2. januára
SV. BAZILA VEĽKÉHO A GREGORA NAZIANZSKÉHO, BISKUPOV A UČITEĽOV CIRKVI
Spomienka
Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského
Túžba po vedomostiach nás viedla do rozdielnych krajín, ako keď sa tok nejakej rieky rozdvojí pri prameni, ale znova sme sa zišli, akoby
dohovorení, v Aténach, v skutočnosti to však bolo Božie riadenie.
Vtedy som vzdal môjmu veľkému Bazilovi hold, lebo som videl vážnosť v jeho správaní a zrelosť i múdrosť v reči. A nielen ja sám, ale
aj iných, ktorí ho ešte nepoznali, som presviedčal, aby urobili to isté. A mnohí si ho hneď veľmi vážili, najmä keď ho už poznali z počutia.
Čo z toho vzišlo? On azda jediný zo všetkých, čo prišli do Atén študovať - výnimka zo všeobecne platného poriadku -, získal si oveľa
väčšiu úctu, než aká patrila začiatočníkovi. To bola predohra nášho priateľstva, tu bola prvá iskra našej vzájomnej náklonnosti;
takto nás zranila obapolná láska.
Po čase sme sa navzájom priznali k svojej túžbe, k filozofii, ktorá nás oboch zaujala. Vtedy sme už boli jeden pre druhého všetkým:
bývali sme pod jednou strechou, jedli sme pri jednom stole, spoločne sme pracovali. Mali sme jeden a ten istý cieľ a naša túžba nás
spájala zo dňa na deň vrúcnejšie a pevnejšie.
Viedla nás rovnaká nádej na získanie vedomostí, čo ináč budí medzi ľuďmi najväčšiu závisť. Medzi nami však závisť nebola, ale zápolenie
sme si cenili. A súperili sme nie v tom, kto z nás bude prvý, ale kto dopraje prvenstvo druhému, lebo každý pokladal slávu druhého za svoju.
Zdalo sa, akoby v oboch bola jedna duša, ktorá oživuje dve telá. Aj keď nemožno vôbec veriť tým, čo tvrdia, že všetko je prítomné
vo všetkom, nám možno pokojne veriť, že sme boli každý v tom druhom a pri druhom.
Obaja sme sa namáhali a usilovali len jedno, o čnosť a život pre budúcu nádej. A tak sme sa pripravovali vysťahovať sa z tohoto sveta
prv, ako ho budeme musieť opustiť. Toto sme mali pred očami a podľa toho sme usmerňovali svoj život i celú svoju činnosť: riadili sme
sa Božími prikázaniami a jeden druhého povzbudzovali v úsilí o čnostný život. A nech to nik nepokladá za vystatovanie, keď poviem,
že sme boli jeden pre druhého normou a pravidlom na rozlišovanie dobra a zla.
A kým iní majú všelijaké prímenia, či už po rodičoch alebo si ich sami získali svojou prácou a úsilím, pre nás existovala len jedna veľká
vec a veľké meno: byť a menovať sa kresťanmi.
RESPONZÓRIUM
7. januára
SV. RAJMUNDA Z PEŇAFORTU, KŇAZA
Z Listu svätého kňaza Rajmunda
Ak hlásateľ pravdy neklamal a hovoril pravdu, že všetci čo chcú nábožne žiť v Kristovi, budú prenasledovaní, myslím, že z tohto
všeobecného pravidla nik nie je vyňatý, iba ten, kto nechce alebo nevie „na tomto svete žiť triezvo, spravodlivo a nábožne“.
Vy však nepatríte medzi tých, ktorých domy sú bezpečné a pokojné a na ktorých Pánova palica nedolieha, ktorí prežívajú svoje dni
v pohode a v okamihu zostúpia do hrobu.
Ale vaša čistota a nábožnosť si zasluhujú i vyžadujú - práve preto, že ste Bohu milí a vzácni -, aby vaša čistota pod nespočetnými
údermi dozrela do úplnej rýdzosti. Ak sa niekedy meč nad vami zdvojnásobuje alebo strojnásobuje, aj to treba prijať s radosťou ako
znak lásky.
Dvojsečný meč, to sú zvonka boje a znútra obavy. Tento meč sa znútra ešte zdvojnásobuje alebo strojnásobuje, keď onen ľstivý
duch podvodom a lichotením znepokojuje hlbiny srdca. Tomuto druhu boja ste sa doteraz dosť priúčali, inak by bolo nemožné dosiahnuť
toľkú krásu vnútorného pokoja a vyrovnanosti.
Zvonka sa meč zdvojnásobuje a strojnásobuje vtedy, keď sa strhne neopodstatnené prenasledovanie zo strany niektorých členov
Cirkvi na duchovnom poli; tu najťažšie rany pochádzajú práve od priateľov.
Toto je ten vytúžený a blahoslavený Kristov kríž, ktorý mužný Ondrej prijal s radosťou a o ktorom vyvolená nádoba vyhlasuje, že
sa možno iba v ňom chváliť.
Preto uprime oči na Ježiša, pôvodcu a ochrancu viery, ktorý v najväčšej nevinnosti trpel aj od svojich a pripočítaný bol k hriešnikom.
A keď pijete preslávny kalich Pána Ježiša, vzdávajte vďaky Pánovi, darcovi všetkého dobra.
