9. TÝŽDEŇ
POSVÄTNÉ ČÍTANIE
MODLITBA
Všemohúci Bože, tvoja prozreteľnosť je neomylná vo všetkých rozhodnutiach; preto ťa prosíme, odvráť od nás, čo je škodlivé,
a daj, aby nám všetko slúžilo na spásu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ant.1
Ant.2
Ant.3
V.
R.
Z Knihy Jób
Jób povedal:
„Striebro má žilové náleziská
a zlato miesto, kde ho ryžujú.
Železo sa zo zeme doluje
a kameň roztavený teplom mení sa na meď.
Hranicu položil temnotám
a sám skúma všetko až po okraj, aj tmavý a temný kameň.
Otvoril šachty cudzí národ,
ktorý zabudol používať nohy,
a zavesení sa kývajú viac ako muž, čo sa hojdá,
Zem, z ktorej sa rodil chlieb,
je v hĺbke spustošená akoby ohňom.
Jej kamene sú ložiskom zafíru
a v jej hrudách je zlato.
Dravý vták tam chodník nepozná,
ani oko supa ho nezazrie.
Nešliapali po ňom pyšné šelmy,
ani levica po ňom neprešla.
Vystrel svoju ruku po kremeni,
vrchy od koreňa vyvrátil.
V skalách vysekal kanály
a jeho oko videlo všetky cennosti.
Preskúmal aj hlbiny riek
a skryté veci vyniesol na svetlo.
Kde sa však nachádza múdrosť?
A kde je miesto rozumnosti?
Človek nepozná vrstvu, v ktorej leží,
ani ju nemožno nájsť v krajine žijúcich.
Priepasť volá: „Nie je vo mne“
a more hovorí: „U mňa nie je.“
Za rýdze zlato ju získať nemožno,
ani sa nedá vyvážiť striebrom na protihodnotu.
Nedá sa vyvážiť ofírskym zlatom
ani drahými kameňom sardonychom či zafírom.
Nevyrovná sa jej zlato ani sklo
a nemožno ju vymeniť ani za zlaté nádoby.
V porovnaní s ňou koraly a krištáľ ani nespomenú;
a vlastniť múdrosť je nad perly.
Nevyrovná sa jej topás z Etiópie,
ani ju nemožno primerať k najčistejšiemu zlatu.
Odkiaľ teda pochádza múdrosť
a kde je miesto rozumnosti?
Je skrytá pred očami všetkých žijúcich,
utajená je aj pred nebeským vtáctvom.
Záhuba a smrť hovoria:
„Na vlastné uši sme iba zvesť o nej počuli.“
Boh vie o ceste k nej
a on pozná jej miesto.
Lebo on dovidí na okraj sveta
A hľadí na všetko, čo je pod nebom.
On dal vetrom silu
a vodám určil mieru.
Keď uložil dažďom poriadok
a cestu duniacim búrkam,
vtedy ju uvidel a vyslovil,
pripravil a preskúmal.
A povedal človeku:
„Hľa, bázeň pred Pánom, to je múdrosť a chrániť sa zlého rozumnosť.“
RESPONZÓRIUM
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína
„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna.“ Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia;
človek poznačený svojou smrteľnosťou a nesúci svedectvo o svojom hriechu a svedectvo, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť
človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás pre seba stvoril a naše srdce je nespokojné,
kým nespočinie v tebe.
Daj mi, Pane, poznať a pochopiť, či ťa skôr vzývať, alebo chváliť, a či ťa skôr poznať, alebo chváliť. Ale kto ťa môže vzývať, ak ťa
nepozná? Veď ak ťa nepozná, môže omylom vzývať iného. Alebo ťa treba najprv vzývať, aby sme ťa mohli poznať? „Ale ako budú vzývať
toho, v ktorého neuverili,“ alebo ako uveria bez kazateľa“?
„Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú.“ Lebo tí, čo ho hľadajú, aj ho nájdu, a tí, čo ho nájdu, budú ho chváliť. Nech ťa hľadám, Pane, tak,
že ťa vzývam, a nech ťa vzývam tak, že v teba verím: veď si nám ohlasovaný. Vzýva ťa, Pane, moja viera, ktorú si mi dal, ktorú si mi
vnukol prostredníctvom ľudskej prirodzenosti svojho Syna cez službu svojho kazateľa.
