JÚL

2. júla

NÁVŠTEVA PANNY MÁRIE

Sviatok

HYMNUS

Vznešená svätá Pani, príď,
Mária, príď nás navštíviť
ty, čo si domu príbuznej
priniesla správy radostné.

Príď, pomocnica kresťanov,
buď nám vždy istou ochranou,
navštív ľud, deti veriace,
a odvráť tresty hroziace.

Príď, hviezda morská, svetlo, jas,
vlej pokoj do sŕdc všetkých nás,
naprav to, čo je skrivené,
a pomôž nám žiť nevinne.

Prosíme, príď a navštív nás,
podopri naše kroky včas,
vypros nám sväté vnuknutie,
nech duch náš pevne v Bohu tkvie.

Príď s berlou, dcéra kráľovská,
vytrhni duše z otroctva,
k jednote viery priveď ľud
a znič vo svete každý blud.

Príď, Panna, aj Syn útechy,
chceme vás chváliť naveky
i Otca, Ducha Svätého,
veď Boh chce spasiť každého. Amen.

Z Piesne piesní

2, 8-14; 8, 6-7

Príchod milého

Hlas môjho milého!
Hľa, on prichádza,
po horách skáče,
po vŕškoch hupká.
Milý môj je sťa srna,
ako jeleníča.
Hľa, veď už stojí
pred naším múrom;
oblôčkom hľadí,
cez mriežku sa díva.

Môj milý mi hovorí:
„Hor’ sa, priateľka moja,
holubica moja, krásava moja, a poď!
Veď už je po zime,
dážď prestal, pominul.
Na zemi sa zjavili kvety,
prišiel čas veselého spevu,
hrkútanie hrdličky počuť
v našom kraji,
figovník vydáva svoje plody,
vinič roznáša vôňu v rozkvete.

Nuž, hor’ sa, priateľka moja,
krásava moja, a poď!
Holubica moja v rozsadlinách skál,
v úkryte na bralách!
Daj zrieť mi svoju tvár,
daj počuť mi svoj hlas;
veď sladký je tvoj hlas
a prekrásna je tvoja tvár.“

Pritisni si ma na srdce sťa prsteň,
ako pečať na svoje rameno,
lebo láska je mocná ako smrť
a vášeň tvrdá ako podsvetie.
Jej páľa - to ohňa plápoly
a božské plamene.
Ani veľké vody lásku neuhasia
a rieky ju neodplavia.
A keby niekto za lásku ponúkol všetko,
     čo má v dome,
len by sa opovrhlo ním.

RESPONZÓRIUM

Lk 1, 41b-43. 44

R. Alžbetu naplnil Duch Svätý a zvolala veľkým hlasom: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. * Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?
V. Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. * Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?

Z Homílií svätého kňaza Bédu Ctihodného

(Lib 1, 4: CCL 122, 25-26. 30)

Panna Mária velebí Pána, ktorý v nej pôsobí

     „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi.“ Týmito slovami iste najprv vyznáva, aké dary dostala osobitne ona a potom vypočítava všeobecné Božie dobrodenia, ktoré Boh nikdy neprestáva preukazovať ľudskému pokoleniu.
     Pána velebí duša toho, kto všetky hnutia svojho vnútorného človeka dáva do služby Bohu na jeho chválu, kto zachovávaním Božích prikázaní dokazuje, že má ustavične na zreteli jeho moc a velebu.
     V Bohu, v svojom spasiteľovi, jasá duch toho, koho teší už aj spomienka na svojho Stvoriteľa, od ktorého očakáva večnú spásu.
     A hoci tieto slová môže pravdivo povedať každý dokonalý človek, bolo veľmi správne, že prvá ich vyslovila blahoslavená Bohorodička, veď ona výsadou jedinečnej zásluhy horela duchovnou láskou k tomu, z ktorého telesného počatia sa radovala.
     Ona mohla právom viac ako ostatní svätí jasať radosťou v Ježišovi, svojom Spasiteľovi. Veď vedela, že ten, ktorého poznala ako večného pôvodcu spásy, narodí sa v čase z jej tela, lebo to naozaj bude v jednej a tej istej osobe aj jej Syn aj Pán.
     „Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ Nič teda nepripisuje svojim zásluhám. Celú svoju veľkosť označuje za dar toho, ktorý je bytostne mocný a veľký a svojich verných malých a slabých robí silnými a veľkými.
     Správne však dodala: „A sväté je jeho meno,“ aby pripomenula tým, čo ju počúvali, ba aby poučila všetkých, ku ktorým sa dostanú jej slová, ako ochotne majú uveriť a vzývať jeho meno, lebo aj oni môžu mať účasť na večnej svätosti a pravej spáse podľa prorokových slov: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ To je to meno, o ktorom hovorí vyššie: „A môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi.“
     A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.

RESPONZÓRIUM

Porov. Lk 1, 45-46; Ž 66, 16

R. Blahoslavená si, lebo si uverila, že sa v tebe splní, čo ti povedal Pán. Mária hovorila: * Velebí moja duša Pána.
V. Poďte sem a počúvajte, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil Boh. * Velebí moja duša Pána.
3. júla

SV. TOMÁŠA, APOŠTOLA

Sviatok


Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá

(Hom. 26, 7-9: PL 76, 1201-1202)

Pán môj a Boh môj

     „Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.“ Tento jeden učeník chýbal a keď sa vrátil a počul, čo sa stalo, odmietol uveriť, čo mu hovorili. Pán prišiel znova a neveriacemu učeníkovi ponúkol bok, aby sa ho dotkol, a ukázal mu ruky a tým, že mu ukázal svoje otvorené rany, zahojil ranu jeho nevery. Čo v tom, milovaní bratia, čo v tom vidíte? Myslíte si, že to bola náhoda, keď vtedy tento vyvolený učeník chýbal, ale potom prišiel a počul, keď počul, pochyboval, v pochybnostiach sa dotkol a keď sa dotkol, uveril?
     To nebola náhoda, ale Božie riadenie. To zariadila nebeská dobrota tak obdivuhodne, aby sa tento pochybujúci učeník dotkol rán na tele svojho Učiteľa a tým zahojil v nás rany nevery. Pre našu vieru bola totiž Tomášova nevera užitočnejšia ako viera veriacich učeníkov; lebo kým Tomáša dotyk privádza opäť k viere, naša myseľ sa zbavuje akejkoľvek pochybnosti a upevňuje sa vo viere. Takto sa pochybujúci učeník dotykom stal svedkom pravosti zmŕtvychvstania.
     Dotkol sa a zvolal: „Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, Tomáš, pretože si ma videl.“ A keď apoštol Pavol hovorí: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme,“ je zrejmé, že viera je dôkazom tých skutočností, ktoré vidieť nemožno. Veď čo vidíme, to už neveríme, ale poznáme. Keď teda Tomáš videl a keď sa dotkol, prečo mu hovorí: „Uveril si, pretože si ma videl“?! Lenže on iné videl, a iné uveril. Smrteľný človek predsa nemohol vidieť božstvo. On videl človeka a vyznal Boha: „Pán môj a Boh môj.“ Keď teda videl, uveril: videl pravého človeka a vyhlásil o ňom, že je Boh, ktorého vidieť nemohol.
     A veľmi radostné je to, čo nasleduje: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Veď tento výrok označuje predovšetkým nás, čo v mysli nosíme toho, ktorého v tele nevidíme. Označuje tu nás, ale iba vtedy, ak svoju vieru vyjadrujeme skutkami. Lebo naozaj verí iba ten, kto aj koná, čo verí. Naproti tomu o tých, čo majú vieru len podľa mena, Pavol hovorí: „Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú.“ Preto hovorí Jakub: „Viera bez skutkov je mŕtva.“

RESPONZÓRIUM

1 Jn 1, 2. 1. 3a

R. Zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám * Večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.
V. Čo sme na vlastné oči videli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám. * Večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.

