12. TÝŽDEŇ
POSVÄTNÉ ČÍTANIE
MODLITBA
Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno; veď ty nás stále miluješ
a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ant.1 Aleluja.
Ant.2 Aleluja.
Ant.3 Aleluja.
V.
R.
Z Prvej knihy Samuelovej
Pán povedal Samuelovi: „Dokedy budeš žialiť za Saulom, keď som ho ja zavrhol a už nebude kráľom
nad Izraelom? Naplň si roh olejom a choď! Posielam ťa do Betlehema k Izaimu, lebo spomedzi jeho
synov som si vyhliadol kráľa.“ Ale Samuel vravel: „Akože pôjdem? Dopočuje sa to Saul a zabije ma.“
Pán mu povedal: „Vezmeš si zo stáda jalovicu a povieš: ,Prišiel som obetovať Pánovi.‘ Izaiho zavoláš
na obetu a ja ti potom dám vedieť, čo máš robiť: toho, ktorého ti označím, pomažeš.“
Samuel urobil, ako mu rozkázal Pán, a šiel do Betlehema. Starší mesta mu s hrôzou vyšli naproti a pýtali sa:
„Je tvoj príchod pokojný?“ On povedal: „Pokojný. Prišiel som obetovať Pánovi. Posväťte sa a poďte
so mnou na obetu.“ Posvätil Izaiho i jeho synov a pozval ich na obetu.
A keď prišli, videl Eliaba a povedal si: „Toto je iste Pánov pomazaný.“ Ale Pán povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho tvár
ani na výšku postavy; tohoto som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok,
ale Pán vidí do srdca.“ Izai zavolal Abinadaba a predviedol ho pred Samuela. On povedal:
„Ani tohoto si Pán nevyvolil.“ Izai predviedol Sammu. Samuel povedal: „Ani tohoto si Pán nevyvolil.“
Izai predviedol Samuelovi sedem svojich synov, ale Samuel povedal: „Pán si z týchto nevyvolil ani jedného.“
A Samuel povedal Izaimu: „Sú to všetci tvoji synovia?“ On odpovedal: „Ešte chýba najmenší,
ten pasie ovce.“ Samuel povedal Izaimu: „Pošli poň a priveď ho; ani si nesadneme k stolu,
kým nepríde.“ Poslal teda poň a priviedol ho; bol ryšavý, mal pekné oči a príjemný vzhľad.
A Pán povedal: „Vstaň, pomaž ho, to je on.“ Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho
uprostred jeho bratov. A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch. Samuel vstal a odišiel do Rámy.
RESPONZÓRIUM
Z traktátu kňaza Faustína Luciferánskeho O Trojici
Náš Spasiteľ bol podľa tela naozaj pomazaný. Veď bol pravý kráľ aj pravý kňaz.
A oboje bol on sám, aby v Spasiteľovi nebolo nič menšie. Počúvaj, čo hovorí sám kráľ:
„On ma ustanovil za kráľa na svojom svätom vrchu Sione.“ A počúvaj, že je aj kňaz,
ako svedčí Otec: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ V zákone bol Áron
prvým kňazom pomazaným krizmou a nehovorí: „Podľa radu Áronovho,“ aby sa nemyslelo,
že aj Spasiteľovo kňazstvo možno mať z postupnosti. Lebo Áronovo kňazstvo bolo založené
na postupnosti. Ale Spasiteľovo kňazstvo sa neprenáša na iného postupnosťou, lebo on
zostáva trvalo kňazom, ako je napísané: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“
Teda Spasiteľ je podľa tela kráľom i kňazom, nie však telesne pomazaným, ale duchovne.
Králi a kňazi u Izraelitov boli olejom na tele pomazanými kráľmi a kňazmi. A nie oboje v jednom,
ale každý z nich bol jednotlivo buď kráľom, alebo kňazom. Iba Kristovi patrí dokonalosť a plnosť
vo všetkom, lebo on prišiel aj zákon naplniť.
A hoci nik z nich nebol aj jedno aj druhé, keď boli telesne pomazaní kráľovským alebo kňazským
olejom, volali sa „pomazanými“. Ale Spasiteľ, ktorý je v pravom zmysle slova Pomazaný,
je pomazaný Duchom Svätým, aby sa splnilo, čo je o ňom napísané: „Preto ťa Boh, tvoj Boh,
pomazal olejom radosti viac ako tvojich druhov.“ A v tom je pomazaný viac ako jeho druhovia
podľa mena, že je pomazaný olejom radosti, čo neznamená nič iné ako Ducha Svätého.
Od samého Spasiteľa vieme, že je to tak. Lebo keď vzal a otvoril Izaiášovu knihu a čítal:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal,“ povedal, že uši poslucháčov sú svedkami splnenia
tohoto proroctva. Ale aj apoštolské knieža Peter učí, že krizma, po ktorej sa Spasiteľ nazýva
pomazaným, je Duch Svätý a Božia moc, keď v Skutkoch apoštolov medzi iným hovorí vernému
a dobrému stotníkovi: „Ako Boh, počnúc od Galiley, po krste, ktorý hlásal Ján, pomazal Ježiša
Nazaretského Duchom Svätým a mocou a on chodil, robil zázraky a veľké skutky a všetkých
posadnutých oslobodzoval od diabla.“
Ako vidíš, aj Peter povedal, že tento Ježiš bol podľa tela pomazaný „Duchom Svätým a mocou“. Preto bol Ježiš podľa tela
naozaj Pomazaný. Pomazal ho Svätý Duch a stal sa aj kráľom aj kňazom naveky.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Filištínci zhromaždili svoje vojská do boja a zoskupili sa v Sochu v Judei. Utáborili sa medzi
Sochom a Azekou v Efesdommime. Saul a izraelskí muži sa zhromaždili v údolí Terebinty
a zoradili sa do bojového Šíku proti Filištíncom. Filištínci stáli na vrchu z jednej strany,
Izrael stál na vrchu z druhej strany; medzi nimi bolo údolie.
