Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj. (Lk 19, 42)
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva, †
poškvrnili tvoj svätý chrám *
a Jeruzalem obrátili na rumy.
Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým *
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.
Rozlievali ich krv ako vodu *
vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať.
Susedia nás začali potupovať *
a okolití ľudia haniť a vysmievať.
Dokedy ešte, Pane? †
Chceš sa hnevať naveky? *
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?
Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú, *
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.
Veď pohltili Jakuba *
a spustošili jeho obydlia.
Zabudni na hriechy našich otcov; †
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom, *
lebo sme veľmi úbohí.
Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, *
a vysloboď nás;
a pre svoje meno *
odpusť nám hriechy.
Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“ †
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže *
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.
Nech dôjde k tebe nárek zajatých; †
silou svojho ramena *
zachovaj synov smrti nažive.
A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu, *
ktorou pohanili teba, Pane.
Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny, *
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie *
hlásať tvoju slávu.