4. júla

SV. ALŽBETY PORTUGALSKEJ


Z Reči pripisovanej svätému biskupovi Petrovi Chryzológovi

(De pace: PL 52, 347-348)

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj

     Milovaní, evanjelista hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ Oprávnene kvitnú kresťanské čnosti v tom, kto žije svorne v kresťanskom pokoji, a nik nedosiahne titul Božieho syna, iba ak cez meno šíriteľa pokoja.
     Milovaní, pokoj je to, čo zbavuje človeka otroctva, dáva mu meno slobodného občana, mení postavenie jeho osoby pred Bohom, zo sluhu robí syna a slobodného človeka z otroka. Pokoj medzi bratmi je Božou vôľou a potešením pre Krista, je dokonalou svätosťou, pravidlom spravodlivosti, učiteľom múdrosti, strážcom mravov a chvályhodným poriadkom vo všetkých veciach. Pokoj je odporúčaním modlitieb, ľahkou a dosiahnuteľnou cestou nábožnosti, dostatočným naplnením všetkých túžob. Pokoj je matkou lásky, putom svornosti a viditeľnou známkou čistej mysle, ktorá si môže žiadať od Boha, čo chce. Môže prosiť, o čo chce, a všetko, o čo prosí, dostane. Pokoj treba zachovať pod vážnym kráľovským príkazom, lebo sám Kristus Pán povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ To akoby povedal: V pokoji som vás opustil, nech vás nájdem v pokoji. Pri odchode chcel darovať to, čo túžil vo všetkých nájsť, keď sa vráti.
     Je nebeský príkaz zachovať, čo daroval: jednou vetou, aby som našiel, čo som zanechal. Sadiť korene pokoja je Božie dielo, úplne ich vytrhnúť je dielo nepriateľa. Veď ako je bratská láska z Boha, tak nenávisť je z diabla. Preto treba nenávisť zavrhnúť, lebo je napísané: „Kto nenávidí svojho brata, je vrah.“
     Vidíte teda, milovaní bratia, prečo treba milovať pokoj a mať rád svornosť. Ony totiž plodia a živia lásku. A podľa Apoštola viete, že „láska je z Boha“. A tak ten, kto nemá lásky, je bez Boha.
     Zachovávajme teda, bratia, prikázania, ktoré sú život. Bratské spoločenstvo nech je pospájané putami hlbokého pokoja a zviazané spasiteľným putom vzájomnej lásky, ktorá zakrýva množstvo hriechov. Lásku treba objať všetkými túžbami, lebo ona môže mať toľko dobra, koľko je za ňu odmeny. Zo všetkých čností si treba najviac chrániť pokoj, lebo Boh je vždy v pokoji.
     Milujte pokoj a bude vyrovnané všetko: aby ste aj nám zaistili odmenu aj sebe radosť, aby si Božia Cirkev, založená na jednote pokoja, udržala dokonalý poriadok v Kristovi.

RESPONZÓRIUM

Porov. Iz 58, 7-8

R. Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. * Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť.
V. Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj. * Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť.
5. júla

SV. CYRILA, MNÍCHA, A METODA, BISKUPA, SLOVANSKÝCH VIEROZVESTOV

Slávnosť


Ant. 1Dám vám pastierov podľa môjho srdca, ktorí vás budú pásť rozumne a múdro.
Ant. 2Ich meno žije z pokolenia na pokolenie.
Ant. 3O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje. V. Miloval som múdrosť a vyhľadával som ju od svojej mladosti.
R. Túžil som vziať si ju za nevestu.

Z Prvého listu svätého apoštola Petra

5, 1-11

Povinnosti pastierov a veriacich

     Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.
     Podobne vy, mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo
Boh pyšným odporuje,
ale pokorným dáva milosť.
     Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.
     A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen.

RESPONZÓRIUM

1 Pt 5, 2. 3-4; Sk 20, 28

R. Paste Božie stádo, ktoré je u vás, ako vzor stáda. * A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.
V. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. * A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.

Zo slovienskeho Života Konštantína

(Kap. 18, 1-15)

Zveľaď svoju Cirkev a všetkých spoj do jednoty

     Konštantín Cyril, zavalený množstvom práce, ochorel. Po mnohých dňoch choroby mal Božie zjavenie a začal spievať:
     „Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaradoval sa môj duch a zaplesalo moje srdce.“
     I obliekol si posvätné rúcha, bol v nich celý ten deň, radoval sa a hovoril: „Odteraz už nie som ani sluhom cisára, ani nijakého iného človeka na zemi, ale iba sluhom všemohúceho Boha. Nebol som a teraz som a budem naveky. Amen.“ Na druhý deň si obliekol sväté rehoľné rúcho, pridal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. A v tomto rúchu ostal päťdesiat dní.
     A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil:
     „Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje, vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu.
     Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty, urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“
     I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“
     A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný.
     Tu Apoštolský rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.

RESPONZÓRIUM

Porov. 1 Pt 1, 25; Lk 1, 2

R. Pánovo slovo trvá naveky; * A toto slovo sa vám zvestovalo.
V. Ako nám ho odovzdali tí, čo boli od samého začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova. * A toto slovo sa vám zvestovalo.

Alebo iné:

Zo slovienskeho Života Metoda

(Porov. kap. 17, 7-11. 14-15)

Hľaď svojimi modlitbami z výšin na nás

     Keď sa na Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, vošiel Metod do chrámu. Keďže bol chorý, vyslovil požehnanie nad cisárom a kniežaťom, nad duchovenstvom i všetkým ľudom a povedal: „Opatrujte ma, deti moje, do tretieho dňa.“ Tak sa i stalo.
     Na tretí deň zavčas ráno povedal naposledy: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svoju dušu.“ A v rukách kňazov šiesteho dňa mesiaca apríla vydýchol.
     Jeho učeníci mu usporiadali pohreb a vzdali mu dôstojné pocty. Obrady spievali po latinsky, po grécky a po starosloviensky a uložili ho na odpočinok v katedrálnom chráme. A ľud - zišiel sa nesčíselný zástup - odprevádzal ho so sviecami a oplakával dobrého učiteľa a pastiera.
     Teraz ty, svätá a ctihodná hlava, hrad svojimi modlitbami z výšin na nás, ktorí túžime po tebe; zbav svojich učeníkov všetkých nebezpečenstiev, rozširuj učenie a odstraňuj bludy, aby sme tu žili dôstojne, podľa svojho povolania, a boli s tebou, tvoje stádo, postavení po pravici Krista, nášho Boha, a dostali od neho večný život. Lebo jeho je sláva a česť na veky vekov. Amen.

RESPONZÓRIUM

Ž 89, 20, 21-22; Jer 3, 15

R. Prehovoril si k svojim svätým a povedal si: Vyvoleného z ľudu som povýšil. Našiel som svojho služobníka, Dávida, * Pomazal som ho svojím svätým olejom. Pevne ho bude držať moja ruka.
V. Dám vám pastierov podľa môjho srdca, ktorí vás budú pásť rozumne a múdro. * Pomazal som ho svojím svätým olejom. Pevne ho bude držať moja ruka.

Alebo iné:

Z apoštolského listu Antiquae nobilitatis pápeža Pavla Šiesteho z 2. februára 1969

(AAS 61 [1969], 141-143)

Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane

     Keď sa zamýšľame nad významom apoštolátu dvoch Solúnčanov, jasne vidíme, že bol pre vašich predkov najštedrejším Božím darom. Veď oni hlásaním evanjelia priviedli slovanské národy do lona katolíckej Cirkvi; okrem toho vytvorením novej abecedy a uzákonením spisovného jazyka otvorili im brány vedy a kultúry. Vďaka ich dielu otvoril sa vám prístup k literatúre Východu i Západu; slovienčina bola povýšená na hodnosť liturgickej reči; Cirkev v týchto krajinách dosiahla riadne usporiadanie; aj civilné právo bolo poznačené pravidlami plnými múdrosti. Právom im teda patrí názov otcov vlasti, lebo podľa všeobecného presvedčenia predovšetkým im treba ďakovať za to, že sa vaše milované národy dostali do počtu kultúrne najvyspelejších národov. Ale všetci, ktorým záleží na nebeskej milosti, musia sa pre nehynúcu pamiatku prijatého dobrodenia a vo vedomí vážnej povinnosti starať a usilovať, aby nebeská milosť nevyšla nazmar a aby jej očakávané ovocie neuschlo.
     Na svätého Cyrila a Metoda hľaďte očami plnými vďačnosti a obdivu. Obracajte sa na nich prosbami a modlitbami, spojení v láske, ktorá nad všetkým víťazí. Vezmite si ich za vodcov a orodovníkov na dobrej ceste, ktorí zasluhujú úplnú dôveru. Veď silou spoločenstva svätých, vďaka ktorému sa medzi pozemskou Cirkvou a nebeským Jeruzalemom oboma smermi prelievajú vlny oživujúcej lásky, sú milovaní a milujú a určite s väčšou ochotou a možnosťou, ako keď žili na zemi, túžia priniesť vám svetlo, pomoc a víťazstvo v rozmanitých nebezpečenstvách, v ktorých sa nachádzate. Oni sa týčia ako stĺpy nenarušenej, zdravej viery, ako vzory potrebných čností, ako dve olivy, dva svietniky, dva olivové výhonky, čo stoja pred Panovníkom celej zeme a veľa sa modlia za celé sväté mesto, ktorým je Cirkev, aj za vaše národy, aby ostali verné kresťanskej kultúre predkov, ktorú oni začali tvoriť, aby spájali staré s novým, a tak mohli vykročiť za vytýčeným cieľom pravého pokroku, po bezpečnej ceste, ktorú oni chránia a osvetľujú, čím budú pripomínať, že dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojská a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov, o rodinné čnosti, o mravnú bezúhonnosť, o zachovávanie práva a spravodlivosti, o úprimnú úctu a ochranu všemohúceho Boha, ktorému podlieha všetko a všetko musí slúžiť jeho sláve.
     Veď či si každá ustanovizeň nezachová svoju životnú silu iba do tej miery, v akej sa vracia k svojim jasným počiatkom a v akej zachováva posvätné dedičstvo otcov? Keď ním pohrdne, zvrhne sa a zanikne: tak, ako keď dubu poodtíname alebo skrátime korene, márne budeme čakať na novú a trvalú zeleň.
     Preto nech váš duch nikdy nestráca zo zreteľa napomenutie, ktoré vám zanechal svätý Cyril ako testament, aby ste stále boli neúnavnými služobníkmi spásy svojho ľudu.