Tu vystúpil z filištínskeho tábora bojovník menom Goliáš z Getu, vysoký šesť lakťov a piaď.
Na hlave mal bronzovú prilbu, oblečený bol v šupinatom pancieri. Jeho pancier vážil päťtisíc
šeklov bronzu. Na nohách mal bronzové holene a na pleciach bronzový meč. Rukoväť jeho
kopije bola ako tkáčsky návoj a hrot jeho kopije vážil šesťsto šeklov železa; a pred ním kráčal
jeho zbrojnoš. Postavil sa a volal na izraelské šíky: „Načo ste prišli pripravení do boja?
Či ja nie som Filištínec a vy Saulovi sluhovia? Vyberte spomedzi seba muža a ten nech
zostúpi na súboj. Ak ma v boji premôže a zabije ma, budeme vašimi sluhami. Ale ak ja
premôžem jeho a zabijem ho, budete vy sluhami a budete nám slúžiť.“ A Filištínec hovoril:
„Dnes som potupil izraelské šíky: Dajte mi muža, nech ide so mnou na súboj.“
K Saulovi priviedli Dávida a ten mu povedal: „Nech nik nestráca odvahu pre neho. Ja, tvoj
sluha, pôjdem a budem bojovať s týmto Filištíncom.“
Vtedy Saul obliekol Dávida do svojho odevu, na hlavu mu založil bronzovú prilbu a obliekol
mu pancier. Dávid si pripásal jeho meč na svoj odev a začal skúšať, či takto ozbrojený
bude môcť kráčať. Ale nebol na to zvyknutý, preto Dávid povedal Saulovi: „Nemôžem takto
ísť, veď nie som na to zvyknutý.“ Zložil to zo seba a vzal si do ruky svoju palicu, v potoku
si vybral päť hladkých kameňov, vložil si ich do pastierskej kapsy, ktorá mu slúžila za tulec,
do ruky si vzal prak a vykročil proti Filíštíncovi.
Filištínec sa krokom blížil k Dávidovi a jeho zbrojnoš šiel pred ním. Keď sa Filištínec pozrel
a videl Dávida, pohrdol ním; bol to ryšavý mladík, pekného výzoru. Filištínec povedal
Dávidovi: „Čo som pes, že ideš na mňa s palicou?“ Filištínec preklínal Dávida svojimi bohmi
a povedal mu: „Poď ku mne, nech dám tvoje telo nebeským vtákom a divej zveri.“
Ale Dávid Filištíncovi odpovedal: „Ty ideš na mňa s mečom, kopijou a oštepom, ale ja
idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktoré si hanobil. Dnes ťa
Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa a odtnem ti hlavu; tvoju mŕtvolu a mŕtvoly filištínskeho
vojska dám dnes nebeským vtákom a divej zveri a dozvie sa celá zem, že v Izraeli je Boh.
A všetok tento zhromaždený ľud pozná, že Pán nezachraňuje ani mečom ani kopijou.
Lebo tento boj vedie Pán; a on vás vydá do našich rúk.“
Keď sa Filištínec pohol a približoval sa k Dávidovi, Dávid sa rozbehol a utekal do súboja
s Filištíncom. Siahol rukou do kapsy, vytiahol jeden kameň, vrhol ho prakom a Filištínca
zasiahol do čela. Kameň mu vnikol do čela a on padol tvárou na zem. Tak Dávid prakom
a kameňom premohol Filištínca, zrazil ho a zabil. Dávid nemal v ruke meč, preto pribehol,
stal si na Filištínca, vzal jeho meč, vyňal ho z pošvy a zabil ho; odťal mu hlavu.
RESPONZÓRIUM
Z traktátu svätého biskupa Gregora Nyssenského
O kresťanskej dokonalosti
Pavol aj najlepšie vedel, kto je Kristus, aj svojím životom ukázal, aký by mal byť ten, kto dostal
po ňom meno. Tak presne ho napodobnil, že na sebe zreteľne predstavil samého Pána.
Dôkladným napodobňovaním tak preformoval svoju dušu podľa tohoto vzoru, že sa zdalo,
že už nehovorí z neho Pavol, ale Kristus. Ako sám v krásnom vedomí svojich predností hovorí:
„Žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus.“ A: „Žijem ja, a už nie ja, ale vo mne žije Kristus.“
On nám tiež ukázal, akú silu má toto meno Kristus, keď povedal, že Kristus je Božia moc
a Božia múdrosť, keď ho nazval aj pokojom aj neprístupným svetlom, v ktorom Boh prebýva,
aj očistením, vykúpením, veľkňazom, veľkonočným Baránkom a zmiernou obetou za duše,
odbleskom slávy, obrazom podstaty a stvoriteľom svetov, duchovným pokrmom a nápojom,
skalou a vodou, základom viery, uholným kameňom, obrazom neviditeľného Boha, veľkým Bohom,
hlavou tela-Cirkvi, prvorodeným z nového stvorenia a prvotinou tých, čo zosnuli, prvorodeným
z mŕtvych, prvorodeným medzi mnohými bratmi a prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi,
jednorodeným Synom, ovenčeným slávou a cťou, a Pánom slávy, počiatkom vecí, kráľom
spravodlivosti a okrem toho kráľom pokoja a kráľom vesmíru, ktorý dostal ničím neobmedzenú
kráľovskú moc nad všetkým.
Takýmito a podobnými menami ho nazýva. Je ich tak veľa, že ich pre množstvo ťažko spočítať.
No keď ich všetky navzájom pospájame a zhrnieme ich jednotlivé významy, odhalia nám obdivuhodnú
silu tohoto mena Kristus a ukážu nám natoľko jeho velebu, ktorú slovami vyjadriť nemožno,
nakoľko ju dokážeme duchom a mysľou obsiahnuť.
