3. TÝŽDEŇ
POSVÄTNÉ ČÍTANIE
MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, usmerňuj náš život podľa svojej vôle, aby sme v mene tvojho
milovaného Syna horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ant.1
Ant.2
Ant.3
V.
R.
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš povedal ľudu:
„Levitskí kňazi, celý Léviho kmeň, nebudú mať podiel ani dedičstvo s ostatným Izraelom. Budú žiť z obetí Pánovi a z jeho dedičstva.
Nebudú mať dedičstvo medzi svojimi bratmi, lebo sám Pán je ich dedičstvom, ako im povedal.
Toto bude patriť kňazom od ľudu, od tých, čo prinášajú obety, či už obetujú býka či ovcu: kňazovi dajú prednú lopatku, obe čeľuste
a žalúdok, prvotiny svojho obilia, vína, oleja a vlny zo strihania oviec. Veď jeho si vyvolil Pán, tvoj Boh, zo všetkých tvojich kmeňov,
aby navždy stál on i jeho synovia v službe v Pánovom mene.
Ak kdekoľvek v Izraeli odíde levita z niektorého tvojho mesta, v ktorom býva ako hosť, a bude chcieť prejsť na miesto, ktoré si vyvolí Pán,
bude slúžiť v mene Pána, svojho Boha, ako všetci jeho bratia leviti, čo budú stáť tam pred Pánom. Dostane taký istý podiel z jedla
ako ostatní – okrem toho, čo mu patrí z otcovského majetku.
Keď vojdeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, daj si pozor, aby si nenapodobňoval ohavnosti tamojších národov. Nech sa u teba
nenájde nik, čo by svojho syna či dcéru prevádzal cez oheň, alebo kto by zisťoval osudy a pozoroval oblaky a znamenia, ani čarodejník,
ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani veštec, ani kto by sa dopytoval mŕtvych na pravdu. Lebo toto všetko sa protiví Pánovi
a pre takéto hanebnosti ich vyženie pri tvojom príchode. Budeš dokonalý a bezúhonný pred Pánom, svojím Bohom. Tie národy, ktorých
krajinu zaujmeš, počúvajú na vykladačov a veštcov, ale teba Pán, tvoj Boh, inak poučil.
Pán, tvoj Boh, z tvojho národa a z tvojich bratov vzbudí ti proroka, ako som ja. Jeho budete počúvať, ako si si žiadal od Pána,
svojho Boha, na Horebe, keď sa zišlo zhromaždenie a povedal si: ,Nech už nemusím počúvať hlas Pána, svojho Boha, a vidieť tento
veľký oheň, aby som nezomrel.“ A Pán mi povedal: „Dobre to všetko povedali. Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov podobného tebe,
do úst mu vložím svoje slová a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem. Kto však nebude počúvať moje slová, ktoré povie v mojom mene,
toho ja vezmem na zodpovednosť. Ale prorok, ktorý by sa bezočivo odvážil hovoriť v mojom mene, čo som mu ja neprikázal hovoriť,
alebo by hovoril v mene cudzích bohov, bude usmrtený.“ A keby si v duchu namietal: „Ako môžem poznať slovo, ktoré nepovedal Pán?“,
toto ti bude znamením: Ak sa nesplní, čo prorok predpovie v Pánovom mene, to nepovedal Pán, to si prorok vymyslel vo svojej nadutosti,
a preto sa ho neboj.“
RESPONZÓRIUM
Z konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii
Kristus je stále so svojou Cirkvou, najmä v liturgických úkonoch. Je prítomný v obete svätej omše aj v osobe toho, kto ju slúži, lebo
teraz sa prostredníctvom kňazov obetuje ten istý, čo kedysi obetoval seba samého na kríži, ale je prítomný najmä pod eucharistickými
spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on
sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. A napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja
alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nami.“
Vskutku, na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy priberá Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona
vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva úctu večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom považuje za vykonávanie Kristovho kňazského úradu. V nej sa zmyslovými znakmi vyjadruje a primerane každému
z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, koná úplnú verejnú bohopoctu.
Preto je každé liturgické slávenie, ako dielo Krista kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, osobitne posvätným úkonom a účinnosťou sa
mu nevyrovná, ani čo do významu ani čo do stupňa, nijaký iný úkon Cirkvi.
Účasťou na pozemskej liturgii ochutnávame už tú nebeskú, čo sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, ku ktorému sa uberáme ako
pútnici, kde Kristus „sedí po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku“, s veľkým množstvom nebeských zástupov
spievame chválospev na slávu Pánovi, s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dostaneme aspoň nejakú účasť na ich
spoločenstve. „Očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista,“ kým „sa nezjaví“ on, náš život, a my sa nezjavíme s ním v sláve“.
