4. marca
SV. KAZIMÍRA
Spomienka
Zo Životopisu svätého Kazimíra, ktorý napísal pravdepodobne súveký autor
Kazimírovo srdce bolo tak zaplavené a preplnené až neuveriteľnou, nepredstieranou úprimnou láskou voči všemohúcemu Bohu, ktorú
v ňom rozpaľoval Boží Duch, že pretekala z hlbín jeho srdca von na blížneho, a nebolo mu nič milšie, nič žiadúcejšie, ako rozdať nielen
svoj majetok, ale aj seba celého darovať a rozdať Kristovým chudobným, pocestným, chorým, zajatcom a utrápeným ľuďom.
Pre vdovy, siroty a utláčaných nebol len ochrancom, len opatrovníkom, ale aj otcom, synom a bratom.
Veru, bolo by treba napísať dlhú históriu, keby sa tu mali spomenúť jednotlivé skutky jeho najvyššej lásky k Bohu a k ľudom, ktorými
sa skvel.
Ťažko povedať alebo si predstaviť, ako pestoval spravodlivosť, ako sa cvičil v umiernenosti, akou múdrosťou vynikal, o akú silu a pevnosť
ducha sa opieral, a to vo veku, v ktorom sú ľudia od prírody náchylní vrhať sa strmhlav do zla.
Otcovi denne pripomínal spravodlivosť pri riadení kráľovstva jemu zvereného ľudu. A keď sa niekedy niečo z nedbalosti alebo z ľudskej
slabosti zanedbalo, nikdy to nezabudol kráľovi skromne pripomenúť.
Na záujmy chudobných a biednych hľadel ako na svoje vlastné a podporoval ich, a preto ho ľud nazýval obhajcom chudobných. Hoci
bol kráľovským synom a pochádzal zo vznešeného rodu, s nikým mu nebolo zaťažko stýkať sa alebo sa rozprávať, ani s tým
najnepatrnejším a najnižšie postaveným človekom.
Vždy chcel radšej patriť medzi tichých a chudobných v duchu, ktorým patrí nebeské kráľovstvo, než medzi slávnych a mocných
tohoto sveta. Ani sa neuchádzal o najvyššiu ľudskú moc, ani ju nikdy nechcel prijať, keď mu ju otec ponúkal. Bál sa, aby ostne
bohatstva, ktoré náš Pán Ježiš Kristus nazval tŕním, nezranili jeho ducha, alebo aby ho nepoškvrnila nákaza pozemských vecí.
Všetci jeho domáci, počnúc komorníkom a sekretárom, veľkí a vynikajúci muži, z ktorých niektorí ešte žijú a dôverne poznali jeho život
v súkromí, tvrdia a dosvedčujú, že žil až do konca ako panic a ako panic dovŕšil svoj posledný deň.
RESPONZÓRIUM
7. marca
SV. PERPETUY A FELICITY, MUČENÍC
Spomienka
Z Rozprávania o mučeníctve svätých kartáginských mučeníkov
Zažiaril deň mučeníckeho víťazstva. Z väzenia do amfiteátra vystupovali ako do neba s veselou a krásnou tvárou. Ak sa aj chveli, tak iba
od radosti, od strachu nie.
Najprv predhodili Perpetuu; vyhodená do výšky padla na bok. Vstala a keď videla Felicitu ležať na zemi, išla k nej, podala jej ruku a zdvihla
ju. A tak stáli obe popri sebe. Krutosť ľudu bola prekonaná, a tak ich zavolali späť k Sanavivarskej bráne. Tam sa Perpetuy ujal istý muž,
menom Rustikus, ktorý bol vtedy ešte katechumenom a bol jej k službám. Ona akoby precitla zo sna (tak bola vo vytržení a v extáze)
a začala sa obzerať; a na úžas všetkých vravela: „Kedy nás predvedú ta, pred neviem akú kravu?“ A keď počula, že sa to už stalo,
neverila, kým nezbadala na svojom tele a odeve znaky týrania. Tu si zavolala brata a onoho katechumena a povedala im: „Buďte pevní
vo viere a všetci sa navzájom milujte; a na našom mučení sa nepohoršite!“
A zasa pri inej bráne povzbudzoval Saturus vojaka Pudensa: „Naozaj, veď som sa doteraz, ako som predpokladal a predpovedal, nestretol
s nijakou šelmou. A teraz ver z celého srdca: pôjdem tamto a jediným zahryznutím leoparda bude po mne.“ A hneď ho na konci divadla
predhodili leopardovi a po jedinom zahryznutí ho tak zaliala krv, že keď sa vracal, ľud volal a vydával svedectvo o jeho druhom krste:
„Zachránil sa, je obmytý, zachránil sa, je obmytý!“ Veru, zachránil sa ten, kto bol takto obmytý!