Preto keď nám dobrota nášho Pána dala účasť na najväčšom, najbožskejšom a prvom mene,
že sa smieme volať podľa Krista „kresťanmi“, treba, aby bolo na nás aj vidieť všetky prívlastky,
ktoré toto meno vysvetľujú, aby sme sa nenazývali „kresťanmi“ neprávom, ale aby nám
život vydával svedectvo.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Keď sa Dávid vrátil po porážke Filištínca, vzal ho Abner a predviedol ho pred Saula; Filištíncovu
hlavu mal v ruke. Saul mu povedal: „Mládenec, z ktorého si rodu?“ Dávid odpovedal: „Ja som syn
tvojho služobníka Betlehemčana Izaiho.“
A keď skončil svoj rozhovor so Saulom, Jonatanova duša sa spojila s Dávidovou dušou. A Jonatan
ho miloval ako seba samého. Saul si ho v ten deň vzal a nedovolil mu, aby sa vrátil do domu svojho
otca. Jonatan a Dávid uzavreli zmluvu, lebo ho miloval ako seba samého. Jonatan si vyzliekol plášť,
ktorý mal na sebe, a dal ho Dávidovi aj ostatný svoj odev i svoj meč, luk a opasok. A Dávid šiel
všade, kam ho Saul poslal, a darilo sa mu. Preto ho Saul ustanovil nad bojovníkmi a bol obľúbený
medzi všetkým ľudom aj medzi Saulovými služobníkmi.
Ale keď prichádzali domov, keď sa Dávid vracal po porážke Filištínca, zo všetkých izraelských miest
vychádzali ženy s bubienkami, veselým spevom a hrkálkami; spievali a tancovali v ústrety kráľovi
Saulovi. Ženy tancovali a volali:
„Saul porazil svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc.“
Saul sa veľmi nahneval, nepáčila sa mu ich reč, a povedal: „Dávidovi dali desaťtisíc a mne dali tisíc.
Čo mu ešte chýba okrem kráľovstva?“ A od toho dňa Saul na Dávida žiarlil.
Druhá Saulova dcéra Michol sa zamilovala do Dávida. Oznámili to Saulovi a páčilo sa mu to.
Saul povedal: „Dám mu ju, nech sa mu stane osídlom a nech ho zasiahne ruka Filištíncov.“
Saul teda povedal druhý raz Dávidovi: „Dnes budeš mojím zaťom.“ Potom Saul rozkázal
svojim služobníkom: „Hovorte dôverne Dávidovi: ,Páčiš sa kráľovi a aj všetci jeho služobníci
ťa milujú. Buď teda teraz kráľovým zaťom.‘ „ A keď Saulovi služobníci hovorili všetky tieto slová
Dávidovi do uší, Dávid vravel: „Myslíte si, že je to maličkosť byť kráľovým zaťom? Veď ja som
chudobný a nepatrný človek.“ Služobníci oznámili Saulovi: „Takto hovoril Dávid.“ A Saul
prikázal: „Toto poviete Dávidovi: ,Kráľ nežiada zásnubné, iba sto filištínskych predkožiek,
aby sa vykonala pomsta na kráľových nepriateľoch.‘ „ Ale Saul zamýšľal dostať Dávida
do rúk Filištíncov.
Keď jeho služobníci oznámili Dávidovi, Čo povedal Saul, Dávidovi sa páčila reč, že sa môže
stať kráľovým zaťom. Ešte ani neuplynuli určené dni, keď Dávid vstal, odišiel so svojimi
mužmi a zabil z Filištíncov dvesto mužov. Priniesol ich predkožky a odpočítali ich kráľovi,
aby mohol byť jeho zaťom. A tak mu Saul dal svoju dcéru Michol za manželku. Vtedy
Saul zbadal a pochopil, že Pán je s Dávidom. A Saulova dcéra Michol ho milovala.
Saul sa začal ešte viac báť Dávida. A tak sa Saul stal na všetky dni Dávidovým
nepriateľom. Filištínske kniežatá robili výpady. Ale kedykoľvek vytiahli, Dávidovi
sa darilo viac ako všetkým ostatným Saulovým služobníkom a jeho meno sa stalo veľmi slávnym.
RESPONZÓRIUM
Z traktátu svätého biskupa Gregora Nyssenského
O kresťanskej dokonalosti
Tri veci poznačujú a odlišujú život kresťana: čin, reč a myšlienka. Z nich prvé miesto drží
myšlienka. Na druhé miesto sa kladie reč, ktorá slovami sprístupňuje a vyjadruje myšlienku
vtlačenú do ducha. Po myšlienke a reči po poriadku nasleduje čin, ktorý skutkom napĺňa,
na čo duch myslel. Ak nás teda niečo, ako to býva, vedie k činnosti, mysleniu alebo reči,
treba, aby sa všetky naše slová, skutky i myšlienky tak riadili božským pravidlom toho
zmýšľania, ktoré sa prejavilo na Kristovi, že nebudeme nič myslieť, nič hovoriť a nič robiť,
čo by sa líšilo od jeho vznešeného prejavu.
Čo iné má teda robiť ten, kto bol uznaný za hodného veľkého Kristovho prímenia, ak nie
pozorne skúmať všetky svoje myšlienky, slová a skutky a zisťovať, či všetky smerujú ku
Kristovi, alebo sa mu odcudzujú?! Toto dôležité zisťovanie má veľa rozličných spôsobov.
Čokoľvek sa koná alebo myslí alebo hovorí pod vplyvom vášne, to sa vôbec nezhoduje
s Kristom, ale nesie to znak a podobu nepriateľa, ktorý do vzácnej duchovnej perly
primiešava blato náruživosti, aby zohavil a zničil jas drahého kameňa.
Čo je však oslobodené a očistené od akejkoľvek žiadostivosti, to smeruje k pôvodcovi
a kniežaťu pokoja, ktorým je Kristus. Kto z neho ako z čistého, nezakaleného prameňa
čerpá a odvádza predstavy a náklonnosti svojho ducha, vykazuje takú podobnosť
s počiatkom a pôvodcom, akú má voda, čo tečie v potôčiku alebo sa perlí v džbáne,
so samým prameňom.
