Žalm 132
Božie prisľúbenie Dávidovmu domu

I

Prítomnosť Pána je nad dielami človeka

Na generálnej audiencii 14. septembra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne, sa Benedikt XVI. prihovoril k 20000 pútnikom zo 16 krajín sveta. Témou katechézy bol 132. žalm Božie prisľúbenie Dávidovmu domu.

Drahí bratia a sestry,
počuli sme prvú časť 132. žalmu, ktorý nám modlitba vešpier ponúka v dvoch rozličných okamihoch. Nemálo vedcov si myslí, že tento chválospev zaznieval počas slávnostnej prepravy Pánovej archy, ktorá bola znakom Božej prítomnosti uprostred izraelského národa v Jeruzaleme, v novom hlavnom meste, ktoré zvolil Dávid. V rozprave tejto udalosti, tak ako o tom píše Biblia, sa dočítame, že kráľ Dávid „tancoval z celej sily pred Pánom. Dávid bol oblečený do plátenného efódu. Takto niesli Dávid a celý Izraelov dom Pánovu archu s jasotom za zvuku trúby“ (2 Sam 6, 14–15). Iní vedci, pripisujú naopak 132. žalm spomienkovej slávnosti starobylej udalosti po ustanovení kultu vo svätyni na Sione, ktorú zriadil Dávid.

Náš hymnus, ako sa zdá, je liturgickej povahy: pravdepodobne sa užíval počas procesie v prítomnosti kňazov a veriacich za sprievodu speváckeho zboru. Sledujúc modlitbu vešpier, pozastavíme sa pri prvých desiatich veršoch žalmu, ktoré sme práve počuli.

V jadre tejto časti je umiestnená slávnostná prísaha vyslovená Dávidom. Hovorí sa tu, že - zanechajúc nezhodu s kráľom Saulom, - „prisahal Pánovi a mocnému Bohu Jakubovmu zložil sľub“ (Ž 132, 2).

Obsah tejto slávnostnej udalosti, vyjadrenej v treťom až piatom verši, je jasný: panovník nevkročí do kráľovského paláca v Jeruzaleme, neuloží sa na svoje lôžko prv, kým nenájde miesto pre Pánovu archu. Uprostred spoločenského života musí byť teda prítomnosť, ktorá pripomína tajomstvo transcendentného Boha. Boh a človek kráčajú spolu v dejinách a chrám má za úlohu naznačovať viditeľným spôsobom toto spoločenstvo. V tomto bode po Dávidových slovách sa prostredníctvom slov liturgického zboru kráča k spomienkam minulosti. Pripomína sa znovunájdenie archy na jaarských nivách, v Efrate (por. v. 6).

Tu ostala dlhý čas, keď ju Izraeliti najskôr stratili v boji a neskôr im ju Filištínci vrátili (por. 1 Sam 7, 1, 2 Sam 6, 2.11). Z vidieka je však archa sprevádzaná do budúceho svätého mesta a náš úryvok sa končí slávnosťou, ktorá na jednej strane poukazuje na klaňajúci sa ľud (por. Ž 132, 7. 9), teda liturgické zhromaždenie a na druhej strane, na Pána, ktorý sa vracia, aby bol opäť prítomný a činný v znamení archy umiestnenej na Sione (por. v. 8). Akoby pečaťou sú slová prvej časti 132. žalmu, ktoré sú oslavnou modlitbou v prospech Dávidových nasledovníkov: „Pre svojho služobníka Dávida neodmietaj tvár svojho pomazaného“ (v. 10).

Nie je ťažké vycítiť mesiášsky rozmer tejto prosby, ktorá prvotne bola určená k vyprosovaniu pomoci pre hebrejského kráľa v jeho životných skúškach. Slovo „pomazaného“ je vskutku preklad hebrejského slova „Mesiáš“. Pohľad modliaceho teda siaha ponad udalosti Judského kráľovstva a stáva sa projekciou veľkého očakávania, dokonalého „Pomazaného“, Mesiáša, ktorý bude vždy obľúbený, milovaný a požehnaný Bohom. Táto mesiášska interpretácia prevláda v kresťanskej literatúre a vzťahuje sa na celý žalm. Významný je napríklad výklad Esichia z Jeruzalema, kňaza z prvej polovice 5. storočia, ktorý 8. verš aplikuje na vtelenie Krista.

Vo svojej druhej homílii o Matke Božej, obracia sa na Pannu Máriu slovami: „O tebe a o tom, ktorý je z teba narodený, Dávid neprestáva hrať na citare: Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci“ (Ž 132, 8).

Kto je „archa tvojej všemoci“? Esichio odpovedá: „Určite Panna Mária, Božia Matka. Pretože ak ty si perlou, tak ona je právom archou. Ak ty si slnkom, nebom bude nevyhnutne pomenovaná Panna, a ak ty si nepoškvrneným kvetom, Panna Mária bude neporušenou rastlinou, rajom nesmrteľnosti.“ (Testi mariani del primo millennio, I, Roma 1988, pp. 532-533).