Tu vojakovi Pudensovi povedal: „Maj sa dobre a pamätaj na vieru i na mňa! A toto nech ťa nenaplaší, ale utvrdí!“ Pritom ho poprosil,
aby mu dal prsteň zo svojej ruky; ponoril ho do svojej rany a vrátil mu ho ako dedičstvo. Tak mu zanechal záloh i pamiatku na svoju krv.
A potom ho už nevládneho položili k ostatným na obvyklé miesto na dobitie.
Ale keď si ich dav žiadal doprostred arény, aby si mohol pásť oči na vraždení, keď bude meč vnikať do ich tela, zrazu vstali a prešli ta,
kde ich chcel mať dav. No najprv sa vzájomne pobozkali, aby svoje mučeníctvo zavŕšili slávnostným znakom pokoja.
Ostatní prijali meč nehybne a potichu; predovšetkým Saturus. On vystúpil prvý a prvý aj odovzdal ducha, lebo aj Perpetuu podporoval.
Ale Perpetua zavyla, keď ju bodli medzi rebrá, aby okúsila aj nejakú bolesť, no sama viedla neistú ruku neskúseného gladiátora
na svoje hrdlo. Zrejme, takú ženu, ktorej sa bál nečistý duch, nebolo možné zabiť bez toho, že by to sama nebola dovolila.
Vy, statoční a blahoslavení mučeníci, naozaj ste povolaní a vyvolení do slávy nášho Pána Ježiša Krista!
RESPONZÓRIUM
8. marca
SV. JÁNA Z BOHA, REHOĽNÍKA
Z Listov svätého rehoľníka Jána z Boha
Keby sme mali pred očami Božie milosrdenstvo, nikdy by sme - kým vládzeme - neochabovali v konaní dobra. Lebo keď z lásky
k Bohu dávame chudobným to, čo nám on daroval, sľubuje nám za to stonásobne viac vo večnej blaženosti. Aký šťastný obchod,
aký bohatý zisk! Kto by nedal tomuto vynikajúcemu obchodníkovi všetko, čo má, keď sa on stará o naše záležitosti a s rozpätými
ramenami nalieha, aby sme sa obrátili k nemu, oplakali svoje hriechy a slúžili láske, najprv láske vo či sebe a potom voči blížnemu.
Veď ako voda uháša oheň, tak láska likviduje hriech.
Prichádza sem toľko chudobných, že sa veľmi často čudujem, ako ich možno uživiť. Ale Ježiš Kristus sa o všetko stará a všetkých kŕmi.
Veľa chudobných prichádza do Božieho domu, lebo mesto Granada je veľké a veľmi studené, najmä teraz v zime. Vyše stodesať ich
teraz býva v tomto dome: chorí, zdraví, sluhovia a pocestní. Pretože toto je generálny dom, prijíma chorých každého druhu a stavu:
chromých, mrzákov, malomocných, nemých, choromyseľných, ochrnutých, prašivých, starcov i mnoho detí; navyše sem prichádzajú
nespočetní pútnici a cestujúci. Poskytujeme im oheň, vodu, soľ a nádoby, aby si mohli uvariť jedlo. A na týchto všetkých nedostávame
nijaké peňažné prostriedky, ale Kristus sa postará.
A tak tu zápasím s dlhmi a som zajatcom pre Ježiša Krista. Často ma dlhy tak tlačia, že sa pre ne neodvážim vyjsť z domu.