Veď čistota, ktorú vidno v Kristovi i v našich mysliach, je jedna a tá istá. Lenže tamtá
vzniká v prameni, tá druhá z neho vyviera a preteká do nás a prináša so sebou taký
krásny pojem života, že sa zjaví istý súlad, ba až zhoda medzi vnútorným a vonkajším
človekom. Veď zmýšľanie prýštiace z Krista krotí a vedie k skromnému a šľachetnému
životu. A tak (podľa môjho úsudku) dokonalosť kresťanského života spočíva v tom, že
máme účasť na menách, ktoré označujú Kristovo meno, a duchom, modlitbou a spôsobom
života vyjadrujeme ich silu.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Keď znova vypukla vojna, Dávid vyšiel a bojoval proti Filištíncom a spôsobil im veľkú
porážku, takže pred ním ušli. Ale zlý duch poslaný od Pána napadol Saula.
Sedel vo svojom dome a držal kopiju, kým Dávid hral rukou na citare. A Saul chcel Dávida
kopijou pribodnúť k stene. Ale Dávid sa uhol Saulovi, kopija minula cieľ a zapichla sa
do steny. Dávid ušiel a zachránil sa v tú noc.
Dávid ušiel z Najotu, ktorý je v Ráme, šiel za Jonatanom a povedal mu: „Čo som urobil? Čím som sa previnil a ako som sa
prehrešil proti tvojmu otcovi, že mi číha na život?“ On mu odpovedal: „To je vylúčené!
Nezomrieš! Veď môj otec neurobí nič veľké ani malé, kým mi to nepovie. Iba toto by môj
otec tajil predo mnou? To nie je možné!“ Dávid odpovedal: „Tvoj otec isto vie, že som
našiel milosť v tvojich očiach, a preto si hovorí: ,Nech sa to Jonatan nedozvie, aby sa
nezarmútil.‘ Ale ako žije Pán a ako žiješ ty, len jeden krok ma delí od smrti.“
Jonatan vravel Dávidovi: „Po čom túži tvoja duša, aby som ti urobil?“ Dávid odpovedal
Jonatanovi: „Pozri! Zajtra je novmesiac a ja mám sedieť vedia kráľa pri jedle. Prepusť
ma teda, aby som sa mohol skryť na poli až do večera tretieho dňa. Ak ma bude tvoj
otec hľadať, odpovieš mu: ,Dávid ma prosil, aby smel narýchlo zájsť do svojho mesta
Betlehema, lebo sa tam koná výročná obeta za celú rodinu.‘ Ak povie: ,Dobre,‘ bude mať
tvoj služobník pokoj. Ale ak sa nahnevá, vedz, že sa rozhodol pre zlo. Preukáž teda
milosrdenstvo svojmu sluhovi, veď si so mnou, svojím služobníkom, uzavrel Pánovu zmluvu.
Ak je vo mne nejaká neprávosť, zabi ma ty, ale nevydávaj ma svojmu otcovi.“ Jonatan
odpovedal: „To nech je ďaleko od teba. Ani sa nemôže stať, že by som ti neoznámil,
ak sa spoľahlivo dozviem, že sa môj otec rozhodol pre zlo proti tebe.“ Dávid povedal
Jonatanovi: „Kto mi oznámi, ak ti tvoj otec tvrdo odpovie?“ Jonatan vravel Dávidovi:
„Poď, vyjdime von do poľa.“ Keď vyšli obaja do poľa, povedal Jonatan Dávidovi:
„Ako žije Pán, Boh Izraela, budem zisťovať zajtra alebo pozajtra o tomto čase úmysel
svojho otca. Ak bude na Dávida dobre a ja ti to nedám hneď vedieť, nech Pán toto
urobí Jonatanovi a toto nech pridá. Ak bude trvať zlosť môjho otca na teba, aj to ti
oznámim a prepustím ťa, aby si šiel v pokoji. A Pán nech je s tebou, ako bol s mojím otcom.
Ale ak budem žiť, preukáž mi Pánovo milosrdenstvo. Ak zomriem, nikdy neodopri svoje
milosrdenstvo môjmu domu; ani vtedy, keď Pán do jedného vykorení Dávidových nepriateľov
zo zeme.“ A Jonatan uzavrel s Dávidovým domom zmluvu: „Pán nech vymáha účet
z ruky Dávidových nepriateľov.“ A Jonatan znova zaviazal Dávida prísahou na svoju lásku
k nemu, lebo ho miloval ako seba samého.
RESPONZÓRIUM
Z traktátu blahoslaveného opáta Aelréda
O duchovnom priateľstve
Najznamenitejší mladík Jonatan nehľadel na kráľovský pôvod ani na to, že ho čaká kráľovstvo;
uzavrel s Dávidom zmluvu a v priateľstve postavil sluhu na roveň pána. Ba utečenca pred otcom,
skrytého na púšti, odsúdeného na smrť a určeného na zabitie, vyzdvihol nad seba. Seba ponížil
a jeho vyvýšil: „Ty budeš kráľom a ja budem druhý po tebe.“
Aké vynikajúce zrkadlo pravého priateľstva! Aký div! Kráľ zúri proti sluhovi, pobúri celú krajinu
ako proti nepriateľovi kráľovstva, kňazov obviní zo zrady a zabije ich iba pre podozrenie,
prečesáva lesy, prehľadáva údolia, so zbraňou v ruke obkľučuje vrchy a skaliská, všetci sľubujú,
že pomstia kráľov hnev, iba Jonatan, ktorý jediný mohol právom žiarliť, rozhodol sa odporovať
otcovi, podávať správy priateľovi, radiť v toľkých nebezpečenstvách a dať prednosť priateľstvu
pred kráľovstvom: „Ty budeš kráľom a ja budem druhý po tebe.“ A pozri, ako otec vyvoláva
u mladíka závisť voči priateľovi: nalieha výčitkami, straší ho, že stratí kráľovstvo, pripomína
mu, že príde o česť.