Sám Boh, darca lásky a pokoja, nech upokojí vaše srdcia a urýchli vašu cestu a nech vás záclonou svojej tváre kryje pred zúrivosťou
ľudu, kým vás nevovedie a neusadí do tej plnosti, kde budete naveky prebývať v blaživom pokoji, v spoľahlivých stánkoch
a na bezpečných miestach.
RESPONZÓRIUM
SV. HILÁRA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z traktátu svätého biskupa Hilára O Trojici
Som si vedomý, Otče, všemohúci Bože, že je mojou povinnosťou a hlavnou úlohou môjho života, aby o tebe hovorilo každé moje slovo
a každá moja veta.
Ani mi sama schopnosť hovoriť, ktorú si mi dal ty, nemôže priniesť nijakú inú väčšiu výhodu, ako tú, že ti bude slúžiť: že bude o tebe
hovoriť a ohlasovať i svetu, ktorý ťa nepozná, i bludárovi, ktorý ťa popiera, že si a že si Otec, Otec jednorodeného Boha.
Ale týmto prejavujem iba svoju vôľu a musím prosiť o dar tvojej pomoci a tvojho milosrdenstva, aby si ku tebe napnuté plachty našej viery
a vyznania naplnil dychom svojho Ducha a hnal nás v smere začatého ohlasovania. Veď nám nie je neverný pôvodca prísľubu:
„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“
My sme biedni, a preto budeme prosiť o to, čo nám chýba, vytrvalo budeme študovať výroky tvojich prorokov a apoštolov a budeme
klopať na všetky zamknuté brány poznania. Ale iba ty môžeš udeliť, o čo prosíme, ukázať, čo hľadáme, a otvoriť, keď klopeme.
Ustrnuli sme totiž v akejsi lenivej otupenosti svojej prirodzenosti a slabosť nášho ducha, spútaná nevedomosťou, nám bráni chápať tvoje
tajomstvá. Ale štúdium tvojho učenia nám otvára zmysel pre božské poznanie a poslušnosť viery nás dvíha ponad prirodzené domnienky.
Čakáme teda, že rozhýbeš začiatky tohoto nesmelého podujatia, posilníš ich úspešným rastom a dáš nám účasť na duchu prorokov
a apoštolov, aby sme ich výroky nechápali v inom význame, než ako ich povedali oni, i aby sme výstižnými slovami verne vyjadrovali
skutočnosť.
Lebo budeme hovoriť to, čo oni tajomne ohlasovali: že ty si večný Boh, Otec večného jednorodeného Boha; že si jeden, nezrodený,
a jeden je Pán Ježiš Kristus, pred vekmi z teba zrodený, a neslobodno ho uvádzať medzi bohmi, akoby bola rôzna pravda, ani neslobodno
hlásať, že sa nezrodil z teba, jediného Boha, ani vyznávať, že je niečím iným ako pravým Bohom, ktorý sa zrodil z teba, pravého Boha
a Otca.
Daruj nám teda pravý zmysel slova, svetlo rozumu, úctu k výrokom, vieru v pravdu a daj, nech aj hovoríme, v čo veríme; čiže keď
od prorokov a apoštolov vieme, že ty si jeden Boh, Otec, a jeden je Pán Ježiš Kristus, nech sa nám darí proti bludárom, ktorí ťa popierajú,
aj o tebe šíriť, že nie si osamelý Boh, aj o ňom hlásať, že nie je nepravý.
RESPONZÓRIUM
SV. ANTONA, OPÁTA
Spomienka
Zo Životopisu svätého Antona, ktorý napísal svätý biskup Atanáz
Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru.
Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako
apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom a ako tí v Skutkoch apoštolov predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám,
aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium.
Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byt dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď
a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“
Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok,
čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu ani jeho sestre.
Všetok hnuteľný majetok predal a veľa peňazí, čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru.
A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ Nemohol tam ďalej vydržať,
vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali,
a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života.
A tak pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“ Z časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť
rozdával bedárom.
Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“ v samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal
si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy.
Všetci obyvatelia dediny a dobromyseľní muži, s ktorými sa stýkal, volali ho Božím priateľom, lebo videli, aký je to človek. Jedni ho
milovali ako syna, iní ako brata.
RESPONZÓRIUM
SV. FABIÁNA, PÁPEŽA A MUČENÍKA
Z Listov svätého biskupa a mučeníka Cypriána Rímskej cirkvi
o mučeníctve svätého pápeža Fabiána
Keď sa svätý Cyprián dozvedel o smrti pápeža Fabiána, poslal rímskym kňazom a diakonom tento list:
„Milovaní bratia, správa o smrti vynikajúceho muža, môjho brata, bola u nás ešte neistá a zvesti sa rôznili. Vtedy som dostal od vás list,
ktorý ste mi poslali po subdiakonovi Kremenciovi a ktorý ma spoľahlivo informoval o Fabiánovej slávnej smrti. I zajasal som, že jeho
bezúhonná služba bola tak dôstojne zavŕšená.
A vám veľa ráz blahoželám, že si jeho pamiatku uctievate takým slávnym a žiarivým svedectvom, a my sme sa vaším prostredníctvom
dozvedeli, že pre vás je pamiatka na predstaveného slávna a nám dáva príklad viery a statočnosti.
