1. júna
SV. JUSTÍNA, MUČENÍKA
Spomienka
Zo Zápisov o mučeníctve svätého Justína a jeho spoločníkov
Svätých chytili a priviedli k rímskemu prefektovi, ktorý sa volal Rustikus. Keď ich postavili pred súdnu stolicu, prefekt
Rustikus povedal Justínovi: „Predovšetkým vyznaj vieru v bohov a podriaď sa cisárom!“ Justín odpovedal:
„Nik nás nemá právo žalovať alebo väzniť za to, že poslúchame príkazy nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“
Rustikus sa opýtal: „Aké učenie vyznávaš?“ Justín odpovedal: „Usiloval som sa preskúmať všetky náuky, ale prilipol
som k pravému, kresťanskému učeniu, aj keď ho neprijímajú tí, čo sú v zajatí omylov.“
Prefekt Rustikus vravel: „A ty prijímaš toto učenie, ty nešťastník?!“ Justín odvetil: „Áno, a nasledujem ho s pravou vierou.“
Prefekt Rustikus sa opýtal: „Aká je to viera?“ Justín odpovedal: „Že uctievame kresťanského Boha a sme presvedčení,
že on jediný je od počiatku ako stvoriteľ a pôvodca celého stvorenia, sveta viditeľného i neviditeľného. A ctíme si aj Pána
Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorého predpovedali proroci, že príde ako hlásateľ spásy ľudského pokolenia a učiteľ
vynikajúcich učeníkov. Lenže ja som iba človek a uvedomujem si, že toho môžem len veľmi málo povedať vzhľadom
na jeho nekonečné božstvo. Ale spolieham sa na istú prorockú silu, lebo ten, o ktorom som práve povedal, že je Boží Syn,
bol predpovedaný. A viem, že proroci z nebeského vnuknutia predpovedali jeho príchod k ľuďom.“
Rustikus sa spýtal: „Teda si kresťan?“ Justín odpovedal: „Áno, som kresťan.“
Prefekt povedal Justínovi: „Počuj ty, čo hovoríš, že si učený, a myslíš si, že poznáš pravé učenie: Si si istý, že vystúpiš
do neba, keď ťa dám zbičovať a sťať?“ Justín vravel: „Dúfam, že budem bývať v jeho dome, ak toto podstúpim.
Lebo viem, že všetci, čo budú správne žiť, dostanú Božiu milosť až do skončenia sveta.“
Prefekt Rustikus pokračoval: „Tak ty si teda myslíš, že vystúpiš do neba a dostaneš nejakú náležitú odmenu?“
Justín povedal: „Nemyslím si, ale spoľahlivo to viem a som si celkom istý.“
Prefekt Rustikus povedal: „A teraz poďme k veci, lebo je naliehavá a súri. Dohodnite sa a spoločne obetujte bohom!“
Justín odvetil: „Nik rozumný neklesne z nábožnosti do bezbožnosti.“
Prefekt Rustikus vyhlásil: „Ak nevykonáte, čo vám prikazujem, dám vás nemilosrdne mučiť.“
Justín vravel: „Máme sľúbené, že keď budeme trpieť pre nášho Pána Ježiša Krista, budeme spasení.
Lebo toto nám zaistí spásu a dôveru pred hroznejším súdom, pred všeobecným súdom nášho Pána a Spasiteľa.“
Takisto hovorili aj ostatní mučeníci: „Rob, čo chceš; my sme kresťania a modlám neobetujeme.“
Prefekt Rustikus vyniesol rozsudok: „Tých, ktorí nechceli obetovať bohom a splniť cisárov rozkaz, treba zbičovať
a odviesť na popravu podľa predpisov zákona.“ Svätí mučeníci oslavovali Boha, vyšli na zvyčajné miesto, kde im
sťali hlavu, a vyznaním Spasiteľa zavŕšili mučeníctvo.
RESPONZÓRIUM
2. júna
SV. MARCELÍNA A PETRA, MUČENÍKOV
Z Povzbudenia na mučeníctvo od kňaza Origena
Ak „sme prešli zo smrti do života“, pretože sme prešli od nevery k viere, nedivme sa, že nás svet nenávidí.
Veď nik, kto neprešiel zo smrti do života, ale ostal v smrti, nemôže milovať tých, čo prešli, aby som tak povedal,
z temného domu smrti do budovy svetla a života, zhotovenej zo živých kameňov.
Ježiš „položil za nás svoj život“. Aj my ho teda položme, nehovorím, že za neho, ale za nás, totiž za tých, čo sa majú
budovať naším svedectvom.
Kresťan, je tu čas, keď sa máme chváliť. Veď hovorí: „A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie
prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje.“ Nech len
„je Božia láska rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“.
Ak platí: „Ako sa rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj útecha,“ prijímajme Kristove utrpenia
s najväčšou ochotou a nech sa v nás rozmnožujú, ak túžime po hojnej úteche, ktorú dosiahnu všetci plačúci;
a, pravdaže, nie rovnakou mierou - veď keby bola rovnaká útecha, nebolo by napísané: „Ako sa v nás rozmnožujú
Kristove utrpenia, tak sa rozhojňuje aj naša útecha.“
Tí, čo majú účasť na utrpeniach, budú mať účasť aj na úteche úmerne utrpeniam, ktoré s Kristom znášajú.
Toto sa naučíte od toho, ktorý s neochvejnou dôverou povedal: „Veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach,
tak budete mať aj na úteche.“
Boh hovorí ústami proroka: „V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.“ A ktorý iný čas by
bol milostivejší, ako keď nás pre našu lásku k Bohu v Kristovi slávnostne vedú do väzenia na tomto svete, ale nie
ako porazených, lež ako víťazov?!
Veď Kristovi mučeníci s Kristom odzbrojujú kniežatstvá a mocnosti a s Kristom nad nimi triumfujú; aby mali podiel aj
na tom, čo utrpením statočne vydobyl, keď mali účasť na jeho utrpeniach. A ktorý iný je taký deň spásy ako ten,
v ktorý takto odchádzate odtiaľto?!
Ale prosím, „nikomu v ničom nedávajte pohoršenie, aby naša služba bola bez hany. Vo všetkom sa odporúčajte
ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti“. A hovorte: „A teraz ešte čo mám čakať? Či nie Pána?“
RESPONZÓRIUM
SV. KAROLA LWANGU A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Spomienka
Z homílie pápeža Pavla Šiesteho pri svätorečení ugandských mučeníkov
Títo africkí mučeníci pridávajú novú stránku do knihy víťazov, akou je Martyrológium, ktorá rozpráva o udalostiach
veľmi smutných a pritom veľkolepých. Hovoríme o stránke naozaj dôstojnej, ktorá sa pripája k oným slávnym dejinám
starovekej Afriky, o ktorých sme si my, ľudia slabej viery, čo žijeme v týchto časoch, mysleli, že už nikdy nebudú mať
rovnocenné pokračovanie.
Kto by sa bol kedy nazdal, že napríklad k takým dojímavým správam o scillijských mučeníkoch, o kartáginských mučeníkoch,
o mučeníkoch utickej „Massa candida“, ako podávajú Augustín a Prudencius, o egyptských mučeníkoch, o ktorých nachádzame
nádherný chválospev v spise Jána Zlatoústeho, a k správam o mučeníkoch za vandalského prenasledovania, pribudnú
v našich časoch nové záznamy, ktoré rozprávajú o nemenej hrdinských, nemenej slávnych činoch.