A keď nad Dávidom vyniesol rozsudok smrti, Jonatan priateľa neopustil. „Prečo má Dávid zomrieť?
Čím sa prehrešil? Čo urobil? Vlastný život vystavil nebezpečenstvu, zabil Filištínca a ty si sa radoval.
Prečo má teda zomrieť?“ Tieto slová kráľa rozzúrili a chcel Jonatana kopijou pribodnúť k stene
a hrozivo ho tupil: „Ty syn zvrhlej ženštiny, viem, že ho miluješ na svoju hanbu a na hanbu svojej
necudnej matere.“ Potom vychrlil všetok jed na hruď mladíka a vmietol mu slová podnecujúce
ctižiadosť a rozpaľujúce závisť, žiarlivosť a horčinu: „Dokiaľ bude žiť Izaiho syn, nebude pevné
tvoje kráľovstvo.“
Koho by nepohli tieto slová k závisti? Čiu lásku, čiu priazeň, čie priateľstvo by nepokazili, nezmenšili a nevymazali?
A tento milujúci mladík zachoval práva priateľstva, bol silný pri vyhrážkach, trpezlivý pri dohováraní, kvôli priateľstvu pohrdol
kráľovstvom, nedbal na slávu, ale nezabudol na lásku. „Ty budeš kráľom a ja budem druhý po tebe.“
Toto je pravé, dokonalé, pevné a večné priateľstvo, ktoré závisť nekazí, podozrievanie nezmenšuje,
ctižiadosť nerozbíja, ktoré v takých skúškach neprestáva a pod takými údermi sa nerúca, ktoré je
po toľkých potupách nezlomné a po toľkých urážkach zostáva nepohnuté. „Choď“ teda „a rob aj ty podobne“.
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Dávid prišiel do Nobu ku kňazovi Achimelechovi. Achimelech stŕpol, že prišiel Dávid,
a povedal mu: „Prečo si sám a nik nie je s tebou?“ Dávid kňazovi Achimelechovi
odpovedal: „Kráľ ma poveril istou úlohou a povedal: ,Nech sa nik nedozvie, načo
som ťa poslal a aké príkazy som ti dal,‘ preto som sa so sluhami dohovoril na tom
a tom mieste. A teraz mi daj, ak máš poruke, päť chlebov alebo čokoľvek nájdeš.“
Kňaz odpovedal Dávidovi: „Nemám poruke obyčajný chlieb, ale iba posvätný chlieb.
Sú sluhovia čistí, najmä od žien?“ Dávid odpovedal kňazovi: „Ak ide o ženy, určite,
veď sme sa zdržiavali včera i predvčerom. Keď som odchádzal, boli telá sluhov sväté,
hoci je cesta všedná. Tým viac sú svätí dnes, čo sa týka tela.“ Kňaz mu teda dal
posvätný chlieb; lebo tam ani nebol iný chlieb, iba obetované chleby, ktoré vzali
spred Pána, aby ta mohli dať čerstvý chlieb.
V ten deň sa tam zdržiaval pred Pánom istý muž zo Saulových sluhov, najsilnejší
zo Saulových pastierov, Idumejčan menom Doeg. Dávid povedal Achimelechovi:
„Máš tu poruke kopiju alebo meč? Svoj meč ani zbraň som si nevzal so sebou,
lebo kráľova úloha súrila.“ Kňaz povedal: „Je tu meč Filištínca Goliáša, ktorého si
zabil v údolí Terebinty. Je zavinutý do plášťa za efódom. Ak si chceš vziať ten, vezmi si ho.
Iného okrem toho tu ani niet.“ Dávid povedal: „Nijaký iný sa mu nevyrovná, daj mi ho.“
Dávid odtiaľ odišiel a utiekol do jaskyne Odollam. Keď sa to dopočuli jeho bratia
a celý dom jeho otca, zostúpili ta k nemu. Zhromaždili sa k nemu všetci, čo boli
sužovaní, zadlžení a zatrpknutí v duši; a stal sa ich vodcom. Bolo s ním asi štyristo mužov.
Potom Dávid odtiaľ odišiel do Masfy v Moabsku a povedal moabskému kráľovi:
„Nech zostane, prosím, môj otec a moja matka s vami, kým sa nedozviem,
čo so mnou urobí Boh.“ A nechal ich u moabského kráľa. Zostali uňho
po všetky dni, čo bol Dávid v pevnosti.
Prorok Gad povedal Dávidovi: „Nezostávaj v pevnosti. Vydaj sa na cestu
a choď do judejskej krajiny.“ Dávid sa vydal na cestu a prišiel do lesa Haret.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského
Čo sa neraz stáva tým, čo hľadia z nejakého vysokého vrcholu na šíre more, to sa stalo
mojej mysli, keď z výšky Pánovho slova, akoby z končiara nejakého vrchu,
hľadela do bezodnej hĺbky jeho myšlienok.
Lebo ako na mnohých miestach pri mori možno vidieť vrch, z ktorého akoby bola strana
od mora dopoly odtrhnutá a odhora až dolu dorovna vyhladená a štít na samom vrchu
akoby sa mal zrútiť do hlbín, ako sa neraz zdá tomu, kto sa díva z takej vysokej rozhľadne
do hlbín mora, tak aj môj duch dostáva závrat, keď sa vznáša na týchto veľkých Pánových
slovách: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“
Sľubuje, že Boh bude divadlom pre tých, čo budú mať čisté srdce. „Boha nikto nikdy nevidel,“
ako hovorí veľký Ján. A tento výrok potvrdzuje aj vynikajúci Pavlov duch, keď hovorí:
„Jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ Toto je tá holá, hladká a strmá skala, na ktorej
nevidno nijakú oporu ani podperu, kde by sa mohla myseľ zachytiť. Aj Mojžiš ju vo svojich
výrokoch vyhlásil za takú neprístupnú, že ju naša myseľ nikdy nebude môcť zdolať, čo ako
sa bude snažiť zachytiť sa niečoho a nadľahčiť na stene vyhladenej výrokom: „Niet toho,
kto by videl Pána a ostal nažive.“ A predsa vidieť Boha je večný život. Ale stĺpy viery Ján,
Pavol a Mojžiš tvrdia, že Boha vidieť nemožno. Vidíš ten štít, s ktorým sa duch rúti do hlbín
toho, o čom je tu reč? Ak je Boh život, potom ten, kto nevidí Boha, nevidí život. Že Boha
vidieť nemožno, dosvedčujú aj proroci aj apoštoli vedení Božím Duchom. Do akej tiesne sa
takto dostáva nádej človeka?!