II

Boh prežíva s nami dejiny a ponúka moc svojho požehnania

Na generálnej audiencii 21. septembra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne sa Benedikt XVI. prihovoril k 26000 pútnikom z 27 krajín sveta. Témou katechézy bola druhá časť 132. žalmu.

Drahí bratia a sestry,
práve sme si vypočuli druhú časť 132. žalmu. Je to spev, ktorý nám pripomína ústrednú udalosť dejín Izraela: premiestnenie Pánovej archy do Jeruzalema. Jej tvorcom bol Dávid, čo opisuje prvá časť žalmu, o ktorej sme už uvažovali.

Kráľ vskutku prisahal, že sa neusadí v kráľovskom paláci prv, než nenájde prístrešie pre Božiu archu, ktorá je znakom Pánovej prítomnosti uprostred jeho ľudu (por. vv. 3-5). Na túto kráľovu prísahu odpovedá teraz sám Boh: „Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá, “ (v. 11).

Tento slávnostný prísľub je v podstate ten istý, ktorý Dávidovi adresoval v Božom mene prorok Nátan. Vzťahuje sa na Dávidovo potomstvo, ktoré je určené k tomu, aby v budúcnosti stabilne vládlo (por. 2 Sam 7, 8–16).

Božia prísaha však počíta s ľudským úsilím. Je podmienená slovom „ak“: „Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu" (Ž 132, 12). Na Boží prísľub a na Boží dar, ktorý nemá v sebe nič magické, človek musí odpovedať aktívnym a verným odovzdaním sa, čo sa uskutočňuje v dialógu, v ktorom sa stretajú dve slobody, Božia a ľudská.

V tomto bode sa žalm premieňa na spev, ktorý ospevuje obdivuhodné účinky, či už Pánovho daru, alebo vernosti Izraela. Zakúša sa vskutku Božia prítomnosť uprostred ľudu (por. vv. 13 – 14). Boh bude ako obyvateľ medzi obyvateľmi Jeruzalema, ako občan, ktorý prežíva spolu s ďalšími občanmi historické udalosti, pričom však ponúka moc svojho požehnania.

Boh požehná komory, chlebom nasýti chudobných (por. v. 15) odeje svojich kňazov do rúcha spásy a učiní, že všetci veriaci budú plesať v radosti a v dôvere (por. v. 16). Osobitné požehnanie je rezervované ešte raz pre Dávida a jeho potomstvo: „Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo. Jeho nepriateľov hanbou zakryjem, no na jeho hlave zažiari diadém" (vv. 17–18).

Ešte raz, podobne, ako v prvej časti žalmu (por. v. 10), na scénu vystupuje postava „Pomazaného”, v hebrejčine „Mesiáš”. Takto Dávidovo potomstvo nadväzuje na mesiášstvo, ktoré v kresťanskej literatúre nachádza plné uskutočnenie v postave Krista. Použité obrazy sú živé: Dávid je predstavený ako výhonok, ktorý mocne rastie. Boh osvecuje Dávidovo potomstvo žiarivým svetlom, čo je symbol životnosti a slávy. Žiarivá koruna sa stane znakom triumfálneho víťazstva nad nepriateľmi a teda víťazstva nad zlom.

V Jeruzalemskom chráme, ktorý chráni archu a v Dávidovom potomstve, sa uskutočňuje dvojitá Pánova prítomnosť, jedna v priestore, druhá v dejinách. 132. žalm sa teda stáva oslavou Boha – Emanuela, ktorý je prítomný uprostred svojich stvorení a žehná ich, pokým oni ostávajú s ním spojené v pravde a v spravodlivosti.

Duchovné posolstvo tohto hymnu je už predohrou Jánovho prehlásenia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Končíme, pričom si pripomenieme, že začiatok tejto druhej časti 132. žalmu často používali cirkevní otcovia na opis vtelenia Slova v lone Panny Márie.

Už svätý Irenej, ktorý sa odvoláva na Izaiášovo proroctvo o Panne, ktorá rodí a vysvetľuje: „Slová: „Počujteže, dom Dávidov!“ (Iz 7, 13) pripomínajú, že večný Kráľ, ktorého Boh prisľúbil Dávidovi, vzbudí „Potomka z tvojho rodu“ (Ž 132, 11). On je ten istý, ktorý sa narodil z Panny, a ktorý pochádza z Dávida. Preto mu prisľúbil Kráľa, ktorý bude „Potomok z tvojho rodu“, výraz, ktorý poukazuje na Pannu v požehnanom stave. Písmo teda kladie a potvrdzuje potomka z jeho rodu a tak prehlasuje, že generácia toho, ktorý mal prísť, vzíde z Panny. Tak ako Alžbeta naplnená Duchom Svätým dosvedčila, keď povedala Márii: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Takto Duch Svätý ukazuje tým, ktorí ho chcú počúvať, že v pôrode Panny, teda Panny Márie, sa naplnil prísľub, ktorý dal Boh Dávidovi, že vzbudí Kráľa ako potomka z jeho rodu“.


HTML © 2005 Juraj Vidéky