Veď ako je pád predstaveného škodlivý a podlamuje tých, čo ho nasledujú, tak zasa je užitočné a spasiteľné, keď biskup dáva bratom
príklad pevnej viery.“
Zdá sa, že skôr, ako dostala Rímska cirkev tento list, vydala kartáginskej cirkvi svedectvo o svojej vernosti v prenasledovaní:
„Cirkev stojí pevne vo viere, aj keď niektorí podľahli násiliu a padli, či už preto, že mali význačné postavenie, alebo sa ich zmocnil
strach pred ľuďmi. Ale hoci sa od nás odlúčili, my sme ich neopustili: povzbudzovali sme ich a povzbudzujeme, aby robili pokánie,
v nádeji, že dosiahnu odpustenie od toho, ktorý ho môže udeliť, aby sa nestali ešte horšími, keby sme ich opustili.
Vidíte teda, bratia, že aj vy máte takto robiť, aby sa tí, čo padli, pod vplyvom vášho povzbudenia napravili a aby, ak ich znova chytia,
vyznali vieru, a tak napravili svoj predošlý poklesok. Aj iné prípady, ktoré na vás doliehajú, ako sme ich aj my riešili; aby tí čo sa dostali
do pokušenia a začali podliehať slabosti, robili pokánie za svoj skutok a túžili po cirkevnom spoločenstve, a tak im treba pomáhať.
Aj vdovy a utláčaní, ktorí si nemôžu pomôcť sami, aj väzni a vyhnanci musia mať niekoho, kto by im poslúžil. Ale ani katechumeni,
keď sa ich zmocní slabosť, nesmú byť sklamaní, treba im pomôcť.
Pozdravujú vás, bratia, ktorí sú v putách aj kňazi a celá Cirkev, ktorá sama s veľkým úsilím bdie nad všetkými, čo vzývajú Pánovo meno.
Ale aj my prosíme, aby ste aj vy pamätali na nás.“
RESPONZÓRIUM
SV. ŠEBASTIÁNA, MUČENÍKA
Z výkladu stodevätnásteho žalmu od svätého biskupa Ambróza
„Do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia.“ Ak je veľa prenasledovaní, je aj veľa príležitostí osvedčiť sa v skúškach.
Kde je veľa vencov, tam je aj veľa zápasov. Je ti teda na osoh, že jed veľa prenasledovateľov, lebo v mnohých prenasledovaniach
ľahšie získaš víťazný veniec.
Vezmime si za príklad mučeníka Šebastiána, ktorý má dnes narodeniny.
Narodil sa v Miláne. Možno prenasledovateľ už odišiel, alebo ešte do týchto končín neprišiel, alebo bol príliš mierny. Šebastián zbadal,
že tu nebude buď nijaký zápas, alebo iba slabý.
Vybral sa do Ríma, kde bola živá viera, a preto tam zúrilo kruté prenasledovanie. A tam bol umučený, čiže tam získal víťazný veniec.
A tak tam, kde prišiel ako hosť, postavil si domov večnej nesmrteľnosti. Keby bol býval iba jeden prenasledovateľ, určite by tento
mučeník nebol získal víťazný veniec.
Ale čo je horšie, že sú nielen takí prenasledovatelia, ktorých vidno, ale aj takí, ktorých nevidno, a tých je oveľa viac.
Ako totiž jeden prenasledovateľ, kráľ, posiela mnohým podriadeným príkazy na prenasledovanie a po jednotlivých mestách a provinciách
boli rôzni prenasledovatelia, tak aj diabol posiela mnoho svojich sluhov, ktorí rozpútavajú prenasledovanie nielen zvonka, ale aj vnútri,
v dušiach jednotlivcov.
O týchto prenasledovaniach sa hovorí: „Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, sú prenasledovaní.“ Všetci, povedal, nevyňal
nikoho. Veď kto môže byť vyňatý, keď sám Pán podstúpil skúšky prenasledovaní?!
Koľko je každý deň skrytých Kristových mučeníkov, ktorí vyznávajú Ježiša Krista! Apoštol pozná toto mučeníctvo, toto verné svedectvo
o Kristovi, veď hovorí: „Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia.“
RESPONZÓRIUM
SV. AGNESY, PANNY A MUČENICE
Spomienka
HYMNUS
Agnesa žiari Božou láskou celá,
ňou posilňuje slabosť svojho tela,
cudnosťou drží v moci telo čisté,
zvíťazí iste.
Jej dušu svätú zbor anjelov zdraví,
Agnesa ide do nebeskej slávy:
Ježiš ťa čaká, panna nežná, čistá,
nevesta Krista.
Maj, panna, súcit s naším žitím ťažkým,
vypros nám milosť, oheň svätej lásky;
nech nám Pán neba dá čistoty krásu
i večnú spásu.
Nakloň nám Pána, Vládcu neba, zeme:
ľudu, čo vrúcne prosí o zmierenie,
nech nám dá pokoj a s ním večné šťastie on,
dobrý pastier.
Baránka s láskou všetci ospevujme
s Agnesou, ktorej Kristus ženíchom je,
nech on je pánom, spasiteľom naším
po všetky časy. Amen.