RESPONZÓRIUM

Porov. Zjv. 11, 4

R. Oni sú dvaja milosrdní mužovia, čo stoja pred Pánom, * Pred Panovníkom celej zeme.
V. Oni sú dve olivy a dva svietniky, čo svietia pred Pánom a veľa sa modlia. * Pred Panovníkom celej zeme.

6. júla

SV. MÁRIE GORETTI, PANNY A MUČENICE


Z Homílie pápeža Pia Dvanásteho pri kanonizácii svätej Márie Goretti

(AAS 42 [1959], 581-582)

Nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou

     Ako všetci vedia, táto bezbranná panna musela vybojovať veľmi ťažký zápas. Nečakane ju prepadla divoká, slepá búrka, ktorá ju chcela poškvrniť a zneuctiť jej anjelskú čistotu. Ale keď sa nachádzala v tom najväčšom nebezpečenstve, mohla opakovať božskému Vykupiteľovi tieto slová zo zlatej knižky „Nasledovanie Krista“: „Keď budú na mňa doliehať a mučiť ma mnohé súženia, nebudem sa báť zlého, len nech je so mnou tvoja milosť. Ona je mojou silou, ona prináša radu a pomoc: Je silnejšia ako všetci nepriatelia.“ A tak podporovaná nebeskou milosťou, s ktorou spolupracovala ušľachtilá a odhodlaná vôľa, obetovala život, ale slávu panenstva nestratila.
     V tomto živote pokorného dievčaťa, ktorý sme v hlavných bodoch načrtli, môžeme hľadieť na divadlo nielen hodné neba, ale i na divadlo, ktoré si zaslúži, aby naň s obdivom a úctou hľadel aj náš vek. Nech sa učia otcovia a matky, ako treba deti, ktoré dostali od Boha, správne, sväto a pevne vychovávať a formovať podľa prikázaní katolíckeho náboženstva. Tak, aby s pomocou Božej milosti vyšli nepremožené, neporušené a nepoškvrnené, keď sa ich čnosť dostane do nebezpečenstva.
     Nech sa učia veselé deti, nech sa učí živá mlaď nedostať sa biedne do vleku nestálych a prázdnych pudových radostí a zvodných lákadiel nerestí, ale radšej sa bodro usilovať, aj keď je to namáhavé a náročné, o kresťanskú mravnú dokonalosť, ktorú môžeme raz všetci dosiahnuť, ak sa o to budeme s rozhodnou vôľou a s pomocou nebeskej milosti pričiňovať, namáhať a modliť.
     Iste nie všetci sme povolaní na mučeníctvo. Ale všetci sme povolaní dosiahnuť kresťanskú čnosť. Lenže čnosť si vyžaduje silu, ktorá aj keď nedosiahne hrdinský stupeň statočnosti tejto anjelskej devy, nárokuje si od nás dlhodobé, veľmi svedomité nepretržité úsilie až do konca života. Preto ju možno nazvať pomalým, nepretržitým mučeníctvom, ku ktorému nás vyzýva tento božský výrok Ježiša Krista: „Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“
     O toto sa teda s pomocou nebeskej milosti usilujme všetci. Toto nech nám urobí príťažlivým svätá panna a mučenica Mária Goretti. Nech nám z neba, kde požíva večnú blaženosť, vyprosí od božského Vykupiteľa, aby sme všetci, každý vo svojich vlastných životných podmienkach, radi, ochotne a činne kráčali v jej slávnych šľapajach.

RESPONZÓRIUM


R. Aká si krásna, Kristova panna, * Bola si hodna Pánovej koruny, koruny trvalého panenstva.
V. Nič ti nemôže vziať palmu víťazstva, ani odlúčiť ťa od lásky Božieho Syna. * Bola si hodna Pánovej koruny, koruny trvalého panenstva.
7. júla

SV. ANTONA MÁRIE ZACCARIU, KŇAZA


Z Reči svätého kňaza Antona Márie Zaccariu svojim spolubratom

(J. A. Gabutio: Historia Congregationia Clericorum Regularium S. Pauli, 1, 8)

Zrak apoštola Pavla

     „My sme blázni pre Krista,“ hovoril o sebe, o ostatných apoštoloch i o všetkých, čo vyznávajú kresťanskú a apoštolskú vieru, náš blahoslavený vodca a svätý patrón. Ale nemáme sa čo čudovať ani báť, milovaní bratia, veď „žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána“. Naši protivníci si škodia, nám robia dobrú službu. Nám zväčšujú korunu večnej slávy, na seba zvolávajú Boží hnev. Preto ich máme skôr ľutovať a milovať ich, ako nimi opovrhovať a nenávidieť ich. Ba máme sa za nich modliť a nedať sa premôcť zlu, ale dobrom premáhať zlo. Máme „im“ nahrnúť „na hlavu“ láskavú službu „ako žeravé uhlie“ vrúcnej lásky, ako nás napomína náš Apoštol, aby videli našu trpezlivosť a miernosť, a tak sa obrátili na lepšiu cestu a zapálili láskou k Bohu.
     Nás si Boh vo svojom milosrdenstve napriek našej nehodnosti vyvolil zo sveta, aby sme mu slúžili, postupovali od čnosti k čnosti, s vytrvalosťou prinášali veľa ovocia lásky a chválili sa nielen nádejou na slávu Božích detí, ale aj súženiami.
     „Pozrite sa na svoje povolanie,“ milovaní bratia. Ak sa naň dobre zahľadíme, ľahko zbadáme, že to vyžaduje jeho povaha, a keď sme sa vydali, čo i len zďaleka, po stopách apoštolov a iných Kristových bojovníkov, neodmietajme ani účasť na ich utrpeniach. „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“
     Keď sme si teda vyvolili takého veľkého apoštola za vodcu a otca a hlásime sa za jeho nasledovníkov, usilujme sa aj životom vyjadrovať jeho učenie a príklad. Lebo sa nesluší, aby mal taký vodca lenivých vojakov či zbehov, alebo aby mal taký slávny otec nepodarených synov.

RESPONZÓRIUM

Porov. Sk 20, 21. 24; Rim 1, 16a

R. Nebojím sa svedčiť o viere v nášho Pána Ježiša Krista. * Ani svoj život si veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.
V. Ja sa za evanjelium nehanbím. * Ani svoj život si veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.
11. júla

SV. BENEDIKTA, OPÁTA

Spomienka

V Európe sviatok svätého patróna

HYMNUS

Uprostred svätých ozdobených vencom,
Benedikt, skvieš sa v nebi oslávený,
pre svoje činy žiariacou si hviezdou,
    blahoslavený.

Už v mladom veku bol si v čnostiach zrelý,
nijaká rozkoš nemohla ťa zvábiť,
pohrdnúc slávou svetskou, chcel si celý
    Boha osláviť.

Opúšťaš domov, rodičov, kraj rodný,
prebývaš v lesoch, ale v srdci znie ti
vnuknutie písať knihu, podklad vhodný
    pre život svätý.

Hlásal si, že nás Boží príkaz viaže,
že rady Pána s láskou prijať máme;
vypros nám, aby bolo miesto naše
    v nebeskom chráme.

Chvála buď Otcu, Synu večná, vrúcna,
Svätému Duchu rovnaká buď sláva,
veď z Božej priazne tebe česť i úcta
    všade sa vzdáva. Amen.


Z rehoľných pravidiel svätého opáta Benedikta

(Prolongus, 4-22; cap. 72; 1-12: CSEL 75, 2-5. 162-163)

Ničomu nedávať prednosť pred Kristom

     Predovšetkým ak začínaš niečo dobré robiť, pros Krista vrúcnou modlitbou, aby to on zdokonalil. Aby sa ten, čo nás už láskavo zarátal do počtu synov, nemusel raz rmútiť za naše zlé skutky. Lebo ho máme za jeho dary ustavične tak poslúchať, aby nás raz nielen nevydedil ako rozhnevaný otec svoje deti, ale aby nás ako obávaný pán, pobúrený našimi hriechmi, nevydal na večný trest ako naničhodných sluhov, ktorí ho nechceli nasledovať do slávy.
     Vstaňme teda konečne, ako nás vyzýva Písmo: „Nadišla hodina, aby sme sa prebudili zo sna.“ Otvorme oči pre božské svetlo a napäto počúvajme božský hlas, ktorý nás denne volá a napomína: „Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia.“ A opäť: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvám.“
     A čo hovoril? „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej. Choďte, dokiaľ máte svetlo života, aby vás nezastihla tma smrti.“
     Pán hľadá v množstve ľudu, ku ktorému toto volá, svojho robotníka, a znovu hovorí: „Miluje niekto život a chce požívať dobro v šťastných dňoch?“ Ak toto začuješ a odpovieš: „Ja,“ povie ti Boh: „Ak chceš mať pravý a večný život, zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň. A keď to urobíte, moje oči spočinú na vás a môj sluch sa nakloní k vašim prosbám a skôr, ako ma budete volať, poviem vám: Tu som!“
     A čo môže byť pre nás, milovaní bratia, lahodnejšie, ako tento Pánov hlas, ktorý nás volá? Hľa, Pán nám vo svojej láske ukazuje cestu života.
     Prepášme si teda bedrá vierou a konaním dobrých skutkov a vedení evanjeliom kráčajme po jeho cestách, aby sme si zaslúžili vidieť toho, „ktorý nás povolal do svojho kráľovstva.“ Ak chceme prebývať v stánku jeho kráľovstva, musíme bežať po ceste dobrých skutkov, ináč sa ta nedostaneme.
     Tak ako jestvuje zlá, horká horlivosť, ktorá oddeľuje od Boha a vedie do pekla, jestvuje aj dobrá horlivosť, ktorá oddeľuje od chýb a vedie k Bohu a do večného života. Teda mnísi majú s veľkou láskou osvedčovať túto horlivosť, čiže „predbiehať sa vzájomne v úctivosti“, s najväčšou trpezlivosťou znášať svoje telesné i mravné slabosti, pretekať sa v poslušnosti; nik sa nemá hnať za tým, čo osoží inému, majú si čisto prejavovať bratskú lásku, z lásky sa báť Boha, úprimnou a poníženou láskou milovať svojho opáta a vonkoncom ničomu nedávať prednosť pred Kristom, ktorý nech nás všetkých rovnako privedie do večného života.