Ale Pán dvíha a podopiera rútiacu sa nádej. Tak ako to urobil s Petrom, keď bol
v nebezpečenstve: znova ho postavil na vodu a spevnil mu ju pod nohami, aby sa neutopil.
Keď sa teda aj k nám vystrie ruka Slova a v neistote na hlbinách takýchto úvah postaví
nás na vlny protichodných výrokov, prestaneme sa báť, ak sa pevne chytíme Slova,
ktoré nás vedie akoby za ruku, a hovorí: „Blahoslavení tí, čo sú obdarení čistým srdcom,
lebo oní uvidia Boha.“
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Nabalovej manželke Abigail oznámil jeden zo sluhov: „Dávid poslal z púšte poslov, aby pozdravili
nášho pána, ale on sa na nich osopil. A tí ľudia boli k nám veľmi dobrí a neobťažovali nás.
Ani sa nám nikdy nič nestratilo za celý čas, čo sme sa s nimi stretali na púšti. Vo dne v nocí
nám boli hradbou po všetky dni, čo sme u nich pásli stáda. Preto uváž a rozmysli si, čo urobíš,
lebo je rozhodnuté o skaze nášho pána a celého jeho domu. A on je Beliálov syn, takže
s ním nemôže nik hovoriť.“
Abigail rýchlo vzala dvesto chlebov, dva mechy vína, päť pripravených baranov, päť mier
praženého zrna, sto zväzkov sušeného hrozna, dvesto figových koláčov a naložila to na osly.
Svojim sluhom povedala: „Choďte napred, ja pôjdem za vami.“ Svojmu mužovi Nabalovi
nepovedala nič. Keď teda nasadla na osla a zostupovala krytá vrchom, Dávid a jeho muži
zostupovali oproti nej, a tak sa s nimi stretla. Dávid povedal: „Veru nadarmo som chránil
všetko, čo mal tento na púšti, nestratilo sa nič z toho, čo mu patrilo, a on sa mi odplatil
zlým za dobré. Nech Boh urobí toto Dávidovým nepriateľom a toto nech pridá, ak zo všetkého,
čo mu patrí, ponechám do rána čokoľvek z mužského pohlavia.“
Keď Abigail uvidela Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred Dávidom na tvár a poklonila
sa až po zem. Padla mu k nohám a povedala: „Odpusť vinu svojej služobníčke, veď Pán
určite urobí môjmu pánovi trvalý dom, lebo môj pán vedie Pánove boje. Nech sa teda nenájde
na tebe nič zlé po všetky dni tvojho života. A keby aj niekedy povstal človek, čo by ťa
prenasledoval a číhal ti na život, bude duša môjho pána zachránená vo zväzku života
u Pána, tvojho Boha. Ale dušu tvojich nepriateľov nech roztočí a vymrští ako z praku.
A keď Pán splní môjmu pánovi všetko dobré, čo povedal o tebe, a ustanoví ťa za vodcu
nad Izraelom, nebude ti na vzlykanie ani na nepokoj srdca môjmu pánovi, že si vylial
nevinnú krv a sám si sa pomstil. A keď Pán preukáže dobro môjmu pánovi, spomenieš
si na svoju služobníčku.“
Dávid povedal Abigail: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, že mi ťa dnes poslal do cesty.
Nech je požehnaná tvoja rozumnosť a nech si požehnaná aj ty, že si mi dnes zabránila,
aby som prelial krv a pomstil sa vlastnou rukou. Ale ako žije Pán, Boh Izraela, ktorý mi
zabránil ublížiť ti, keby si mi nebola rýchlo vyšla oproti, nebolo by zostalo Nabalovi do
ranného úsvitu nič z mužského pohlavia.“ Dávid prijal z jej ruky všetko, čo mu priniesla,
a povedal jej: „Choď v pokoji do svojho domu, veď som ťa vypočul a uctil som si ťa.“
Keď Abigail prišla k Nabalovi, práve robil vo svojom dome hostinu podobnú kráľovskej
hostine. Nabalovo srdce bolo veselé, lebo mal veľa vypité. Preto mu nepovedala ani
najmenšie slovo až do rána. Ale ráno, keď Nabal vytriezvel z vína, jeho žena mu všetko
oznámila. I odumrelo v ňom srdce a ostal ako kameň. A keď prešlo desať dni, Pán udrel Nabala a zomrel.
Keď sa Dávid dopočul, že Nabal zomrel, povedal: „Nech je zvelebený Pán, ktorý rozsúdil
spor mojej potupy z Nabalovej ruky a svojho služobníka zachránil od zlého a Nabalovu
zlobu Pán vrátil na jeho hlavu.“
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského
Božie prisľúbenie je vskutku také veľké, že presahuje aj najvyšší stupeň blaženosti.
Kto by po takomto dobre túžil ešte po nejakom inom, keď v tom, ktoré vidí, má všetko?!
Lebo vidieť v reči Písma znamená to isté ako mať. Tak napríklad: „Aby si videl šťastie
Jeruzalema“ označuje to isté čo slovo „našiel“. Alebo: „Nech je odstránený bezbožný,
aby nevidel Pánovu velebu,“ kde prorok slovom „nevidieť“ označuje „nemať účasť“.