Ale ako mám vzývať svojho Boha, svojho Boha a Pána? Lebo keď ho budem vzývať, budem ho volať dnu do seba. A ktoré je to miesto
vo mne, kde príde vo mne môj Boh? Kde príde vo mne Boh, ten Boh, ktorý stvoril nebo i zem? Či naozaj je, Pane, môj Bože, vo mne niečo,
čo môže pojať teba? Či ťa pojalo nebo a zem, ktoré si stvoril a v ktorých si stvoril mňa? Či preto, že bez teba by nebolo nič z toho,
čo jestvuje, musí ťa všetko, čo jestvuje, pojať?
A keď aj ja tak jestvujem, prečo ťa prosím, aby si prišiel do mňa, keď by ma nebolo, keby si nebol vo mne? Ešte som nebol v podsvetí,
a predsa aj tam si. Lebo „ ak zostúpim do podsvetia, aj tam si“. Nebolo by ma teda, môj Bože, vôbec by ma nebolo, keby si nebol vo mne.
Či lepšie: nebolo by ma, keby si nebol v tebe, „od ktorého je všetko, skrze ktorého je všetko a pre ktorého je všetko“? Veru tak, Pane,
veru tak. Kam ťa volám, keď som v tebe? Alebo odkiaľ prídeš ku mne? Lebo kde môžem odísť mimo neba a zeme, aby odtiaľ prišiel ku mne
môj Boh, ktorý povedal: „Nebo a zem ja napĺňam“?
Kto mi umožní spočinúť v tebe? Kto mi umožní, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho, aby som zabudol na svoju zlobu a objal teba,
moje jediné dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som ja tebe, že mi kážeš, aby som ťa miloval, a ak to neurobím,
hneváš sa na mňa a hrozíš mi nesmiernym nešťastím? Vari je malé nešťastie, že ťa nemilujem?
Beda mi! Povedz mi pre svoje milosrdenstvo, Pane, môj Bože, čím si mi? „Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása.“ Povedz to tak,
aby som to počul. Pozri, uši môjho srdca sú pred tebou, Pane, otvor ich a „povedz mojej duši: Ja som tvoja spása“. Budem bežať
za týmto hlasom a chytím ťa. Neskrývaj predo mnou svoju tvár: nech zomriem, aby som nezomrel a videl ju.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Jób pokračoval vo svojej reči:
„Kto mi pomôže, aby mi bolo ako v predošlých mesiacoch,
v dňoch, keď ma Boh chránil?
Keď mi jeho lampa žiarila nad hlavou
a pri jeho svetle som kráčal v temnotách.
Ako mi bolo v dňoch mojej mladosti,
keď bol Boh dôverným priateľom v mojom stane,
keď bol Všemohúci so mnou
a okolo mňa moji chlapci,
keď som si umýval nohy v mlieku
a skala mi vylievala potoky oleja!
Keď som chodieval k mestskej bráne
a na námestí si staval sedadlo,
keď ma videli mladíci a skryli sa
a starci povstávali a stáli.
Kniežatá prestali hovoriť
a priložili si prst k ústam.
Vodcovia tlmili svoj hlas
a jazyk sa im lepil na podnebie.
Teraz sa mi však vysmievajú
mladší odo mňa vekom,
hoci ich otcov som nepokladal za hodných
postaviť im na roveň psov svojho stáda.
Teraz som sa im zmenil na pesničku
a príslovečným som sa pre nich stal.
Ošklivia si ma a utekajú ďaleko odo mňa
a neostýchajú sa pľuť mi do tváre.
Otvoril svoju tuľajku a trápil ma
a do úst mi založil uzdu.
Po pravici sa mi dvíha háveď;
podrážajú mi nohy
a urovnávajú mi chodníky do záhuby.
Rozryli moje cesty,
stroja mi úklady a víťazia
a niet toho, kto by mi pomohol.
Vrhli sa na mňa
akoby otvorenou trhlinou v múre
a sú zavalení pod troskami.
Obrátili sa proti mne hrôzy,
akoby bol vietor odvial moju dôstojnosť
a moje šťastie prešlo ako oblak.
A teraz sa vo mne rozlieva moja duša,
zmocnili sa ma dni trápenia.
V noci mi kosti prevŕtavajú bolesti
a tie, čo ma hlodajú, nespia.
Veľkou silou ma držia za šaty
a zvierajú ma ako obojok košele.
Vrhol ma do blata,
takže sa podobám prachu a popolu.
Volám k tebe a nepočuješ ma,
stojím a nevšímaš si ma.
Začal si byť voči mne ukrutný
a svojou tvrdou rukou na mňa útočíš.
Vyzdvihol si ma
a akoby si ma na vietor vysadil,
aby som sa rozplynul.