Z traktátu svätého biskupa Ambróza o pannách
Sú narodeniny panny, nasledujme jej neporušenosť, sú narodeniny mučenice, prinášajme obety! Dnes má narodeniny svätá Agnesa.
Podľa tradície mala dvanásť rokov, keď podstúpila mučeníctvo. Aká to odporná bezcitnosť, ktorá sa nezastavila pred takým útlym vekom!
Ale aj veľká sila viery, ktorá sa osvedčila už v takom veku!
Bolo na tom tielku miesto pre ranu? a tá, ktorá nemala čo nadstaviť meču, mala čím zvíťaziť nad mečom. a devy v tomto veku neznesú
ani prísny pohľad rodičov a keď sa pichnú ihlou, plačú ako pri ťažkom zranení.
A ona sa neľaká krvavých rúk katov, nehybne stojí pod ťarchou rinčiacich reťazi. a potom ponúka celé telo meču zbesilého vojaka.
Nevie ešte, čo je smrť, a už je pripravená. a keď ju proti jej vôli vlečú k pohanským oltárom, medzi ohňami vystrie ruky ku Kristovi
a priamo v modlárskom obetišti znázorní trofej víťazného Pána. a potom vkladá šiju i obe ruky do železných pút, ale nijaké puto nemohlo
zovrieť také útle údy.
Nový druh mučeníctva? Ešte nepodlieha trestu a už je zrelá pre víťazstvo. Neschopná bojovať, schopná zvíťaziť. Stala sa vynikajúcou
učiteľkou čností, hoci vek na to ešte nemala. Nevesta sa tak neponáhľa na svadobné lôžko, s akou radosťou sa táto panna ponáhľala
na miesto popravy, s hlavou ozdobenou nie natočenými vlasmi, ale Kristom, ovenčená nie kvetmi, ale čnosťami.
Všetci plačú, ona neplače. Mnohí sa čudujú, že sa tak ľahko vzdáva svojho života, hoci ho ešte neužila, a dáva ho už ako dožitý.
Všetci žasnú, že už vydáva svedectvo Bohu, a ešte pre svoj vek nemôže svedčiť o sebe. a nakoniec dosiahne, že sa verí o Bohu tej,
ktorej sa ešte neverí o človeku, lebo čo presahuje prírodu, hovorí o Pôvodcovi prírody.
Ako jej kat hrozil, aby ju zastrašil! Ako jej lichotil, aby ju presvedčil! Koľkí ju prehovárali, aby sa stala ich manželkou! Ale ona hovorí:
„Už to je krivda voči Snúbencovi, čakať, že sa niekomu zapáčim. Chcem patriť tomu, ktorý si ma prvý vyvolil. na čo čakáš, kat? Nech
zahynie telo, ktoré možno milovať očami, čo ja nechcem.“ Tu vstala, pomodlila sa a sklonila šiju.
Mohol si vidieť, ako sa kat chveje, akoby bol odsúdený on; ako sa trasie pravica zabíjača, bledne mu tvár od strachu pred cudzím
nebezpečenstvom, kým dievča sa nebojí vlastného. Máte tu teda v jednej obete dvojaké mučeníctvo: čistoty a viery. Aj pannou ostala
aj mučeníctvo dosiahla.
RESPONZÓRIUM
22. januára
SV. VINCENTA, DIAKONA A MUČENÍKA
Z Rečí svätého biskupa Augustína
„Vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho.“
Tieto dve veci dostal diakon Vincent, dostal a mal. Keby ich nebol dostal, čo by bol mal? V reči mal istotu, v utrpení mal trpezlivosť.
Nech sa teda nik nevynáša vo svojom srdci, keď hovorí. Nech sa nik nespolieha na svoje sily, keď podstupuje skúšku. Lebo keď rozumne
hovoríme o dobrých veciach, naša múdrosť je od neho, a keď statočne znášame zlé veci, naša trpezlivosť je od neho.
Spomeňte si, ako Kristus Pán v evanjeliu napomína svojich učeníkov. Spomeňte si, ako Kráľ mučeníkov vyzbrojuje svoje vojsko
duchovnými zbraňami, pripravuje na boj, poskytuje pomoc, sľubuje odmeny. Keď povedal svojím učeníkom: „V tomto svete budete mať
súženie," oni sa naľakali; aby ich potešil, hneď dodáva: „Ale dúfajte, ja som premohol svet.“
Prečo sa teda čudujeme, milovaní, ak Vincent zvíťazil v tom, ktorý premohol svet? Hovorí: „V tomto svete budete mať súženie,“ aby ich
nepremohlo, keď bude doliehať', aby ich nezlomilo, keď bude útočiť. Svet stavia proti Kristovým vojakom dvojaké šíky. Láka, aby oklamal,
hrozí, aby zlomil. Nech nás neovládne vlastná požívačnosť, nech nás nezastraší cudzia surovosť - a svet je premožený.
Pri oboch útokoch prichádza na pomoc Kristus a kresťana nemožno poraziť. Ak sa v tomto utrpení berie do úvahy ľudská trpezlivosť,
začína byť neuveriteľné. Ak sa uzná Božia moc, prestáva byť obdivuhodné.