Kto mohol čo i len tušiť, že k vynikajúcim svätým africkým mučeníkom a vyznavačom, známym z dejín, ako boli Cyprián,
Felicita a Perpetua, a k najväčšiemu mužovi Augustínovi raz pripojíme Karola Lwangu a Mateja Mulumbu Kalembu,
ktorých mená sú nám také drahé, a ich dvadsiatich spoločníkov!? A treba tu spomenúť aj tých, čo sa hlásili
k anglikánskej cirkvi a boli povraždení pre Kristovo meno.
Títo africkí mučeníci isto kladú začiatky novej epochy. Len tu nemyslime na prenasledovania a náboženské boje,
ale na kresťanské a občianske obrodenie!
Lebo z Afriky skropenej krvou týchto mučeníkov, ktorí sú prví v tomto novom veku (a nech dá Boh, aby boli aj poslední,
veď ich obeta je taká veľká a cenná!), rodí sa nová, slobodná a nezávislá Afrika.
Násilie spáchané na týchto mučeníkoch je také ohavné a také výrazné, že môže byť dostatočným a rukolapným podnetom
na formovanie nového ľudu z mravného hľadiska, aby vznikli nové duchovné tradície, ktoré zostanú potomkom,
a aby sa takrečeno symbolicky vyjadril a urýchlil prechod od jednoduchého a hrubého spôsobu života - v ktorom nechýbali
niektoré vynikajúce ľudské hodnoty, no pritom bol poškvrnený, chorý a akoby otročil sám sebe, - k civilizácii, ktorá vyžaduje
ušľachtilejšie prejavy ľudského ducha a vyššie formy spoločenského života.
RESPONZÓRIUM
SV. BONIFÁCA, BISKUPA A MUČENÍKA
Spomienka
Z Listov svätého biskupa a mučeníka Bonifáca
Cirkev, ktorá sa plaví ako veľká loď po mori tohoto sveta a dorážajú na ňu v tomto živote vlny rozličných protivenstiev,
neslobodno opustiť, ale ju treba riadiť.
Príklad máme u prvých Otcov, ako sú Klement a Kornélius a mnohí iní v Ríme, Cyprián v Kartágu, Atanáz v Alexandrii.
Oni riadili Kristovu loď, jeho milovanú nevestu Cirkev, za pohanských vladárov: učili, bránili, pracovali a trpeli až po vyliatie krvi.
Keď som o nich a im podobných uvažoval, popadal ma strach. „Úzkosť a triaška idú na mňa a takmer sa ma zmocňujú temnoty“
mojich hriechov. A najradšej by som bol opustil kormidlo Cirkvi, ktoré som prevzal, keby som bol mohol nájsť na to príklad
u Otcov alebo vo Svätom písme.
A pretože je to všetko tak a pravdu možno prenasledovať, ale nemožno ju zničiť ani oklamať, nech sa naša unavená myseľ
utieka k tomu, ktorý prostredníctvom Šalamúna hovorí: „Z celého svojho srdca dôveruj Pánovi a nespoliehaj sa na svoju
rozumnosť. Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on bude riadiť tvoje kroky.“ A inde: „Pánovo meno je pevná veža,
spravodlivý sa k nej utieka a bude zachránený.“
Stojme pevne v spravodlivosti a pripravujme si dušu na pokušenie, aby sme využili Božiu pomoc a povedali mu:
„Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.“
Dôverujme tomu, ktorý na nás položil bremeno. Čo nemôžeme uniesť vlastnými silami, nesme s pomocou toho, ktorý
je všemohúci a hovorí: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
Stojme pevne v boji pre Pánov deň, lebo prišli na nás „dni úzkosti a súženia“. „Zomrime“, ak to bude Boh chcieť,
„za sväté zákony našich otcov“, aby sme si zaslúžili dosiahnuť s nimi večné dedičstvo.
Nebuďme nemí psi, nebuďme mlčiaci strážcovia, nebuďme nájomníci, ktorí utekajú pred vlkom, ale starostliví pastieri,
ktorí bdejú nad Kristovým stádom a ohlasujú veľkému i malému, bohatému i chudobnému Božiu vôľu celú, ľuďom každého
postavenia a veku podľa toho, koľko nám Boh dá sily, vhod i nevhod, tak, ako o tom píše svätý Gregor v Knihe o pastorácii.
RESPONZÓRIUM
SV. NORBERTA, BISKUPA
Zo Životopisu svätého biskupa Norberta
Norbert sa právom počíta medzi tých, čo sa účinne zapojili do gregorovskej obnovy Cirkvi. Ponajprv sa podujal vychovať
kňazov, oddaných pravému evanjeliovému a apoštolskému životu, čistých a chudobných, ktorí by si obliekli
„odev i dôstojnosť nového človeka; to prvé v rehoľnom rúchu a to druhé v kňazskej hodnosti“. Chcel, „aby sa riadili
Svätým písmom a za vodcu mali Krista“. Obyčajne im odporúčal tri veci: „čistotnosť pri oltári a pri bohoslužbách,
odstránenie priestupkov a nedbalostí v kapitule, starosť o chudobných a pohostinstvo“.
Ku kňazom, ktorí v kláštore zastupovali apoštolov, pripojil podľa vzoru prvotnej Cirkvi také množstvo veriacich
laikov - mužov i žien, že, ako tvrdia mnohí, nik od čias apoštolov nezískal pre Krista za taký krátky čas toľko nasledovníkov
dokonalého života ako on svojou výchovou.
Keď sa stal arcibiskupom, vyzval svojich spolubratov, aby získali pre vieru územie Vendov. Kňazov svojej diecézy
pobádal do obnovy bez ohľadu na rozruch a pobúrenie ľudu.
A napokon sa tak významne pričinil o upevnenie a rozšírenie dobrých vzťahov medzi Apoštolskou Stolicou a cisárstvom,
pravda, pri zachovaní slobody cirkevných volieb, že mu pápež Inocent Druhý napísal: „Apoštolská Stolica si z celého
srdca blahoželá, že má v tebe takého oddaného syna.“ A cisár ho urobil hlavným kancelárom cisárstva.
Toto všetko dokázal neochvejnou vierou. Hovorili o ňom: „Norbert tak vyniká vierou ako Bernard z Clairvaux láskou.“
Ďalej jemnosťou vo vystupovaní, „lebo on, veľký medzi veľkými a malý medzi malými, bol ku každému láskavý“.
A napokon vynikajúcou výrečnosťou: Sústredený na Božie záujmy neprestajne rozjímal a smelo šíril „ohnivé Božie slovo,
ktoré spaľuje neresti, vybrusuje čnosti a učenlivé duše obohacuje múdrosťou“.
RESPONZÓRIUM
SV. EFRÉMA, DIAKONA A UČITEĽA CIRKVI
Z Rečí svätého diakona Efréma
Pane, denným svetlom svojho poznania zažeň nočné tmy našej mysle, aby ti naša osvietená myseľ slúžila v obnovenej čistote.
Keď vychádza slnko, smrteľníci začínajú pracovať. Pane, priprav v našich mysliach miesto pre ten deň, ktorý nepozná koniec.
Daj, aby sme na vlastné oči uvideli život zmŕtvychvstania a nech nič neodvráti našu myseľ od tvojich radostí. Pane, vtlač
do nás za našu ustavičnú túžbu po tebe znamenie toho dňa, ktorý nezávisí od obehu slnka.