Viem, že ma odovzdáš smrti,
kde je postavený dom pre všetko žijúce.“
RESPONZÓRIUM
Z Učenia svätého opáta Dorotea
Skúmajme, bratia, v čom to vlastne je, že niekto počuje nejaké nepríjemné slovo často ide ďalej bez toho, že by sa ho dotklo, akoby ho
nepočul, inokedy zasa len čo ho začuje, rozruší sa a trápi? Čo je, prosím, príčinou takéhoto rozdielneho postoja? Má táto vec jeden alebo
viac dôvodov? Ja zisťujem, že je tu veľa dôvodov a príčin, ale najmä jedna, ktorá plodí všetky ostatné, ako ktosi hovorí: Vyplýva to
zo stavu, v ktorom sa každý za času na čas nachádza.
Kto sa modlí a rozjíma, ľahko znáša výčitky brata a zostáva pokojný. Inokedy je to zo silnej citovej náklonnosti, ktorú prechováva voči
niektorému bratovi. A potom od neho z lásky čokoľvek najtrpezlivejšie znáša. Niekedy aj z pohŕdania. Keď niekto pohŕda a opovrhuje tým,
kto ho chce nahnevať, zdá sa mu pod jeho dôstojnosť čo i len pozrieť naňho ako na najbezvýznamnejšiu bytosť, tým menej odpovedať
mu slovom alebo zmieniť sa niekomu o jeho krivdách a urážkach.
Z toho, čo som povedal, vyplýva teda, že sa niekto nerozruší alebo netrápi nad tým, čo sa rozpráva, preto, že tým pohŕda
a nevšíma si to. Ak sa niekto vzrušuje a trápi pre bratove slová, tak len preto, že buď nie je v dobrom rozpoložení, alebo toho brata
nenávidí. No je aj veľa iných príčin tohoto javu okrem tých, ktoré sme jednotlivo uviedli. Ale ak pozorne skúmame, zistíme,
že dôvodom každého rozčúlenia je to, že nik neobviňuje seba samého.
Z tohto pochádza každá nepríjemnosť a trápenie, pre toto nebudeme mať nikdy pokoja. A ani sa nečudujme, keď nám svätí ľudia
hovoria, že pre nás niet okrem tejto nijakej inej cesty k pokoju. Že je to tak, videli sme na mnohých prípadoch. A my leniví a pokoj
milujúci dúfame, alebo si myslíme, že kráčame správnou cestou, keď sme pri všetkom veľmi netrpezliví, a nikdy sa neodvážime seba
samých obviniť.
A je to tak. Aj keby mal človek neviem koľko čností, aj keby boli nespočetné a nekonečné, ak by sa odklonil od tejto cesty, nikdy
nebude mať pokoj, ale vždy sa bude trápiť alebo bude trápiť iných a všetky jeho námahy budú daromné.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
„Uzavrel som zmluvu so svojimi očami,
že ani len nepomyslím na pannu.
Lebo aký je môj podiel u Boha zhora
a aké dedičstvo u Všemohúceho na výsostiach?
Či nie je záhuba pre nešľachetníka
a nepriazeň pre tých, čo páchajú nespravodlivosť?
Či on nevidí moje cesty
a nepočíta všetky moje kroky?
Ak som kráčal v márnosti
a moja noha sa ponáhľala za podvodom,
nech ma odváži na spravodlivej váhe
a nech sa Boh presvedčí o mojej bezúhonnosti.
Ak moja noha zišla z cesty,
ak moje srdce išlo za mojimi očami,
ak mi na ruky prilipla poškvrna,
nech ja sejem a iný nech poje
a moje pokolenie nech je vykorenené.
Ak som odmietol podrobiť sa súdu so svojím sluhom a so svojou slúžkou,
keď mali so mnou spor, čo urobím, keď povstane súdiť Boh?
A keď ma bude vyšetrovať, čo mu odpoviem?
Či ma v lone neutvoril ten,
ktorý aj jeho vytvoril,
a nestvárnil ma v matkinom lone jeden a ten istý?
Ak som odoprel chudobným, o čo žiadali,
a nechal som pohasnúť oči vdovy;
ak som jedával sám svoju skyvu
a nejedla z nej aj sirota,
lebo som ju od svojho detstva vychovával ako otec
a od lona svojej matky som ju viedol;
ak som opovrhol tulákom preto, že nemal odev,
i bedárom bez prikrývky;
ak mi nedobrorečili jeho bedrá
a to, že sa ohrial vlnou mojich oviec;
ak som zdvihol svoju ruku na sirotu,
keď som videl, že ma v bráne podporia,
nech mi vypadne plece z väziva
a nech sa mi rameno vylomí z kĺbu,
lebo Božia pohroma mi strach naháňa
a nezmôžem nič proti jeho velebe.