Podľa apoštolskej tradície, ktorá sa začína dňom Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi každý ôsmy deň veľkonočné tajomstvo
a právom ha nazýva dňom Pána alebo nedeľou. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby si počúvaním Božieho slova
a účasťou na Eucharistii pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich
„vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“. Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a treba ho tak
predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa stal aj dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva
pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roku.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš povedal ľudu:
„Ak si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, potom sa mu však znepáči pre nejakú mrzkosť, napíše priepustný list, dá jej ho do ruky
a pošle ju preč zo svojho domu a ona odíde a vydá sa za iného, ale aj on ju znenávidí, dá jej priepustný list a pošle ju preč zo svojho
domu, alebo zomrie, prvý manžel si ju nemôže znova vziať za manželku, lebo je poškvrnená. Bola by to ohavnosť pred Pánom. Nepoškvrň
hriechom svoju krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva.
Ak sa niekto práve oženil, nech nechodí na vojnu, ani nech sa mu neukladá nijaká verejná povinnosť, ale bude voľný pre svoju domácnosť,
aby sa jeden rok tešil so svojou manželkou.
Nevezmeš na záloh mlynec ani vrchný mlynský kameň, lebo by založil u teba svoj život.
Ak bude niekto pristihnutý, že sa zmocnil jedného zo svojich bratov, synov Izraela, a predal ho za peniaze, bude usmrtený; tak odstrániš
zlo spomedzi seba.
Ak ťa postihne rana malomocenstva, svedomite zachovávaj všetko, čo vás budú učiť kňazi z levitského rodu. Úzkostlivo plňte, čo som
im prikázal. Pamätaj, čo urobil Pán, tvoj Boh, Márii na ceste, keď ste vyšli z Egypta.
Keď svojmu blížnemu požičiaš nejakú vec, nevojdeš do jeho domu, aby si si vzal záloh, ale budeš stáť vonku a on ti prinesie na záloh,
čo bude mať. A keby bol chudobný, záloh nezostane u teba cez noc, ale hneď mu ho vrátiš pri západe slnka, aby spal vo svojom odeve
a blahorečil ti. A ty budeš mať spravodlivosť pred Pánom, svojím Bohom.
Neodoprieš mzdu núdznemu a chudobnému zo svojich bratov ani z cudzincov čo s tebou bývajú v krajine a v tvojich bránach, ale ešte
v ten deň pred západom slnka mu vyplatíš mzdu za jeho prácu, lebo je chudobný a jeho duša po nej túži; aby nevolal proti tebe
k Pánovi a započítalo by sa ti to za hriech.
Nebudú otcovia zabíjaní za synov ani synovia za otcov, ale každý zomrie za svoj hriech.
Neprekrúcaj právo cudzinca a siroty a neber do zálohu šaty vdovy. Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte a Pán, tvoj Boh, ťa odtiaľ
vyslobodil. Preto Ti prikazujem, aby si toto urobil: Keď budeš kosiť obilie na svojom poli a zabudneš tam snop, nevracaj sa vziať si ho,
ale nechaj, nech si ho vezme cudzinec, sirota a vdova, aby ťa požehnal Pán, tvoj Boh, v každom diele tvojich rúk. Keď budeš oberať
plody z olív, nevráť sa obrať, čo ostalo na stromoch, ale nechaj to pre cudzinca, sirotu a vdovu. Pamätaj, že aj ty si bol otrokom
v Egypte, a preto ti prikazujem, aby si toto urobil.
Ak medzi niektorými ľuďmi vznikne spor a obrátia sa na sudcov, oni dajú palmu spravodlivosti tomu, o kom sa presvedčia, že je nevinný;
vinníka bez ľútosti odsúdia. No ak sudca uzná, že si vinník zasluhuje bitku, dá ho vystrieť a vo svojej prítomnosti zbiť. Výmer rán bude
podľa miery previnenia, ale tak, že neprekročia počet štyridsať, aby tvoj brat neodchádzal pred tvojimi očami veľmi zbitý a mrzko doráňaný.
Nezaviažeš papuľu volovi mlátiacemu na humne tvoje obilie.“
RESPONZÓRIUM
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Muž a žena, ktorí na základe manželskej zmluvy „už nie sú dvaja, ale jedno telo“, poskytujú si najdôvernejším spojením osôb a činností
vzájomnú pomoc a službu, nachádzajú zmysel svojej jednoty a čo deň plnšie ju uskutočňujú.
Toto dôverné spojenie, ktoré je vzájomným darom dvoch osôb, ale aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a zdôrazňujú ich
nerozlučnú jednotu.
Kristus Pán bohato požehnal túto mnohotvárnu lásku, prýštiacu z božského prameňa lásky a stvárňovanú podľa vzoru jeho spojenia
s Cirkvou.
Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide v ústrety
kresťanským manželom sviatosťou manželstva. A potom ostáva s nimi, aby sa aj manželia vo vzájomnej oddanosti stále tak verne
milovali, ako on miluje Cirkev a vydal za ňu seba samého.
Pravá manželská láska sa priberá do Božej lásky, vedie a obohacuje ju Kristova vykupiteľská moc a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia
účinne smerovali k Bohu a mali podporu a posilnenie vo vznešenej otcovskej a materskej úlohe.
Preto kresťanských manželov na povinnosti a dôstojnosť ich stavu posilňuje, ba priam vysviaca osobitná sviatosť. Keď v jej sile plnia
svoje manželské a rodinné poslanie, preniknutí Kristovým duchom, ktorý napĺňa celý ich život vierou, nádejou a láskou, čoraz viacej
napredujú vo svojej vlastnej dokonalosti, vo vzájomnom posväcovaní, a teda v spoločnej oslave Boha.
Ak budú rodičia predchádzať príkladom a rodinnou modlitbou, potom deti a všetci, čo žijú v rodinnom spoločenstve, ľahšie nájdu cestu
k ľudskosti, spáse a svätosti. A manželia, vyznačení hodnosťou otcovského a materského poslania, budú svedomite plniť povinnosť
výchovy, najmä náboženskej, ktorá patrí v prvom rade im.
Deti, ako živé údy rodiny, prispievajú svojim spôsobom k posväcovaniu rodičov. Vďačnosťou, úctou a dôverou budú rodičom opätovať
ich dobrodenia a synovsky sa ich zaujmú v ťažkostiach a v samote staroby.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš povedal ľudu:
„Keď vojdeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva, keď ju zaujmeš a budeš v nej bývať, vezmeš prvotiny zo všetkých plodov
pôdy, ktoré zoberieš zo svojej zeme, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, vložíš ich do koša a pôjdeš na miesto, ktoré si vyvolí Pán, tvoj Boh, aby
tam prebývalo jeho meno. Pristúpiš ku kňazovi, čo tam bude v tých dňoch, a povieš mu: „Dnes vyhlasujem pred Pánom, tvojím Bohom,
že som vošiel do krajiny, o ktorej prisahal našim otcom, že nám ju dá.“ Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho
Boha, a ty pred Pánom, svojím Bohom, povieš: „Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom
počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ. Egypťania nás týrali a prenasledovali ukladaním najťažších robôt.
My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul a zhliadol na naše poníženie, lopotu a útlak. Pán nás vyviedol z Egypta
silnou rukou a vystretým ramenom za veľkej hrôzy, znamení a zázrakov a priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu, oplývajúcu
mliekom a medom. A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane.“ A necháš ich pred Pánom, svojím Bohom,
a pokloníš sa Pánovi, svojmu Bohu. A budeš hodovať ty, levita aj cudzinec, čo je s tebou, zo všetkých dobrôt, ktoré Pán, tvoj Boh,
dal tebe a tvojmu domu.
Keď v treťom roku, v roku desiatkov, odovzdáš desiatky zo všetkých svojich plodín, a dáš levitovi, cudzincovi, sirote a vdove, aby jedli
v tvojich bránach a nasýtili sa, povieš pred Pánom, svojím Bohom: „Vzal som z domu, čo bolo posvätené, a dal som to levitovi
a cudzincovi, sirote a vdove, ako si mi rozkázal. Neobišiel som tvoje prikázania, ani som nezabudol na tvoje nariadenie. Nejedol som
z nich počas svojho smútku a neoddelil z nich, keď som bol nečistý, ani som z nich nedal nič pre mŕtveho. Poslúchol som hlas Pána,
svojho Boha, a urobil som všetko, ako si mi prikázal. Zhliadni zo svojho svätého príbytku, z neba, a požehnaj svoj ľud Izrael i krajinu,
ktorú si nám dal, ako si prisahal našim otcom, krajinu oplývajúcu mliekom a medom.“
Dnes ti Pán, tvoj Boh, prikazuje, aby si zachovával tieto príkazy a ustanovenia; zachovávaj a plň ich z celého svojho srdca a z celej
svojej duše. Dnes si si vyvolil Pána, že bude tvojím Bohom, že budeš kráčať po jeho cestách, zachovávať jeho príkazy, nariadenia
a ustanovenia a poslúchať jeho rozkazy. A Pán si ťa dnes vyvolil, že budeš jeho osobitným ľudom, ako ti povedal, a že budeš zachovávať
všetky jeho príkazy, že ťa vyvýši nad všetky národy, ktoré stvoril na svoju chválu, česť a slávu, aby si bol svätým ľudom Pána,
svojho Boha, ako povedal.“
RESPONZÓRIUM
Z rozšírených pravidiel svätého biskupa Bazila Veľkého
Akými slovami možno výstižne opísať Božie dary? Veď ich je toľko, že na ne nejestvuje číslo. A sú také veľké a znamenité, že aj jediný
stačí na to, aby sme boli povinní splácať ho darcovi vďačnosťou bez hraníc.