V tvojich sviatostiach ťa denne objímame a prijímame ťa do svojho srdca; urob nás hodnými zakúsiť na vlastnej osobe
zmŕtvychvstanie, ktoré očakávame. S krstnou milosťou ukrývame vo svojom tele tvoj poklad a tento poklad sa ešte
zväčšuje pri stole tvojich sviatostí; daj, aby sme sa radovali z tvojej milosti. Pane, máme v sebe tvoju pamiatku
z tvojho duchovného stola; daj, nech ťa vlastníme naplno v budúcej obnove.
Nech pochopíme, akí sme krásni tou duchovnou krásou, ktorú v našej smrteľnosti vzbudzuje tvoja nesmrteľná vôľa!
Tvoje ukrižovanie, Spasiteľ náš, znamenalo koniec telesného života; daj, aby sme ukrižovali svoju vôľu na zvýraznenie
duchovného života. Tvoje zmŕtvychvstanie, Ježišu, nech dodá veľkosť duchovnému človeku v nás a rozjímanie o tvojich
tajomstvách nech je zrkadlom, v ktorom by sme ho spoznali.
Tvoj božský poriadok spásy, Spasiteľ náš, je obrazom duchovného sveta; daj, nech v ňom žijeme ako duchovní ľudia.
Nezbav, Pane, našu myseľ svojej duchovnej blízkosti a neodním našim údom teplo svojej dobroty. Smrteľnosť ukrytá
v našom tele vylieva na nás porušenie; nech rosa tvojej duchovnej lásky odstráni z nášho srdca účinky smrteľnosti.
Daj, Pane, aby sme sa ponáhľali do nášho nebeského mesta a aby sme ho prostredníctvom zjavenia už teraz vlastnili
ako Mojžiš na temene vrchu.
RESPONZÓRIUM
SV. BARNABÁŠA, APOŠTOLA
Spomienka
HYMNUS
Blažený muž a sprievodca,
pomocník apoštolov, hľaď:
chceme ťa prosiť o pomoc
a na chválu ti zaspievať.
Skrz svätých poslov Kristových
nastal čas spásy, milosti,
vek pravdy, šťastia, pokoja
a opravdivej radosti.
Na apoštolskú úlohu
aj teba vybral Boh, náš Pán,
Kristus ťa mocou obdaril
a milosť zdvihla k výšinám.
Ty šťastný svetla rozsievač,
vypros, nech v Slnku-Kristovi
obilie zrie už vzklíčené
a bude v sýpkach Pánových.
Už s apoštolmi v nebi si,
v sudcovskej skvieš sa hodnosti;
pomôž nám hriechov zbaviť sa,
nech hreje nás jas milosti.
Sláva buď Svätej Trojici,
čo slávne tróni v nebesiach;
nech naša duša teší sa
a v sláve neba zaplesá. Amen.
Z Traktátov svätého biskupa Chromácia na Matúšovo evanjelium
„Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik,
aby svietila všetkým, čo sú v dome.“ Pán nazval svojich učeníkov soľou zeme, lebo oni nebeskou múdrosťou osviežili ľudské
srdcia omámené diablom. Teraz ich nazýva aj svetlom sveta, lebo osvietení ním, pravým a večným Svetlom, stali sa aj oni
svetlom v temnotách.
Keďže on sám je Slnkom spravodlivosti, plným právom nazýva svetlom sveta aj svojich učeníkov. Veď cez nich akoby cez
dajaké žiarivé lúče vylieva na celý svet svetlo svojej pravdy, lebo zahnali zo sŕdc ľudí temnoty bludu tým, že im ukázali
svetlo pravdy.
Cez nich sme boli aj my osvietení a z tmy sme sa stali svetlom, ako hovorí Apoštol: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste
svetlom v Pánovi. žite ako deti svetla!“ A opäť: „Nie ste synmi noci ani tmy, ale ste synmi svetla a synmi dňa.“
Právom aj svätý Ján vo svojom liste svedčí: „Boh je svetlo“ a kto ostáva v Bohu, je vo svetle, ako je aj on vo svetle.
A keď máme to šťastie, že sme boli vyslobodení z tmy bludu, musíme žiť stále vo svetle ako deti svetla. Preto hovorí
Apoštol: „Medzi ktorými svietite ako svetlá na tomto svete tým, že sa držíte slova života.“
Ak to nebudeme robiť, hrozí, že svojou nevernosťou ako nejakým závojom zakryjeme a zatienime také potrebné a užitočné
svetlo na vlastnú i cudziu škodu. A preto aj ten, čo dostal talent, aby ním získal nebeskú odmenu, a on ho radšej ukryl,
ako by ho mal dať na stôl peňazomencom, dostal zaslúžený trest, ako vieme a čítame.
Preto v nás musí stále svietiť tá žiariaca lampa, čo bola zažatá na našu spásu. Máme totiž lampu nebeského prikázania
a duchovnej milosti, o ktorej Dávid povedal: „Tvoje prikázanie je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“
Aj Šalamún o nej hovorí: „Lebo lampou je prikázanie zákona.“
Preto túto lampu zákona a viery nesmieme ukrývať, ale na spásu mnohých ju treba v Cirkvi stále stavať ako na svietnik,
aby sme mali zo svetla tejto pravdy aj my úžitok a aby osvietilo všetkých veriacich.
RESPONZÓRIUM
13. júna
SV. ANTONA PADUÁNSKEHO, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Rečí svätého kňaza Antona Paduánskeho
Koho naplnil Duch Svätý, hovorí rozličnými jazykmi. Rozličné jazyky, to sú rôzne svedectvá o Kristovi, ako pokora, chudoba,
trpezlivosť a poslušnosť. Hovoríme nimi vtedy, keď ich ukazujeme iným na sebe. Reč je živá vtedy, keď hovoria skutky.
Nech prestanú, prosím, slová a nech hovoria skutky. Máme veľa slov, ale skutky nijaké. Preto nás Pán preklína, lebo preklial
aj figovník, na ktorom nenašiel ovocie, ale iba lístie. Gregor hovorí: „Kazateľa viaže zákon, aby aj konal, čo káže.“ Márne sa
vystatuje poznaním zákona, kto skutkami rúca, čo učí.
Apoštoli „hovorili, ako im Duch Svätý dával hovoriť“. Blahoslavený, kto hovorí tak, ako mu dáva Duch Svätý, a nie ako jeho
duch! Lebo sú aj takí, čo hovoria zo svojho ducha, kradnú cudzie slová, privlastňujú si ich a predkladajú ich ako svoje.
O takýchto a im podobných hovorí Pán u Jeremiáša: „Hľa, ja prídem na prorokov, ktorí kradnú moje slová jeden od druhého.
Hľa, ja prídem na prorokov, hovorí Pán, ktorí používajú svoj jazyk a vravia: Hovorí Pán. Hľa, ja prídem na prorokov, ktorí
prorokujú lživé sny, hovorí Pán, rozprávajú ich a zvádzajú môj ľud svojimi lžami a svojimi čudami, lebo ja som ich neposlal,
ani som ich nepoveril; oni nepomôžu tomuto ľudu, hovorí Pán.“
Hovorme teda, ako nám Duch Svätý dal hovoriť, a pokorne a nábožne ho prosme, nech nám vleje svoju milosť, aby sme
deň Turíc naplnili zdokonalením piatich zmyslov a zachovaním Desatora, aby nás naplnil silný duch skrúšenosti a zapálil
v nás ohnivé jazyky vyznania, aby sme zapálení a ožiarení mohli v jase svätých vidieť jediného Boha v troch osobách.