Kiež by som mal niekoho, kto by ma vypočul!
Tu je môj znak. Nech mi Všemohúci odpovie!
A tu kniha, ktorú napísal môj odporca,
aby som ju nosil na svojom pleci
a priviazal si ju ako veniec.
Oznámim mu počet svojich krokov
a predstúpim pred neho ako pred knieža.“
RESPONZÓRIUM
Z Učenia svätého opáta Dorotea
Kto sám seba obviňuje a doľahne naň nejaká nepríjemnosť, škoda, urážka, potupa alebo akékoľvek iné trápenie, všetko veselo prijíma,
lebo je presvedčený, že si to všetko zaslúžil, a vonkoncom ho to nemôže rozrušiť. A čo je pokojnejšie od takéhoto človeka?
Ale niekto mi azda namietne: „A čo ak ma brat trápi a ja sa skúmam a zistím, že som nedal nijaký podnet? Prečo by som sa mal obviňovať?“
Veru, ak sa niekto poctivo s bázňou pred Bohom skúma, nikdy sa nebude cítiť úplne nevinný a nebude si myslieť, že nedal nijaký
podnet ani skutkom ani slovom ani postojom. A ak sa v ničom tomto necíti vinný vtedy, určite inokedy ublížil tomu bratovi v tej istej
alebo nejakej inej veci, alebo trápil ktoréhokoľvek iného brata. Za toto sa mu právom vracia utrpenie, alebo za mnohé iné hriechy,
ktorých sa ináč dopustil.
Iný sa pýta, prečo má seba samého obviňovať, keď žije v pokoji a mieri a príde brat a urazí ho nejakým nepríjemným alebo potupným
slovom, ktoré nemôže strpieť, a je presvedčený, že sa odôvodnene hnevá a vzrušuje; veď keby nebol on prišiel, keby nebol hovoril
a robil nepokoj, nikdy by nebol zhrešil.
Toto je naozaj smiešne a naskrze neopodstatnené. Lebo tým, že povedal nejaké slovo, nevložil doň vášeň hnevu, ale skôr ukázal,
aká vášeň ho ovláda, aby robil pokánie, ak chce. Tento človek sa podobá peknému lesklému pšeničnému chlebu: ak ho niekto rozlomí,
ukáže sa jeho nečistota.
Tak aj ten, čo žije v pokoji a mieri, ako si myslí, má vnútri vášeň, ktorú nevidí. Príde brat, povie nejaké nepríjemné slovo a hneď
vyvrhne všetok hnis a blato, čo skrýval vnútri. Preto ak chce dosiahnuť milosrdenstvo, nech robí pokánie, nech sa očistí, nech sa
usiluje napredovať a vidí, že tomu bratovi má skôr ďakovať, ako krivdiť, veď bol preň takou výhodnou príležitosťou. Potom ho už skúšky
nebudú tak trápiť, ale čím viac pokročí, tým sa mu budú zdať ľahšie. Lebo čím väčšmi duša napreduje, tým sa stáva silnejšou
a schopnejšou znášať, ak na ňu niečo tvrdé doľahne.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Títo traja mužovia prestali odpovedať Jóbovi, lebo bol presvedčený, že je spravodlivý. Tu sa však nahneval a rozhorčil Barachelov syn Buzita Eliu z Ramovho príbuzenstva. Nahneval sa na Jóba za to, že sa nazval spravodlivým pred Bohom. A rozhorčil sa aj na jeho priateľov, že nenašli odpoveď a iba odsúdili Jóba. Eliu čakal, kým hovoril Jób, lebo tí, čo hovorili, boli starší. Keď však Eliu videl, že tí traja už nevedia, čo povedať, veľmi sa nahneval. A Brachelov syn Buzita Eliu povedal:
„Vekom som mladší,
vy ste starší.
Preto som sa ostýchal a bál
povedať vám svoj názor.
Počuj, teda, Jób, moje výroky
a vypočuj všetky moje reči.
Nuž otvoril som svoje ústa,
nech teda hovorí môj jazyk v mojich ústach.
Moje slová vychádzajú z úprimného srdca
a moje pery budú čistú pravdu hovoriť.
Boží duch ma utvoril
a dych Všemohúceho ma oživil.
Ak môžeš, odpovedz mi,
priprav sa predo mňa a postav sa.
Hľa, ja som pred Bohom tak ako ty
a aj ja som odtrhnutý z tej istej hliny.