Tak surovo zaobchodili s telom mučeníka, a pritom taký pokoj vyžaroval z jeho hlasu, tak kruto útočili na jeho údy, a pritom v jeho
slovách zaznievala taká vyrovnanosť, že sme si mohli pri Vincentovom mučení myslieť, že nejakým zvláštnym spôsobom iný trpí a iný hovorí.
A naozaj, bratia, aj to tak bolo. Celkom tak to bolo. Iný hovoril. Lebo Kristus v evanjeliu aj toto svojim svedkom prisľúbil, keď ich
pripravoval na takéto zápasy. Veď hovorí: „Nestarajte sa dopredu, ako a čo budete hovoriť. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch
vášho Otca bude hovoriť vo vás.“
Telo teda trpelo a Duch hovoril. A keď hovoril Duch, nielenže bezbožnosť prehrávala, ale aj slabosť zosilnievala.
RESPONZÓRIUM
SV. JÁNA ALMUŽNÍKA, BISKUPA
Spomienka
(len v Dóme sv. Martina v Bratislave)
Z Homílie svätého biskupa Jána Zlatoústeho antiochijskému ľudu
Deti zámožných rodičov nosia na krku náhrdelníky. Nikdy ich neodkladajú, ale nosia ich ako znak svojho vznešeného pôvodu. Podobne
sa máme, milovaní bratia, aj my stále ozdobovať almužnou a tým ukazovať, že sme deťmi milosrdného Otca, ktorý dáva tomuto slnku
vychádzať nad dobrých i zlých. Že daktorí neveria? Iba potom uveria, keď budeme takto robiť. Keď uvidia, že sa nad každým zľutúvame
a nosíme tento znak Učiteľa, spoznajú, že to robíme ako jeho nasledovníci.
Almužna je veľký dar alebo lepšie veľké dobro. Ak sa naučíme pohŕdať peniazmi, priučíme sa aj ostatnému. Len pozri, koľko dobra z nej
plynie. Kto dáva almužnu, ako treba dávať, učí sa opovrhovať bohatstvom. Kto sa naučí opovrhovať peniazmi, preťal koreň nejedného zla.
A tak získa väčšie dobrodenie, ako dáva. Veď v almužne sa nielen spláca dlh a získava odmena, ale aj duša sa stáva múdrou, ušľachtilou
a bohatou.
Kto teda dáva almužnu, nebude obdivovať peniaze ani zlato. A takto zameranou mysľou zaistí si najlepšie prístup do nebeskej blaženosti
a prekoná nespočetné príležitosti napätí, sporov, závisti a smútku. Veď viete, aj vy dobre viete, že toto všetko je pre peniaze,
aj nespočetné vojny sú pre peniaze. Kto sa teda učí pohŕdať nimi, zaisťuje si trvalý pokoj.
RESPONZÓRIUM
24. januára
SV. FRANTIŠKA SALESKÉHO, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Návodu na nábožný život od svätého biskupa Františka Saleského
Boh, Stvoriteľ, pri stvorení prikázal rastlinám, aby každá z nich prinášala semeno podľa svojho druhu. Tak rozkázal aj kresťanom, ktorí
sú živými rastlinami jeho Cirkvi, aby každý prinášal ovocie nábožnosti podľa svojej povahy, stavu a povolania.
Chcem povedať, že šľachtic má praktizovať nábožnosť inak ako remeselník, sluha inak ako knieža, vdova inak ako slobodná deva alebo
manželka. Ba ešte ani to nestačí, ale nábožnosť treba jednotlivo prispôsobiť silám, úlohám a povinnostiam každého človeka.
Povedz mi, prosím ťa, moja Filotea, či by to bolo správne, keby biskupi vyhľadávali samotu ako kartuziáni, keby sa manželia nestarali
o zveľadenie svojho majetku viac ako kapucíni, keby remeselník trávil celé dni v kostole ako rehoľník a rehoľník by bol zasa stále naporúdzi
ako biskup, aby pomáhal vo všetkých prípadoch a okolnostiach, aké vytvorí núdza blížneho? Nebola by takáto nábožnosť smiešna,
nezriadená a neznesiteľná?
A predsa ako často sa s týmto omylom a nezmyslom stretávame! Nie, nie, Filotea moja; veď nábožnosť, ak je pravá a úprimná,
vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v povolaní
a postavení, je bezpochyby falošná.
Včela zbiera svoj med z kvetov tak, že ich ani najmenej nepoškodí, ani neporuší; zanecháva ich také nedotknuté, nepoškvrnené
a svieže, ako ich našla. A pravá nábožnosť to robí ešte lepšie, lebo ona nielenže neničí nijaké povolanie alebo zamestnanie, ale robí
ho milším a krajším.
Lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní
stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s nábožnosťou. Prostredníctvom nej sa aj tvoja starosť o rodinu stáva pokojnejšou,
vzájomná láska medzi manželom a manželkou úprimnejšou, povinná poslušnosť vladárovi vernejšou a každé zamestnanie príjemnejším
a lepším.
A preto je omylom, ba bludom chcieť vylúčiť nábožnosť z vojenských družín, z dielne remeselníkov, z kniežacích dvorov, z domácnosti
manželov. Uznávam, drahá Filotea, že v týchto úradoch a postaveniach nijako nemožno praktizovať čisto kontemplatívnu, kláštornú
a rehoľnú nábožnosť. Lenže okrem týchto troch druhov nábožnosti je ešte mnoho iných, veľmi vhodných na zdokonalenie tých, ktorí žijú
vo svetských stavoch.