A keď vidím, ako toľkí chudobní bratia a moji blížni trpia nad svoje sily a ako ich trápia toľké duševné alebo telesné biedy,
a ja im nemôžem pomôcť, som veľmi smutný. Ale dôverujem Kristovi, veď on pozná moje srdce. Preto hovorím: Zlorečený človek,
ktorý sa spolieha na ľudí, a nie iba na Krista. Od ľudí sa raz odlúčiš, či chceš, alebo nechceš. Ale Kristus je verný a zostáva. Kristus
sa postará o všetko. Jemu vzdávajme ustavične vďaky. Amen.
RESPONZÓRIUM
9. marca
SV. FRANTIŠKY RÍMSKEJ, REHOĽNÍČKY
Zo Životopisu svätej Františky Rímskej, ktorý napísala Mária Magdaléna Anguillárska, predstavená Oblátok z Torre de’ Specchi
Boh skúšal Františkinu trpezlivosť nielen zvonka na hmotných dobrách, ale chcel ju podrobiť mnohonásobnej skúške aj na jej vlastnom tele.
Sužovali ju dlhotrvajúce ťažké choroby, ako sme už povedali a ešte povieme. A predsa nikdy nebolo na nej badať ani len náznak nejakej
netrpezlivosti alebo neľúbosti, ak jej netrebne preukázali nejakú službu.
Františka dokázala svoju statočnosť pri predčasnej smrti svojich detí, ktoré nežne milovala. Vždy sa s pokojnou mysľou prispôsobila Božej
vôli a vzdávala vďaky za všetko, čo sa stalo. Rovnako pokojne znášala reči tých, čo ju tupili a osočovali a zle hovorili o jej živote.
Neprejavila ani len najmenší náznak odporu voči osobám, o ktorých vedela, že nedobre o nej zmýšľajú a rozprávajú; ale odplácala
sa dobrým za zlé a ustavične za nich prosila Boha.
Keďže ju Boh nevyvolil na to, aby bola svätá len sama pre seba, ale aby dary, ktoré dostala od Boha, použila na duchovné i telesné
blaho blížnych, obdaril ju takou láskavosťou, že každý, kto sa s ňou dostal do styku, ocitol sa hneď v zajatí jej lásky a úcty a bol schopný
prijať všetko, čo hovorila. Lebo v jej slovách tak pôsobila Božia moc, že niekoľkými slovami vedela potešiť skľúčené a ubolené duše,
utíšiť nepokojných, uchlácholiť nahnevaných, zmieriť nepriateľov, vyhasiť zastarané nenávisti a nevraživosti a veľmi často prekazila
zamýšľanú a pripravenú pomstu. Slovom, vedela skrotiť vášne hociktorého človeka a doviesť ho ta, kde chcela.
Preto sa zo všetkých strán utiekali k Františke ako k najbezpečnejšiemu útočišťu. Nik od nej neodišiel bez útechy, hoci bez zábran
vyčítala hriechy a bez strachu karhala za všetko, čo bolo škodlivé a nemilé Bohu.
Keď sa v Ríme rozmohli rozličné choroby, všeobecne pokladané za nebezpečné a nákazlivé, svätica nedbala, že sa môže nakaziť,
a bez váhania preukazovala hlboké milosrdenstvo úbožiakom, ktorí boli odkázaní na cudziu pomoc. Ochotne ich vyhľadávala a najprv
ich súcitne privádzala k pokániu, potom im horlivo slúžila a pomáhala im a láskavo ich povzbudzovala, aby ochotne prijali z Božej ruky
toto i akékoľvek iné trápenie a znášali ho z lásky k tomu, ktorý prvý toľko trpel za nich.
Františka sa neuspokojila len s ošetrovaním chorých, ktorých mohla zhromaždiť vo svojom dome, ale vyhľadávala ich aj v ich chatrčiach
a verejných nemocniciach. A tým, ktorých našla, uhášala smäd, upravovala lôžko a obväzovala vredy. A čím viac zapáchali a čím viac
sa jej pri nich dvíhal žalúdok, tým pozornejšie a dôkladnejšie ich ošetrovala. Chodievala aj do nemocnice zvanej Campo Santo,
kde nosila jedlo a jemnejšie zákusky a rozdávala ich tým najbiednejším. Keď sa potom vracala domov, nosila si odtiaľ roztrhané
šatstvo a biedne handry, plné nečistoty. Dôkladne ich vyprala a riadne opravila, akoby mali slúžiť jej Pánovi, starostlivo ich poskladala
a uložila medzi voňavky.
