Stvorenie bolo podrobené márnosti z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej. (Rim 8, 20)
I
Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, *
aby som nezhrešil jazykom.
K svojim ústam postavím stráž, *
dokiaľ je hriešnik predo mnou.“
Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, *
bolesť sa mi však znova ozvala.
Srdce sa mi rozpálilo v hrudi *
a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.
A môj jazyk preriekol:*
„Daj mi poznať, Pane, môj koniec
i aký je ešte počet mojich dní; *
nech si uvedomím, aký je krátky môj život.“
Hľa na pár piadí si mi dní nameral *
a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.
Veru, len zdaním je bytie človeka, *
každý sa mihne ako vidina.
Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí, *
poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie.
A teraz, Pane, ešte čo mám čakať? *
Ty si moja nádej.
Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď *
a nevystav ma hlupákovi na posmech.
Onemel som, neotvorím ústa, *
lebo si to ty urobil.
Odním odo mňa svoje tresty, *
bo hyniem pod úderom tvojej ruky.
Trestami za hriechy naprávaš človeka. †
Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie; *
veru, každý človek je len márna vidina.
Pane, vyslyš moju modlitbu, *
nakloň sluch k môjmu volaniu.
Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom; †
veď u teba som iba hosť, *
len pútnik, ako všetci moji otcovia.
Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial, *
skôr, než odídem a než ma viac nebude.