Teda kdekoľvek sme, všade sa môžeme a máme usilovať o dokonalý život.
RESPONZÓRIUM
OBRÁTENIE SV. PAVLA, APOŠTOLA
Sviatok
HYMNUS
Tlačí nás ťarcha biedy, zla;
by duša z toho vyviazla,
hľadíme, Pavol, na teba:
ukáž nám cestu do neba.
Z milosti bleskom zrazený
ohlášaš Krista na zemi;
tých, čo si predtým sužoval,
láskou si potom zahŕňal.
Pamätaj na svoj vrúcny vzťah
k tým, čo sa chveli v úzkostiach;
vyveď nás z temnej vlažnosti
do svetla Božej milosti.
Vypros nám silu v láske rásť,
v láske, čo vždy vie odpúšťať,
v láske, čo hádky nepozná,
v ktorej niet bludu ani zla.
Obetou bol si vznešenou,
apoštol smelý národov;
prosíme, Pavol, sudca náš,
zastávaj sa nás v každý čas.
Nech zneje chvála, vďaky spev
Trojici slávnej, presvätej;
dobrý boj chceme bojovať
a v nebi veniec slávy mať. Amen.
Ant. 1Kto si, Pane? Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ; ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.
Ant. 2Ananiáš, choď a vyhľadaj Šavla; práve sa modlí. Lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela.
Ant. 3Pavol chodil po synagógach a ohlasoval Židom Ježiša: dokazoval, že toto je Mesiáš.
V.
Milostivý a milosrdný je Pán.
R.
Zhovievavý a dobrotivý nesmierne.
Z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil
od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev
a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. Ale keď
sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi
pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie
a opäť som sa vrátil do Damasku.
Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel,
iba Jakuba, Pánovho brata. A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem. Potom som išiel do končín Sýrie a Cilície. Ale Kristovým
cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil,“
a oslavovali Boha za mňa.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho
Čo je človek, aká vznešená je naša prirodzenosť a akej čnosti je schopný tento živý tvor, to vari najlepšie zo všetkých ukazuje Pavol.
Každý deň vystupoval vyššie, každý deň vstával horlivejší a keď sa ocitol zoči-voči nebezpečenstvám, bojoval vždy s novou
odhodlanosťou. Prezrádza to, keď hovorí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ A keď sa mu zdá, že
mu už hrozí smrť, vyzýva iných k veselej účasti na svojej radosti: „Radujte sa a blahoželajte mi!“ a vystavený nebezpečenstvám,
krivdám a potupám, opäť jasá a Korinťanom píše: „Mám záľubu v slabostiach, v potupe, v prenasledovaní.“ Veď predsa povedal,
že práve toto sú zbrane spravodlivosti, a vyhlásil, že z nich má najväčší úžitok.
A tak aj keď sa ocitol uprostred nepriateľských nástrah, s jasotom víťazil nad každým ich útokom. A keď ho všade bičovali, urážali
a preklínali, on sa tým chválil, akoby žal triumfálne oslavy a hromadil bohaté trofeje, a vzdával Bohu vďaky: „Ale vďaka Bohu, ktorý
nám vždy dáva víťazstvo.“ A tak sa pre zahanbenie a krivdy, ktoré znášal za horlivé kázanie, ponáhľal viac ako my pre lákavé pocty,
vrúcnejšie si žiadal smrť ako my život, chudobu viac ako bohatstvo a oveľa viac túžil namáhať sa ako iní odpočívať po práci. Len jedného
sa hrozil a bál: uraziť Boha. Inak vôbec ničoho. Teda ani po ničom inom netúžil viac, ako páčiť sa vždy Bohu.
Ale čo presahovalo všetko, radoval sa z Kristovej lásky. S ňou sa pokladal za najšťastnejšieho človeka, bez nej si nežiadal byť spoločníkom
ani panstiev ani kniežatstiev. Radšej chcel byť s touto láskou posledný, ba hoci aj trestanec, ako bez nej patriť medzi najvyšších
a najváženejších.
Pre neho bolo najväčším a najstrašnejším utrpením odlúčiť sa od tejto lásky; to bolo preňho peklo, to bol jediný trest, to boli nekonečné
a neznesiteľné muky.
A zasa požívať Kristovu lásku, to bol jeho život, jeho svet, jeho anjel, jeho prítomnosť, jeho budúcnosť, jeho kráľovstvo, jeho prisľúbenie
a nespočetné dobrá. Okrem toho, čo súviselo s ňou, nič nepokladal ani za smutné ani za veselé. Lebo z toho, čo tu máme, nič sa mu
nezdalo ani tvrdé ani príjemné.
A tak pohŕdal všetkým, čo vidíme, ako pohŕdame hnilou zelinou. Aj na tyranov a rozzúrené davy hľadel iba ako na nejaké komáre.