Ale ani keby sme chceli, nemôžeme obísť, a je vonkoncom nemožné, aby ten kto má aspoň zdravý rozum a je príčetný, mlčal o jednom
dobrodení – hoci toho možno o ňom veľmi málo výstižne povedať -, že on stvoril človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Vyznačil ho
poznaním seba samého a na rozdiel od ostatných živočíchov obdaril ho rozumom. Dal mu schopnosť tešiť sa neuveriteľnej kráse raja
a nakoniec ho urobil pánom všetkého na zemi. A neopustil ho ani potom, keď ho had zviedol a upadol do hriechu a skrze hriech do smrti
a zaslúženého nešťastia. Najprv mu dal na pomoc zákon, zveril ho anjelom, aby ho chránili a strážili, posielal prorokov, aby odhaľovali
jeho chyby a učili ho čnostiam. Hrozbami znemožňoval a potláčal útoky zla. Prísľubmi vzbudzoval nadšenie za dobro. Nezriedka ukázal
na rozličných osobách, ako končia jedni a ako druhí, aby včas varoval ostatných. Hoci po tomto všetkom tvrdošijne vzdorujeme, on
sa od nás neodvrátil.
Pánova dobrota nás neopustila ani potom, čo sme hlúpo pohrdli ponúknutými poctami, marili jeho lásku k nám a urážali svojho dobrodinca.
Ešte nás aj zo smrti vyvolal a náš Pán Ježiš Kristus nás vrátil k životu. A spôsob, ako to urobil, vzbudzuje ešte väčší úžas: „On, hoci
má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“
A potom „vzal na seba naše slabosti, našimi neduhmi sa obťažil, pre nás bol prebodnutý, aby nás jeho rany uzdravili“. A „vykúpil nás
spod kliatby tým, že sa za nás stal kliatbou“ a zniesol najpotupnejšiu smrť, aby nás priviedol k slávnemu životu. A nestačilo mu iba
vrátiť mŕtvym život, ale daroval im aj dôstojnosť svojej božskej prirodzenosti a pripravil im večný odpočinok, ktorý veľkosťou radosti
prevyšuje každú ľudskú predstavu.
Čím sa teda odvďačíme Pánovi „za všetko, čo nám dal“? Je taký dobrý, že nežiada ani náhradu, stačí mu, ak ho milujeme za to, čo
nám dal. Keď sa nad tým všetkým zamyslím a mám prezradiť svoje rozpoloženie, chvejem sa a tŕpnem od hrôzy, aby som niekedy
pre svoju nerozvážnosť alebo zaujatosť ničotnými vecami nevypadol z Božej lásky a nebol na hanbu a potupu Kristovi.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš zvolal celý Izrael a povedal im:
„Videli ste všetko, čo urobil Pán pred vašimi očami v egyptskej krajine faraónovi, všetkým jeho služobníkom a celej jeho krajine, tie veľké
skúšky, ktoré videli tvoje oči, znamenie a veľké zázraky. Ale Pán vám nedal srdce, aby chápalo, oči, aby videli a uši, aby počuli,
až po tento deň. Vodil som vás štyridsať rokov po púšti. Váš odev sa nezodral, ani obuv sa ti na nohách nerozpadla zo staroby.
Chlieb ste nejedli, víno a opojný nápoj ste nepili, aby ste vedeli, že ja som Pán, váš Boh.
Dnes vy všetci stojíte pred Pánom, svojím Bohom, vaše kniežatá, kmene, starší, predstavení, všetci izraelskí mužovia, slobodní,
vaše manželky i tvoj cudzinec, čo s tebou býva v tábore, od drevorubačov až po tých, čo ti chodia po vodu, aby si pristúpil k zmluve
Pána, svojho Boha, a k prísahe, ktorú dnes Pán, tvoj Boh, uzaviera s tebou, aby ťa dnes urobil svojím ľudom a aby on bol tvojím Bohom,
ako ti to povedal a ako prisahal tvojim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.
Ja túto zmluvu neuzatváram a túto prísahu nepotvrdzujem iba s vami, ale so všetkými, čo sú tu dnes s nami prítomní pred Pánom,
naším Bohom, aj s tými, čo nie sú tu dnes s nami. Veď vy viete, ako sme bývali v egyptskej krajine a ako sme prešli pomedzi národy.