RESPONZÓRIUM


R. Svätý Benedikt opustil domov i dedičstvo, túžil páčiť sa Bohu, našiel si miesto na svätý život * A býval celkom sám pred pohľadom Najvyššieho.
V. Utiahol sa teda v múdrej nevedomosti a rozumnej neučenosti. * A býval celkom sám pred pohľadom Najvyššieho.
13. júla

SV. HENRICHA


Zo starobylého Životopisu svätého Henricha

(MGH, Scriptores 4, 792-799)

Starostlivo zaisťoval pokoj a priaznivé podmienky pre Cirkev

     Keď svätého Božieho služobníka pomazali za kráľa, neuspokojil sa iba s obmedzeným časným kráľovstvom, ale aby získal korunu nesmrteľnosti, rozhodol sa bojovať za najvyššieho Kráľa, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Veľmi horlivo sa staral o rozvoj bohoslužby. Kostoly začal obdarúvať majetkom a obohacovať veľmi cenným vybavením. Na svojom vlastníctve založil bamberské biskupstvo a zasvätil ho apoštolským kniežatám Petrovi a Pavlovi a vzácnemu mučeníkovi Jurajovi. Osobitným rozhodnutím ho odovzdal svätej Rímskej cirkvi, aby vzdal z Božej vôle povinnú úctu prvej stolici a zaistil svojej ustanovizni pod takým patronátom silnejšiu ochranu.
     Ale aby všetci jasnejšie videli, ako starostlivo tento svätý muž zaisťoval pokoj a priaznivé podmienky pre svoju mladú cirkev aj do budúcnosti, prikladáme tu niečo z potvrdzovacej listiny.
     „Henrich, z Božej prozreteľnosti a dobroty kráľ, všetkým synom Cirkvi, tak budúcim, ako aj terajším. Sväté písmo nás náležite poúča a napomína, aby sme sa vzdali časných majetkov a zriekli pozemských výhod a usilovali sa získať večné príbytky v nebi, ktoré trvajú bez konca. Lebo terajšia sláva je nestála a márna, kým ju máme a nemyslíme pri nej aj na nebeskú večnosť. Ale Božie zľutovanie sa postaralo ľudskému pokoleniu o výhodný prostriedok, keď mu dalo účasť na nebeskej vlasti ako odmenu za pozemský majetok.
     Preto pri spomienke na túto dobrotu a vo vedomí, že sme boli povýšení na kráľovskú hodnosť bez zásluh, z Božieho milosrdenstva, považujeme za vhodné nielen rozširovať kostoly, ktoré postavili naši predkovia, ale na väčšiu Božiu slávu stavať nové a uctiť si ich najvďačnejšími darmi našej nábožnosti. Pretože nie sme hluchí na Pánove prikázania a ochotne poslúchame božské rady, túžime uložiť si poklady, ktoré nám darovala štedrosť Božej dobroty, v nebi, kde sa ani zlodeji nedobýjajú a nekradnú, ani hrdza a moľ neničia, kde sa najčastejšie túžbou a láskou zdržiava aj naše srdce, keď si uvedomíme všetko, čo sa teraz pozbiehalo.
     Preto chceme vyjaviť všetkým veriacim, že sme jedno miesto nášho otcovského dedičstva, ktoré sa volá Bamberg, povýšili na vysokú hodnosť biskupského sídla, aby sa tam zachovala pamiatka nás i našich rodičov a ustavične sa prinášala za všetkých pravoverných spasiteľná obeta.“

RESPONZÓRIUM

Múd 10, 11b-12a. 14c. 10a

R. Pán ho poctil. Chránil ho pred nepriateľmi a zaisťoval ho pred prenasledovateľmi. * A dal mu večnú slávu.
V. Pán viedol spravodlivého po rovných cestách a ukázal mu Božie kráľovstvo. * A dal mu večnú slávu.
14. júla

SV. KAMILA DE LELLIS, KŇAZA


Zo Životopisu svätého Kamila, ktorý napísal jeho spoločník

(S. Cicatelli, Vita del P. Camillo de Lellis, Viterbo, 1615)

V bratoch slúžil Pánovi

     Aby som začal svätou láskou ako koreňom a darom všetkých čností, ktorá bola Kamilovi bližšia než všetky ostatné, musím povedať, že bol taký rozpálený ohňom tejto svätej čnosti, a nielen voči Bohu, ale aj voči blížnym a najmä voči chorým, že mu stačilo iba sa pozrieť na nich, aby zaplavila jeho srdce neha a súcit a aby dokonale zabudol na všetky rozkoše a pozemské radosti a náklonnosti. Keď posluhoval niektorému z chorých, zdalo sa, akoby sa mal z veľkej lásky a súcitu takmer celkom vyčerpať a stráviť. Lebo najradšej by bol vzal na seba akýkoľvek ich neduh či akékoľvek iné zlo, keby tým mohol zmierniť ich bolesti alebo odstrániť choroby.
     Tak živo v nich videl Kristovu osobu, že často pri podávaní jedla bol presvedčený, že oni sú jeho Kristami, až natoľko, že si od nich vyprosoval milosť a odpustenie hriechov. Preto stál pred nimi tak úctivo, akoby bol naozaj a doslova v prítomnosti svojho Pána. O ničom nehovoril častejšie a nadšenejšie ako o svätej láske a túžil ju priam vložiť do sŕdc všetkých smrteľníkov.
     Aby svojich rehoľných bratov zapálil touto hlavnou čnosťou, pripomínal im tie najlahodnejšie slová Ježiša Krista: „Bol som chorý a navštívili ste ma.“ Bolo vidno, že on sám má tieto slová naozaj vryté vo svojom srdci; tak často ich hovorieval, tak často ich opakoval!
     Kamilova láska bola taká veľká a taká široká, že do svojej neobyčajnej náklonnosti a priazne nezahrnoval len chorých a zomierajúcich, ale všeobecne všetkých chudobných a úbohých. Jeho srdce bolo také preniknuté láskou voči núdznym, že hovorieval: „Keby na svete nebolo chudobných, ľudia by si ich museli nájsť, aj spod zeme by ich museli vyhrabať, aby im mohli robiť dobre a preukazovať milosrdenstvo.“

RESPONZÓRIUM

1 Sol 5, 14b. 15b. 18b; Rim 15, 7

R. Ujímajte sa slabých, vždy sa usilujte o dobro voči všetkým, * Lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás.
V. Prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu. * Lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás.
15. júla

SV. BONAVENTÚRU, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI

Spomienka


Zo spisu svätého biskupa Bonaventúru Cesta mysle k Bohu

(Cap. 7, 1. 2. 4. 6; Opera omnia, 5, 312-313)

Mystická múdrosť zjavená skrze Ducha Svätého

     Kristus je cesta a brána. Kristus je rebrík a povoz ako „zľutovnica položená na Božej arche“ a „tajomstvo skryté od vekov“. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou, nábožne, s obdivom, plesaním a uznaním, s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“ čiže prechod, aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more, z Egypta vstúpil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu, a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy, no pritom počuje, nakoľko je to vôbec na ceste možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“
     Pri tomto prechode, ak má byť dokonalý, treba zanechať všetko rozumovanie a celú duševnú aktivitu preniesť a premeniť na Boha. Ale toto je mystické a tajomné. To nevie nik, iba ten, kto to dostal, a nedostane to nik, iba ten, kto po tom túži, ale nik nemôže po tom túžiť, iba ten, koho až do špiku kostí rozpáli oheň Ducha Svätého, ktorého zoslal na zem Kristus. Preto hovorí Apoštol, že túto tajomnú múdrosť zjavuje Duch Svätý.
     Ale keby si chcel zistiť, ako sa to deje, opýtaj sa milosti, a nie vedy, túžby, a nie rozumu, úpenlivej modlitby, a nie žiadostivého čítania, ženícha, a nie učiteľa, Boha, a nie človeka, temnoty, a nie jasnosti, nie svetla, ale ohňa, ktorý úplne zachvacuje a mimoriadnymi pomazaniami a horúcimi poryvmi prenáša k Bohu. Tento oheň je totiž Boh a táto pec je v Jeruzaleme a Kristus ju rozpaľuje žiarom svojho najhorúcejšieho utrpenia, čo vie pochopiť iba ten, kto hovorí: „Moja duša si volí šibenicu a moje kosti smrť.“ Kto miluje túto smrť, môže vidieť Boha, lebo je nepochybne pravdou: „Človek ma nemôže vidieť a ostať nažive.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s ukrižovaným Kristom „z tohoto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme povedať s Filipom: „To nám postačí,“ počuť s Pavlom: „Stačí ti moja milosť a plesať s Dávidom: „Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Nech je zvelebený Pán naveky. A všetok ľud nech privolá: Staň sa. Amen.“