No moja hrozba nech ťa nedesí
a moje bremeno nech ťa neťaží.
Ale povedal si mi do uší,
počul som hlas tvojich slov:
,Ja som čistý a bez viny;
som nepoškvrnený a neprávosti na mne niet,
ale hľadá proti mne zámienky,
a preto si myslí, že som jeho nepriateľ.
Vložil moje nohy do klady,
dáva pozor na všetky moje chodníky.‘
Toto je teda, v čom nie si spravodlivý;
poviem ti to,
lebo Boh je väčší ako človek.
Prečo sa s ním prieš,
že ti neodpovedal na všetky slová?
Boh raz hovorí
a druhý raz to isté neopakuje.
Vo sne, v nočnom videní,
keď dolieha tvrdý spánok na ľudí
a spia na lôžku,
vtedy otvára ľuďom uši
a naháňa im strach vo videniach,
aby odvrátil človeka od toho, čo robí,
a oslobodil ho od pýchy,
chráni jeho dušu pred jamou
i jeho život, aby neprešiel cez priekopu smrti.
Karhá ho aj bolesťou na lôžku
a jeho kosti sa stále chvejú.
Chlieb sa mu stáva v jeho živote odporným
a jeho duši pokrm predtým obľúbený.
Jeho telo očividne chradne
a ukazujú sa kosti, ktoré vidieť nebolo.
Priblížil sa k jame zániku
a jeho život k obydliu smrti.“
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
„Počuj, Jób, moje výroky, a vypočuj všetky moje reči.“ Učenie arogantných ľudí má tú vlastnosť, že nevedia pokorne podávať, čo učia,
a tým správnym, čo vedia, nemôžu správne poslúžiť. Ich slová totiž prezrádzajú, že keď učia, cítia sa, akoby sedeli na nejakom
vysokom vrchole, a na tých, ktorých učia, hľadia, akoby boli hlboko pod nimi, a hovoria s nimi nie ako radcovia, ale blahosklonne skoro
ako vládcovia.
Správne im hovorí Pán skrze proroka: „Kruto a násilne ste panovali nad nimi.“ Kruto a násilne panujú tí, čo sa neusilujú svojich
podriadených pokojne a rozumne usmerniť, ale tvrdo zlomiť a ovládnuť.
Naproti tomu pravé učenie tým väčšmi už v myšlienke uteká pred chybou povýšenosti, čím zapálenejšie prenasleduje oštepmi svojich
slov samého pôvodcu povýšenosti. Dáva si totiž pozor, aby povýšenými spôsobmi skôr nehlásal toho, ktorého prenasleduje v srdci
poslucháčov svätými rečami. Usiluje sa aj slovami hlásať aj životom prejavovať poníženosť, ktorá je učiteľkou a matkou všetkých čností,
aby ju učeníkom pravdy vyjadril skôr životom ako rečami.
Preto hovorí Pavol Solúnčanom, akoby bol zabudol na výšku svojho apoštolátu: „Boli sme medzi vami malí.“ A apoštol Peter hovorí:
„Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás,“ pričom tvrdí, že treba pri samom
podávaní učenia zachovať správny spôsob, lebo dodáva: „Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím.“
Ale tým, čo hovorí Pavol svojmu žiakovi: „Toto prikazuj a uč so všetkou rozhodnosťou,“ neradí vládnuť silou, ale váhou života.
Veď s rozhodnosťou sa učí, keď sa skôr koná, než hovorí. Lebo učeniu uberá na istote, keď svedomie prekáža jazyku. Nenavádza ho
teda na rozhodnosť povýšenej reči, ale na istotu dobrého konania. Preto je aj o Pánovi napísané: „Lebo učil ako ten, čo má moc,
a nie ako zákonníci a farizeji.“ Veď on jediný hovoril nenapodobiteľne a zásadne z dobrej moci, lebo sa ničoho nedopustil zo zlej slabosti.
Mal totiž z božskej moci to, čo nám zadovážil nevinnosťou svojej ľudskej prirodzenosti.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Pán povedal Jóbovi z víchrice:
„Ktože to zatemňuje úmysel
neznalými rečami?
Prepáš si bedrá ako muž;
budem sa ťa pýtať a pouč ma.
Kde si bol, keď som kládol základy zeme?
Povedz mi, ak si rozumný.
Kto určil jej rozmery, ak vieš?
Alebo kto nad ňou natiahol meraciu šnúru?
Na čom sú upevnené jej piliere?
Alebo kto položil jej uholný kameň,
keď zborom plesali ranné hviezdy
a jasali všetci Boží synovia?