RESPONZÓRIUM
SV. NEITA, MUČENÍKA
Spomienka
(len v rožňavskej katedrále)
Z deklarácie Dignitatis humanae Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode
Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, pretože sú osobami obdarenými rozumom a slobodnou vôľou, a teda majú osobnú
zodpovednosť, sú pod tlakom svojej vlastnej prirodzenosti a mravného zákona povinní hľadať pravdu, predovšetkým čo sa týka
náboženstva. Takisto sú povinní poznanú pravdu prijať a prispôsobiť celý svoj život požiadavkám pravdy. Ale ľudia nemôžu splniť
túto povinnosť spôsobom, aký zodpovedá ich vlastnej prirodzenosti, ak nepožívajú psychologickú slobodu a nie sú zároveň
chránení pred tlakom zvonka. Právo na náboženskú slobodu nevyplýva teda zo subjektívneho rozpoloženia osoby, ale zo samej
jej prirodzenosti. Preto právo na túto ochranu nezaniká ani u tých, čo zanedbávajú povinnosť hľadať a prijať pravdu;
a jeho uplatňovanie neslobodno prekaziť, kým sa neporušuje spravodlivý verejný poriadok.
Toto je ešte zrejmejšie tomu, kto berie do úvahy, že najvyššou normou ľudského života je sám večný, objektívny a všeobecný
Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporadúva, usmerňuje a riadi celý svet aj cesty ľudskej spoločnosti.
Boh dáva človeku účasť na tomto svojom zákone, takže človek môže pod láskavým vedením Božej prozreteľnosti čoraz lepšie
poznať nemeniteľnú pravdu. Preto má každý človek povinnosť a tým aj právo hľadať pravdu v náboženskej oblasti, aby
si pomocou vhodných prostriedkov rozvážne vytváral správne a pravdivé postoje svedomia.
Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, čiže slobodným
skúmaním, pomocou vyučovacích ustanovizní, komunikácie a dialógu, pričom jeden vysvetľuje druhému pravdu, ktorú našiel
alebo si myslí, že našiel, aby si tak navzájom pri hľadaní pravdy pomáhali. Poznanú pravdu potom treba rozhodne prijať osobným
súhlasom.
Požiadavky Božieho zákona človek vníma a poznáva cez svoje svedomie, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej svojej
činnosti, aby dosiahol svoj cieľ, Boha.
RESPONZÓRIUM
19. júna
SV. ROMUALDA, OPÁTA
Zo Životopisu svätého Romualda, ktorý napísal svätý Peter Damiani
Romuald býval tri roky pri meste Parenzo. Prvý rok postavil kláštor a ustanovil v ňom opáta s bratmi, ďalšie dva roky ostal
v ústraní. Tam ho Božia láska priviedla na vrchol takej dokonalosti, že pod vplyvom Svätého Ducha videl niektoré budúce
udalosti a lúčmi chápavosti prenikol mnoho skrytých tajomstiev Starého i Nového zákona.
Často ho tak uchvátilo rozjímanie o Bohu, že sa takmer celý rozplýval v slzách a rozpálený žiarom nevýslovnej Božej lásky
volal: Najdrahší Ježišu, najdrahší, môj sladký med, nevýslovná túžba, slasť svätých, rozkoš anjelov a všeličo podobné.
To, čo on pod vplyvom Svätého Ducha volal na slávu, my nie sme schopní ľudským jazykom vyjadriť.
Kdekoľvek sa tento svätý muž ubytoval, urobil si najprv v cele oratórium s oltárom, kde sa zatvoril a zakázal iným vstupovať.
Býval na rozličných miestach. Ale keď zbadal, že sa už blíži jeho koniec, vrátil sa do kláštora, ktorý postavil vo Valle de Castro,
a tam bez strachu očakával blížiacu sa smrť. Rozkázal si postaviť celu s oratóriom, kde by sa mohol zavrieť a zachovať ticho
až do smrti.
Keď bol útulok hotový a jeho myseľ bola upriamená na to, že sa už čoskoro bude môcť utiahnuť, začalo jeho telo čoraz
viac upadať a nakláňať sa k zemi ani nie tak chorobou ako vyčerpané vysokým vekom. V istý deň začal postupne strácať
telesnú silu, pribúdali ťažkosti a veľmi ho vyčerpávali. A tak, keď sa slnko chýlilo už k západu, rozkázal dvom bratom,
čo stáli pri ňom, aby vyšli von a zatvorili za sebou dvere cely; aby sa k nemu vrátili až ráno na slávenie ranných hymnov.
A keď v obavách o jeho život vyšli, akoby sa im nechcelo, neponáhľali sa hneď na odpočinok, ale v úzkosti, aby ich učiteľ
nečakane nezomrel, utiahli sa neďaleko cely a strážili talent vzácneho pokladu. Istý čas takto zotrvali a keď potom
zbystreným sluchom napäto počúvali a nezačuli ani pohyb tela ani nijaký hlas, správne usúdili, čo sa stalo.
Vyrazili dvere, vtrhli dnu a zažali svetlo. A našli sväté telo ležať horeznačky, kým blahoslavená duša už bola vzatá do neba.
Ležalo tam tak ako ešte nedocenená nebeská perla, ktorá mala byť neskôr s poctou uložená do pokladnice najvyššieho kráľa.
RESPONZÓRIUM
SV. ALOJZA GONZAGU, REHOĽNÍKA
Spomienka
Z listu svätého Alojza Gonzágu matke
Vyprosujem ti, vznešená pani, trvalú milosť a útechu Ducha Svätého. Keď mi priniesli tvoj list, nachádzal som sa ešte
v tejto krajine smrti. Ale už konečne treba začať smerovať k nebu, aby sme chválili večného Boha v krajine žijúcich.
Nedávno som už začal dúfať, že túto cestu do tohoto času vykonám. Ak je láskou, ako hovorí svätý Pavol,
„plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi“, musíš, vznešená matka, čerpať ohromnú radosť z toho, že z priazne
a milosti voči tebe dal mi Boh pravú radosť a zbavil ma strachu, že ju niekedy stratím.
Priznám sa ti, vznešená pani, že keď sa pohrúžim do úvah o Božej dobrote, ktorá sa podobá moru, lebo nemá ani dna
ani brehov, som uchvátený jej veľkosťou a zdá sa mi, že sa mýlim a že na to nestačím. Veď on ma za takú krátku
a malú námahu pozýva do večného odpočinku a volá ma z neba do najvyššej blaženosti, ktorú som tak nedbalo hľadal,
a sľubuje mi ovocie sĺz, ktoré som tak skúpo prelieval.
Dávaj si, vznešená pani, veľký pozor, aby si túto nekonečnú Božiu láskavosť neurazila. Urobila by si to, keby si oplakávala
ako mŕtveho toho, čo žije pred Bohom a svojím príhovorom ti môže oveľa viac pomáhať v tvojich potrebách ako v tomto živote.
Nebude to dlhé odlúčenie. V nebi sa opäť uvidíme, pričom sa spojíme s pôvodcom našej spásy, budeme ho chváliť
z celej sily duše, budeme naveky ospevovať jeho milosrdenstvo a prežívať radosť bez konca. Berie nám to, čo nám predtým
požičal, ale iba preto, aby to uložil na slobodnejšom a istejšom mieste a obdaril nás dobrami, po akých sami túžime.