Keď ste cez ne prechádzali, videli ste ohavnosti a modly, drevo a kameň, striebro a zlato, ktoré uctievali. Nech niet medzi vami muža
ani ženy, rodiny ani kmeňa, ktorého srdce by sa dnes odvrátilo od Pána, nášho Boha, čo by šiel a slúžil bohom tamtých národov;
aby nebol medzi vami koreň, ktorý by splodil jed a palinu; ani takého, čo by počul slová tejto prísahy a v srdci by si blahorečil:
„Budem mať pokoj, aj keď budem hovieť zlým žiadostiam svojho srdca,“ a uchvátil by zavlaženú i vyprahnutú krajinu. Pán mu neodpustí,
ale vtedy veľmi splanie jeho hnev a žiarlivosť proti takému človekovi, doľahnú naň všetky kliatby, čo sú napísané v tejto knihe,
a Pán vymaže jeho meno spod neba. Oddelí ho na záhubu od všetkých kmeňov Izraela, podľa kliatieb zmluvy, ktoré sú napísané
v tejto knihe zákona.
A budúce pokolenie, vaši synovia, čo sa po vás narodia, i cudzinci, čo prídu zďaleka, uvidia rany a neduhy tej krajiny, ktorými ju Pán
bude biť a povedia: Síra a soľ. Spálená je všetka jej pôda, takže sa už do nej neseje, ani z nej nič zelené neklíči. Je ako vyvrátená
Sodoma a Gomora, Adama a Seboim, ktoré Pán vyvrátil vo svojom hneve a rozhorčení. A všetky národy povedia: „Prečo to Pán urobil
tejto krajine? Prečo tento veľký, rozhorčený hnev?“ A odpovedia: „Preto, že opustili zmluvu Pána, Boha svojich otcov, ktorú s nimi
uzavrel, keď ich vyviedol z egyptskej krajiny, a slúžili cudzím bohom, klaňali sa tým, ktorých nepoznali a ktorým nepatrili. Preto Pán
hnevom zahorel proti tej krajine a priviedol na ňu všetky kliatby, čo sú napísané v tejto knihe, vyhnal ich vo veľkom hneve, rozhorčení
a nevôli z ich krajiny a zahnal ich do cudzej krajiny, ako to dnes vidno.“
Skryté veci patria Pánovi, nášmu Bohu, zjavné zasa nám a našim synom až naveky, aby sme plnili všetky slová tohto zákona.“
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého opáta Bernarda na Pieseň piesní
Kde nájdu chorí istý a spoľahlivý duševný pokoj a odpočinok, ak nie v Spasiteľových ranách? Tým spokojnejšie tam prebývam, čím je
schopnejší spasiť. Svet huláka, telo ťaží, diabol strojí úklady, ale nepadám, lebo mám základy na pevnej skale. Spáchal som veľký hriech,
svedomie sa znepokojí, ale nesplaší, lebo si spomeniem na Pánove rany. Veď „pre naše hriechy bol prebodnutý“. Čo je také smrteľné,
že by sa nemohlo Kristovou smrťou zachrániť? Keď si teda spomeniem na taký silný a účinný liek, už ma nemôže vystrašiť nijaká zlá choroba.
A preto sa očividne mýli ten, čo hovorí: „Moja neprávosť je väčšia, než aby som si zaslúžil odpustenie.“ Ibaže nebol Kristovým údom
a neprislúchali mu Kristove zásluhy; nemohol využiť, nemohol nazvať svojím, čo by mu patrilo, čo by bolo jeho, ako môže úd nazvať
svojím, čo patrí hlave.
Ja si však s dôverou privlastňujem z Pánovho srdca to, čo mne samému chýba, lebo ono oplýva milosrdenstvom a nechýbajú ani otvory,
ktorými vyteká.
Prebodli mu ruky a nohy a otvorili kopijou bok. Cez tieto otvory môžem sať „ med zo skaly a olej z najtvrdšieho kameňa“, čiže skusovať
a presvedčiť sa, „aký dobrý je Pán“.
Zaoberal sa myšlienkami pokoja a ja som o tom nevedel. „Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom?“
Ale prerážajúci klinec stal sa mi kľúčom, ktorý otvára, aby som videl Pánovu vôľu. Prečo nevidím cez tento otvor?! Klinec volá, rana
volá, že v Kristovi Boh naozaj zmieruje svet so sebou. „Železo preniklo jeho dušu a priblížilo sa k jeho srdcu, „ takže už nevie necítiť
s mojimi slabosťami.
Cez telesné otvory sa vyjavujú tajomstvá srdca, aj ono veľké tajomstvo nábožnosti a „hĺbka milosrdenstva nášho boha, s ktorou
nás navštívil vychádzajúci z výsosti“. Prečo by sa táto hĺbka nevyjavila cez rany? Lebo v čom inom ako v tvojich ranách jasnejšie
zažiarilo, že ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý? Veď nik nemá väčšie zľutovanie ako ten, kto položí svoj život za odsúdencov
vydaných na smrť.