Preto ten, kto vidí Boha, tým, že ho vidí, dosiahol všetko, čo možno zahrnúť pod pojem
dobré: život bez konca, večnú neporušiteľnosť, nesmrteľnú blaženosť, kráľovstvo bez
konca, trvalú radosť, pravé svetlo, lahodný duchovný hlas, nedostupnú slávu, ustavičné
plesanie a vôbec každé dobro.
Také vynikajúce a také veľké je to, čo sa ohlasuje na základe nádeje v prísľube blaženosti.
Ale ako sme už ukázali, Boha môže vidieť iba ten, kto má čisté srdce. A tu znova chytá
moju myseľ závrat v pochybnosti, či nie je Čistota srdca jednou z tých vecí, ktoré
nemožno získať, lebo prevyšujú a presahujú našu prirodzenosť. Veď ako prostredníctvom
nej vidno Boha, a Mojžiš s Pavlom ho takto nevideli, lebo tvrdia, že ani oni ani nik iný Boha
vidieť nemôže, potom sa zdá, že to, za čo Slovo sľubuje blaženosť, je taká vec,
ktorú si nemožno ani získať, ba ani len predstaviť.
Čo máme teda z toho, že vieme, ako možno vidieť Boha, ak nemáme síl túto predstavu
uskutočniť? Je to tak, ako keby niekto povedal, že je blažené prebývať v nebi, lebo
tam možno vidieť to, čo na tomto svete vidieť nemožno. Keby slovo ukázalo nejaký
spôsob, ako sa dostať do neba, bolo by pre poslucháčov výhodné dozvedieť sa, že
je blažené prebývať v nebi. Kým však nie je rozriešený tento výstup, aký úžitok prináša
poznanie nebeskej blaženosti? Iba ak úzkosť a zlý pocit z toho, že vieme, o čo sme
ukrátení a čoho zbavení pre nemožnosť výstupu. Nabáda nás teda Pán k niečomu, čo
presahuje našu prirodzenosť? Prevyšuje veľkosť príkazu ľudské možnosti?
Nie je to tak. Veď ani tým, ktorým nedal krídla, nekáže, aby sa stali vtákmi, ani tým,
ktorým vymedzil žiť na zemi, aby žili pod vodou. Ak je teda zákon u všetkých ostatných
primeraný silám, ktoré dostali, a nenúti do ničoho, čo prevyšuje prirodzenosť, potom by
sme z toho celkom logicky mali pochopiť, že sa neslobodno vzdať nádeje na to, čo sľubuje
blahoslavenstvo. Ani Ján, ani Pavol, ani Mojžiš, ani iní im podobní neprišli o túto vznešenú
blaženosť, ktorá pramení vo videní Boha. Ani ten, čo povedal: „Mám pripravený veniec
spravodlivosti, ktorý mi dá spravodlivý sudca,“ ani ten, čo odpočíval na Ježišovej hrudi,
ani ten, čo počul Boží hlas: „Poznal som ťa lepšie ako ostatní.“ Ak sú teda bez pochybnosti
blažení tí, čo hlásali, že vidieť Boha je nad naše sily, no pritom blaženosť spočíva
v hľadení na Boha a Boha uvidí iba ten, kto má čisté srdce, tak potom čistota srdca,
prostredníctvom ktorej sa možno stať blaženým, nie je jednou z tých vecí, ktoré nemožno získať.
Ako teda vysvetliť, že aj tí hovoria pravdu, čo s Pavlom vyhlasujú, že vidieť Boha je nad
naše sily, a že im neodporuje ani Pánovo slovo, ktoré sľubuje, že ti, čo majú čisté srdce, uvidia Boha?
RESPONZÓRIUM
Z Prvej knihy Samuelovej
Dávid vstal a šiel na miesto, kde bol Saul. Keď uvidel miesto, kde spal Saul a veliteľ jeho vojska
Nerov syn Abner - Saul spal vo vozovej hradbe a ostatný ľud okolo neho -, povedal Dávid Hetejčanovi
Achimelechovi a Sarviinmu synovi, Joabovmu bratovi Abisaimu: „Kto zostúpi so mnou k Saulovi do tábora?“
Abisai odpovedal: „Ja s tebou zostúpim.“ Keď prišli Dávid a Abisai v noci k ľudu, našli Saula ležať
a spať vo vozovej hradbe. Kopiju mal zabodnutú v zemí pri hlave, Abner a ľud spali okolo neho.
Abisai povedal Dávidovi: „Boh ti dnes vydal tvojho nepriateľa do rúk. Teraz ho teda na jeden raz
pribodnem kopijou k zemi, druhý raz už nebude treba.“ Ale Dávid povedal Abisaimu: „Nezabíjaj ho.
Veď kto môže zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného a zostať nevinný?“ A Dávid dodal: „Ako žije Pán,
sám Pán ho udrie buď tak, že príde jeho deň a zomrie, alebo pôjde do boja a tam zahynie. Nech mi je
Pán milostivý, aby som nezdvihol ruku na Pánovho pomazaného. Teraz vezmi kopiju, čo je pri jeho hlave,
a krčah na vodu a odíďme.“ A tak vzal Dávid kopiju a krčah na vodu, čo bol pri Saulovej hlave,
a odišli. Nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil.
Všetci spali, lebo na nich padol tvrdý spánok od Pána.
Keď Dávid prešiel na druhú stranu a zastal zdiaľky na temene vrchu, takže bola medzi nimi veľká
vzdialenosť, Dávid zavolal na ľud a na Nerovho syna Abnera: „Odpovieš mi, Abner?“ A Abner odpovedal:
„Kto si, že kričíš na kráľa?“ Dávid hovoril Abnerovi: „Či nie si muž? A kto ti je podobný v Izraeli?
Prečo si teda nestrážil svojho pána, kráľa? Veď ktosi z ľudu prišiel zavraždiť kráľa, tvojho pána.