Kto uzavrel bránami more,
keď vytrysklo, akoby vyšlo z materského lona,
keď som ho zaodel oblakom
a temnotou ho ovinul ako plienkami?
Obohnal som ho svojou hranicou,
umiestnil bránu a závoru
povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie,
tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.
Vari si niekedy v živote rozkazoval ránu
a zornici určil jej polohu?
A keby si mohol chytiť zem za okraj,
striasol by si z nej bezbožných?
Mení sa ako hlina pod pečaťou
a zafarbená bude ako rúcho.
Bezbožným sa odoprie svetlo
a zdvihnuté rameno sa zlomí.
Vari si prenikol až k prameňom mora
a po dne hlbočiny si sa prechádzal?
Otvorili sa ti dvere smrti
alebo si videl brány temnosti?
A po šíravách zeme si sa rozhliadol?
Ak všetko poznáš, tak mi rozpovedz:
Kadiaľ vedie cesta k príbytku svetla
a kde majú miesto temnoty,
aby si ich mohol zaviesť na ich územie
a poznal chodník do ich domova?
Pravdaže, ty to vieš, lebo si sa vtedy narodil,
a veľký je počet tvojich dní!
Vari si prenikol k zásobárňam snehu,
alebo si videl komory ľadovca,
ktoré som pripravil na čas súženia,
na deň boja a vojny?
Akou cestou sa rozlieva svetlo
a veje východný vietor po zemi?
Kto určil smer prudkým lejakom
a cestu hromovému blesku,
aby pršalo na nezaľudnenú zem,
na púšť, kde nebýva nijaký smrteľník,
aby napojil neschodnú pustú krajinu
a dal vyhnať zeleni na stepi?
Kto je otcom dažďa
alebo kto splodil kvapôčky rosy?
Z čieho lona vyšiel ľad
a kto splodil srieň z neba?
Vody tvrdnú na kameň
a povrch hlbiny sa zaviera.“
RESPONZÓRIUM
Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób
Svitanie či ranná zora mení tmu na svetlo, preto sa oprávnene celá Cirkev vyvolených nazýva svitaním alebo zorou. Lebo kým je vedená
z noci nevery na svetlo viery, otvára sa jasom nebeskej slávy dňu ako zora po temnotách.
A preto sa v Piesni piesní výstižne hovorí: „Kto je tá, čo vychádza ako ranná zora?“ Zorou sa nazýva svätá Cirkev v zápase o cenu
nebeského života, lebo kým opúšťa tmu hriechov, žiari svetlom spravodlivosti.
Máme tu však niečo jemnejšie, čo by nám nemalo uniknúť, keď uvažujeme o vlastnostiach svitania alebo rannej zory. Zora totiž alebo
svitanie zvestujú, že prešla noc, ale ešte neukazujú deň v plnom svetle. Lebo kým noc zaháňajú a deň prijímajú, je v nich svetlo
pomiešane s tmou. A tak čo sme v tomto živote my všetci, čo ideme za pravdou, ak nie zorou alebo svitaním? Lebo už robíme aj niečo,
čo patrí svetlu, ale vo všeličom nám ešte ostávajú zvyšky tmy. Preto hovorí prorok Bohu: „Nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou.“
A ešte je napísané: „Všetci sa prehrešujeme v mnohom.“
Preto keď Pavol povedal: „Noc pokročila,“ nedodal hneď: Prišiel deň, ale: „Deň sa priblížil.“ A keď nehovorí, že po odchode noci
už prišiel deň, ale iba sa priblížil, bezpochyby ukazuje, že je ešte v zore pred východom slnka po tme.
Svätá Cirkev vyvolených bude úplne dňom vtedy, keď k nej už nebude primiešaný tieň hriechu. Vtedy bude úplným dňom,
keď zažiari dokonalým jasom vnútorného svetla. Preto sa aj táto zora výstižne ukazuje ako ešte na prechode, keď sa hovorí:
„A zornici si určil jej polohu.“ Ak sa jej teda určuje poloha, určite je volaná z jednej polohy do druhej. A čo je poloha zornice,
ak nie dokonalý jas večného nazerania? Keď sa ta dostane, nebude mať už nič z temnôt uplynutej noci. Zornica sa usilovala dosiahnuť
svoju polohu, keď hovoril Žalmista: „Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ Zornica
sa ponáhľala dostať sa do tejto polohy, ktorú spoznala, keď Pavol povedal, že túži zomrieť a byť s Kristom. A znova:
„Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Pán povedal Jóbovi:
„Vari sa môže hanobiteľ prieť so Všemohúcim?