RESPONZÓRIUM

1 Jn 3, 24; Sir 1, 9a. 10

R. Kto zachováva Božie prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. * A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal.
V. Boh stvoril múdrosť svojím Svätým Duchom a vylial ju na každého človeka a dáva ju tým, čo ho milujú. * A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal.
16. júla

PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE KARMELSKEJ


Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého

(Sermo I in Nativitate Domini, 2. 3: PL 54, 191-192)

Panna Mária počala najprv v mysli, až potom v tele

     Z Dávidovho kráľovského rodu bola vyvolená Panna, ktorá mala nosiť svätý plod a počať božské i ľudské dieťa najprv v mysli, až potom v tele. Ale aby sa nenaľakala neobyčajných následkov, lebo nepoznala Boží plán, v rozhovore s anjelom sa dozvedá, čo má v nej spôsobiť Duch Svätý. A nebojí sa, že stratí čistotu, keď sa čoskoro stane Bohorodičkou. Veď prečo by aj pochybovala o zvláštnosti počatia, keď má sľúbené, že sa uskutoční z moci Najvyššieho?! A viera tej, čo uverila, sa posilňuje aj svedectvom predchádzajúceho zázraku: Alžbeta dostáva nečakane plodnosť, aby nebolo pochybnosti, že ten, ktorý dal počať neplodnej, môže to dať aj panne.
     Teda Božie Slovo, Boh, Boží Syn, ktorý „bol na počiatku u Boha, skrze ktorého povstalo všetko a bez ktorého nepovstalo nič“, stal sa človekom, aby oslobodil človeka od večnej smrti. Tak sa sklonil na prijatie našej nepatrnosti bez umenšenia svojej vznešenosti, že zostal tým, čím bol, a vzal si, čím nebol, pravú prirodzenosť sluhu spojil s tou prirodzenosťou, v ktorej bol rovný Bohu Otcovi, a obe prirodzenosti zviazal tak, že nižšiu nepohltilo oslávenie a vyššiu neumenšilo prijatie nižšej.
     Tak pri zachovaní osobitosti oboch podstát a pri ich spojení v jednej osobe vznešenosť berie na seba nepatrnosť, sila slabosť, večnosť smrteľnosť a na zaplatenie nášho dlhu spojila sa neporušiteľná prirodzenosť so zraniteľnou prirodzenosťou, pravý Boh a pravý človek sa zlučuje do jednoty Pána, aby mohol „jeden“ a ten istý „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ v jednej prirodzenosti zomrieť a skrze druhú vstať z mŕtvych, ako to vyžadovala naša spása. Právom teda porodenie spásy nijako nepoškodilo panenskú neporušenosť, lebo narodenie pravdy ochránilo čistotu.
     Bolo teda dobré, milovaní, že sa Kristus; Božia moc a Božia múdrosť, takto narodil. Tým sa nám v ľudskej prirodzenosti priblížil a božskou prirodzenosťou nad nami vynikol. Veď keby nebol býval pravým Bohom, nebol by nám mohol priniesť spásu, a keby nebol býval pravým človekom, nebol by nám mohol byť vzorom.
     Pri Pánovom narodení jasajúci anjeli spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi“ zvestujú „pokoj ľudom dobrej vôle“, lebo vidia, že sa ide zo všetkých národov sveta budovať nebeský Jeruzalem. Ako sa potom musia nad takým nevýslovným dielom Božej dobroty tešiť úbohí ľudia, keď sa tak z neho radujú vznešení anjeli!

RESPONZÓRIUM


R. Zastavme sa pri vznešenej spomienke na slávnu Pannu Máriu, na poníženosť ktorej zhliadol Pán; * Ktorá pri anjelovom zvestovaní počala Spasiteľa sveta.
V. Spievajme na slávu Kristovi pri tejto svätej slávnosti obdivuhodnej Bohorodičky. * Ktorá pri anjelovom zvestovaní počala Spasiteľa sveta.

17. júla

SV. ANDREJA–SVORADA A BENEDIKTA, PUSTOVNÍKOV

Spomienka

(V Nitrianskej diecéze sviatok hlavných patrónov)


Z Listu svätého apoštola Pavla Kolosanom

3, 1-17

Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu

     Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.
     Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.
     Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.
     Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační.
     Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čo hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.

RESPONZÓRIUM

Rim 12, 2; Lk 12, 35

R. Premeňte sa obnovou zmýšľania, * Aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.
V. Bedrá majte opásané a lampy zažaté! * Aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.

Život svätých pustovníkov vyznavača Andreja-Svorada a mučeníka Benedikta od päťkostolského biskupa Maura

(Časopis Učené Společnosti Šafaříkovy „Bratislava“ VIII, 4 [1934], 341-344)

S radosťou očakával deň svätého vzkriesenia

     V čase, keď sa za vlády najkresťanskejšieho kráľa Štefana Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii len začínalo ujímať, kňazi a mnísi z iných krajín začuli povesť o dobrom panovníkovi a prichádzali k nemu ako k otcovi, nie však prinútení nejakou tiesňou, ale aby vo svojom združení našli novú radosť zo svätého života.
     Jeden z nich, čo vzišiel zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad, prišiel z vnuknutia Svätého Ducha do tejto vlasti z krajiny Poľanov. Od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor na počesť svätého mučeníka Hypolita stál na nitrianskom území, prijal rúcho a pod menom Andrej rozhodol sa viesť pustovnícky život. Z úst jeho učeníka blahoslaveného Benedikta, ktorý s ním žil, som počul, s akou skrúšenosťou srdca a telesným odriekaním sa tu umŕtvoval, a rozhodol som sa zachytiť to niekoľkými riadkami. Ja, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, som toho dobrého človeka videl, no ako žil, neviem z vlastnej skúsenosti, ale iba z počutia. Do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, často chodieval už spomínaný mních Benedikt a rozprával mi, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote.
     Keď sa ten ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, ustavične sa postil až po úplné vyčerpanie tela, ale na posilnenie duchovného života. Tri dni sa zdržiaval všetkého, čo možno dať do úst, pre lásku k milosti toho, ktorý sa kvôli ľuďom stal človekom a štyridsať dní sa postil. Keď však nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa vzoru rehoľného poriadku, ktorý zachovával opát Zozimas, kde každý prežil štyridsaťdňový pôst na štyridsiatich piatich datliach, dostal od otca Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielenže nestačilo ani na posilnenie tela, ale ešte aj ducha podlamovalo, nikdy, okrem času modlitby, nevynechal prácu.
     To, čo je tu zaznačené, dozvedel som sa od jeho už spomenutého učeníka Benedikta. Aj on sa po smrti svojho otca rozhodol bývať na tom istom mieste. Ale po troch rokoch prísneho života podľa príkladu učiteľa prepadli ho zbojníci a v domnení, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh rieky Váh, zavraždili ho a hodili do vody. Jeho telo potom dlho hľadali, ale nenašli. No celý rok vídali na brehu rieky Váh sedieť orla, akoby niečo pozoroval. To ich priviedlo k presvedčeniu, že je tam jeho telo, preto kázali komusi ponoriť sa do vody, a tak ho našli neporušené, akoby bol iba nedávno umrel. Aj Benedikta pochovali na tom istom mieste v bazilike blahoslaveného mučeníka Emeráma, v tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blahoslaveného Andreja.

RESPONZÓRIUM

1 Kor 7, 29. 30. 31; 2, 12

R. Čas je krátky; preto tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali; * Lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.
V. My sme nedostali ducha sveta. * Lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.