Nie je dobré, čo si urobil. Ako žije Pán, ste synmi smrti, lebo ste nestrážili svojho pána, Pánovho
pomazaného. A teraz sa pozri, kde je kráľova kopija a kde je krčah na vodu, čo bol pri jeho hlave!“
Vtom Saul poznal Dávidov hlas a povedal: „Je to tvoj hlas, syn môj Dávid?“ Dávid odpovedal:
„Môj hlas, pane môj a kráľ.“ A pokračoval: „Prečo môj pán prenasleduje svojho sluhu? Čo som urobil?
Alebo aké zlo lipne na mojej ruke? A teraz, prosím, nech vypočuje môj pán a kráľ slová svojho sluhu:
Ak ťa Pán popudzuje proti mne, nech mu príjemne vonia obetný dar. Ale ak ľudia, nech sú prekliati
pred Pánom, lebo ma dnes vyhnali, aby som nebýval v Pánovom dedičstve, akoby hovorili:
,Choď a slúž cudzím bohom!‘ A teraz nech nevytečie moja krv na zem ďaleko od Pánovej tváre.
Veď kráľ Izraela vyšiel hľadať jednu blchu, ako keď niekto naháňa jarabicu po horách.“
Saul odpovedal: „Zhrešil som. Vráť sa, syn môj Dávid! Už ti nikdy neurobím nič zlé, lebo dnes
bol môj život drahý v tvojich očiach. Ukázalo sa, že som hlúpo konal a veľmi som chybil.“
Dávid povedal: „Tu je kráľova kopija. Nech príde sem jeden zo sluhov a nech ju vezme.
Ale Pán odplatí každému podľa jeho spravodlivosti a vernosti. Pán ťa dnes vydal do mojej ruky,
ale nechcel som zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného. A aký veľký bol dnes tvoj život
v mojich očiach, taký veľký nech je môj život v očiach Pánových a nech ma vyslobodí z každej úzkosti.“
Saul odpovedal Dávidovi: „Buď požehnaný, syn môj Dávid. Čo budeš robiť, urobíš,
a čo budeš chcieť, dokážeš.“ Dávid odišiel svojou cestou a Saul sa vrátil na svoje miesto.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského
Zdravie tela je v živote človeka istým dobrom. Lenže neblaží iba poznanie, v čom zdravie spočíva,
ale zdravý život. Lebo ak niekto vychvaľuje zdravie a je pokrm, ktorý vyvoláva nedobré šťavy
a choroby, čo mu pomôžu chvály na zdravie, keď ho ničia choroby? Podobne máme chápať aj výrok:
„Blahoslavení obdarení čistým srdcom, lebo oni uvidia Boha;“ že Pán nenazýva blahoslaveným toho,
kto niečo o Bohu vie, ale toho, kto má Boha v sebe.
Lebo sa mi nezdá, že ten, kto bude mať oko duše čisté, bude vidieť Boha, akoby stál pred ním,
ale nadsadenosť tohoto výroku nám azda dopĺňa to, čo sa na inom mieste hovorí otvorenejšie:
„Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Aby sme vedeli, že ten, kto si očistil srdce od všetkých tvorov
a zlých náklonností, bude vo svojej vlastnej kráse vidieť obraz Božej prirodzenosti.
A zdá sa mi, že čo povedalo Slovo, dá sa zhrnúť do takejto krátkej rady: Vy, ľudia, čo máte
v sebe nejakú túžbu hľadieť na opravdivé dobro, keď budete počuť, že Božia veleba je vyššia
a vznešenejšia ako nebesia, že jeho sláva je nevysvetliteľná, jeho krása nevysloviteľná a jeho
prirodzenosť nemožno vnímať ani pochopiť, neupadnite do zúfalstva, že nemôžete uvidieť to, po čom túžite.
Ak si zasa usilovným a usporiadaným životom obmyješ srdce obtiahnuté a zahalené špinou,
zaskveje sa v tebe božská krása: Čo sa stane so železom, keď ho ostrým kameňom obrúsia
od hrdze, a to, čo bolo ešte pred chvíľou čierne, odráža od seba slnečné lúče a žiari, to sa
stáva aj s vnútorným človekom, ktorého Pán nazýva srdcom. Keď zotrie hrdzavé škvrny,
ktoré vykvitli na obraze zo zlého spôsobu života, opäť nadobudne podobnosť s pôvodným
a hlavným obrazom a bude dobrý. Lebo čo sa podobá dobru, je iste dobré.
Kto teda vidí seba samého, v sebe samom hladí na to, po čom túži. A tak sa stáva blaženým
ten, kto je obdarený čistým srdcom. Lebo keď hľadí na svoju čistotu, cez obraz vidí pôvodinu.
Veď ako tí, čo vidia slnko v zrkadle, hoci neupierajú oči priamo na nebo, nevidia slnko v lesku
zrkadla ináč ako tí, čo hľadia do slnka na jeho dráhe, tak aj vy. Aj keď nemáte dosť sily pozorovať
a vidieť neprístupné svetlo, ak sa vrátite k tomu, ktorý vo vás od počiatku vytvoril pôvabnú
krásu svojho obrazu, máte v sebe, čo hľadáte.
Čistota, oslobodenie od chýb a vášní a odklon od všetkého zla je božské. Ak je teda toto
v tebe, potom je v tebe Boh. A keď v tebe bude duch očistený od akéhokoľvek kazu,
oslobodený od vášní a chýb a zbavený každej poškvrny, si blažený, lebo budeš ostro
a jasne vidieť, a čo uniklo zraku tých, ktorí neboli očistení, to ty očistený uvidíš.
Po odstránení materiálnej chmáry z duchovného zraku na čistom bezoblačnom nebi srdca
jasne uvidíš blaživé divadlo. A to je čo? Svätosť, čistota, jednoduchosť a všetky lúče tej
žiarivej božskej prirodzenosti, pomocou ktorých možno vidieť Boha.
RESPONZÓRIUM