Všetci jeho známi stáli obďaleč. (Lk 23, 49)
I
Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení *
a netrestaj ma v svojom hneve,
lebo tvoje šípy utkveli vo mne, *
dopadla na mňa tvoja ruka.
Pre tvoje rozhorčenie niet na mojom tele zdravého miesta *
pre môj hriech nemajú pokoj moje kosti.
Hriechy mi prerástli nad hlavu *
a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno.
Rany mi zapáchajú a hnisajú *
pre moju nerozumnosť.
Zohnutý som a veľmi skľúčený, *
smutne sa vlečiem celý deň.
Bedrá mi spaľuje horúčka *
a moje telo je nezdravé.
Nevládny som a celý dobitý, *
v kvílení srdca nariekam.
Pane, ty poznáš každú moju túžbu; *
ani moje vzdychy nie sú skryté pred tebou.
Srdce mi búcha, sila ma opúšťa *
i svetlo v očiach mi hasne.
Priatelia moji a moji známi †
odvracajú sa odo mňa pre moju biedu, *
aj moji príbuzní sa ma stránia.
Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla †
a tí, čo mi stroja záhubu, rozchyrujú o mne výmysly *
a deň čo deň vymýšľajú úklady.
Ale ja som sťa hluchý, čo nečuje, *
ako nemý, čo neotvára ústa.
Podobám sa človekovi, čo nepočuje *
a čo nevie obvinenie vyvrátiť.
Pane pretože v teba dúfam, *
ty ma vyslyšíš, Pane, Bože môj.
A tak hovorím: „Nech sa už neradujú nado mnou; †
a keď sa potknem, *
nech sa nevystatujú nado mňa.“
Ja, pravda, už takmer padám *
a na svoju bolesť myslím ustavične.
Preto vyznávam svoju vinu *
a pre svoj hriech sa trápim.
Moji nepriatelia sú živí a stále mocnejší, *
ba ešte pribudlo tých, čo ma nenávidia neprávom.
Za dobro sa mi odplácajú zlom a tupia ma za to, *
že som konal dobre.
Neopúšťaj ma, Pane; *
Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa.
Ponáhľaj sa mi na pomoc, *
Pane, moja spása.