Vcelku tridsať rokov konala Františka tí službu chorým a v nemocniciach. Kým totiž bývala v dome svojho manžela, často chodila
do nemocnice Panny Márie a svätej Cecílie v Zátiberí, do nemocnice Svätého Ducha v Sassii a do nemocnice na Campo Santo.
A keďže v časoch takýchto epidémií bolo ťažko nájsť nielen lekárov, ktorí by liečili telo, ale aj kňazov, ktorí by podali dušiam potrebný liek,
sama ich vyhľadávala a privádzala k chorým, ktorí boli pripravení prijať sviatosť pokánia a Eucharistiu. A aby to mala - ako sa jej
zdalo - ľahšie, živila na vlastné trovy kňaza, ktorý chodil do spomenutých nemocníc a navštevoval chorých, ktorých mu ona označila.
RESPONZÓRIUM
17. marca
SV. PATRIKA, BISKUPA
Z Vyznania svätého biskupa Patrika
Vzdávam neskonalú vďaku svojmu Bohu, že ma zachoval verného v deň mojej skúšky, takže mu dnes môžem s dôverou priniesť
obetu - svoju dušu - ako živú obetu Kristovi, môjmu Pánovi, ktorý ma chránil vo všetkých ťažkých chvíľach. A tak môžem povedať:
Ktože som ja, Pane, alebo čože je moje povolanie, že si sa ku mne sklonil svojím božstvom? Že môžem dnes medzi národmi ustavične
jasať a velebiť tvoje meno všade, kde som, a nielen keď sa mi darí, ale aj v súžení? Že mám vyrovnane prijať všetko, čo sa mi prihodí,
dobré či zlé, a ustavične vzdávať Bohu vďaky, lebo on mi nepochybne ukázal, že mu môžem bezhranične dôverovať, aj to, že ma vyslyší.
Že som sa aj ja, nevedomec, mohol v posledných dňoch rozhodnúť na toto nábožné a také obdivuhodné dielo: nasledovať totiž tých,
o ktorých už Pán predpovedal, že budú hlásať jeho evanjelium „na svedectvo všetkým národom“.
Odkiaľ mám túto múdrosť, ktorá vo mne nebola? Veď som nepoznal ani počet dní, ani som nemal chuť zaujímať sa o Boha. Odkiaľ
mi potom prišiel taký veľký, taký spásonosný dar, že môžem nielen poznať a milovať Boha, ale zanechať vlasť i rodičov a ísť
k národom Írska hlásať evanjelium a znášať urážky od neveriacich, vypiť kalich potupy svojho putovania a mnohých prenasledovaní
až po okovy a vzdať sa svojej slobody na úžitok iných?!
A ak toho budem hoden, som pripravený dať bez váhania a s radosťou aj svoj život pre jeho meno. A túžim dávať ho až do smrti,
ak mi to Pán dopraje. Veď som Bohu veľkým dlžníkom, keď mi daroval takú veľkú milosť, že sa mojím prostredníctvom znovuzrodilo
mnoho ľudí pre Boha a čoskoro potom dosiahli dokonalosť a že sa pre nich všade svätili kňazi, pre ten ľud, ktorý iba nedávno prišiel
k viere a ktorý si Pán zhromaždil od končín zeme, ako to dávno prisľúbil skrze prorokov: „Prídu k tebe všetky národy od končín zeme
a povedia: Naši otcovia si zhotovili falošné modly a nie je z nich úžitok.“ A zasa: „Ustanovil som ťa za svetlo medzi národmi,
aby si bol na spásu až do končín zeme.“
A tam chcem očakávať prisľúbenie toho, ktorý vonkoncom nikdy neklame, a keď v evanjeliu sľubuje: „Prídu od východu i západu
a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom“, tak veríme, že prídu veriaci z celého sveta.