Toto všetko som povedal len preto, aby som uspokojil túžbu, ktorá sa ma zmocňuje, aby si ty, vznešená pani, i celá ostatná
rodina hľadela na tento môj odchod ako na milé dobrodenie a aby si ma sprevádzala svojím materským požehnaním pri tomto
prechode na druhú stranu, kým nedosiahnem breh, na ktorom sú uložené všetky moje nádeje. A urobil som to tým radšej preto,
že už nemám nič iné, čím by som ti lepšie prejavil lásku a úctu, ktorú ti ako syn matke dlhujem.
RESPONZÓRIUM
SV. PAVLÍNA Z NOLY, BISKUPA
Z Listov svätého biskupa Pavlína z Noly
To je pravá láska, to je dokonalé milovanie, ktoré si nám ty, naozaj svätý, zaslúžene blahoslavený a vzácny pane,
prejavil vzhľadom na našu úbohosť. Prostredníctvom nášho človeka Juliána, ktorý sa vrátil z Kartága, dostali sme list.
A priniesol nám toľko svetla tvojej svätosti, že sa nám zdá, akoby sme nielen poznali tvoju lásku, ale priamo do nej prenikli.
Lebo táto láska vyprýštila z toho, ktorý si nás od počiatku sveta predurčil a v ktorom sme boli utvorení skôr, ako sme
sa narodili, „lebo on nás stvoril, a nie my sami“, a on urobil aj to, čo bude. Teda z jeho predvídania a pričinenia sme boli
stvorení pre podobnosť v chcení a jednotu vo viere alebo vieru v jednotu, a tak skôr, ako by sme sa poznali, spája nás láska,
aby sme sa najprv vzájomne poznali z odhalenia ducha a až potom telesnými očami.
A tak sa chválime a honosíme sa v Pánovi, ktorý je jeden a ten istý všade na zemi a vo svojich vzbudzuje svoju lásku
skrze Ducha Svätého, lebo ho vylial na každé telo a riečnym prúdom obveselil svoje mesto, v ktorom ťa zaslúžene posadil
na Apoštolskú Stolicu za knieža jeho obyvateľov „vedľa kniežat svojho ľudu“.
Ale vzpriamil aj nás skľúčených a z prachu dvihol chudobných a rozhodol sa pripojiť nás k vášmu údelu.
Ale väčšmi sa chválime tým Pánovým darom, že nám dal príbytok v tvojom srdci a votkal nás do tvojho vnútra, a tak si môžeme
nárokovať zvláštnu istotu tvojej lásky k nám. A zasa zaviazaní týmito službami a darmi nesmieme ťa milovať nedôverčivo a slabo.
Aby si o mne vedel všetko, musíš vedieť, že starý hriešnik nebol razom tak vyvedený z temnôt a tône smrti
a nenadýchol sa životodarného vánku, nepoložil razom ruku na pluh a neniesol Pánov kríž tak, aby sme s tým mohli
vystačiť do konca, a preto potrebujeme, aby si nám pomáhal svojimi modlitbami. Tvoja odmena sa zväčší aj o tento
záslužný čin, ak svojím príhovorom nadľahčíš naše bremená. Veď svätý, ktorý pomáha zápasiacemu - lebo sa neodvážime
povedať bratovi -, „bude vyvýšený ako veľké mesto“.
Na znak jednoty sme poslali tvojej svätosti jeden chlieb, v ktorom sa tají aj pevná jednota Trojice. Tým, že tento chlieb
láskavo prijmeš, urobíš ho požehnaným chlebom.
RESPONZÓRIUM
SV. JANA FIŠERA, BISKUPA, A TOMÁŠA MORUSA, MUČENÍKOV
Z listu svätého Tomáša Morusa, ktorý napísal vo väzení dcére Margite
Hoci som si dobre vedomý, Margita moja, že v mojom doterajšom živote bolo toho toľko zlého, že si plne zasluhujem,
aby ma Boh opustil, nikdy neprestanem dôverovať v jeho nesmiernu dobrotu a pevne dúfať. Veď jeho najsvätejšia milosť
mi doteraz dala silu radšej opovrhnúť všetkým, bohatstvom, darmi, ba aj životom, ako prisahať proti svedomiu. Aj samému
kráľovi dobrotivo vnukla, aby ma až doteraz ukrátil iba o slobodu (a touto jedinou vecou mi určite jeho veličenstvo
preukázalo väčšie dobrodenie pre môj duchovný pokrok, ktorý dúfam z toho vyťažiť, ako všetkými tými poctami
a majetkami, ktorými ma predtým zahŕňalo). A tá istá milosť buď tak usmerní kráľovho ducha, že nepodnikne nič horšie
proti mne, alebo mi bude stále dávať takú silu, že budem všetko, čo ako ťažké, trpezlivo (statočne a s radosťou) znášať.
Keď sa táto moja trpezlivosť spojí so zásluhami Pánovho prehorkého utrpenia (ktoré aj zásluhami aj spôsobom nekonečne
prevyšuje všetko moje utrpenie), zmierni mi v očistci zaslúžené tresty a z Božej štedrej dobroty zväčší trochu aj moju
odmenu v nebi.
Nikdy nechcem, Margita moja, zapochybovať o Božej dobrote, ani keď cítim, že som slabý a krehký. A keby sa ma zmocnil
taký strach a úzkosť, že sa bude zdať, akoby som už-už padal, spomeniem si na svätého Petra, ktorý sa pre slabú vieru
pri jedinom závane vetra začal topiť, a urobím to, čo urobil on. Zavolám na Krista: „Pane, zachráň ma!“ v nádeji, že vystrie
svoju ruku, zachytí ma a nenechá ma utopiť sa.
A keby dopustil, aby som hral Petrovu úlohu ešte ďalej, aby som padol úplne, prisahal a zaprel (čo nech Boh pre svoje
milosrdenstvo ďaleko odvráti, lebo taký pád by mi viac poškodil, ako pomohol), aj vtedy by som dúfal, že sa na mňa pozrie
okom plným milosrdenstva, ako sa pozrel na Petra, a opäť ma zdvihne, aby som znova vyznal pravdu a uľahčil svojmu
svedomiu a statočne znášal trest a hanbu za predošlé zaprenie.
A nakoniec, Margita moja, som si úplne istý, že Boh ma bez mojej viny neopustí. A tak sa mu so všetkou nádejou
a dôverou celý zverujem. Ak ma pre moje hriechy nechá zahynúť, aspoň sa na mne preslávi jeho spravodlivosť.
Dúfam však a s veľkou istotou dúfam, že jeho najláskavejšia dobrota verne ochráni moju dušu a dá, aby na mne viac
vyniklo jeho milosrdenstvo ako spravodlivosť.
Buď teda pokojná, dcéra moja, a nemaj o mňa prílišnú starosť, nech sa so mnou na tomto svete deje čokoľvek.
Nemôže sa stať nič, čo by nechcel Boh. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.
RESPONZÓRIUM
NARODENIE SV. JÁNA KRSTITEĽA
Slávnosť
(Hlavný patrón Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy)
HYMNUS
V mladistvom veku hľadáš ticho púšte,
túžba ťa ženie skryť sa pred zástupmi,
by si svoj život nepoškvrnil hriechom,
v čnosti sa cvičil.