A smrť, mučenie a tisíce trápení pokladal iba za detskú hru, len nech mohol niečo znášať pre Krista
RESPONZÓRIUM
26. januára
SV. TIMOTEJA A TÍTA, BISKUPOV
Spomienka
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho
Pavol bol sputnaný v žalári, ale bol ako v nebi. S väčšou radosťou prijímal údery a rany, ako iní berú čestné ceny. A bolesti nemiloval
menej ako odmeny, ba samy bolesti pokladal za odmeny, a preto ich nazýval milosťou. Uváž do dôsledkov toto zmýšľanie. Určite bolo
odmenou „zomrieť a byť s Kristom“, kým zostať v tele znamenalo boj. Ale z túžby po Kristovi odďaľoval odmeny a dychtil po boji, lebo
ho pokladal za potrebnejší.
Už byť odlúčený od Krista bol boj a bolesť a horší ako akýkoľvek iný boj a ako akákoľvek iná bolesť. A zasa byť s Kristom bola tá najlepšia
odmena. Pavol si kvôli Kristovi vyvolil radšej tamto ako toto.
Iste tu niekto povie, že toto všetko vyhlasoval za príjemné vzhľadom na Krista. To rozhodne uznávam aj ja, lebo to, čo je nám príčinou
smútku, jemu pôsobilo najväčšiu slasť. A čo ja hovorím o nebezpečenstvách a útrapách?! Veď on žil vo veľmi veľkom zármutku,
a preto hovoril: „Kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“
Vás však prosím, aby ste nielen obdivovali, ale aj napodobňovali tento skvelý príklad čnosti; veď iba tak budeme môcť mať účasť aj
na jeho víťazných vencoch.
Ak sa niekto čuduje, že sme povedali, že každý, kto bude mať Pavlove zásluhy, dostane aj takú istú odmenu, nech počúva, čo on
sám hovorí: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi
v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ Nevidíš jasne, ako volá všetkých
do spoločenstva tej istej slávy?
Keď sa teda všetkým ponúka ten istý veniec slávy, usilujme sa všetci zaslúžiť si tieto prisľúbené dobrá. Nemáme vidieť iba veľkosť
a vznešenosť jeho čností a onú pohotovú a silnú rozhodnosť ducha, ktorou si zaslúžil dosiahnuť takú veľkú milosť, ale aj spoločenstvo
prirodzenosti, cez ktoré má s nami podiel vo všetkom. Potom aj to, čo je veľmi ťažké, bude sa nám zdať ľahké a uskutočniteľné,
budeme sa v tomto krátkom čase namáhať a odnesieme si onen neporušiteľný a nesmrteľný veniec z milosti a milosrdenstva nášho
Pána Ježiša Krista; jemu patrí sláva a moc teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
27. januára
SV. ANGELY MERICI, PANNY
Z duchovného závetu svätej panny Angely Merici
Moje najmilšie matky a sestry v Kristovi Ježišovi, predovšetkým sa zo všetkých síl a schopností usilujte vzbudiť si s Božou pomocou
taký dobrý úmysel: že sa na vedenie spoločnosti podujmete jedine z lásky k Bohu a z horlivosti o záchranu duší.
Lebo vaša starostlivosť a vedenie prinesú len vtedy dobré a spásonosné ovocie, keď budú zakorenené a upevnené v tejto dvojitej láske.
Veď náš Spasiteľ povedal: „Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie.“
Hovorí: Dobrý strom, čiže dobré srdce a duch zanietený láskou nemôžu konať iné iba dobré a sväté skutky. Preto hovoril svätý Augustín:
„Miluj a rob, čo chceš,“ čiže maj pravú lásku a potom rob, čo chceš. To ako keby priamo povedal: „Láska nemôže hrešiť.“
Aj vás prosím, aby ste mali jednotlivo v pozornosti každú svoju dcéru, aby ste ich nosili akoby vryté do srdca, a nielen ich mená, ale
aj všetky ich okolnosti a položenie. Nebude vám to ťažké, ak ich budete objímať živou láskou.
Veď prirodzené matky, hoci by mali aj tisíc detí, každé z nich nosia trvalo v srdci a nikdy nezabudnú ani na jedno z nich, čo v nich
spôsobuje tá najopravdivejšia láska. Ba zdá sa, že čím majú detí viac, tým väčšmi rastie ich láska a starostlivosť o každé z nich.
Preto tým viac si môžu a majú takto počínať duchovné matky, lebo duchovná láska je silnejšia ako tá, čo vyviera zo spoločnej krvi.
Preto, moje milované matky, ak budete milovať tieto svoje dcéry živou a úprimnou láskou, bude nemožné, aby ste ich nemali všetky
a každú zvlášť vrytú do pamäti a do srdca.
A ešte vás prosím, aby ste sa usilovali priťahovať ich láskou, skromnosťou a dobrotou, nie pýchou a drsnosťou, aby ste boli z hĺbky
srdca milé ku všetkým, ako to má byť podľa toho, čo povedal náš Pán: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ a aby
ste napodobňovali Boha, o ktorom čítame: „Všetko riadi lahodne.“ A Ježiš znova hovorí: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
Podobne aj vy zaobchádzajte so všetkými veľmi láskavo a nadovšetko sa chráňte vymáhať násilím, čo prikazujete. Veď Boh každému
udelil slobodu, a preto nikoho nenúti, ale iba naznačuje, volá, vyzýva. Isteže niekedy treba rozkázať aj prísnejšie, no vždy primerane
a podľa postoja a potreby jednotlivých osôb. Ale aj vtedy nás musí poháňať iba láska a horlivosť za duše.
