Žalm 39
Prosby chorého

Stvorenie bolo podrobené márnosti z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej. (Rim 8, 20)

I

Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, *
    aby som nezhrešil jazykom.
K svojim ústam postavím stráž, *
    dokiaľ je hriešnik predo mnou.“

Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, *
    bolesť sa mi však znova ozvala.
Srdce sa mi rozpálilo v hrudi *
    a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.
A môj jazyk preriekol:*
    „Daj mi poznať, Pane, môj koniec
i aký je ešte počet mojich dní; *
    nech si uvedomím, aký je krátky môj život.“

Hľa na pár piadí si mi dní nameral *
    a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.
Veru, len zdaním je bytie človeka, *
    každý sa mihne ako vidina.
Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí, *
    poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie.


II

A teraz, Pane, ešte čo mám čakať? *
    Ty si moja nádej.
Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď *
    a nevystav ma hlupákovi na posmech.
Onemel som, neotvorím ústa, *
    lebo si to ty urobil.

Odním odo mňa svoje tresty, *
    bo hyniem pod úderom tvojej ruky.
Trestami za hriechy naprávaš človeka. †
    Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie; *
    veru, každý človek je len márna vidina.

Pane, vyslyš moju modlitbu, *
    nakloň sluch k môjmu volaniu.
Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom; †
    veď u teba som iba hosť, *
    len pútnik, ako všetci moji otcovia.
Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial, *
    skôr, než odídem a než ma viac nebude.



© 1999-2003 Juraj Vidéky