Ťavia srsť tvoje sväté údy kryje
a ovčia koža bedrá opasuje,
tvoj nápoj voda, tvoje skromné jedlo
kobylky s medom.
Tušiacim srdcom aj proroci iní
videli Svetlo, ktoré ľudom vzíde;
ty si však toho, ktorý hriechy sníme,
očami videl.
Na šírom svete nezrodil sa iný
svätejší než Ján, prorok Najvyššieho;
on toho, čo svet obmyl z hriechov, mohol
pokrstiť vodou.
Nech tebe večne, Bože trojjediný,
v nebi znie pieseň chvály, slávy zvučne;
nám vykúpeným odpusť všetky viny,
prosíme vrúcne. Amen.
Ant. 1Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky vyslovil moje meno.
Žalmy sú zo spoločnej časti na sviatky svätých mužov.
Ant. 2Ústa mi Pán urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky.
Ant. 3Ján vydal toto svedectvo: Ten, čo prichádza po mne, je predo mnou.
V.
Ján prišiel vydať svedectvo o svetle.
R.
Aby skrze neho všetci uverili.
Z Knihy proroka Jeremiáša
Pán prehovoril ku mne takto:
„Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone,
poznal som ťa;
a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil;
ustanovil som ťa za proroka národom.“
I povedal som: „Ach, Pane, Bože, veď ja
neviem hovoriť, lebo som ešte dieťa.“
Ale Pán mi povedal:
„Nehovor: ,Som dieťa,‘
lebo pôjdeš, kamkoľvek ťa pošlem,
a budeš hovoriť všetko, čo ti prikážem.
Neboj sa ich,
veď ja som s tebou a budem ťa chrániť,“
hovorí Pán.
Potom Pán vystrel svoju ruku, dotkol sa mi
úst a povedal mi:
„Hľa, svoje slová vkladám do tvojich úst;
pozri, dnes ti dávam moc
nad národmi a kráľovstvami,
aby si vytrhával a rúcal,
ničil a pustošil,
budoval a sadil.
Prepáš si teda bedrá,
vstaň a povedz im všetko,
čo ti prikazujem!
Nezľakni sa ich,
aby som ti nenahnal strach pred nimi.
Ja ťa dnes urobím
opevneným mestom,
železným stĺpom
a bronzovým múrom
proti celej krajine,
proti kráľom Judey a jej kniežatám,
proti kňazom a ľudu krajiny.
Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa,
lebo s tebou som ja,
hovorí Pán,
ja ťa zachránim.“
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Cirkev slávi Jánovo narodenie ako niečo sväté. Kým medzi svätými Otcami niet ani jedného, ktorého narodenie by sme
oslavovali, Jánovo narodenie slávime a slávime aj narodenie Kristovo. Toto nemôže byť bez významu. A ak si aj nevieme
dostatočne vysvetliť takéto vyznačenie, osožnejšie a cennejšie je premýšľať o ňom. Ján sa rodí z neplodnej starenky,
Kristus z mladučkej panny.
O Jánovi sa neverí, že sa narodí, a otec onemie; o Kristovi sa to uverí, a počne sa z viery. Predložili sme, čo treba
preskúmať, ohlásili sme, čo treba rozobrať. Ale toto som predostrel, aj keď nemôžeme či už pre nedostatok schopností
alebo času preskúmať všetky záhyby takého veľkého tajomstva; lepšie vás poučí ten, ktorý hovorí vo vás, aj keď my
nie sme pri vás, a vy s láskou myslíte na toho, ktorého ste srdcom prijali a stali ste sa jeho chrámami.
Zdá sa, že Ján tvorí akési rozhranie medzi dvoma zákonmi, Starým a Novým. Veď sám Pán svedčí, že je istým medzníkom:
„Zákon a Proroci sú až po Jána Krstiteľa.“ Vo svojej osobe teda predstavuje Starý a ohlasuje Nový. Pretože predstavuje
Starý, rodí sa z dvoch starcov, a pretože ohlasuje Nový, je už v živote matky vyhlásený za proroka. Ešte sa nenarodil
a už sa radosťou zachvel v matkinom lone pri príchode svätej Márie. Už tam mal poslanie, poslanie skôr, ako sa narodil.
Ukazuje sa, čí bude predchodca, skôr, ako by ho on videl. Sú to božské veci a presahujú mieru ľudskej krehkosti.
Napokon sa narodí, dostáva meno a rozväzuje sa otcov jazyk. Uváž, čo sa tu stalo, lebo ide o obraz plnej skutočnosti.
Zachariáš mlčí a stráca hlas, až kým sa nenarodí Ján, Pánov predchodca, a vtedy sa mu hlas vracia. Čo iné znamená
Zachariášovo mlčanie, ako tajomné proroctvo, pred Kristovým kázaním istým spôsobom skryté a uzavreté? Otvorí sa pri jeho
príchode, stane sa jasným, keď príde ten, ktorého predpovedalo. Otvorenie Zachariášovho hlasu pri Jánovom narodení je
to isté, čo roztrhnutie opony pri Kristovej smrti na kríži. Keby bol Ján zvestoval seba samého, Zachariášove ústa by sa neboli
otvorili. Jazyk sa rozväzuje, lebo sa rodí hlas. Lebo keď už Ján zvestoval Pána, opýtali sa ho: „Kto si ty?“, odpovedal:
„Ja som hlas volajúceho na púšti.“ Ján bol hlas. Ale Pán bol „na počiatku Slovo“. Ján bol hlasom za istý čas, Kristus je
večným Slovom od počiatku.
RESPONZÓRIUM
27. júna
SV. LADISLAVA
V Trnavskej a Košickej arcidiecéze a v Banskobystrickej, Nitrianskej a Rožňavskej diecéze
Z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete
Koncil nabáda kresťanov, občanov dvoch miest, aby sa usilovali verne plniť svoje pozemské povinnosti, k čomu ich vedie
aj duch evanjelia. Ďaleko od pravdy sú tí, čo si vo vedomí, že tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce, myslia, že
môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich zaväzuje plniť si ich, každý podľa stavu,
do ktorého bol povolaný. Ale nemenej sa mýlia tí, čo si, naopak, myslia, že sa môžu tak pohrúžiť do pozemskej činnosti,
akoby ona nemala celkom nič spoločné s náboženským životom, ktorý podľa nich spočíva len v bohoslužobných úkonoch
a v plnení niektorých mravných povinností. Tento rozpor u mnohých ľudí medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným
životom treba označiť za jeden z najvážnejších omylov našich čias. Proti tomuto pohoršeniu sa už v Starom zákone rázne
stavali proroci a v Novom zákone mu ešte viac sám Ježiš Kristus hrozí ťažkými trestami. Neslobodno teda stavať nesprávne
proti sebe činnosť v zamestnaní a v spoločnosti na jednej strane a náboženský život na druhej. Keď kresťan zanedbáva svoje
časné povinnosti, zanedbáva svoje povinnosti voči blížnemu, ba aj voči samému Bohu, a ohrozuje svoju večnú spásu.
Kresťania majú skôr nasledovať príklad Krista, ktorý bol remeselníkom, a radovať sa, že môžu vykonávať všetku svoju
pozemskú činnosť, pričom svoje ľudské, domáce, profesionálne, vedecké a technické úsilie vovádzajú do jedinej životnej
syntézy s náboženskými hodnotami a pod ich najvyšším vedením sa všetko usmerňuje na Božiu slávu.