Preto moja zásluha, to je Pánovo milosrdenstvo. A nikdy nie som celkom chudobný na zásluhy, kým nie je on na milosrdenstvo.
A keďže Pánovo milosrdenstvo je nesmierne, som aj ja bohatý na zásluhy. Ale čo, keď som si vedomý mnohých hriechov?! Lenže
„kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila aj milosť“. A keďže „ Pánovo milosrdenstvo je od večnosti až na večnosť“,
aj ja „chcem Pánovo milosrdenstvo ospevovať naveky“. A čo moja spravodlivosť? „Pane, budem spomínať len na tvoju spravodlivosť.“
Veď ona je aj mojou, lebo ty si sa pre mňa stal spravodlivosťou od Boha.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš povedal ľudu:
„Keď sa na tebe vyplnia všetky tieto slová, požehnania i kliatba, ktoré som ti predložil, a pripustíš si ich k srdcu uprostred všetkých
národov, medzi ktoré ťa Pán, tvoj Boh, rozptýli, a keď sa vrátiš k nemu a budeš i so svojimi deťmi celým svojím srdcom a celou svojou
dušou poslúchať jeho nariadenia, ako ti to dnes prikazujem, Pán, tvoj Boh, zmení tvoj údel, zmiluje sa nad tebou a znova ťa zhromaždí
spomedzi všetkých národov, medzi ktoré ťa pred tým rozptýlil. A keby si bol rozptýlený až po okraj nebies, aj odtiaľ ťa privedie späť Pán,
tvoj Boh, vezme si ťa a vovedie do krajiny, ktorú zaujali tvoji otcovia, a ty ju zaujmeš. A urobí ťa šťastnejším a početnejším, než boli tvoji
otcovia.
Pán, tvoj Boh, obreže tvoje srdce i srdce tvojho potomstva, aby si miloval Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou,
aby si mohol žiť. A všetky tieto kliatby obráti na tvojich nepriateľov a tých, čo ťa nenávideli a prenasledovali. Ty sa však vrátiš a budeš
počúvať Pánov hlas a plniť všetky prikázania, ktoré ti ja dnes dávam. A Pán, tvoj Boh, dá ti hojnosť vo všetkých dielach tvojich rúk,
v plode tvojho života a v plode tvojho dobytka, v úradnosti tvojej zeme a v bohatstve vo všetkom.
Lebo Pán sa vráti a bude sa radovať z teba na tvoje dobro, ako sa radoval z tvojich otcov. Pravda, ak budeš počúvať hlas Pána,
svojho Boha a zachovávať jeho prikázania a nariadenie napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom
a celou dušou.
Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: „Kto za nás
môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?“ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať:
„Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?“ Naopak, toto slovo je celkom blízko
pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.
Hľa, dnes ti predkladám život a šťastie i smrť a nešťastie. Ak budeš poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré ti dnes dávam,
ak budeš milovať Pána, svojho Boha, kráčať po jeho cestách a zachovávať jeho nariadenia, prikázania a ustanovenia, budeš žiť:
Pán ťa rozmnoží a požehná v krajine, do ktorej vojdeš a prevezmeš ju do vlastníctva. Ale ak sa tvoje srdce odvráti a nebudeš
počúvať, ak sa dáš zviesť a budeš sa klaňať cudzím bohom a budeš im slúžiť, tak vám už dnes hovorím, že zahyniete a nepobudnete
dlho v krajine, do ktorej vojdeš, keď prejdeš cez Jordán, aby si ju vzal do vlastníctva.
Nebo i zem volám dnes za svedkov proti vám, že som vám predložil život i smrť, požehnanie i kliatbu: vyvoľ si život, aby si žil ty aj
tvoje potomstvo; miluj Pána, svojho Boha, poslúchaj jeho hlas a viň sa k nemu – lebo on je tvoj život a dlhý vek – a budeš bývať
v krajine, o ktorej Pán prisahal tvojim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že im ju dá.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí neapolského biskupa Jána Mediokra
„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ Bol to veľký sluha. Vedel, ako bol osvecovaný, odkiaľ bol osvecovaný a aký bol
po osvietení. Videl svetlo. Lenže nie to, ktoré sa chýli k večeru, ale to svetlo, „ktoré oko nevidí“. Srdcia osvietené týmto svetlom
nevrhajú sa do hriechov, nepotkýnajú sa a nechybia.