21. júla

SV. VAVRINCA Z BRINDISI, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI


Z Rečí svätého kňaza Vavrinca z Brindisi

(Sermo Quadragesimalis 2: Opera omnia 5, 1, nn. 48, 50. 52)

Hlásanie je apoštolská úloha

     Na udržanie duchovného života, ktorý máme spoločný s nebeskými anjelmi a Božími duchmi, lebo sme ako oni stvorení na Boží obraz a podobu, je nevyhnutne potrebný chlieb milosti Ducha Svätého a Božej lásky. Ale milosti a lásky bez viery niet, lebo bez viery je nemožné páčiť sa Bohu. A viera sa ani nezačne bez hlásania Božieho slova: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.“ Hlásanie Božieho slova je teda nevyhnutne potrebné pre duchovný život, tak ako siatie pre udržanie telesného života.
     Preto hovorí Kristus: „Rozsievač vyšiel rozsievať svoje semeno.“ Rozsievač vyšiel ako hlásateľ spravodlivosti. Čítame, že jej hlásateľom bol kedysi Boh, napríklad keď dal všetkému ľudu na púšti živým hlasom z neba zákon spravodlivosti. Inokedy Pánov anjel, ktorý na mieste plaču vytýkal ľudu prestúpenie Božieho zákona; a keď synovia Izraela počuli anjelovu reč, bolesť im prenikla srdce, všetci pozdvihli hlas a veľmi plakali. Aj Mojžiš ohlasoval Pánov zákon všetkému ľudu na moabských stepiach, ako vidno z Deuteronómia. Nakoniec prišiel Kristus, Boh a človek, hlásať Pánovo slovo a na to isté poslal apoštolov, ako predtým posielal prorokov.
     Hlásanie je teda apoštolská, anjelská, kresťanská, božská úloha. Božie slovo je tak naplnené rozmanitými dobrami, že je akoby pokladnicou všetkých dobier. Veď z neho pochádza viera, nádej, láska a všetky čnosti, všetky dary Ducha Svätého, všetky evanjeliové blahoslavenstvá, všetky dobré skutky, všetky zásluhy života, celá nebeská sláva: „Prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“
     Lebo Pánovo slovo je svetlom pre rozum a ohňom pre vôľu, aby človek mohol poznať a milovať Boha. Pre vnútorného človeka, ktorý skrze milosť žije z Božieho Ducha, je chlebom a vodou, ale chlebom sladším než med, než medové kvapky z plástu, vodou lepšou než víno a mlieko. Pre nesmrteľnú dušu je pokladnicou zásluh, preto sa nazýva zlatom a veľkým drahokamom. Pre srdce, ktoré zatvrdlo v chybách, je kladivom. Pre telo, svet a diabla je mečom, ktorý zabíja každý hriech.

RESPONZÓRIUM

Iz 40, 9ac; Lk 9, 59c. 60b

R. Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu; * Povedz judejským mestám: Hľa, váš Boh!
V. Poď za mnou; choď a zvestuj Božie kráľovstvo. * Povedz judejským mestám: Hľa, váš Boh!
22. júla

SV. MÁRIE MAGDALÉNY

Spomienka


Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá

(Hom. 25, 1-2. 4-5: PL 76, 1189-1193)

Horela túžbou za Kristom, o ktorom si myslela, že ho odniesli

     Keď prišla Mária Magdaléna k hrobu a Pánovo telo tam nenašla, myslela si, že ho odniesli, a oznámila to učeníkom. Oni šli, videli a uverili, že je to tak, ako povedala žena. O nich sa ďalej píše: „Potom sa učeníci vrátili domov.“ A hneď sa dodáva: „Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala.“
     Tu treba uvážiť, aká sila lásky rozpaľovala srdce tejto ženy, že neodišla od Pánovho hrobu, ani keď učeníci odišli. Hľadala toho, ktorého nenašla. Hľadala ho a plakala. Zapálená ohňom lásky k nemu horela túžbou za tým, o ktorom si myslela, že ho odniesli. A tak sa stalo, že ho vtedy videla iba ona, čo zostala, aby ho hľadala, lebo veď silou dobrého skutku je vytrvalosť, ako aj hlas Pravdy hovorí: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“
     Najprv teda hľadala, a nenašla. Vytrvalo hľadala ďalej a našla. Jej túžby odďaľovaním rástli a rastom nadobúdali schopnosť, že našli. Lebo sväté túžby odďaľovaním rastú. Keby odďaľovaním ochabovali, neboli by túžbami. Touto láskou horel každý, komu sa podarilo dosiahnuť pravdu. Preto aj Dávid hovorí: „Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ A zasa Cirkev hovorí v Piesni piesní: „Ranená som láskou.“ A opäť: „Moja duša sa rozžialila.“
     „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Zisťuje sa príčina bolesti, aby sa zväčšila túžba, lebo keď vysloví meno toho, ktorého hľadá, zahorí ešte väčšou láskou k nemu.
     „Ježiš ju oslovil: Mária!“ Keď ju nazval všeobecným menom podľa pohlavia a nepoznala ho, oslovuje ju po mene. Akoby jej otvorene chcel povedať: „Spoznaj toho, ktorý ťa pozná. Nepoznám ťa všeobecne ako jednu z mnohých, ale zvláštnym spôsobom.“
     Mária oslovená po mene spoznáva Stvoriteľa a hneď ho nazýva „Rabbuni“, čo znamená „Učiteľ“. Lebo to bol ten, ktorého hľadala navonok, a on ju učil hľadať vo vnútri.

RESPONZÓRIUM


R. Keď sa Mária Magdaléna vrátila od Pánovho hrobu, zvestovala učeníkom: Videla som Pána. * Je blahoslavená, lebo bola uznaná za hodnú niesť prvú správu o zmŕtvychvstaní života.
V. Dlho s plačom hľadala milého, až ho našla a keď ho našla, zvestovala to. * Je blahoslavená, lebo bola uznaná za hodnú niesť prvú správu o zmŕtvychvstaní života.

23. júla

SV. BRIGITY, REHOĽNÍČKY


Z Modlitieb pripisovaných svätej Brigite

(Oratio 2: Revelationum S. Birgittae libri, 2, Romae 1628, pp. 408-410)

Pozdvihnutie mysle ku Kristovi Spasiteľovi

     Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si predpovedal svoju smrť a pri Poslednej večeri obdivuhodne premenil hmotný chlieb na svoje drahocenné telo. Aj za to, že si ho s láskou podal apoštolom na pamiatku svojho záslužného umučenia a svojimi vzácnymi svätými rukami si im umyl nohy, čím si najpokornejšie ukázal svoju veľkú poníženosť.
     Buď uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si zo strachu pred umučením a smrťou potil krv zo svojho nevinného tela, a predsa si dokonal naše vykúpenie, ako si sa ho rozhodol uskutočniť, a tak si najjasnejšie ukázal svoju lásku voči ľudskému pokoleniu.
     Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si sa dal odviesť ku Kajfášovi, a hoci si sudcom všetkých, ponížene si dovolil, aby ťa vydali Pilátovmu súdu.
     Sláva ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za posmech, ktorý si podstúpil, keď si stál odetý do purpuru, ostrým tŕním korunovaný, aj za to, že si najtrpezlivejšie znášal, keď ti bezbožníci pľuli do vznešenej tváre, zakryli oči a špinavými rukami ťa hrubo bili po tvári a po hlave.
     Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu a ukázali ťa ako nevinného Baránka.
     Buď uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si sa dal so svojím vznešeným celým krvavým telom odsúdiť na smrť na kríži, že si na svojich svätých boľavých pleciach niesol kríž, a keď ťa zúrivo priviedli na miesto umučenia a vyzliekli zo šiat, nechal si sa pribiť na drevo kríža.
     Buď naveky uctený, Pane, Ježišu Kriste, za to, že si v takej úzkosti svojím dobrotivým pohľadom lásky pokorne zhliadol na svoju vznešenú matku, ktorá nikdy nezhrešila a vôbec nikdy nesúhlasila ani s najmenším hriechom; a aby si ju potešil, zveril si ju do vernej ochrany svojmu učeníkovi.
     Buď naveky zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si vo svojej smrteľnej úzkosti dal všetkým hriešnikom nádej na odpustenie, keď si milosrdne prisľúbil rajskú slávu zločincovi, ktorý sa na teba obrátil.
     Večná chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za každú hodinu, ktorú si vydržal na kríži za nás hriešnikov v najväčšej horkosti a úzkosti; lebo tvoju ušľachtilú dušu strašne prenikali a tvoje najsvätejšie srdce kruto prerážali najostrejšie bolesti, čo vychádzali z tvojich rán, kým si so slabnúcim srdcom šťastne nevydýchol dušu a s naklonenou hlavou neodovzdal sa pokorne do rúk Boha Otca, až si zomrel v tele a ostal celkom chladný.
     Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si svojou predrahou krvou a presvätou smrťou vykúpil duše a že si ich milosrdne z vyhnanstva priviedol späť do večného života.
     Buď zvelebený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si si pre našu spásu nechal kopijou prebodnúť bok a srdce a že si prúdom vylial z toho istého boku svoju predrahú krv a vodu, aby si nás vykúpil.
     Sláva ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si chcel, aby tvoji priatelia sňali tvoje požehnané telo z kríža a vložili ho do náručia tvojej prebolestnej matky, a že si dovolil, aby ťa ona zavinula do plachiet a pochovala do hrobu a aby ťa tam vojaci strážili.
     Buď naveky uctený, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil si sa živý tým, ktorým si sa chcel zjaviť; že si po štyridsiatich dňoch pred očami mnohých vystúpil do neba a čestne si tam umiestil svojich priateľov, ktorých si vyslobodil z podsvetia.
     Jasot a večná chvála ti, Pane, Ježišu Kriste, za to, že si zoslal do sŕdc učeníkov Svätého Ducha a ich ducha obohatil nesmiernou božskou láskou.
     Buď zvelebený, pochválený a oslávený naveky, môj Pane, Ježišu, za to, že sedíš vo svojej božskej sláve na tróne vo svojom nebeskom kráľovstve a žiješ v tele so všetkými svojimi svätými údmi, ktoré si si vzal z tela Panny. A takto prídeš v deň súdu súdiť duše všetkých živých i mŕtvych, lebo ty žiješ a kraľuješ s Otcom i Duchom Svätým na veky vekov. Amen.