Svetské povinnosti a činnosti sú vlastnou, aj keď nie výlučnou doménou laikov. Ak teda niečo konajú, či už jednotlivo alebo
spoločne, ako občania sveta, nielenže sa budú riadiť zákonmi vlastnými každému odboru, ale budú sa usilovať získať ozajstnú
odbornosť na tomto poli. Ochotne budú spolupracovať s ľuďmi, ktorí majú také isté ciele ako oni. Vedomí si požiadaviek viery
a obdarení jej silou nech pohotovo hľadajú nové riešenia, keď treba, a nech ich realizujú. Je vecou ich správne vypestovaného
svedomia vpísať do života pozemského mesta Boží zákon. Od kňazov majú laici očakávať svetlo a duchovnú silu. Nech si však
nemyslia, že ich duchovní pastieri sú vždy takými odborníkmi, alebo že je ich poslaním, aby mali na každý nový, čo ako ťažký
problém, poruke konkrétne riešenie. Nech skôr oni sami vo svetle kresťanskej múdrosti a s úctivým zreteľom na učenie
učiteľského úradu Cirkvi vezmú na seba príslušnú zodpovednosť.
Laici, ktorí majú činnú účasť na celom živote Cirkvi, nielenže sú povinní napĺňať svet kresťanským duchom, ale sú povolaní
aj na to, aby boli uprostred ľudskej spoločnosti vo všetkom Kristovými svedkami.
RESPONZÓRIUM
SV. CYRILA ALEXANDRIJSKÉHO,
BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z Listov svätého biskupa Cyrila Alexandrijského
Veľmi sa čudujem, že sú vôbec nejakí ľudia, ktorí otvorene pochybujú, či možno svätú Pannu nazvať Bohorodičkou.
Veď ak je náš Pán, Ježiš Kristus, Boh, ako by sa potom nemala svätá Panna, ktorá ho porodila, volať Bohorodičkou?!
Túto vieru nám odovzdali svätí učeníci, aj keď nepoužili tento výraz. Takto nás vychovávali svätí Otcovia. Veď náš
v slávnej pamäti otec Atanáz v knihe, ktorú napísal o svätej Trojici jednej podstaty, veľa ráz v tretej reči nazýva svätú
Pannu Bohorodičkou.
Núti ma to použiť na tomto mieste jeho vlastné slová; znejú takto: „A tak, ako sme už veľa ráz pripomenuli, cieľom
a charakteristickým znakom Svätého písma je to, že oznamuje o Kristovi, našom Spasiteľovi, dve veci: jednak, že je
Boh a vždy ním bol ako Otcovo Slovo i jeho odblesk a múdrosť, jednak, že ten istý si v týchto posledných časoch vzal
telo z panenskej Bohorodičky Márie a pre nás sa stal človekom.“
A o niečo ďalej hovorí: „Bolo veľa svätých a čistých od každého hriechu. Lebo aj Jeremiáš bol posvätený už v materskom
lone a Ján sa ešte v lone matky zachvel radosťou, keď začul hlas Bohorodičky Márie.“ Tento muž je naozaj spoľahlivý
a zvlášť hoden toho, aby sa mu bez obáv verilo, a možno sa ho bezpečne držať, lebo nikdy nevyslovil nič, čo by odporovalo
svätým písmam.
A Bohom inšpirované Písmo potvrdzuje, že sa Božie Slovo telom stalo, čiže spojilo sa s telom obdareným rozumovou dušou.
Božie Slovo sa teda ujalo Abrahámovho potomstva; vytvorilo si telo zo ženy, stalo sa účastným na tele a krvi, takže už
nie je len Bohom, ale aj človekom podobným nám pre spojenie s našou prirodzenosťou.
Je teda isté, že Emanuel pozostáva z dvoch podstát: z božskej a z ľudskej. A predsa je to jeden Pán Ježiš Kristus, jeden
pravý a prirodzený Syn, ktorý je zároveň aj Bohom aj človekom; nie zbožstvený človek, podobný tým, čo prostredníctvom
milosti dostávajú účasť na Božej prirodzenosti, ale pravý Boh, ktorý sa pre našu spásu zjavil v ľudskej podobe, ako to
dosvedčuje aj Pavol týmito slovami: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného
pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme my dostali adoptívne synovstvo.“
RESPONZÓRIUM
SV. IRENEJA, BISKUPA A MUČENÍKA
Spomienka
Z traktátu svätého biskupa Ireneja Proti bludom
Božia sláva oživuje. Preto tí, čo vidia Boha, získavajú život. A preto on, neobsiahnuteľný, nepochopiteľný a neviditeľný,
dáva sa ľuďom vidieť, chápať a obsiahnuť, aby oživoval tých, čo ho prijímajú a vidia. Lebo nemožno žiť bez života,
ale podstata života spočíva v účasti na Bohu a účasť na Bohu je vidieť Boha a užívať jeho dobrotu.
Ľudia budú teda vidieť Boha, aby žili, videním sa stanú nesmrteľnými a dosiahnu Boha. Ako som už predtým povedal,
proroci obrazne naznačovali, že ľudia uvidia Boha, ak budú nosiť jeho Ducha a vytrvalo očakávať jeho príchod.
Tak to hovorí aj Mojžiš v Deuteronómiu: „V ten deň uvidíme, že Boh bude hovoriť s človekom, a ten bude žiť.“
Aký a aký veľký je ten, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, neviditeľný a nevýslovný pre všetko, čo stvoril, ale nie neznámy.
Lebo všetci sa skrze jeho Slovo učia, že jeden je Boh Otec, ktorý udržuje všetko a všetkému dáva bytie, ako je napísané
v evanjeliu: „Boha nikto nikdy nevidel, iba Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“
Ten, ktorý priniesol zvesť, je teda od počiatku Otcov Syn, lebo on je od počiatku s Otcom. A on vo vhodnom čase, aby
to bolo užitočné, usporiadane a harmonicky ukazoval ľudskému pokoleniu prorocké videnia, rozličné dary milosti, svoje služby
i oslavu Otca. Lebo kde je usporiadanosť, tam je aj súlad, kde je súlad, tam je aj príhodný čas, a kde je príhodný čas,
tam je aj užitočnosť.
A preto sa Slovo stalo správcom Otcovej milosti na úžitok ľudí, kvôli ktorým urobilo také opatrenia, ľudom ukázalo Boha
a Bohu predstavilo človeka. Ale neviditeľnosť Otca uchránilo, aby človek niekedy nepohrdol Bohom a aby mal vždy
k čomu smerovať. Pritom zasa mnohými opatreniami ukázalo ľuďom viditeľne Boha, aby človek neodpadol úplne od Boha
a neprestal byť. Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha cez stvorenie
dáva život všetkému, čo žije na zemi, potom oveľa viac zjavenie Otca skrze Slovo dá život tým, čo vidia Boha.
RESPONZÓRIUM
SV. PETRA A PAVLA, APOŠTOLOV
Slávnosť
HYMNUS
Po celom svete zaznievajú ozveny
veľkého sviatku apoštolov vznešených,
svätého Petra, Pavla, ktorých posvätil
sám Kristus svojou krvou a ich osvietil
a urobil ich kniežatami na zemi.