RESPONZÓRIUM
18. marca
SV. CYRILA JERUZALEMSKÉHO, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z Katechéz svätého biskupa Cyrila Jeruzalemského
„Tešte sa, nebesia, plesaj, zem!“ nad tými, čo majú byť pokropení yzopom, čo majú byť očistení duchovným yzopom, čiže mocou toho,
ktorého v čase umučenia napájali pomocou yzopu a trstiny. Nech sa radujú aj nebeské mocnosti; a duše, ktoré sa majú zasnúbiť
s duchovným Ženíchom, nech sa pripravia. Lebo znie „hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi“.
Deti spravodlivosti, vyhovejte Jánovi, keď vás povzbudzuje a hovorí: „Vyrovnajte cestu Pánovi!“ Odstráňte všetky prekážky a úskalia,
aby ste priamo kráčali do večného života. Úprimnou vierou pripravte čisté nádoby duše na prijatie Svätého Ducha. Pokáním začnite prať
svoje šaty, aby ste boli čistí, keď vás zavolajú do Ženíchovej komnaty.
Veď Ženích volá všetkých bez rozdielu, lebo milosť je neohraničená a štedrá a zvučný hlas hlásateľov zhromažďuje všetkých.
Ale on potom rozlišuje tých, čo vchádzajú na tú svadbu, ktorá je obrazom krstu.
Nech sa teda nestane nikomu z tých, čo sa prihlásili, aby musel počuť: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“
Kiež by ste všetci mohli počuť: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho
Pána!“
Doteraz ste stáli za bránou. Kiež by ste mohli všetci povedať: „Kráľ ma uviedol do svojej komnaty. Nech mi plesá duša v Pánovi;
zaodial ma rúchom spásy a odevom radosti, založil mi diadém ako ženíchovi a ozdobil ma čistým zlatom ako nevestu.“
Nech niet na duši vás všetkých škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného. Nehovorím, že už predtým, ako dosiahnete milosť (veď ako
by to bolo, keď ste povolaní na odpustenie hriechov?), no keď dostanete milosť, nech už svedomie nie je zaťažené ničím, čo by
si zaslúžilo odsúdenie, ale nech účinne spolupracuje s milosťou.
Bratia, naozaj ide o veľkú vec, preto k nej pristupujte veľmi obozretne! Každý z vás má stáť pred Bohom v prítomnosti nespočetných
anjelských zástupov. Duch Svätý má označiť vaše duše pečaťou, budete vybraní do vojska veľkého kráľa.
Preto sa pripravte a vystrojte: oblečte si ani nie tak belostné rúcho, ako skôr nábožnosť duše, ktorá má čisté svedomie.
RESPONZÓRIUM
SV. JOZEFA, ŽENÍCHA PANNY MÁRIE
Slávnosť
HYMNUS
Jozef, sme šťastní, že ťa my, veriaci,
môžeme uctiť, veď Boh ťa vyznačil.
Náš Pán ťa odmenil úžasným šťastím
v nebeskej vlasti.
Nesmierne šťastný, blažený si celý,
veď do poslednej chvíle s tebou bdeli
s jasom na tvári Kristus, Láska sama,
i svätá Panna.
Muž spravodlivý, zbavený pút tela,
keď jeho pieseň života doznela,
sladkým snom vchádza do nebeskej slávy
s vencom kol hlavy.
Kraľuje s Kristom, preto ho poprosme,
kiež nám pomáha, by sme žili čnostne;
a mali milosť, ktorú nič nezruší,
a pokoj v duši.
Ty, trojjediný Bože všemohúci,
prijmi že od nás prejav lásky vrúci;
ty dávaš verným vence večnej krásy
po všetky časy. Amen.
Ant. 1Jozefovi sa zjavil Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku; porodí syna a dáš mu meno Ježiš. Aleluja.
Ant. 2Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal Máriu, svoju manželku. Aleluja.
Ant. 3Vybral sa Jozef z Nazareta do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, aby sa dal zapísať s Máriou. Aleluja.
V.