Kto obviňuje Boha, nech sa to odpovie,“
Jób odpovedal Pánovi:
„Hľa, ľahkovážne som hovoril, čože ti odpoviem?
Ruku si položím na ústa.
Raz som hovoril, už to viac nespravím,
aj druhý raz, ale už nebudem.“
Pán odpovedal Jóbovi z víchrice:
„Prepáš si bedrá ako muž;
budem sa ťa pýtať a pouč ma.
Vari chceš zrušiť môj súd
a odsúdiš ma, aby si bol ty spravodlivý?
Máš azda rameno ako Boh
a hrmíš takým hlasom ako on?
Obklop sa nádherou a vznešenosťou,
odej sa slávou a nádherou.
Vylej svoj prekypujúci hnev
a pohľadom poníž každého nadutca.
Pozri na všetkých pyšných a zahanbi ich
a bezbožných zdeptaj na mieste.
Zahrab ich spolu do prachu
a ich tváre zatvor do jamy
a ja uznám,
že ťa môže zachrániť tvoja pravica.“
Jób povedal Pánovi:
„Ja viem, že ty môžeš všetko
a tvoj zámer nemožno prekaziť.
Kto môže bez toho, že by mal vedomosť,
zastierať tvoje plány?
Hovoril som o tom, čomu nerozumiem,
o divoch, ktoré presahujú moju chápavosť.
Počúvaj a ja budem hovoriť;
budem sa ťa pýtať a ty mi odpovedz!
Len z počutia som ťa poznal doteraz,
no teraz ťa vidím vlastnými očami.
Preto si robím výčitky
a kajám sa v prachu a popole.“
RESPONZÓRIUM
Z Traktátov biskupa Balduina Canterburského
Pán pozná myšlienky a úmysly nášho srdca.
Pre seba bezpochyby všetky, pre nás pozná iba tie, o ktorých nám skrze milosť rozsudzovania dáva schopnosť rozsudzovať, aké sú.
Lebo duch, ktorý je v človeku, nepozná všetko, čo je v človeku; ani svoje myšlienky, s ktorými súhlasí alebo nesúhlasí, nevníma vždy
tak, aké v skutočnosti sú. Ani tie, ktoré pozoruje pred očami mysle, nerozlišuje do podrobností, lebo má zahalený zrak.
Veď naše vlastné zmýšľanie, iný človek i pokušiteľ často aj pod rúškom nábožnosti vnášajú niečo, čo si v Božích očiach nezaslúži
odmenu, ktorá sa dáva za čnosť. Lebo jestvujú isté napodobneniny pravých čností a podobne aj chýb, ktoré oklamú zrak srdca,
a akoby nejakou klamnou hrou tak otupia ostrosť mysle, že vec nedobrá sa často javí v podobe dobra a zasa vec, ktorá nie je zlá,
v podobe zla, čo je údel našej biedy a nevedomosti, nad ktorým by sme mali veľmi žialiť a veľmi sa ho obávať.
Veď je napísané: „Sú cesty, ktoré sa zdajú človekovi priame, ale ich koniec vedie do pekla.“ Aby sme sa vyhli tomuto nebezpečenstvu,
svätý Ján nás napomína: „Skúmajte duchov, či sú z Boha.“ Ale kto môže skúmať duchov, či sú z Boha, ak nedostal od Boha schopnosť
rozlišovať duchov, aby vedel dôkladne a pravdivo skúmať duchovné myšlienky, hnutia a úmysly? Schopnosť rozlišovať je matkou
všetkých čností a potrebuje ju každý tak pri usmerňovaní života iných, ako aj pri zameriavaní a náprave vlastného.
Správna je tá predstava, čo treba robiť, ktorá sa riadi Božou vôľou. Nábožný je ten úmysel, ktorý jednoducho k nemu smeruje.
Veď iba vtedy bude celé telo nášho života i akejkoľvek našej činnosti vo svetle, ak bude oko čisté. A čisté oko je aj oko aj čisté:
lebo správnou predstavou vidí, čo treba robiť, a nábožným úmyslom koná jednoducho to, čo neslobodno robiť dvojako. Správna
predstava nepripúšťa omyl, nábožný úmysel vylučuje pretvárku. A toto je správne rozlišovanie: spojenie správnej predstavy
s nábožným úmyslom.
Všetko teda treba robiť vo svetle rozlišovania, akoby v Bohu a pred Bohom.