Oni sú svieže olivy dve pred Pánom,
sú svietnikmi, čo žiaria v svetle jasavom,
sú jak na nebi najjasnejšie hviezdy dve;
zbavujú hriechov tých, čo prosia úprimne
a brány neba otvárajú kresťanom.
Buď sláva Otcovi a chvála naveky,
aj tebe, Ježišu, oddaná poklona,
aj Duchu Svätému česť, pocta srdečná;
náš pozdrav spoločný, nebeskej Trojici,
v tom čase míňavom i v stálej večnosti. Amen.
Ant. 1Ak ma miluješ, Šimon Peter, pas moje ovce.
Žalmy sú zo spoločnej časti na sviatky apoštolov.
Ant. 2Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk; treba mi chváliť sa krížom nášho Pána Ježiša Krista.
Ant. 3Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.
V.
Pánovo slovo trvá naveky.
R.
To je to slovo, ktorí sa vám zvestovalo.
Z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna,
aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli
apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku.
Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som
nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem. Potom som išiel do končín Sýrie
a Cilície. Ale Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval,
teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil,“ a oslavovali Boha za mňa.
Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa. Išiel som ta pohnutý
zjavením a predložil som im evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi, ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či nebežím
alebo či som nebežal nadarmo. Ale ani Títus, ktorý bol so mnou, hoci bol Grék, nebol donútený dať sa obrezať.
A to pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili.
Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, aby sa vám zachovala pravda evanjelia.
A od tých, čo boli niečím - akí boli kedysi, to ma nezaujíma; Boh nenadŕža nijakému človekovi -, tí teda, čo niečo znamenali,
nič iné mi nepridali, ale naopak, keď videli, že mne je zverené evanjelium pre neobrezaných, tak ako Petrovi pre
obrezaných - veď ten, ktorý pomáhal Petrovi v apoštoláte medzi obrezanými, pomáhal aj mne medzi pohanmi -, a keď poznali
milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, ktorých pokladali za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva,
že my pôjdeme medzi pohanov a oni medzi obrezaných. Len aby sme pamätali na chudobných, čo som sa aj usiloval robiť.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Tento deň nám posvätilo umučenie svätých apoštolov Petra a Pavla. Nehovoríme o nejakých neznámych mučeníkoch.
„Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ Títo mučeníci videli, čo hlásali, a tak šli za spravodlivou
vecou, lebo vyznávali pravdu, a zomreli za pravdu.
Svätý Peter, prvý z apoštolov, pre svoju ohnivú lásku ku Kristovi zaslúžil si počuť: „A ja ti hovorím: Ty si Peter.“
Keď on povedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha,“ Kristus jemu: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím
svoju Cirkev.“ Na tejto skale postavím vieru, ktorú vyznávaš. Na tom, čo si povedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha,“
postavím svoju Cirkev. Lebo ty si Peter. Meno Peter je odvodené od skaly, a nie skala od Petra. Peter je od skaly tak
ako kresťan od Krista.
Ako viete, Pán Ježiš si ešte pred svojím umučením vyvolil učeníkov, ktorých nazval apoštolmi. Medzi nimi si skoro všade
jediný Peter zaslúžil zastupovať celú Cirkev. V takomto zastúpení celej Cirkvi smel počuť: „Tebe dám kľúče od nebeského
kráľovstva.“ Lebo tieto kľúče nedostal jeden človek, ale jednota Cirkvi. Preto sa teda hovorí o Petrovom vynikajúcom postavení.
On predstavoval samu všeobecnosť a jednotu Cirkvi, keď mu Pán povedal: „Tebe odovzdávam,“ čo odovzdával všetkým.
Aby ste vedeli, že Cirkev dostala kľúče od nebeského kráľovstva, počúvajte, čo Pán na inom mieste hovorí všetkým
apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého.“ A pokračuje: „Ak niekomu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, ak ich niekomu
zadržíte, budú zadržané.“
Právom teda Pán aj po zmŕtvychvstaní iba Petrovi zveril svoje ovce, aby ich pásol. Nie že by si iba jediný z učeníkov
zaslúžil pásť Pánove ovce, ale keď Kristus hovorí jednému, odporúča sa jednota. A predovšetkým Petrovi, lebo Peter
je medzi apoštolmi prvý. Nezarmucuj sa, apoštol! Odpovedz raz, odpovedz dvakrát, odpovedz tri razy. Nech tri razy
zvíťazí vyznanie v láske, lebo tri razy strach zvíťazil nad sebavedomím. Tri razy treba rozviazať, čo si tri razy zviazal.
Rozviaž láskou, čo si zviazal strachom. A Pán raz i druhý raz a tri razy zveril Petrovi svoje ovce.
Jeden deň je zasvätený umučeniu dvoch apoštolov. Ale aj oni dvaja boli jedno. A hoci trpeli v rozličné dni, boli jedno.
Prvý šiel Peter, za ním išiel Pavol. Slávime sviatok apoštolov, ktorý nám posvätila ich krv. Milujme ich vieru, ich život,
ich námahy, ich utrpenia, ich vyznanie, ich ohlasovanie.
RESPONZÓRIUM
30. júna
PRVÝCH SVÄTÝCH MUČENÍKOV CIRKVI V RÍME
Z Listu svätého pápeža Klementa Prvého Korinťanom
Necháme staré príklady a prejdeme k atlétom nám najbližším. Predložíme skvelé príklady z našich čias. Najväčšie
a najspravodlivejšie stĺpy boli obetou hnevu a nenávisti a zápasili až po smrť.
Pozrime sa na dobrých apoštolov. Na Petra, ktorý z nespravodlivého hnevu podstúpil nie jednu či dve, ale veľa útrap
a ako mučeník odišiel na miesto slávy, ktoré si zaslúžil. Uprostred hnevu a sporov Pavol ukázal, aká odmena čaká trpezlivosť.
Sedem ráz bol v putách, musel utekať, kameňovali ho, hlásal Božie slovo na východe i na západe, a tak získal veľkú
slávu svojej viere. A keď naučil celý svet spravodlivosti, dostal sa až do končín západu a pred úradmi vydal svedectvo.
Tak odišiel zo sveta, odobral sa na sväté miesto a dal slávny príklad trpezlivosti.
K týmto sväto žijúcim mužom sa pridružilo veľké množstvo vyvolených, ktorí boli obetou hnevu, podstúpili veľké útrapy
a muky, a dali nám vynikajúci príklad. Ženy sa stali obeťou hnevu ako Danaidy a Dirka. Ale vydržali ťažké zločinné mučenie,
dostali sa na pevnú cestu viery a hoci telom slabé, dosiahli víťaznú cenu. Hnev odcudzil mužom manželky a prevrátil
výrok nášho otca Adama: „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela.“ Hnev a spory rozvrátili veľké mestá
a úplne zničili početné národy.
Milovaní, toto nepíšeme len preto, aby sme vám pripomenuli vašu povinnosť, ale aby sme ju pripomenuli aj sami sebe,
veď sme na tej istej aréne a musíme takisto bojovať. Preto zanechajme malicherné a márne starosti a riaďme sa slávnymi
a vznešenými pravidlami našej tradície a hľaďme na to, čo je krásne, príjemné a milé očiam nášho Stvoriteľa. Pozorne
sa zahľaďme na Kristovu krv a spoznáme, aká je vzácna jeho krv Bohu, lebo bola vyliata pre našu spásu a celému svetu
priniesla milosť pokánia.
RESPONZÓRIUM