RESPONZÓRIUM

Zjv 1, 5. 6a; Ef 5, 2a

R. Kristus nás miluje a svoju krvou nás oslobodil od hriechov * A urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi.
V. Žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás. * A urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi.
25. júla

SV. JAKUBA, APOŠTOLA

Sviatok


Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Matúšovo evanjelium

(Hom. 65, 2-4: PG 58, 619-622)

Účastníci na Kristovom utrpení

     Zebedejovi synovia naliehajú na Krista slovami: „Povedz, aby jeden z nás sedel po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ A čo on? Aby im ukázal, že nežiadajú nič duchovné a že by sa to nikdy neodvážili žiadať, keby vedeli, čo to je, hovorí: „Neviete, čo žiadate,“ aké je to veľké, aké obdivuhodné, ako to presahuje aj samy nebeské mocností. Potom dodáva: „Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť, a môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Chce tým povedať: „Vy hovoríte so mnou o poctách a vencoch, ja hovorím o zápasoch a pote. Lebo teraz nie je čas na odmeny, ani sa teraz nezjaví tá moja sláva. Terajší život je čas porážok, bojov a nebezpečenstiev.“
     A všimni si, ako ich formuláciou otázok aj povzbudzuje aj láka. Nehovorí: „Dokážete zniesť porážku? Môžete vyliať svoju krv?“ Ale pýta sa: „Môžete piť kalich?“ Potom ich vábi: „Ktorý mám ja piť“, aby im jeho spoluúčasť dodala ochoty. Nazýva to krstom, a tak ukazuje, že z toho vzíde veľké očistenie pre celý svet. Na to mu oni odpovedajú: „Môžeme.“ Rozohnení to hneď sľubujú, hoci nevedia, čo hovoria, ale očakávajú, že dosiahnu, čo žiadali.
     A čo on? „Môj kalich budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení.“ Predpovedal im veľké dobrá: „Budete poctení mučeníctvom a budete trpieť tak, ako budem trpieť ja, ukončíte svoj život násilnou smrťou a budete v tom mojimi spoločníkmi. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici a po ľavici, nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ Najprv povzbudil a podnietil ich ducha, povzniesol ich nad zármutok a potom opravil ich žiadosť.
     „Vtedy sa ostatní desiati namrzeli na oboch bratov.“ Vidíš, akí nedokonalí boli všetci, aj tí, čo sa pokúšali predísť ostatných desiatich, aj desiati, ktorí závideli tým dvom? Ale, ako som povedal, ukáž mi ich neskôr a uvidíš, že už v nich nie je nič zo všetkých týchto vášní. Počúvaj, ako ten istý Ján, ktorý teraz prišiel s touto prosbou, prenecháva prvé miesto vždy Petrovi, aj vtedy, keď káže, aj keď robí zázraky, ako je to v Skutkoch apoštolov. A Jakub potom už nežil dlho; od samého začiatku ho spaľovala veľká láska, zanechal všetko ľudské a vystúpil na takú výšku, že ho čoskoro zabili.

RESPONZÓRIUM

Ž 19, 5

R. Oni, kým žili v tele, zavlažovali Cirkev svojou krvou; * Pili Pánov kalich a stali sa Božími priateľmi.
V. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta. * Pili Pánov kalich a stali sa Božími priateľmi.

26. júla

SV. JOACHIMA A ANNY, RODIČOV PANNY MÁRIE

Spomienka


Z Rečí svätého kňaza Jána Damascénskeho

(Orat. 6, in Nativitatem B. Mariae V., 2. 4. 5. 6; PG 96, 663. 667. 670)

Poznáte ich po ovocí

     Pretože sa z Anny mala narodiť panenská Bohorodička, príroda sa neodvážila predbehnúť zárodok milosti; Anna zostala neplodná, kým nevydala milosť svoj plod. Veď sa aj žiadalo, aby sa narodila ako prvorodená tá, z ktorej sa mal narodiť prvorodený zo všetkého stvorenia, „v ktorom všetko spočíva“.
     Blažený pár, Joachim a Anna, vám je zaviazané celé stvorenie. Veď vaším prostredníctvom prinieslo Stvoriteľovi najvzácnejší dar všetkých darov: čistú matku, ktorá jediná bola hodná Stvoriteľa.
     Veseľ sa, „neplodná“ Anna, „čo si nerodila; jasaj a volaj, čo nepoznáš pôrodné bolesti“. Plesaj, Joachim, lebo z tvojej dcéry „chlapček sa nám narodil, daný nám je syn a volajú ho: Veľký radca“, spása celého sveta, „Posol, mocný Boh“. Veď tento chlapček je Boh.
     Blažený prečistý pár, Joachim a Anna! Možno vás poznať po ovocí vášho lona, ako na istom mieste hovorí Pán: „Poznáte ich po ovocí.“ Žili ste tak, ako sa páčilo Bohu a bolo hodno tej, ktorá z vás vzišla. Veď svojím čistým a svätým spolužitím splodili ste skvost panenstva, tú, ktorá bude pannou pred pôrodom, pannou pri pôrode i pannou po pôrode; tú, ktorá jediná bude vždy panna mysľou, duchom i telom.
     Najčistejší pár, Joachim a Anna! Vy ste zachovali čistotu, ktorú predpisuje prirodzený zákon, a od Boha ste dostali to, čo presahuje prírodu; zrodili ste svetu Božiu Matku, ktorá nepoznala muža. Vy ste žili nábožne a sväto v ľudskej prirodzenosti a priviedli ste na svet dcéru, ktorá stála vyššie ako anjeli, a teraz je kráľovnou anjelov. Ty najkrajšia a najpôvabnejšia deva! Ty Adamova dcéra a Božia Matka! Blahoslavené bedrá a lono, z ktorých si vzišla! Šťastné náručie, ktoré ťa varovalo! Blažené pery, ktoré jediné sa mohli tešiť z tvojich čistých bozkov, totiž pery tvojich rodičov, aby si vždy a vo všetkom zachovala panenstvo! „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; spievajte, radujte sa a hrajte.“ Pozdvihnite svoj hlas, pozdvihnite, nebojte sa.

RESPONZÓRIUM

Porov. Lk 2, 37. 38; 7, 16

R. Vo dne v noci slúžili Pánovi pôstom a modlitbami * A očakávali vykúpenie Izraela.
V. Prosili Boha, aby navštívil svoj ľud. * A očakávali vykúpenie Izraela.

27. júla

SV. GORAZDA A SPOLOČNÍKOV

Spomienka


Zo slovienskeho Života Konštantína a Života Metoda

(Život Konštantína, kap. 17, 5-10; Život Metoda, kap. 17, 1-6)

Slovienskych učeníkov vysvätili za kňazov

     Keď pápež prijal slovienske knihy, vykonal nad nimi svätý obrad. Položil ich v chráme svätej Márie, ktorá sa volá Fatné, a slávili nad nimi svätú liturgiu.
     Potom pápež prikázal dvom biskupom, Formózovi a Gauderichovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov za kňazov.
     Keď ich vysvätili, hneď spievali svätú liturgiu slovienskym jazykom v bazilike svätého Petra, na druhý deň v chráme svätej Petronely a na tretí deň u svätého Ondreja a potom zas v chráme apoštola Pavla, veľkého učiteľa národov; celú noc spievali chvály slovienskym jazykom a ráno konali liturgiu na jeho hrobe v prítomnosti biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastáza, bibliotekára.
     Filozof Konštantín neprestával so svojimi učeníkmi vzdávať vďaky Bohu za to, čo sa dialo. Metoda sa pred jeho smrťou, keď už očakával veniec spravodlivosti, opýtali učeníci: „Koho zo svojich učeníkov určuješ, otče a učiteľ ctihodný, aby v učiteľstve bol tvojím nástupcom?“
     I ukázal im jedného zo svojich najbližších učeníkov, nazývaného Gorazdom, a povedal: „Tento je vašej zeme slobodný muž, najzbehlejší v latinských knihách a pravoverný. Toto nech je Božia vôľa a vaša láska, ako i moja.“

RESPONZÓRIUM

Mt 25, 21. 20

R. Správne, dobrý a verný sluha, bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. * Vojdi do radosti svojho pána.
V. Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal. * Vojdi do radosti svojho pána.
29. júla

SV. MARTY

Spomienka


Z Rečí svätého biskupa Augustína

(Sermo 103, 1-2. 6: PL 38, 613. 615)