RESPONZÓRIUM
Z Knihy Jób
Keď Pán dohovoril tieto slová Jóbovi, povedal Elifazovi z Témanu: „Môj hnev zahorel proti tebe i proti tvojim dvom priateľom, lebo ste
o mne nehovorili správne ako môj služobník Jób. Vezmite si teda sedem býkov a sedem baranov, choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi
a prineste zápalnú obetu za seba. Môj služobník Jób sa bude za vás modliť. Ja prijmem jeho tvár, aby sa vám nezapočítala táto hlúposť;
lebo nehovorili ste o mne správne ako môj služobník Jób.“ I šli Elifaz z Témanu, Baldad zo Suhitu i Sofar z Naamatu a urobili, ako im
povedal Pán, a Pán prijal Jóbovu tvár.
Pán zmenil Jóbov údel, keď sa modlil za svojich priateľov, a Pán dal Jóbovi dvojnásobne všetkého, čo predtým mal. Prišli k nemu všetci
jeho bratia a všetky jeho sestry i všetci, čo ho predtým poznali, jedli s ním chlieb v jeho dome, krútili nad ním hlavou a potešovali ho
po všetkom tom zle, ktoré Pán na neho dopustil; a každý mu daroval jeden strieborný peniaz a jeden zlatý prsteň.
A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok. Jób nadobudol štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov volov
a tisíc oslíc. Mal znova sedem synov a tri dcéry. Jednej dal meno Holubica, druhej meno Kasia, tretej meno Roh krásy. V šírom kraji
nebolo krajších žien ako Jóbove dcéry. A ich otec im dal aj podiel na dedičstve s ich bratmi.
Jób potom žil ešte stoštyridsať rokov a videl svoje deti a deti svojich detí až po štvrté pokolenie. A zomrel starý a sýty svojich dní.
RESPONZÓRIUM
Z Výkladu Jánovho evanjelia od svätého Tomáša Akvinského
Cestou je sám Kristus, a preto hovorí: „Ja som cesta.“ A je to dostatočne zdôvodnené, lebo „skrze neho máme prístup k Otcovi.“
Lenže táto cesta nie je rozdielna od cieľa, ale s ním totožná, preto dodáva: „Pravda a život.“ A tak je on zároveň cestou i cieľom.
Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, cieľom podľa božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som cesta“ a ako Boh dodáva: “Pravda a život.“
Týmito dvoma sa priliehavo označuje cieľ tejto cesty.
Lebo cieľ tejto cesty je cieľom ľudskej túžby. Veď človek túži predovšetkým po dvoch veciach: najprv po poznaní pravdy, čo je vlastné
iba jemu, a potom po ustavičnom bytí, čo je spoločné všetkým veciam. Kristus je však cestou, ktorou sa prichádza k poznaniu pravdy,
lebo on sám je pravda: „Veď ma, Pane, v pravde a budem kráčať po tvojej ceste.“ Kristus je aj cestou, ktorou sa prichádza k životu,
lebo on sám je život: „Ukázal si cestu života.“
A tak za cieľ tejto cesty označil pravdu a život. A oboje bolo vyššie povedané o Kristovi. Najprv preto, že on je život: preto
„v ňom bol život“; a potom preto, že je pravda, lebo „bol svetlom ľudí“; a svetlo, to je pravda.
Ak sa teda pýtaš, kadiaľ máš ísť, prijmi Krista, lebo on je cesta: „Toto je cesta, kráčajte po nej.“ Aj Augustín hovorí: „Kráčaj cez
človeka a prídeš k Bohu.“ A lepšie je krívať po ceste, ako kráčať veľkými krokmi mimo cesty. Lebo ten, kto kríva po ceste, aj keď slabo
napreduje, blíži sa k cieľu. Kto však kráča mimo cesty, čím rýchlejšie beží, tým viac sa vzďaľuje od cieľa.
Ak sa pýtaš, kam máš ísť, primkni sa ku Kristovi, lebo on je pravda, ku ktorej túžime dospieť: „Moje ústa budú vravieť pravdu.“
Ak sa pýtaš, kde máš zotrvať, primkni sa ku Kristovi, lebo on je život“ „Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spásu u Pána.“
Primkni sa teda ku Kristovi, ak chceš byť istý, a nebudeš môcť zablúdiť, lebo on je cesta. Preto tí, čo sa primknú k nemu, nekráčajú
po neschodnej, ale po rovnej ceste. Ani sa nemôže pomýliť, lebo on je pravda a učí plnej pravde, veď povedal: „Na to som sa narodil
a na to som prišiel, aby som vydal svedectvo pravde.“ A nemôže byť ani zmätený, lebo on je život a dáva život, ako hovorí:
„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“
RESPONZÓRIUM