Žalm 44
Pohromy národa

V tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. (Rim 8, 37)

I

Bože, na vlastné uši sme počuli, †
    naši otcovia nám rozprávali *
    o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.
Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil, *
    zničil si národy, a našich otcov si rozmnožil.

Veď nie svojím mečom získali krajinu, *
    nepomohlo im vlastné rameno,
ale tvoja pravica, tvoje rameno a jas tvojej tváre, *
    lebo ich máš rád.
Ty si môj kráľ a môj Boh, *
    ty pomáhaš Jakubovi.
Len s tebou sme zahnali nepriateľov *
    a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.

Nespolieham sa veru na svoj luk, *
    ani môj meč ma nezachráni.
Ty si nás zachránil pred utláčateľmi *
    a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.
V Bohu sa budeme chváliť celý deň *
    a naveky budeme velebiť tvoje meno.


II

Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil, *
    už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.
Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi *
    a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.
Vydal si nás ako ovce na zabitie *
    a roztrúsil si nás medzi pohanov.

Svoj ľud si predal bez zisku *
    a neobohatil si sa jeho predajom.
Vystavil si nás na potupu susedom *
    a na posmech i pohanu nášmu okoliu.
Urobil si z nás príslovie pre pohanov *
    a národy krútia hlavou nad nami.

Celý deň mám pred očami svoju potupu *
    a rumenec hanby mi pokrýva tvár,
keď počúvam potupné a posmešné hlasy, *
    keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.


III

Toto všetko nás postihlo, †
    hoci sme nezabudli na teba *
    a neporušili sme zmluvu s tebou.
Naše srdce sa neodvrátilo od teba, *
    ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,
a predsa si nás ponížil v kraji líšok *
    a zahalil tôňou smrti.

Keby sme zabudli na meno nášho Boha *
    a vzpínali ruky k bohu cudziemu,
či Boh na to nepríde? *
    On predsa pozná tajnosti srdca.
Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, *
    pokladajú nás za ovce na zabitie.

Prebuď sa, Pane, prečo spíš? *
    Vstaň a nezavrhni nás navždy.
Prečo odvraciaš svoju tvár? *
    Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?
Veď naša duša je pokorená až do prachu, *
    naše telo je pritlačené k zemi.
Vstaň, Pane, pomôž nám *
    a vykúp nás, veď si milosrdný.



© 1999-2003 Juraj Vidéky