Pán povedal: „Choďte, dokiaľ máte v sebe svetlo.“ O akom svetle to hovoril, ak nie o sebe? Veď povedal: „Ja som prišiel na svet
ako svetlo.“ Tento Pán je teda naše svetlo, slnko spravodlivosti, ktoré ožiarilo svoju katolícku Cirkev rozšírenú všade. A prorok,
ako jej predobraz, volal: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“
Vnútorne osvietený človek nekríva, neschádza z cesty a všetko vydrží. Kto vidí z diaľky vlasť, znáša ťažkosti a časné veci ho nermútia,
lebo v Bohu nachádza silu. Pokorí si srdce a vydrží a v svojej poníženosti má trpezlivosť. To pravé svetlo, ktoré „osvecuje každého
človeka, čo prichádza na tento svet“, dáva sa tým, čo sa ho boja, napĺňa, koho chce a kde chce, a zjavuje sa, komu chce Syn.
Ten, čo sedel vo tme a v tôni smrti, v tme zla a v tôni hriechov, zhrozí sa, keď nastane svetlo, otvorí oči, zahanbí sa, očervenie
a povie: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ Veľká spása, bratia moji! Táto spása sa nebojí slabosti, necíti strach
z únavy, nehľadí na bolesť. Musíme teda naplno a dokonale a nielen jazykom, ale aj z duše volať: „Pán je moje svetlo a moja spása,
koho sa mám báť?“ Ak on osvecuje, ak on zachraňuje, koho sa mám báť Môžu prísť mrákavy preludov, Pán je mojím svetlom.
Môžu prísť, ale nevyhrajú, môžu útočiť na naše srdce, ale nezvíťazia. Môže prísť slepá žiadostivosť, ale „Pán je moje svetlo“.
On je teda našou silou. On sa dáva nám a my sa dávame jemu. Bežte k lekárovi, dokiaľ môžete, aby sa nestalo, že nebudete môcť,
keď budete chcieť.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
Mojžiš odišiel a oznámil všetky tieto slová celému Izraelu. Povedal im: „Dnes mám stodvadsať rokov; už nevládzem vychádzať a vchádzať.
Aj Pán mi povedal: „Ty tento Jordán neprekročíš.“ Sám Pán, tvoj Boh, pôjde pred tebou; on vyhubí pred tvojimi očami tieto národy
a ty si ich podmaníš. Povedie ťa Jozue, ako povedal Pán. A Pán s nimi urobí, ako urobil s amorejskými kráľmi Sehonom a Ogom a s ich
krajinou, keď ich zničil. Keď vám vydá aj týchto, urobíte s nimi, ako som rozkázal. Vzmužte sa a buďte statoční; nebojte sa a nechvejte
sa pred nimi. Veď ťa vedie sám Pán, tvoj Boh. On ťa neopustí a nezanechá.“
Potom Mojžiš zavolal Jozueho a povedal mu pred celým Izraelom: „Buď statočný a udatný; ty vovedieš tento ľud do krajiny, o ktorej
Pán prisahal ich otcom že im ju dá, a ty im ju žrebom rozdelíš. A sám Pán, tvoj vodca, bude s tebou. On ťa neopustí a nezanechá.
Preto sa neboj, ani sa nechvej.“
Mojžiš tento zákon napísal a odovzdal ho kňazom, Léviho synom, ktorí nosili archu Pánovej zmluvy, a všetkým starším Izraela.
A prikázal im: „Po siedmych rokoch, v roku odpúšťania dlhov, na slávnosť Stánkov, keď sa všetci z Izraela prídu ukázať pred Pánom,
tvojím Bohom, na mieste, ktoré si vyvolí, budeš čítať slova tohto zákona pred celým Izraelom a oni budú počúvať. Zhromaždi ľud, mužov
i ženy, deti i cudzincov, čo bývajú v tvojich bránach, aby počúvali a učili sa a báli sa Pána, vášho Boha, aby zachovávali a plnili všetky
slová tohto zákona. Nech počúvajú aj ich synovia, ktorí ho ešte nepoznajú, a nech sa učia báť sa Pána, vášho Boha, po všetky dni,
čo budete žiť v krajine, do ktorej po prechode cez Jordán vojdete, aby ste ju zaujali.“
Pán povedal Mojžišovi: „Pozri, dni tvojej smrti sú blízko. Zavolaj Jozueho a postavte s v stánku stretnutia, ako som mu prikázal.“
Mojžiš a Jozue teda odišli a postavili sa v stánku stretnutia. A Pán sa tam zjavil v oblačnom stĺpe, ktorý zastal pri vchode do stánku.