RESPONZÓRIUM
SV. TOMÁŠA AKVINSKÉHO, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Zo Spisov svätého kňaza Tomáša Akvinského
Prečo musel Boží Syn za nás trpieť? Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad,
ako máme žiť.
Liek preto, lebo v Kristovom utrpení nachádzame liek proti všetkým zlám, do ktorých upadáme pre svoje hriechy.
Ale úžitok nie je menší ani vtedy, keď ide o príklad. Veď Kristovo utrpenie stačí, aby od základu stvárnilo náš život. Lebo kto chce
žiť dokonale, nemusí robiť nič iné, ako pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil Kristus. Veď na kríži
nechýba nijaký príklad čnosti.
Ak hľadáš príklad lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ To urobil Kristus na kríži. A keď dal
za nás svoj život, nemá byť ťažké prijať pre neho akékoľvek zlo.
Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tú najvynikajúcejšiu. Trpezlivosť môže byť veľká z dvoch hľadísk: buď tým, že niekto trpezlivo
znáša niečo ťažké, alebo tým, že znáša niečo, čomu by sa mohol vyhnúť, a nevyhýba sa. A Kristus toho zniesol na kríži veľa a trpezlivo,
lebo „keď trpel, nevyhrážal sa; viedli ho ako ovcu na obetu a on neotvoril ústa“. Kristova trpezlivosť na kríži je teda veľká:
„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti,
ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou.“
Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného: veď Boh sa dal súdiť za vlády Poncia Piláta a zabiť.
Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného,“
to jest Adama, „mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.“
Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je „Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú skryté všetky
poklady múdrosti a poznania,“ a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný a nakoniec octom a žlčou napájaný.
Nepachti teda za šatmi a bohatstvom, veď „delia si moje šaty“; ani za poctami, veď ja som zakúsil posmech a týranie; ani za hodnosťami,
veď „z tŕnia uplietli korunu a položili mi ju na hlavu“; ani za rozkošami, lebo „keď som bol smädný, napojili ma octom“.
RESPONZÓRIUM
31. januára
SV. JÁNA BOSKA, KŇAZA
Spomienka
Z Listov svätého kňaza Jána Boska
Predovšetkým ak chceme, aby bolo vidieť, že sa staráme o pravé blaho našich zverencov a chceme im pomôcť plniť si povinnosti,
nesmiete nikdy zabudnúť na to, že zastupujete rodičov milovaným mladíkom, pre ktorých som vždy s láskou pracoval, študoval
a konal kňazskú službu, a nielen ja, ale celá saleziánska spoločnosť.
Koľko ráz som sa už, moji milí synovia, vo svojom nie krátkom živote presvedčil o tejto veľkej pravde! Ľahšie je vzplanúť hnevom ako
niečo zniesť, ľahšie je chlapcovi pohroziť ako presvedčiť ho. Ba poviem, že je pre našu netrpezlivosť a pýchu pohodlnejšie zanovitých
trestať ako ich statočne a láskavo znášať, a tak ich naprávať.
Odporúčam vám lásku, s akou sa Pavol správal k novoobrátencom, ktorá ho často privádzala k slzám a k úpenlivým prosbám, keď videl,
že sú málo učenliví a že sa vzpierajú jeho láske.
Dávajte si pozor, aby vám nik nemohol vyčítať, že konáte v návale vášne. Je ťažké zachovať si pri trestaní ten pokoj mysle, aký je
potrebný, aby nevzniklo podozrenie, že konáme preto, aby sme ukázali svoju autoritu alebo aby sme si vyliali zlosť.
Na tých, voči ktorým máme uplatniť nejakú moc, pozerajme ako na synov. Buďme akoby ich sluhami, tak ako Ježiš, ktorý prišiel
poslúchať, a nie rozkazovať. Hanbime sa čo aj za náznak panovačnosti. A ak nad nimi panujeme, tak iba preto, aby sme im lepšie slúžili.
Takto zaobchádzal Ježiš s apoštolmi. Boli nevedomí a neobratní, ba aj vieru mali slabú, a on ich znášal. A voči hriešnikom sa správal
tak láskavo, priateľsky a dôverne, že niektorí nad tým žasli, iní sa pohoršovali a ďalší začali dúfať, že dosiahnu od Boha odpustenie.
Preto aj nám prikázal, aby sme boli tichí a pokorní srdcom.
Sú to naši synovia. Preto keď odstraňujeme ich chyby, odložme všetok hnev alebo ho aspoň tak miernime, akoby ho už vôbec nebolo.
V mysli nech niet rozčúlenia, v očiach nech niet pohŕdania, v ústach nech niet potupy. Nech je tu milosrdenstvo pre prítomnosť,
nádej pre budúcnosť, ako sa sluší na ozajstných otcov, ktorí sa usilujú o opravdivé polepšenie a nápravu.
Vo veľmi ťažkých okolnostiach je lepšie úpenlivo a pokorne prosiť Boha ako vychrliť prúd slov, ktoré poslucháčov urazia a vinníkom
nijako nepomôžu.
RESPONZÓRIUM