Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení. (2 Kor 4, 8)
Hlasne volám k Pánovi, *
k Bohu volám a on ma počuje.
Boha hľadám v deň svojho súženia, †
vystieram svoje ruky za noci *
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť, †
na Boha myslím a vzdychám, *
uvažujem a klesám na duchu.
Viečka mi držíš v bdelosti, *
som rozrušený a nevládzem hovoriť.
Premýšľam o dňoch minulých *
a dávne roky mám na mysli.
Za noci rozjímam vo svojom srdci, *
premýšľam a v duchu sa pýtam:
Vari Boh zavrhuje naveky *
a viac sa nezmiluje?
Vari je navždy koniec jeho dobrote, *
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?
Či Boh zabúda na zmilovanie, *
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?
Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja, *
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“
Pamätám, Pane, na tvoje skutky, *
pamätám na dávne zázraky.
O všetkých tvojich dielach rozmýšľam *
a uvažujem o tvojich činoch.
Bože, tvoja cesta je svätá. *
Ktorý Boh je taký veľký, ako je náš Boh?
Ty si Boh, ty konáš zázraky, *
národom si dal poznať svoju moc.
Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud, *
synov Jakubových a Jozefových.
Bože, uzreli ťa vody, †
uzreli ťa vody a rozbúrili sa *
i zvírili sa hlbiny.
Oblaky vychrlili prúdy vôd, †
v mračnách hrom zadunel *
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.
Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom, †
blýskavica ožiarila zemekruh, *
zem sa zachvela a zatriasla.
Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky, *
ale tvoje stopy nikde nebadať.
Ako ovce si viedol svoj ľud *
rukou Mojžiša a Árona.