Tu Pán prikázal Nunovmu synovi Jozuemu: „Buď statočný a udatný! Ty vovedieš synov Izraela do krajiny, ktorú som im prisľúbil,
a ja budem s tebou.“
RESPONZÓRIUM
Z Komentára svätého biskupa a mučeníka Jána Fišera k žalmom
„Boh vyslobodil najprv izraelský ľud z egyptského otroctva, pričom urobil veľa znamení a divov. Urobil prechod cez Červené more
aj suchou nohou. Na púšti ich živil nebeským pokrmom, mannou a prepelicami. Keď boli smädní, vyviedol z najtvrdšej skaly nevyčerpateľný
prameň vody. Dal im víťazstvo nad všetkými nepriateľmi, čo ich napádali. Spôsobil, že sa Jordán napriek veľkému prívalu vody na čas
späť obrátil. Rozdelil a podelil im prisľúbenú krajinu podľa počtu kmeňov a čeľadí. A hoci to pre nich urobil s takou láskou a štedrosťou,
nevďační ľudia, akoby boli na to všetko úplne zabudli, prestali, ba odmietli uctievať Boha a neraz uviazli v hanebnom zločine modloslužby.
Potom aj nás, keď sme boli ešte pohanmi a ťahalo nás to a chodili sme za nemými modlami“, odťal z planej olivy pohanstva, naštepil
nás po odlomení prirodzených ratolestí do pravej olivy židovského ľudu a dal nám účasť na koreni a na oleji svojej milosti. Dokonca
„ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých ako obetu a dar ľúbeznej vône Bohu, aby nás vykúpil z každej neprávosti
a očistil si svoj vyvolený ľud“.
A hoci toto všetko nie sú dôkazy, sú to najspoľahlivejšie znaky jeho vrcholnej lásky i dobročinnosti voči nám. My ľudia sme však
veľmi nevďační, ba prekročili sme všetky hranice nevďačnosti. Ani nevidíme lásku, ani neuznávame veľkosť dobrodení, ba pohŕdame
až opovrhujeme pôvodcom a darcom toľkých dobier. A nepohne nás ani také veľké milosrdenstvo, aké ustavične preukazuje hriešnikom,
aby sme zladili svoj život a svoje správanie s jeho svätými prikázaniami.
Toto hodno zaznačiť pre budúce pokolenie pre trvalú pamiatku, aby všetci, čo sa v budúcnosti budú nazývať kresťanmi, spoznali
veľkú Božiu dobrotu voči nám a nikdy ani na chvíľku neprestali oslavovať Boha.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Deuteronómium
RESPONZÓRIUM
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Záhada ľudského údelu vyvrchoľuje pred tvárou smrti. Človeka netrápi len bolesť a postupný telesný úpadok, ale aj, ba ešte viac, strach
z trvalého zániku. Ale inštinktom svojho srdca správne usudzuje, keď sa hrozí úplnej skazy a definitívneho konca svojej osoby
a odmieta ho. Zárodok večnosti, ktorý v sebe nosí, a nemožno ho zredukovať iba na hmotu, odporuje smrti. Nijaké technické úsilie,
čo aké užitočné, nie je schopné uvoľniť úzkosť človeka. Lebo predĺženie biologického veku nemôže uspokojiť jeho túžbu po ďalšom živote,
ktorá je nezvratne zakorenená v jeho srdci.
Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstava, Cirkev poučená Božím zjavením tvrdí, že Boh stvoril človeka pre blažený cieľ
za hranicami pozemskej biedy. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť – ktorej by bol človek unikol, keby nebol zhrešil – bude
porazená, keď všemohúci a milosrdný Spasiteľ vráti človekovi spásu, ktorú svojou vinou stratil. Veď Boh povolal a volá človeka, aby sa
k nemu pripútal celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve božského neporušiteľného života. Toto víťazstvo vydobyl Kristus,
keď svojou smrťou vyslobodil človeka zo smrti a vstal do nového života. A tak viera, podložená spoľahlivými argumentmi, ponúka
každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkosti z budúceho osudu. A poskytuje aj možnosť spájať sa v Kristovi
s milovanými bratmi, ktorí už zomreli, v nádeji, že u Boha dosiahli opravdivý život.
Isteže na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať uprostred mnohých súžení proti zlu a postúpiť aj smrť. Ale zapojený
do veľkonočného tajomstva tým, že sa pripodobní Kristovi v smrti, ide posilňovaný nádejou v ústrety vzkrieseniu.
A to neplatí iba o kresťanoch, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť.
Veď Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, to Božie; preto musíme vedieť, že Duch
Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym jedine Bohu – zapojili do tohto veľkonočného tajomstva.
Takéto a také veľké je tajomstvo človeka, ktoré vyžaruje veriacim z kresťanského zjavenia. Teda skrze Krista a v Kristovi
sa objasňuje záhada bolesti a smrti, ktorá nás bez jeho evanjelia hrozí zavaliť. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť
a daroval nám život, aby sme - synovia v Synovi – volali v Duchu: „Abba, Otče!“
RESPONZÓRIUM