Žalm 131
Detská dôvera v Pána

Detská dôvera v Pána

Pápež Benedikt XVI. na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. vo Vatikáne, privítal vyše 6 tisíc pútnikov zo 17 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 131. žalm: Detská dôvera v Pána.

Drahí bratia a sestry,
130. [131.] žalm, ktorý sme počuli, má v hebrejskom origináli len asi 30 slov. Sú to však silné slová, ktoré rozvíjajú tému, vzácnu celej náboženskej literatúre: duchovné detstvo.

Myseľ spontánne zalieta k svätej Terézii z Lisieux, na jej „malú cestu“, na jej vlastné „zostať malým“ a tak „zotrvať v Ježišovom objatí“ (por. Manoscritto C, 2r-3v: Opere complete, Cittá del Vaticano 1997, pp. 235-236).

V centre žalmu sa nachádza obraz matky s dieťaťom, znak nežnej a materskej Božej lásky, ako ju opísal už prorok Ozeáš: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho, ..., povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (Oz 11, 1. 4).

Žalm sa začína opisom protikladného postoja voči tomu, ktorý je charakteristický pre detstvo, vedomý si svojej krehkosti avšak zároveň aj dôvery v pomoc iných. V žalme naopak vystupuje do popredia pýcha srdca, povýšenosť pohľadu - „za veľkými vecami, za divmi nedosiahnuteľnými“ (por. Ž 131, 1).

Je to opis pyšného človeka, ktorý je opísaný hebrejskými výrazmi ktoré označujú „nadutosť“ a „ povýšenosť“, arogantný postoj toho, ktorý sa na iných pozerá z výšky, a považuje iných za menejcenných.

Veľké pokušenie pyšného, ktorý chce byť ako Boh, sudca medzi dobrom a zlom (por. Gn 3, 5), modliaci sa človek rozhodne odmieta a volí si pokornú, spontánnu dôveru v jediného Pána.

Žalm potom prechádza k nezabudnuteľnému obrazu dieťaťa a matky. Originálny hebrejský text nehovorí o novorodencovi, ale o „dieťati odkojenom, nasýtenom“ (Ž 131, 2). Je známe, že na blízkom antickom Východe, koniec oficiálneho kojenia bol stanovený okolo troch rokov života a bol slávnosťou (por. Gn 21, 8; 1 Sam 1, 20-23; 2Mak 7, 27).

Dieťa, na ktoré poukazuje žalmista, je naviazané na matku vo vzťahu, ktorý je osobnejší a intímnejší, ako len čisto fyzický kontakt nutný pre pokrm. Ide o vedomejší vzťah, aj keď je vždy bezprostredný a spontánny. Ide tu o ideálne prirovnanie k „detstvu“ ducha, v ktorom prichádza k oddaniu sa Bohu nie slepým a automatickým spôsobom, ale zodpovedným a pokojným.

V tomto bode vyznanie dôvery modliaceho sa človeka, sa rozširuje na celú komunitu: „Dúfaj, Izrael v Pána, odteraz až naveky“ (Ž 131, 3). Nádej sa teraz otvára k celému národu, ktorý prijíma od Boha istotu, život a pokoj, a rozmáha sa od prítomnosti do budúcnosti, „odteraz až naveky“.

Je ľahké pokračovať v modlitbe tak, že necháme zaznieť iné hlasy knihy Žalmov, ktoré sú inšpirované tou istou dôverou v Boha: „Od samého zrodu som odkázaný na teba. Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila.“ (Ž 21 [22], 11) „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 26 [27], 10) „Ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom; tebe vždy patrí môj chválospev.“ (Ž 70 [71], 5-6)

Voči pokornej dôvere, ako sme videli, sa stavia pýcha. Kresťanský spisovateľ štvrtého až piateho storočia, Giovanni Cassiano, upozorňuje veriacich na vážnosť tejto neresti, ktorá „ničí všetky čnosti a neberie na mušku len priemerných a slabých, ale predovšetkým tých, ktorí dosahujú vrchol s využitím svojich síl“.

A pokračuje: Toto je dôvod, pre ktorý blahoslavený Dávid s takou obozretnosťou chráni svoje srdce, že si dovolí prehlásiť pred Tým, pred Ktorým nemožno ukryť tajomstvá svedomia: „Pane, nech sa nestane pyšným moje srdce a nech sa nepovyšuje môj pohľad, veď nehľadám veľké veci, ktoré prevyšujú moje sily“...

A predsa, hoci dobre pozná aká je ťažká, aj pre dokonalých, takáto bdelosť, nenamýšľa si, žeby sa mohol spoliehať len na svoje schopnosti, ale prosí v modlitbách Pána, aby mu pomohol vyhnúť sa šípom nepriateľa a nedôjsť k zraneniu: „Nech ma nezasiahne noha pyšného“ (Ž 35 [36], 12) (Le istituzioni cenobilitiche, XII, 6, Abbazia di Praglia, Bresseo di Teolo – Padova 1989, p. 289).

Podobne, aj jeden, anonymný otec púšte nám zanechal vysvetlenie, ktoré sa odráža v 131. žalme: „Nikdy som neprekročil môj údel, aby som kráčal vyššie, ani som sa nikdy nenechal znepokojiť pokorením, pretože každá moja myšlienka spočívala v tomto: modliť sa k Pánovi, aby ma vyzliekol zo starého človeka“ (I padri del serto. Detti, Roma 1980, p. 287).


HTML © 2005 Juraj Vidéky