Blažení tí, čo mohli Krista prijať do svojho domu

     Slová nášho Pána Ježiša Krista nám pripomínajú, že sa máme usilovať o jedno, aj keď sa na tomto svete namáhame o mnohé veci. Usilujeme sa, lebo sme ešte vzdialení, nie sme doma; zatiaľ sme na ceste, ešte nie vo vlasti; iba túžime, ešte neužívame. Ale usilujme sa a usilujme sa bez znechutenia a bez prestania, aby sme sa raz dostali do cieľa.
     Marta a Mária boli dve rodné sestry, a nielen podľa tela, ale aj vo viere. Obe sa primkli k Pánovi, obe svorne slúžili Pánovi, keď bol u nich ako človek. Marta ho prijala, ako sa zvyčajne prijímajú pocestní. No pritom prijala slúžka svojho Pána, chorá svojho Lekára, stvorenie svojho Stvoriteľa. Tá, ktorá potrebovala duchovný pokrm, prijala toho, ktorý potreboval telesný. Lebo Pán si dobrovoľne vzal prirodzenosť sluhu a chcel, aby ho v tej prirodzenosti sluhu sluhovia živili, lenže nie z nevyhnutnosti, ale zo svojej blahovôle. Lebo aj to bola blahovôľa, že sa dal živiť. Mal telo, v ktorom mohol byť aj hladný aj smädný.
     Tak bol teda ako hosť prijatý Pán, ktorý „prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“. Adoptoval sluhov a urobil ich bratmi, vykúpil zajatcov a urobil ich spoludedičmi. No nech nik z vás nepovie: „Blažení tí, čo mohli Krista prijať do svojho domu!“ Nežiaľ, nešomri, že si sa narodil v čase, keď už Pána nevidíš v tele. Túto poctu ti neodňal. Hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“
     Napokon, Marta, ty požehnaná za dobrú službu, dovoľ, aby som ti povedal, že hľadáš odmenu za túto svoju námahu - pokoj. Teraz máš plno práce s obsluhou, chceš nakŕmiť smrteľné telá, hoci aj svätých. Ale keď prídeš do onej vlasti, vari tam nájdeš pocestného, ktorého by si mohla pohostinne prijať do domu? Nájdeš hladného, ktorému by si mohla lámať chlieb? Smädného, ktorému by si mohla podať nápoj? Chorého, ktorého by si mohla navštíviť? Rozvadeného, ktorého by si mohla uzmieriť? Mŕtveho, ktorého by si mohla pochovať?
     Nič také tam už nebude. Ale čo tam bude? To, čo si vybrala Mária. Tam nebudeme nikoho živiť, tam budú živiť nás. Preto tam bude v plnosti a dokonalosti to, čo si tu vybrala Mária, keď z onoho bohatého stola Pánovho slova chytala omrvinky. Chcete vedieť, čo tam bude? Sám Pán hovorí o svojich sluhoch: „Veru, hovorím vám: Posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Jn 12, 1-3

R. Keď Ježiš vzkriesil Lazára, pripravili mu v Betánii hostinu * A Marta obsluhovala.
V. Mária vzala libru vzácneho oleja a pomazala ním Ježišove nohy. * A Marta obsluhovala.

30. júla

SV. PETRA CHRYZOLÓGA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI


Z Rečí svätého biskupa Petra Chryzológa

(Sermo 148: PL 52, 596-598)

Tajomstvo vtelenia

     Keď Panna počne, panna porodí a pannou ostáva, to nie je bežný zjav, ale znamenie, to nie je rozum, ale sila, to je Stvoriteľ, nie príroda, to nie je všeobecné, ale jedinečné, to je božské, nie ľudské. Že sa Kristus narodil, to nebola nevyhnutnosť, ale moc, to bolo tajomstvo lásky, obnovenie ľudskej spásy. Ten, ktorý bez narodenia utvoril človeka z nedotknutej hliny, utvoril človeka tak, že sa narodil z nedotknutého tela. Ruka, ktorá dobrotivo vzala hlinu a z nej nás vytvorila, vzala si dobrotivo telo, aby nás obnovila. Teda to, že Stvoriteľ je vo svojom stvorení, že Boh je v tele, to je česť pre stvorenie, a nie zníženie Stvoriteľa.
     Človeče, prečo si tak málo ceníš seba, keď si taký vzácny Bohu?! Keď ťa Boh tak poctil, prečo sa znehodnocuješ?! Prečo zisťuješ, z čoho si stvorený - a načo si stvorený, to neskúmaš? Či nie je celý dom tohoto sveta, ktorý vidíš, stvorený pre teba? Pre teba záplava svetla zaháňa tmy, ktoré ťa obklopujú. Pre teba je ustanovená noc, pre teba je vymeraný deň. Pre teba je nebo ožiarené mnohotvárnym svitom slnka, mesiaca a hviezd. Pre teba je zem obsypaná kvetmi, hájmi a ovocím. Pre teba bolo stvorené obdivuhodné množstvo živočíchov vo vzduchu, na poliach a v krištáľovej vode, aby radosť nového sveta nezakalila smutná samota.
     A predsa tvoj Stvoriteľ myslí ešte na to, čím by zväčšil tvoju dôstojnosť: vkladá do teba svoj obraz, aby tento viditeľný obraz sprítomňoval na zemi neviditeľného Tvorcu a urobil ťa na zemi svojim zástupcom, aby taký rozsiahly majetok sveta nebol bez Pánovho zástupcu. Čo Boh sám od seba urobil v tebe, to si láskavo osvojil a chcel, aby ho bolo možno priamo vidieť v človeku, v ktorom sa predtým dával vidieť iba ako v obraze. Dal, aby človek vlastnil toho, ktorý predtým súhlasil, aby sa mu človek iba podobal.
     Kristus sa teda rodí, aby svojím narodením obnovil skazenú prirodzenosť. Stáva sa dieťaťom, necháva sa živiť, prechádza etapami života, aby nastolil jediný dokonalý, trvalý vek, ktorý on stvoril. Nesie človeka, aby už človek nemohol padnúť. Toho, ktorého urobil pozemským, robí nebeským. Tomu, ktorého oživil ľudským duchom, dáva ducha božského života. A takto ho celého dvíha k Bohu, aby v ňom neostalo nič z toho, čo patrí hriechu, smrti, strasti, bolesti a zemi. Toto nám prináša náš Pán, Ježiš Kristus, ktorý je Boh a s Otcom žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým teraz i vždycky i po nesmrteľné veky vekov. Amen.

RESPONZÓRIUM

1 Pt 2, 4a. 5a; Ž 118, 22b

R. Prichádzajte k Pánovi, k živému kameňu * A dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene.
V. Toto je kameň, ktorý sa stal kameňom uholným. * A dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene.
Tiež 30. júla

Blahoslavenej Zdenky Schelingovej, panny a mučenice


xxx

(xxx)

xxx

     xxx
     xxx

RESPONZÓRIUM

xxx

R. xxx * xxx.
V. xxx. * xxx
31. júla

SV. IGNÁCA Z LOYOLY, KŇAZA

Spomienka


Z Autobiografie svätého Ignáca, ktorú podľa jeho rozprávania napísal Ľudovít Consalvus

(Cap. 1, 5-9: Acta Sanctorum Iulii, 7 [1868], 647)

Skúmajte duchov, či sú od Boha

     Ignác bol vášnivo oddaný čítaniu márnych a nepravdivých kníh, ktoré opisovali hrdinské činy slávnych mužov. Len čo sa cítil lepšie, žiadal si niečo také, aby mu prešiel čas. Ale v tom dome sa nenašla nijaká taká kniha. Preto mu dali knihu s názvom „Život Krista“ a druhú „Kvet svätých“, obidve v materskej reči.
     Po opätovnom čítaní týchto kníh prebúdzal sa v ňom značný záujem o to, čo opisovali. Neraz prestal čítať a v duchu sa vracal k tomu, čo čítal, a premýšľal o tom; inokedy sa vracal k tým prázdnym záujmom srdca, ktoré predtým zamestnávali jeho ducha, a k mnohým iným podobným veciam, podľa toho, čo sa mu núkalo.
     Medzitým mu však prišlo na pomoc Božie milosrdenstvo a pri ďalšom čítaní vytláčalo tamtie myšlienky inými. Keď totiž čítal život Krista, nášho Pána, a svätých, vtedy premýšľal a sám si hútal: „Čo keby som urobil aj ja to, čo urobil svätý František? A čo keby som urobil ako svätý Dominik?“ Takto uvažoval o mnohých veciach. A tieto myšlienky ho zamestnávali dosť dlho. No potom sa okolnosti zmenili a opäť prišli oné márne svetské myšlienky, ktoré tiež trvali dlhší čas. Toto striedanie myšlienok ho držalo dlho.
     Ale medzi týmito myšlienkami bol veľký rozdiel. Keď upieral myseľ na svetské veci, pôsobilo mu to veľkú slasť, no keď ho to unavilo a nechal to tak, cítil smútok a prázdnotu. Keď však premýšľal o prísnom živote, ktorý videl u svätých mužov, jeho duch cítil rozkoš nielen vtedy, keď o tom uvažoval v srdci, ale bol veselý aj vtedy, keď sa tým prestal zaoberať. Spočiatku si však tento rozdiel nevšimol a nevážil, až sa mu jedného dňa otvorili oči mysle a začal s prekvapením sledovať tento rozdiel, lebo zo skúsenosti zistil, že jeden druh myšlienok zanecháva v ňom smútok, iný zasa radosť. A toto bol prvý záver, ku ktorému dospel v duchovnom živote. Keď neskôr začal duchovné cvičenia, toto bolo prvé svetlo, ktorým argumentoval, keď učil svojich o rôznosti duchov, aby to pochopili.

RESPONZÓRIUM

1 Pt 4, 11. 8a

R. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, * Aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista.
V. Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým. * Aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista.