múdrosť dobrými skutkami, a nie slovami. Pokorný nech nevydáva svedectvo o sebe sám,
ale nech nechá, aby o ňom svedčil iný.
Keď teda toto všetko máme od neho, musíme za všetko vzdávať vďaky tomu, ktorému sláva na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
SV. KOLUMBÁNA, OPÁTA
Z Poučení svätého opáta Kolumbána
Mojžiš v Zákone napísal: „Boh urobil človeka na svoj obraz a na svoju podobu.“ Všimnite si, prosím, dosah tohoto výroku. Všemohúci,
neviditeľný, nepochopiteľný, nevýslovný, neoceniteľný Boh vytvoril z hliny človeka a poctil ho hodnosťou svojho obrazu. Čože má človek
spoločné s Bohom? Čo má zem s duchom? Veď „Boh je duch“. Je veľké vyznačenie, že Boh vložil do človeka obraz svojej večnosti a podobu
svojho života. V podobnosti s Bohom je veľká dôstojnosť človeka, ak si ju zachová.
Ak bude správne používať schopnosti vložené do duše, bude podobný Bohu. Boh nás teda prikázaniami poučuje, že mu musíme vrátiť všetky
schopnosti, ktoré do nás zasial na samom začiatku nášho života. Toto je prvé: „Milovať nášho Pána z celého srdca, lebo on prvý“ od počiatku,
prv, ako sme boli, „miloval nás“. Veď láska k Bohu je obnovenie jeho obrazu. A Boha miluje ten, kto zachováva jeho prikázania. Povedal totiž:
„Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“ A jeho prikázanie je vzájomná láska, podľa toho: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali
navzájom, ako som ja miloval vás.“
Lenže pravá láska „nemiluje len slovom, ale skutkom a pravdou“. Vráťme teda nášmu Bohu, nášmu Otcovi, jeho obraz neporušený, v svätosti,
lebo on je svätý podľa toho: „Buďte svätí, lebo ja som svätý;“ v láske, lebo je láskou podľa toho Jánovho: „Boh je láska;“ v dobrote a pravde,
lebo on je dobrý a pravdivý. Nemaľujme obraz nepriateľa. Kto je surový, kto je hnevlivý, kto je pyšný, maľuje obraz tyrana.
Aby sa teda v nás neformoval tyranský obraz, nech v nás Kristus maľuje svoj obraz, lebo on hovorí: „Svoj pokoj vám dávam, svoj pokoj
vám zanechávam.“ Ale čo nám pomôže, keď budeme vedieť, že pokoj je dobrý, ak ho dobre nezachováme? Veď to najlepšie býva najkrehkejšie
a čím je niečo cennejšie, tým väčšiu pozornosť a bedlivejšiu opateru si vyžaduje. A je veľmi krehké to, čo sa stráca ľahkomyseľnou rečou
a zaniká aj najmenšou urážkou brata. Lebo ľudom nepôsobí nič taký pôžitok, ako hovoriť o cudzích veciach a miešať sa do cudzích vecí,
kdekade viesť plané reči a ohovárať neprítomných. A preto tí, čo nemôžu povedať: „Pán mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom
posilniť unaveného,“ nech mlčia, a ak niečo povedia, nech to šíri pokoj.
RESPONZÓRIUM
SV. ONDREJA DUNG–LACA A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Spomienka
Z listu svätého Pavla Le Bao Tinha, ktorý poslal roku 1843 chovancom seminára v Ke Vinhu
Ja, Pavol, väzeň pre Kristovo meno, chcem vám porozprávať o svojich súženiach, v ktorých som deň čo deň pohrúžený, aby ste mohli,
zapálení láskou k Bohu, spolu so mnou chváliť Boha, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Toto väzenie je naozaj obrazom večného pekla.
Popri hroznom týraní každého druhu, ako sú klady, železné reťaze a okovy, je tu nenávisť, pomsta, úklady, neprístojné slová, vyšetrovanie,
zlé činy, krivé prísahy, kliatby a potom úzkosti a smútok. Ale Boh, ktorý kedysi vyslobodil troch mladíkov z ohnivej pece, je stále so mnou
a vyslobodil ma z týchto súžení a premenil ich na slasť, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom.
On, náš Učiteľ, nesie celu ťarchu kríža; na mňa položil iba tú najmenšiu a poslednú čiastku. Veď on nie je len pozorovateľ môjho zápasu,
ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj jeho údy.
Ale ako mám hľadieť na toto divadlo, keď vidím, ako sa každý deň velitelia, mandaríni a ich pomáhači rúhajú tvojmu svätému menu,
Pane, „čo tróniš nad Cherubmi“ a Serafmi?! Pozri, po tvojom kríži šliapu nohy pohanov! Kdeže je tvoja sláva? Keď to všetko vidím, najradšej
by som zapálený láskou k tebe s odseknutými údmi zomrel na svedectvo tvojej lásky.
Ukáž, Pane, svoju moc, zachráň ma a posilňuj ma, aby sa v mojej slabosti ukázala a oslávila pred pohanmi sila, aby tvoji nepriatelia nemohli
pyšne dvíhať hlavu, keby som sa azda zapotácal na ceste.
Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte
so mnou Pána, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Nech moja duša velebí Pána a môj duch nech jasá v mojom Bohu, „lebo zhliadol na
poníženosť“ svojho služobníka a od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky budúce pokolenia: „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia,“ lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, a čo je svetu
neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“, aby zahanbil urodzených. Cez moje ústa a cez môj rozum zahanbil filozofov, ktorí sú žiakmi
múdrych tohoto sveta, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
Toto všetko vám píšem, aby sa vaša a moja viera zjednotili. Uprostred tejto búrky vyhadzujem kotvu až k Božiemu trónu; živú nádej,
ktorá je v mojom srdci.
Vy však, milovaní bratia, „bežte tak, aby ste sa zmocnili venca“, oblečte si „pancier viery“ a vezmite si Kristove „zbrane do pravej i ľavej
ruky“, ako učil môj patrón svätý Pavol. „Je pre vás lepšie, keď vojdete do života s jedným okom alebo zmrzačení“, ako keby ste mali všetky
údy a vyhodili by vás von.
Pomáhajte mi svojimi modlitbami, aby som dokázal bojovať podľa zákona, čiže „bojovať dobrý boj“ a bojovať až do konca, aby som
šťastlivo dokončil svoj beh. A keď sa už v tomto živote neuvidíme, naša blaženosť bude v budúcom veku, keď budeme stáť pri tróne
nepoškvrneného Baránka, a keď mu budeme jednomyseľne v jasavej radosti naveky spievať chvály víťazstva. Amen.
RESPONZÓRIUM
SV. KATARÍNY ALEXANDRIJSKEJ, PANNY A MUČENICE
Z Návodu na nábožný život od svätého biskupa Františka Saleského
Naša duchovná matka, svätá katolícka Cirkev, ktorá s láskou objíma všetky svoje deti, pestuje a veľmi odporúča panenstvo, ten vznešený
spôsob života, o ktorom sám Spasiteľ hovorí: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.“ Pannami sú všetky tie osoby, ktoré
sa vážne rozhodli alebo aj sľubom zaviazali zrieknuť sa z lásky k Bohu manželstva, chrániť si telo i dušu pred každým hriechom nečistoty,
či už myšlienkou, slovom alebo skutkom, a celú lásku svojho srdca darovať jedine Bohu, čiže v smrteľnom tele viesť anjelský život.
Mučeník Justín v liste rímskemu cisárovi spomína množstvo kresťanov, ktorí sa v prvom a druhom storočí Cirkvi zasvätili v panenstve:
„Možno vidieť veľa šesťdesiatročných a sedemdesiatročných kresťanov, ktorí od svojej najútlejšej mladosti neprestajne nasledovali učenie
Ježiša Krista a pritom žili v neporušenej svätej čistote.“ Svätý Cyprián, kartáginský biskup a mučeník, píše: „Svet je plný kresťanov, ktorí
oslavujú panenskú čistotu.“ Ten istý svätec píše: „Panny sú najkrajšie a najmilšie kvety v záhrade Cirkvi, najvyvolenejšie ovečky Kristovho
stáda, najutešenejšia podoba jeho svätosti, najdokonalejšie majstrovské dielo jeho božskej milosti.“ Svätý Hieronym chváli panenstvo takto:
„Boží Syn sa zjavil na tejto zemi a založil novú rodinu, aby mal aj na zemi anjelov, ktorí by sa mu klaňali, ako sa mu klaňajú anjeli v nebi.
Panenstvo si tak získalo Božieho Syna, že sa chcel narodiť iba z Panny. On sám je panenský, celá jeho rodina je panenská.“
Panenstvo je stav, ktorý si v prvých a všetkých storočiach Cirkvi vyvolili tisíce a tisíce kresťanov obojeho pohlavia, hoci pre jeho vznešenosť
možno ho voliť a zachovať len s osobitnou Božou milosťou.
Aj keď je pozemská láska čistá, je iba temným, slabým plamienkom oproti nebeskej žiare, ktorú zapaľuje Kristus v čistých, jemu zasvätených
dušiach. Telesné radosti sa ľahko zakalia, bolesť a utrpenie ich ničia. Ale duchovné radosti panenskej duše, útechy, ktoré zakusuje,
obetovania, ktorými sa odovzdáva, plnosť nedelenej lásky, ktorou sa zasväcuje nebu, všetky tieto milosti a výsady panenského života
vyvierajú z nadzemských prameňov, ktoré nemôže nič pozemské zakaliť. Láska k Spasiteľovi je ohniskom všetkých želaní, žriedlom všetkých
radostí, cieľom všetkého úsilia, posilou vo všetkých prácach a útechou v každom utrpení.
RESPONZÓRIUM
SV. ONDREJA, APOŠTOLA
Sviatok
(Hlavný patrón Košickej arcidiecézy)
Z Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom
Bratia, slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. Veď je napísané:
„Múdrosť múdrych zmarím
a rozumnosť rozumných zavrhnem.“
Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet
v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú
znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre
povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je
u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.
Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných ani veľa urodzených, ale čo je svetu
bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené
a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval. Vy ste z neho
v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané:
„Kto sa chváli nech sa chváli v Pánovi.“
Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa,
že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený.
Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera
nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Jánovo evanjelium
Keď Ondrej zostal u Ježiša a mnoho sa tam naučil, neutajil tento poklad v sebe, ale behom sa ponáhľal k svojmu bratovi, aby urobil na ňom
účastným aj jeho. Všimni si, čo povedal svojmu bratovi: „Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Kristus.“ Vidíš, ako tu ohlasuje, čo sám
za krátky čas pochopil? A prezrádza schopnosť Učiteľa, ktorý ich vedel o tom presvedčiť, ale aj ich nadšenie a svedomitosť, s akou sa hneď
od začiatku usilovali poznať ho. Toto Ondrejovo slovo vychádza zo srdca, ktoré úprimne túži po Kristovom príchode, očakáva, že príde
z neba, a keď sa už zjavil, plesá radosťou a ponáhľa sa zvestovať túto veľkú udalosť aj ostatným. Je prejavom bratskej dobroprajnosti,
pekného rodinného vzťahu a úprimnej lásky pomáhať si navzájom v duchovných veciach.
A všimni si Petrovu povahu. Aký je od začiatku ochotný a rýchly! Neotáľa, ale hneď uteká. Písmo hovorí: „Priviedol ho k Ježišovi.“
Ale nech nik neodsudzuje Petra, že je ľahkoverný, keď prijíma slovo bez veľkého skúmania. Pravdepodobne mu brat presne a obšírne
všetko porozprával. Ale evanjelisti všelikde všeličo hovoria v skratke, lebo sa usilujú byť struční. Napokon ani sa nehovorí, že Peter
hneď uveril, ale: „Priviedol ho k Ježišovi.“ Odovzdal mu ho, aby sa všetko naučil od neho. A bol tam aj iný učeník, ktorý sa usiloval o to isté.
Ak Ján Krstiteľ povedal: „Hľa, Baránok“ a: „On krstí Duchom“ a naznačil každému, že ho o tejto veci môže najlepšie poučiť Kristus,
tak Ondrej to urobil oveľa lepšie. Preto, že sa necíti schopný vysvetliť celé učenie, privádza svojho brata k samému prameňu svetla,
a ten sa tak ponáhľa a teší, že neváha ani chvíľočku.
RESPONZÓRIUM