Spravodlivý rozkvitne ako ľalia. Aleluja.
R.
Naveky bude kvitnúť pred Pánom. Aleluja.
Z Listu Hebrejom
Bratia, viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali dobré svedectvo.
Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné. Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako
Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, keď Boh vydal svedectvo o jeho daroch; a ňou ešte aj ako mŕtvy hovorí.
Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol. Ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči
Bohu. Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.
S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa
dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery.
S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.
S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia.
Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.
Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.
Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať.
Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale zdiaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi
iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť
času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého kňaza Bernardína Sienského
Pre všetky osobitné milosti, ktoré dostáva nejaký rozumom obdarený tvor, platí všeobecné pravidlo: Kedykoľvek si Boh vo svojej dobrote
vyberie niekoho na nejakú úlohu alebo do nejakého vyššieho stavu, dá mu všetky charizmy, ktoré takto vyvolená osoba nevyhnutne
potrebuje pre svoju úlohu a ktoré ju veľmi vyznačujú.
To sa v najvyššej miere ukázalo pravdivým na svätom Jozefovi, domnelom otcovi Pána Ježiša Krista a skutočnom ženíchovi Kráľovnej
sveta a Panej anjelov, ktorého si večný Otec vybral za verného živiteľa a strážcu svojich najvzácnejších klenotov: svojho Syna
a nevesty Ducha. A on túto úlohu plnil neobyčajne spoľahlivo. Preto mu Pán hovorí: „Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána.“
Ak si všimneš Jozefov súvis s celou Kristovou Cirkvou, nie je potom on tým vyvoleným a výnimočným človekom, skrze ktorého
a pod vedením ktorého prišiel Kristus riadne a dôstojne na svet? Ak je teda celá svätá Cirkev dlžníčkou Panny Márie, lebo skrze
ňu mohla prijať Krista, tak po Márii rozhodne jemu dlhuje zvláštnu vďačnosť a úctu.
On je vrcholom Starého zákona, lebo v ňom dosahuje hodnosť patriarchov a prorokov prisľúbené ovocie. A on jediný mal aj telesne
to, čo im Božia dobrota prisľúbila.
A isto nemožno pochybovať, že mu Kristus tú dôvernosť, úctu a najvyššiu česť, ktorú mu ako syn svojmu otcovi preukazoval počas
života na zemi, neodoprel ani v nebi, lež ešte ju doplnil a zavŕšil.
Preto Pán plným právom dodáva: „Vojdi do radosti svojho Pána.“ A hoci radosť večnej blaženosti vchádza do srdca človeka, Pán mu
radšej povedal: „Vojdi do radosti,“ aby sa tajomne naznačilo, že tá radosť nie je iba v jeho vnútri, ale že ho zovšadiaľ obklopuje
a pohlcuje a on sa do nej ponára ako do bezodnej priepasti.
Pamätaj teda na nás, svätý Jozef, a vo svojich modlitbách sa za nás prihováraj u toho, ktorého pokladali za tvojho syna. Ale nakloň
nám aj najsvätejšiu Pannu, svoju nevestu a matku toho, ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje cez nekonečné veky. Amen.
RESPONZÓRIUM
23. marca
SV. TURIBIA DE MONGROVEJO, BISKUPA
Z dekrétu Christus Dominus Druhého vatikánskeho koncilu o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi
Biskupi majú pri vykonávaní svojho učiteľského úradu hlásať ľudom Kristovo evanjelium a je to jedna z ich najhlavnejších úloh: volať ľudí
v sile Ducha k viere alebo v živej viere ich utvrdzovať. Nech im predkladajú úplné tajomstvo Krista, čiže pravdy, ktorých neznalosť
je neznalosťou Krista, i Bohom zjavenú cestu k oslave Boha, a tým aj k dosiahnutiu večnej blaženosti.
Ďalej majú ukazovať, že aj pozemské veci a ľudské ustanovizne sú podľa Božieho stvoriteľského zámeru určené na spásu ľudí, a preto
môžu značne prispieť k budovaniu Kristovho tela.
Preto nech učia, akú veľkú hodnotu má podľa učenia Cirkvi ľudská osoba i jej sloboda a telesný život, rodina i jej jednota a stálosť,
plodenie a výchova potomstva, občianske spoločenstvo s jeho zákonmi a povolaniami, práca i oddych, umenie i technické vymoženosti,
chudoba i hojnosť. A napokon nech vysvetľujú, ako treba riešiť veľmi dôležité otázky vlastníctva, zveľaďovania a správneho rozdeľovania
hmotných dobier, mieru i vojny a bratského spolunažívania všetkých národov.
Nech predkladajú kresťanské učenie spôsobom primeraným potrebám času, čiže tak, aby dávalo odpoveď na ťažkosti a problémy,
ktoré ľudí najviac tlačia a trápia. Nech toto učenie aj hája a nech učia aj veriacich brániť ho a rozširovať. Nech pri jeho hlásaní
dokazujú materskú starostlivosť Cirkvi o všetkých ľudí, o veriacich i neveriacich, a zvláštnu pozornosť nech venujú chudobným
a slabým, lebo Pán ich poslal ohlasovať im evanjelium.
Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupi medzi svojimi veriacimi ako tí, čo obsluhujú, ako dobrí pastieri,
ktorí poznajú svoje ovce a zasa ony poznajú ich, ako praví otcovia, ktorí sa vyznačujú duchom lásky a starostlivosti o všetkých,
a nech sa všetci vďačne podriaďujú ich autorite, ktorú dostali od Boha. Nech zhromažďujú a formujú celú rodinu svojho stáda tak,
aby si všetci uvedomovali svoje povinnosti a žili a pracovali v spoločenstve lásky.
Aby toto biskupi mohli robiť účinne, nech „pripravení na každý dobrý skutok“ a „pri znášaní všetkého pre vyvolených“ usporiadajú
svoj život tak, aby zodpovedal potrebám čias.
RESPONZÓRIUM
25. marca
ZVESTOVANIE PÁNA
Slávnosť
HYMNUS
Ľudské si oblieka,
reťaze smrti rozlomí,
k životu vzkriesi človeka
a privedie ho k Otcovi.
Dnes je deň jeho počatia:
Slovo sa s telom spojilo.
Už sa zlé časy nevrátia,
v Kristovi všetko ožilo.
Aká to radosť pre náš svet,
že Božie Dieťa v Panne je!
Už začne nová pieseň znieť,
splnia sa naše nádeje.
Ježišu z Panny zrodený,
sláva ti, Bože útechy;
Otcovi, Duchu Svätému
nech sa česť vzdáva naveky. Amen.
Ant. 1Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, aby sme dostali adoptívne synovstvo. Aleluja.
Ant. 2Keď prichádza na svet, hovorí: Dal si mi telo; hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože. Aleluja.
Ant. 3Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Aleluja.
V.
Slovo sa telom stalo Aleluja.
R.
A prebývalo medzi nami. Aleluja.
Z Prvej knihy Kroník
Keď Dávid býval vo svojom paláci, povedal prorokovi Nátanovi: „Pozri, ja bývam v dome z cédrov a Pánova archa zmluvy je pod stanmi.“
Nátan odpovedal Dávidovi: „Urob všetko, čo ti vnuká srdce, Boh je s tebou.“
V tú noc zaznelo Nátanovi Božie slovo: „Choď a povedz môjmu služobníkovi Dávidovi: Toto hovorí Pán: Ty mi nepostavíš dom, v ktorom
mám bývať; veď som nebýval v dome odvtedy, čo som vyviedol Izraela, až po tento deň, ale som sa sťahoval zo stanu do stanu a
z príbytku do príbytku. Vari som niekedy, keď som putoval uprostred Izraela, povedal niektorému zo sudcov Izraela, ktorým som prikázal
pásť môj ľud: Prečo ste mi nepostavili cédrový dom? Preto teraz takto povieš môjmu služobníkovi Dávidovi: Toto hovorí Pán zástupov:
Ja som ťa vzal z pastvín od oviec, aby si bol vodcom môjho ľudu, Izraela, a bol som s tebou všade, kade si chodil; pred tvojimi očami
som vyhubil všetkých tvojich nepriateľov a zaistil som ti meno, aké majú len najväčší na zemi. Svojmu ľudu, Izraelu, som určil miesto
a tam som ho zasadil; tam bude bývať. A už sa nepohne a ani zlosynovia ho už nebudú utláčať ako kedysi a v dňoch, keď som
ustanovoval sudcov nad svojím ľudom, Izraelom, a ponížil všetkých tvojich nepriateľov. Oznamujem ti teda, že Pán tebe vybuduje dom.
A až naplníš svoje dni a ty odídeš k svojim otcom, pozdvihnem po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich synov,
a upevním jeho kráľovstvo. On mi postaví dom a ja upevním jeho trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom a svoju priazeň
mu neodnímem, ako som odňal tomu, čo bol pred tebou. Ustanovím ho v svojom dome a v svojom kráľovstve naveky a jeho trón bude
upevnený navždy.“ Nátan povedal všetky tieto slová a celé videnie Dávidovi.
RESPONZÓRIUM
Z Listov svätého pápeža Leva Veľkého
Vznešenosť vzala na seba poníženosť, sila slabosť, večnosť smrteľnosť. A na splatenie dlhu, ktorý nás ťažil, spojila sa neporušiteľná
prirodzenosť s krehkou, lebo na našu záchranu bolo potrebné, aby jeden a ten istý prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus,
podľa jednej prirodzenosti mohol zomrieť a zasa podľa druhej zomrieť nemohol.
V úplnej a dokonalej prirodzenosti pravého človeka sa teda narodil pravý Boh, celý v tom, čo je jeho, a celý v tom, čo je naše.
Naším nazývame to, čo do nás od počiatku vložil Stvoriteľ a čo vzal na seba, aby to napravil.
Lebo z toho, čo vniesol zvodca a oklamaný človek pripustil, nebolo v Spasiteľovi ani stopy. A preto hoci vzal na seba slabosť človeka,
na našich hriechoch nemal nijakú účasť.
Vzal si prirodzenosť sluhu, ale bez špiny hriechu. Ľudské povzniesol, ale neumenšil božské. Lebo keď sa zriekol seba tým, že sa
neviditeľný dal vidieť a Stvoriteľ i Pán všetkého chcel byť jedným zo smrteľníkov, bolo to z milosrdnej náklonnosti, a nie z nedostatku
moci. A tak ten, ktorý v božskej prirodzenosti stvoril človeka, v prirodzenosti sluhu sa stal človekom.
Boží Syn teda vstupuje na tento biedny svet: zostupuje z nebeského trónu, no Otcovej slávy sa nevzdáva; je splodený novým
spôsobom, novým narodením.
Novým spôsobom: lebo on, neviditeľný v tom, čo je jeho, stal sa viditeľným v tom, čo je naše; nepochopiteľný chcel sa dať pochopiť;
jestvujúci prv, ako bol čas, začína žiť v čase; Pán vesmíru skryl svoju nesmiernu velebu a vzal si prirodzenosť sluhu; Boh, ktorý
nemôže trpieť, nezdráhal sa byť človekom podrobeným utrpeniu a nesmrteľný podrobiť sa zákonu smrti.
Je pravým Bohom i pravým človekom. A v tomto zjednotení niet nijakého podvodu, hoci sa stretá ľudská poníženosť a Božia vznešenosť.
Veď ako sa Boh nemení, keď sa zľutúva, tak sa ani človek neničí, keď rastie jeho dôstojnosť. Lebo každá z oboch prirodzeností
v spojení s druhou robí to, čo je jej vlastné. Slovo pôsobí, čo patrí Slovu, a telo vykonáva to, čo patrí telu.
Jedna z nich sa skvie zázrakmi, druhá podlieha príkoriam. A ako sa Slovo nevzdáva rovnosti s Otcom v sláve, tak zasa telo neopúšťa
prirodzenosť nášho rodu.
Treba často zdôrazňovať, že jeden a ten istý je naozaj Boží Syn a naozaj syn človeka. Boh, lebo „na počiatku bolo Slovo
a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“, a človek, lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“.
RESPONZÓRIUM