3. septembra
SV. GREGORA VEĽKÉHO, PÁPEŽA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na Ezechiela
„Syn človeka, urobil som ťa strážcom domu Izraela.“ Je pozoruhodné, že Pán toho, koho posiela kázať, nazýva strážcom. Strážca
totiž stojí vždy na vyvýšenom mieste, aby zďaleka videl, čo sa pripravuje. A každý, kto je ustanovený za strážcu ľudu, musí stáť
vysoko svojím životom, aby mohol poslúžiť svojou prezieravosťou.
Ale ako mi znie tvrdo, čo tu hovorím! Lebo keď takto hovorím, zasahujem seba samého, veď ani môj jazyk nehlása tak, ako by
sa patrilo, ani môj život nenasleduje jazyk, ako by bolo treba.
Nenahováram si, že som nevinný, vidím svoju ťarbavosť a nedbalosť. Možno, že priznanie viny mi vymôže odpustenie u milosrdného
sudcu. Keď som bol v kláštore, dokázal som aj jazyk zdŕžať od zbytočných rečí, aj takmer stále udržiavať myseľ pri sústredenej
modlitbe. Ale odvtedy, ako som vzal na plecia svojho srdca bremeno pastierskeho úradu, duch sa už nedokáže poriadne sústrediť
sám na seba, lebo sa rozdeľuje na mnoho vecí.
Lebo hneď musím riešiť záležitosti cirkví, hneď zasa kláštorov a často zvažovať život a skutky jednotlivcov. Hneď sa musím ujať
nejakých potrieb občanov, hneď kvíliť nad prepadmi vraždiacich barbarov a obávať sa vlkov, ktorí mi číhajú na zverené stádo.
Raz sa musím ujať správy vecí, aby nechýbali prostriedky tým, čo sú viazaní rehoľnými pravidlami, inokedy pokojne znášať lúpežníkov,
alebo im aj vyjsť v ústrety v úsilí o zachovanie lásky.
A keď je myseľ takto rozorvaná a rozbitá a musí sa zaoberať toľkými a takými vecami, kedy sa má vrátiť k sebe samej, aby
sa celkom sústredila na hlásanie a nezanedbávala službu slova? Keďže sa donútený postavením často stýkam so svetskými ľuďmi,
niekedy popustím uzdu svojmu jazyku. Lebo viem, že keď sa veľmi prísne držím svojich zásad, slabší predo mnou utekajú a nikdy
ich nedostanem na to, čo chcem dosiahnuť. Preto sa často stáva, že trpezlivo počúvam aj ich prázdne reči. Ale aj ja som slabý,
trochu sa dám zatiahnuť do prázdnych rečí a už začnem s radosťou rozprávať o tom, čo som začal počúvať proti svojej vôli.
A do čoho sa mi bridilo padnúť, v tom teraz spokojne ležím.
Kto som teda alebo aký som to strážca, keď nestojím na vrchu svojej úlohy, ale ešte ležím v údolí slabosti? No Stvoriteľ
a Vykupiteľ ľudského pokolenia má moc darovať mne nehodnému aj výšku života aj účinnosť jazyka a ja z lásky k nemu hlásam
jeho slovo a nešetrím sa.
RESPONZÓRIUM
6. septembra
VÝROČIE POSVIACKY KATEDRÁLNEHO CHRÁMU V KOŠICIACH
Sviatok
(len v Košickej diecéze)
Všetko je zo spoločnej časti na výročie posviacky chrámu (str. xx).
7. septembra
SV. MARKA KRIŽÍNA, MELICHARA GRODZIECKÉHO A ŠTEFANA PONGRÁCZA, KŇAZOV A MUČENÍKOV
Spomienka
Z breve pápeža Pia Desiateho o blahorečení Božích sluhov Marka Križína, ostrihomského kanonika, Štefana Pongrácza a Melichara Grodzieckého zo Spoločnosti Ježišovej
Keď máme hovoriť o hrdinských, víťazných mučeníkoch, prichádzajú nám na myseľ slová, ktoré kedysi napísali Pavol a Timotej svojim
Filipanom: „Vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho.“ Túto poctu Boh uštedril trom vynikajúcim mužom,
a to Markovi Štefanovi Križínovi, kanonikovi ostrihomského metropolitného chrámu, Štefanovi Pongráczovi a Melicharovi Grodzieckému
zo Spoločnosti Ježišovej. Pripomíname si ich slávne činy a obetovanie životov pre Krista, aby v týchto časoch nepriaznivých pre Cirkev
nechýbali katolíkom vznešené príklady viery a statočnosti, ktoré by mohli, ak to bude potrebné, aj nasledovať.
V čase, keď sa títo traja Kristovi bojovníci horlivo venovali kňazskej službe, Juraj Rákoczi obsadil Košice. Konal tak v mene Gabriela
Bethlena, ktorý za pomoci Turkov a podporovaný českými a uhorskými bludármi vtrhol s veľkým vojskom do tohoto kraja, aby ho vyňal
spod právomoci cisára a pripojil k sebe a k svojmu majetku. Rákoczi ihneď nariadil, aby týchto troch katolíckych kňazov strážili doma
vojaci, a prinútil mestskú radu, aby ich odsúdila na smrť.
A tak po polnoci zo šiesteho na siedmeho septembra tisícšesťstodevätnásť vyslaní kati železným kyjom zrazili na zem Pongrácza,
ako prvého, s ktorým sa stretli. Potom všetkých troch bili päsťami, kopali, zauškovali a surovo týrali, kým oni vzývali mená Ježiša
a Márie. Križínovi ponúkli v mene Rákocziho nádej na záchranu, ak odpadne od katolíckej viery, ale on to rozhodne odmietol. Nato ich
vyzliekli zo šiat, zavesili na hradu povaly a pálili horiacimi fakľami, dokiaľ im cez odkryté rebrá nezačali vytekať vnútornosti. A keď
začalo svitať, odviazali ich z hrady a Križínovi a Grodzieckému odťali hlavu. Pongrácza udreli dvakrát mečom po hlave a akoby mŕtveho
hodili spolu s telami ostatných do latríny. On však ešte dýchal a po dvadsiatich alebo i viacerých hodinách už zoslabnutý od rán
i zápachu, ešte vzýval mená Márie a Ježiša a na úsvite ôsmeho septembra odišiel si po nebeský veniec.
Zvesť o tejto hroznej vražde sa rozniesla široko-ďaleko a ako proti jej pôvodcom vyvolávala u každého najväčšie rozhorčenie, tak
týmto statočným mužom získavala slávu. Ich telá čoskoro potom dostala od Bethlena do daru nábožná grófka Pálfyová a uložila ich
na dôstojnom mieste, najprv v nejakej kaplnke. Potom ich uložili blízko svätyne v kostole uršulínok v Trnave, kde ich Boh oslávil
mnohými zázrakmi.
RESPONZÓRIUM
NARODENIE PANNY MÁRIE
Sviatok
Z Knihy Genezis
Pán, Boh, zavolal človeka a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Človek odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“
Tu povedal Pán, Boh, hadovi:
„Pretože si to urobil, prekliaty budeš
medzi všetkými krotkými
a divými zvieratami.
Po bruchu sa budeš plaziť
a prach hltať po všetky dni svojho života.
Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,
medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom;
ono ti rozšliape hlavu
a ty mu zraníš pätu.“
Žene povedal:
„Rozmnožím tvoje trápenie
a tvoju ťarchavosť:
v bolesti budeš rodiť deti,
budeš túžiť po svojom mužovi,
ale on bude nad tebou vládnuť.“
A človekovi povedal:
„Pretože si počúval hlas svojej ženy
a jedol si zo stromu,
z ktorého som ti jesť zakázal,
nech je prekliata zem pre teba:
s námahou sa z nej budeš živiť
po všetky dni svojho života;
tŕnie a bodľač ti bude rodiť
a ty budeš jesť poľné rastliny.
V pote svojej tváre budeš jesť chlieb,
kým sa nevrátiš do zeme,
z ktorej si bol vzatý,
lebo prach si a do prachu sa vrátiš.“
A nazval človek svoju ženu Eva, pretože bola matkou všetkých žijúcich.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho
„Cieľom zákona je Kristus,“ lebo nás odvádza od zeme a privádza k Duchu. V ňom je totiž naplnenie: keď sám zákonodarca všetko
vykonal a dokončil, vniesol do litery ducha. On v sebe samom zhrnul všetko. Žil podľa zákona milosti; ale zákon podriadil, kým milosť
harmonicky prispôsobil a pripojil. Nepomiešal a nezamotal to, čo má jedno vlastné, s tým, čo bolo vlastné druhému, ale celkom božsky
premenil, čo bolo ťažké, otrocké a tyranské, na to, čo je ľahké a slobodné, aby sme už neboli „otrocky podriadení živlom sveta“,
ako hovorí Apoštol, ani neboli zapriahnutí do otrockého jarma litery zákona.
Lebo toto je vrchol dobrodení, ktoré sme dostali od Krista, toto je zjavenie tajomstva, vyprázdnenie prirodzenosti, Boh a človek,
zbožstvenie prijatého človeka. A tak vzácny a nanajvýš významný príchod Boha k ľuďom musel mať aj nejaký radostný nástup,
cez ktorý nám prišiel ten najväčší dar spásy. A to je náplň dnešnej slávnosti, ktorej počiatok je v narodení Bohorodičky, ale záver
a cieľ v určenom spojení Slova s telom. Lebo Panna sa rodí, živia ju a rastie, aby sa pripravila za matku Boha, kráľa všetkých vekov.
A my z toho máme dvojaký úžitok: vedie nás to k pravde a odvádza od otroctva litere zákona a života podľa nej. Akým spôsobom
a v akom zmysle sa to deje? Isto tak, že tieň ustupuje príchodu svetla a milosť prináša slobodu namiesto litery. Táto slávnosť je na
ich rozhraní: s obraznými symbolmi spája nastupujúcu skutočnosť a staré nahrádza novým.
Nech teda všetko stvorenie spieva a tancuje a nech prispeje niečím primeraným k radosti dňa. Nech majú dnes nebešťania
a pozemšťania jednu spoločnú slávnosť. Nech všetko, čo je na svete i nad svetom, zjednotí sa v slávení sviatku. Lebo dnes bola
Stvoriteľovi všetkého postavená stvorená svätyňa a stvorenie novým, primeraným spôsobom pripravilo nový príbytok Stvoriteľovi.
RESPONZÓRIUM
9. septembra
SV. PETRA CLAVERA, KŇAZA
MENA PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE
Z Rečí svätého opáta Bernarda
„A meno Panny bolo Mária,“ hovorí evanjelista. Chceme niečo povedať aj o tomto mene, ktoré v preklade znamená Hviezda morská
a veľmi priliehavo pristane panenskej matke. Veď ju možno tak výstižne prirovnať k hviezde! Lebo ako hviezda vysiela lúč a neporuší sa,
tak aj Panna porodila Syna bez porušenia svojho panenstva. Lúč neumenšuje jasnosť hviezdy, ani Syn Panny jej neporušenosť. Ona je
teda tá vznešená hviezda, ktorá vyšla z Jakuba, a jej lúč osvecuje celý svet a jej jas sa skveje na nebesiach, preniká do hlbín
a rozjasňuje celú zem. Ale ona rozohrieva viac myseľ ako telo, podporuje čnosti a spaľuje neresti. Ona je, hovorím, tá prejasná,
neobyčajná hviezda, nevyhnutne vyvýšená nad týmto veľkým a šírym morom, kde sa trbliece svojimi zásluhami a osvetľuje svojím
príkladom.
Keď zbadáš, že sa v tomto pozemskom živote viac zmietaš uprostred víchric a búrok, ako kráčaš po pevnej zemi, neodvracaj oči od
svetla tejto hviezdy, ak nechceš, aby ťa zavalili vlny. Keď sa strhnú víchrice pokušení, keď sa dostaneš medzi úskalia súžení, pozri
na hviezdu, volaj Máriu. Keď tebou zmietajú vlny pýchy, ctibažnosti, ohovárania, žiarlivosti, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď loďkou
tvojej duše otriasa hnev alebo lakomosť alebo žiadostivosť tela, pozri na Máriu. Keď ťa desí veľkosť výčitiek, keď ťa ľaká špinavé
svedomie, keď sa hrozíš prísneho súdu a už ťa chce pohltiť pažerák zármutku a priepasť zúfalstva, mysli na Máriu.
V nebezpečenstvách, v úzkostiach a v pochybnostiach mysli na Máriu, vzývaj Máriu. Jej meno nech nezíde z tvojich úst, nech
nevymizne z tvojho srdca. A aby si získal podporu jej príhovoru, nezabúdaj na príklad jej života. Nasleduj ju a nebudeš blúdiť.
Ju pros a nikdy nebudeš bez nádeje. Na ňu mysli a nikdy sa nezmýliš. Jej sa drž a nepadneš. Pod jej ochranou nebudeš poznať strach.
Keď ťa bude ona viesť, neunavíš sa. Keď ti bude ona milostivá, dosiahneš cieľ. A tak na sebe samom skúsiš, ako správne evanjelista
hovorí: A meno Panny bolo Mária.
RESPONZÓRIUM
SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho
Hrozia veľké vlny a prudké víchrice. Ale nebojíme sa, že utonieme, lebo stojíme na skale. Nech besnie more, skalu rozrušiť nemôže.
Nech sa vzdúvajú vlny, Ježišovu loď nemôžu potopiť. Čoho sa, prosím, bojíme? Smrti? „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“
Vyhnanstva? Povedz mi! „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa.“ Alebo zhabania majetku? „Nič sme si na svet nepriniesli a je isté, že
si nič nemôžeme ani odniesť.“ Pohŕdam hrozbami tohoto sveta a smejem sa jeho dobrotám. Chudoby sa nebojím a po bohatstve netúžim;
zo smrti nemám strach a žiť sa mi nežiada, iba ak pre váš osoh. Preto myslím na prítomnosť a prosím vás: Majte dôveru.
Nepočuješ, ako hovorí Pán: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“? A kde je toľký ľud zviazaný
putami lásky, tam by nebol on? Mám jeho záruku: budem sa spoliehať na vlastné sily? Mám jeho Písmo: ono je moja palica, ono je moja
istota, ono je môj pokojný prístav. Aj keby sa rútil celý svet, mám doklad, čítam jeho list a on je moja hradba, on je moja ochrana.
Aký list? „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Kristus je so mnou, koho sa mám báť? Aj keby sa proti mne vzbúrili vlny či more alebo aj zúrivosť mocnárov - to všetko mi pripadá
slabšie ako pavučina. A keby ma nezdržiavala láska k vám, nedbal by som odísť hoci aj dnes inam. Veď stále hovorím: „Pane, nech
sa stane tvoja vôľa.“ Nech nerobím to ani ono, ale čo ty chceš. To je moja veža, to je moja nepohnuteľná skala, to je moja spoľahlivá
palica. Ak chce niečo Boh, nech sa to stane. Ak chce, aby som zostal tu, vďačne to prijímam. Kdekoľvek ma bude chcieť mať, budem
mu vzdávať vďaky.
A tak kde som ja, tam ste aj vy; a kde ste vy, tam som zasa ja. Sme jedno telo. Ani telo od hlavy ani hlavu od tela nemožno oddeliť.
Miestom sme vzdialení, ale láska nás spája. Ani smrť nás nebude môcť odlúčiť. Lebo aj keď moje telo zomrie, duša bude žiť a bude
pamätať na svoj ľud.
Vy ste moji spoluobčania, vy ste moji otcovia, moji bratia, moje deti, moje údy, moje telo, vy ste moje svetlo, ba milší ste mi ako
toto svetlo. Veď čo mi dá nejaký ten lúč v porovnaní s vašou láskou? Zo svetelného lúča mám niečo v tomto živote, ale vaša láska
mi vije veniec pre budúci.
RESPONZÓRIUM
POVÝŠENIE SVÄTÉHO KRÍŽA
Sviatok
HYMNUS
Vitaj, kríž svätý, vitaj, sveta nádhera,
ty nádej pravá, z ktorej radosť vyviera,
znamenie spásy, v nebezpečí istota,
ty si strom nadprirodzeného života.
Kríž hoden úcty, kríž ty životodarný,
ty klenot sveta, balzam duší nezdravých,
vzdávame poctu krížu, hoci nehodní,
otroci cez strom, cez strom kríža slobodní.
Nech Synov kríž je na česť Bohu Otcovi,
rovnako na česť Duchu Tešiteľovi;
buď Povýšenie kríža svetu na spásu
a nebešťanom zdrojom šťastia a jasu. Amen.
Ant. 1Hľa, Pánov kríž; utekajte, nepriateľské mocnosti; zvíťazil lev z Júdovho kmeňa, koreň Dávidov. Aleluja.
Ant. 2Pánovo sväté meno je skrze kríž vyvýšené ponad nebo a zem. Aleluja.
Ant. 3Požehnaný kríž, iba ty si bol hoden niesť Kráľa neba a Pána. Aleluja.
V.
Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada.
R.
Tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.
Z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, ja, Pavol, som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije
Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Nepohŕdam
Božou milosťou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel.
Nerozumní Galaťania, kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný! Iba to by som sa rád od vás
dozvedel: Dostali ste Ducha zo skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? Takí ste hlúpi?! Začali ste Duchom a teraz končíte
telom? Toľko ste zažili a nadarmo? Keby to bolo len nadarmo! A ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na
základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery?
Tak ako Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi.
Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve,“
aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha.
Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.
Lebo ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie. A nad všetkými, čo sa budú riadiť týmto pravidlom, pokoj
a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho
Slávime sviatok kríža, ktorý zahnal temnoty a navrátil svetlo. Slávime sviatok kríža a spolu s Ukrižovaným sme pozdvihnutí do výšin,
aby sme zem s hriechom zanechali dolu a získali nebeské dobrá. Vlastniť kríž je taká vzácna a taká veľká vec, že kto ho vlastní,
vlastní poklad. Ja som zo všetkých dobier právom nazval pokladom to, čo je v skutočnosti i podľa mena najkrajšie. V ňom, cezeň
a do neho je uložená celá naša spása a bola vrátená do pôvodného stavu.
Keby totiž nebolo bývalo kríža, Kristus by nebol býval ukrižovaný. Keby nebolo bývalo kríža, život by nebol býval klincami pribitý
na drevo. Keby nebol býval klincami pribitý, neboli by z boku vytiekli pramene nesmrteľnosti, krv a voda, ktoré očisťujú svet; nebol by
býval zničený dlžobný úpis hriechu, neboli by sme bývali prepustení na slobodu, neboli by sme mohli jesť zo stromu života a raj by bol
zatvorený. Keby nebolo bývalo kríža, smrť by nebola bývala pokorená ani peklo olúpené.
Preto je kríž veľká a drahocenná vec. Veľká, lebo cezeň vzniklo veľa dobrého; o toľko viac, o koľko väčšiu hodnotu treba pripísať
Kristovým zázrakom i mukám. Aj drahocenná, lebo kríž je Božím utrpením i trofejou. Utrpením, lebo sa dal na ňom dobrovoľne umučiť,
a trofejou, lebo na ňom bol zasiahnutý diabol a s ním porazená aj smrť; závory pekla boli rozbité a kríž sa stal všeobecnou spásou
celého sveta.
Kríž sa nazýva aj Kristovou slávou a Kristovým povýšením. To on je ten vytúžený kalich a ukončenie múk, ktoré pre nás Kristus pretrpel.
Že kríž je Kristovou slávou, o tom počuj, čo sám hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh, a čoskoro ho oslávi.“
A zasa: „Ty, Otče, osláv mňa slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ A znova: „Otče, osláv svoje meno. A z neba zaznel hlas:
Už som oslávil a ešte oslávim.“ Oznamoval tým slávu, ktorú potom dosiahol na kríži.
A že kríž je aj Kristovým povýšením, počúvaj, čo sám hovorí: „A ja, až budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe.“ Vidíš, že kríž
je Kristovou slávou a povýšením.
RESPONZÓRIUM
15. septembra
SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE, PATRÓNKY SLOVENSKA
Slávnosť
HYMNUS
Stála Matka bolestivá
vedľa kríža ľútostivá,
keď na ňom Syn milý pnel.
Ach, tej Matke prežalostnej,
zarmútenej a bolestnej
sedmorý meč v duši tkvel.
Ó, jak smutná, doráňaná
bola ona požehnaná
Matka Syna Božieho.
Jak plakala a trpela
svätá Matka, keď videla
muky Syna milého.
Ktože by z nás nezaplakal,
keby videl, bolesť aká
je v jej srdci nevinnom.
Kto by nebol rozžialený,
pozorujúc bolesť Ženy,
ako trpí so Synom.
Pre hriech ľudu bezbožného
vidí Syna zmučeného,
jak ho človek zbičoval.
Vidí, že Syn milovaný
dokonáva opustený;
dušu Otcu odovzdal.
Ó, ty, Matka, žriedlo lásky,
nech prežívam bôľ tvoj ťažký
a nech s tebou nariekam.
Nech mi srdce láskou planie
ku Kristovi neprestajne,
veď on je môj Boh a Pán.
Kriste, keď zo sveta vyjdem,
nech skrz tvoju Matku prídem
k slávnej palme víťazstva. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.
Žalmy sú zo spoločnej časti na sviatky Panny Márie (str. 1724).
Ant. 2On je ustanovený na znamenie, ktorému budú odporovať.
Ant. 3Jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
V.
Zdravas’, Mária, milosti plná.
R.
Pán s tebou.
Z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, Písmo uzavrelo všetko pod hriech, aby veriaci dostali prisľúbenie z viery v Ježiša Krista.
No kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. A tak bol zákon naším vychovávateľom
pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi. Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi
ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného,
niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia
dedičmi.
Hovorím však: Kým je dedič maloletý, ničím sa nelíši od otroka, hoci je pánom všetkého. Je pod poručníkmi a správcami až do času,
ktorý určil otec. Tak aj my, keď sme boli maloletí, slúžili sme podriadení živlom sveta. Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna,
narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.
Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn,
tak skrze Boha aj dedič.
RESPONZÓRIUM
Z Rečí svätého opáta Bernarda
Na mučeníctvo Panny nás upozorňuje aj Simeonovo proroctvo aj samy udalosti Pánovho umučenia. Svätý starec hovorí o malom
Ježišovi: „On je ustanovený na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu - hovorí zasa Márii - „prenikne meč.“
Tvoju dušu, preblahoslavená matka, naozaj prenikol meč. Veď keby nebol prenikol ju, nebol by prerazil ani telo tvojho Syna. Lebo keď
tvoj Ježiš - nás všetkých, ale osobitne tvoj - vydýchol, jeho duše sa vôbec nedotkla neľútostná kopija, ktorá mu otvorila
bok - neušetrila ani mŕtveho, hoci jemu už nemohla uškodiť -, ale tvoju dušu prenikla. Jeho duša tam totiž už nebola, ale tvoju nebolo
možno odtiaľ odtrhnúť. Tvoju dušu teda prenikla sila bolesti, aby sme právom oslavovali viac ako mučenicu tú, ktorej súcitná spoluúčasť
isto prevyšovala pocit telesného utrpenia.
Či nebolo pre teba horšie ako meč slovo: „Žena, hľa, tvoj syn,“ ktoré vskutku prebodávalo dušu a prenikalo až po oddelenie duše
od ducha? Aká to zámena! Dostávaš Jána za Ježiša, sluhu namiesto Pána, učeníka namiesto Učiteľa, syna Zebedejovho namiesto
Syna Božieho, čistého človeka namiesto pravého Boha! Ako by to nepreniklo tvoju najcitlivejšiu dušu, keď už aj naše srdce, hoci je
z kameňa a zo železa, rozrýva čo i len spomienka na to.
Nečudujte sa, bratia, keď hovoríme, že Mária bola mučenicou duše. Nech sa čuduje ten, kto zabudol, že Pavol medzi najväčšie
hriechy pohanov ráta ich bezcitnosť. To bolo ďaleko od Máriinho srdca, nech je to ďaleko aj od jej služobníkov.
Ale niekto azda povie: „A nevedela vopred, že má zomrieť?“ Bezpochyby vedela. „A nedúfala, že čoskoro vstane z mŕtvych?“ Dúfala
a pevne. „A napriek tomu žialila nad ukrižovaným?“ Áno a veľmi. Ináč, ktože si, brat môj, alebo odkiaľ máš tú múdrosť, že sa viac
čuduješ spolutrpiacej Márii ako Máriinmu trpiacemu Synovi? On mohol umrieť aj telom a ona nemohla umrieť s ním srdcom? To prvé
urobila Kristova láska, od ktorej väčšiu nemal nik; to druhé urobila Máriina láska, po ktorej už inej podobnej nebolo.
RESPONZÓRIUM
Alebo iné:
Z apoštolského listu Quam pulchra pápeža Pavla Šiesteho
Aká krásna, nesmrteľná, tvorivá a víťazná je viera, ktorú sme dostali od Krista Pána! Očividne to dosvedčujú všelijako skúšané
a sužované národy, ktoré sa za krutých prenasledovaní utiekali vždy do Božích chrámov k Pánovmu oltáru alebo k oltáru panenskej
Bohorodičky a aj teraz sa utiekajú s takou istou dôverou.
Takúto neochvejnú vieru osvedčil v priebehu storočí aj slovenský ľud, vedený učením a príkladom svätého Cyrila a Metoda, a ani dnes
od nej neodpadol.
Veľkou útechou mu bola vrúcna úcta k bolestnej Panne čiže k Sedembolestnej, ktorú odpradávna jednomyseľne vzývajú ako Patrónku
celého Slovenska. Keď ju potom začali zvlášť uctievať v šaštínskom chráme na území Trnavskej apoštolskej administratúry, náš
predchodca blahej pamäti pápež Pius Jedenásty ju roku tisícdeväťstodvadsaťsedem svojou autoritou potvrdil za nebeskú ochrankyňu
tejto krajiny. Táto svätyňa je chýrečná, lebo patrí celému slovenskému národu, sústreďujú sa tam viaceré starobylé archidiakonáty
a početné púte veriacich aj zo vzdialenejších krajov: prichádzajú pred starodávnu sochu preblahoslavenej Panny Márie Sedembolestnej
a vo vrúcnych modlitbách jej vylievajú svoje žiale a strasti. Okrem toho panovníci a králi bohato obdarili tento chrám cenným zariadením
a umeleckými dielami. Biskupi zasa, ba aj rímski pápeži ho štedro zahrnuli duchovnými výsadami. Najmä roku tisícosemstošesťdesiatštyri
na trojsté výročie založenia tohoto chrámu náš predchodca Boží sluha pápež Pius Deviaty popri niektorých odpustkoch ochotne dovolil
korunovať sochu Panny Márie.
Aj my sa chceme pričiniť o vzrast úcty k Panne Márii a preukázať slovenskému duchovenstvu a veriacim našu otcovskú lásku, preto
týmto listom z plnosti našej apoštolskej moci natrvalo povyšujeme chrám zasvätený Bohu na počesť preblahoslavenej Panny Márie
Sedembolestnej v obci Šaštín na hodnosť baziliky minor.
RESPONZÓRIUM
16. septembra
SV. KORNÉLIA, PÁPEŽA, A CYPRIÁNA, BISKUPA, MUČENÍKOV
Spomienka
Možno vziať hociktoré z nasledujúcich čítaní:
Z Listov svätého biskupa a mučeníka Cypriána
Cyprián svojmu bratovi Kornéliovi. Dozvedeli sme sa, milovaný brat, o slávnych svedectvách vašej viery a statočnosti. A my sme prijali
vaše slávne vyznanie s takou radosťou, že sa aj my počítame za účastníkov a spoločníkov vašich zásluh a chvál. Lebo keď máme aj
jednu Cirkev a aj nás spája jednota ducha a nerozdielna svornosť, ktorý kňaz by si neblahoželal za pochvaly svojho spolukňaza, akoby
boli jeho vlastné? Alebo ktoré bratstvo by sa kdekoľvek netešilo z radosti svojich bratov?
Nedá sa dostatočne vyjadriť, aké tu bolo plesanie a aká radosť, keď sme sa dozvedeli o vašom úspechu a statočnosti. Ty si tam bol
vodcom bratov pri vyznávaní, ale aj vyznanie vodcu naberalo silu z vyznania bratov. Tým, že kráčaš prvý do slávy, získavaš si mnoho
spoločníkov na ceste do slávy, a tým, že si pripravený vyznať prvý za všetkých, strhuješ za sebou vyznavačský ľud. A tak nevieme,
čo máme na vás prv velebiť - či tvoju odhodlanú a silnú vieru, alebo nerozlučnú lásku bratov. Verejne sa tam osvedčila odvaha biskupa,
ktorý ide popredu, a ukázala sa jednota bratov, ktorí ho nasledovali. Keď ste jeden duch a jeden hlas, to je vyznanie celej Rímskej cirkvi.
Milovaný brat, zažiarila viera, ktorú o vás hlásal svätý Apoštol. Už vtedy v duchu predvídal túto slávu čnosti a statočnú pevnosť
a ohlasovaním budúcich vecí dosvedčoval vaše zásluhy, a tým, že chválil rodičov, podnecoval synov. Keď ste takíto jednomyseľní,
keď ste silní, dávate aj ostatným bratom veľký príklad jednomyseľnosti a sily.
Pre vzájomnú lásku, ktorou k sebe navzájom patríme, povzbudzujeme sa, milovaný brat, koľko môžeme, veď aj Pánova prozreteľnosť
nás napomína a pripravuje a aj blahodarné rozhodnutia Božieho milosrdenstva nám pripomínajú, že sa už blíži deň nášho zápasu
a posledného boja, aby sme neprestávali zotrvávať na pôstoch, bdení a modlitbách so všetkým ľudom. Lebo toto sú naše nebeské
zbrane, ktoré nám dávajú silu stáť a vytrvať. Toto sú duchovné hradby a Božie šípy, ktoré nás chránia.
Pamätajme navzájom na seba, buďme svorní a jednomyseľní, ustavične sa jeden za druhého modlime, vzájomnou láskou si zmierňujme
tiesne a úzkosti.
Z prokonzulárnych zápisov o mučeníctve svätého biskupa Cypriána
Ráno štrnásteho septembra zišiel sa podľa rozkazu prokonzula Galéria Maxima veľký zástup na Sextovom poli. A tak si v ten deň
prokonzul Galérius Maximus sadol na sauciolskom nádvorí a rozkázal, aby mu priviedli Cypriána. Keď ho priviedli, prokonzul Galérius
Maximus povedal biskupovi Cypriánovi: „Ty si Tascius Cyprianus?“ Biskup Cyprián odpovedal: „Áno, som.“
Prokonzul Galérius Maximus povedal: „Ty sa vydávaš za hlavu tých bezbožných ľudí?“ Biskup Cyprián odpovedal: „Áno, ja.“
Prokonzul Galérius Maximus povedal: „Najsvätejší cisári ti nariadili, aby si obetoval.“ Biskup Cyprián odpovedal: „To ja nerobím.“
Galérius Maximus vravel: „Rozmysli si to.“ Biskup Cyprián odvetil: „Rob, čo ti prikázali; v takej spravodlivej veci niet čo rozmýšľať.“
Galérius Maximus sa poradil s porotou a ťažko s nevôľou vyniesol rozsudok týmito slovami: „Dlho si žil bezbožne a veľa ľudí si zhromaždil
pre svoje zločinné sprisahanie, lebo si nepriateľsky vystúpil proti rímskym bohom a posvätným obradom a ani nábožní a presvätí vladári,
božský Valerián a Gallién, ani najvznešenejší cisár Valerián ťa nemohli priviesť späť na cestu svojich náboženských obradov. A tak, keďže
si bol odhalený ako pôvodca a podnecovateľ najničomnejších zločinov, sám budeš výstrahou pre tých, ktorých si svojím zločinom združil
okolo seba: tvojou krvou sa napraví poriadok.“ Ako to povedal, prečítal z tabuľky rozhodnutie: „Tascia Cypriána treba sťať mečom.“
Biskup Cyprián povedal: „Bohu vďaka.“
Po tomto výroku zástup bratov volal: „Chceme, aby s ním stali aj nás.“ Preto nastal medzi bratmi hlasný rozruch
a veľký zástup šiel za ním. A tak Cypriána odviedli na Sextovo pole, kde si vyzliekol plášť s kapucňou, kľakol na zem a pohrúžil sa
do modlitby pred Pánom. A keď si zobliekol dalmatiku a odovzdal ju diakonom, stál iba vo vlnenom šate a čakal na kata.
Keď kat prišiel, rozkázal svojim, aby dali katovi dvadsaťpäť zlatých. Bratia pred neho prestierali plachty a šatky. Potom si blahoslavený
Cyprián vlastnoručne zaväzoval oči. Ale keď si nemohol uviazať konce šatky, zaviazali mu ich kňaz Julián a subdiakon Julián.
Tak bol blahoslavený Cyprián umučený a jeho telo pre zvedavosť pohanov uložili neďaleko odtiaľ. V noci ho potom vzali a so sviecami
a faktami s modlitbou a veľkým triumfom preniesli na pozemok prokurátora Makróbia Kandidiána, ktorý je pri rybníku na Mappalienskej
ceste. O niekoľko dní prokonzul Galérius Maximus zomrel.
Blahoslavený Cyprián zomrel mučeníckou smrťou štrnásteho septembra za cisárov Valeriána a Galliéna, ale za vlády nášho
Pána Ježiša Krista; jemu česť a sláva na veky vekov. Amen.
RESPONZÓRIUM
17. septembra
SV. RÓBERTA BELLARMÍNA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI
Z traktátu svätého Róberta Bellarmína O výstupe mysle k Bohu
„Ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý.“ Kto by ti neslúžil celým srdcom, keď začne čo len trocha okusovať čaro tvojej otcovskej
vlády? Čo prikazuješ, Pane, svojim služobníkom? Hovoríš: „Vezmite na seba moje jarmo.“ A aké je tvoje jarmo? Odpovedáš: „Moje jarmo
je príjemné a moje bremeno ľahké.“ Kto by neniesol s najväčšou radosťou jarmo, ktoré netlačí, ale lahodí, a bremeno, ktoré neťaží, ale
občerstvuje? Preto si právom dodal: „A nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ A čo je to tvoje jarmo, ktoré neunavuje, ale prináša
osvieženie? Je ním to prvé a najväčšie prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca.“ Veď čo je ľahšie,
príjemnejšie, lahodnejšie, ako milovať dobrotu, krásu a lásku, čím všetkým si ty, Pane, Bože môj?
Či nesľubuješ aj odmenu tým, čo zachovávajú prikázania vzácnejšie než množstvo zlata a sladšie než medové kvapky z plástu?
Takto výslovne sľubuješ odmenu, odmenu najväčšiu, ako hovorí tvoj apoštol Jakub: „Pán pripravil veniec života tým, čo ho milujú.“
A čo je to ten veniec života? Je to väčšie dobro, aké si vôbec vieme predstaviť alebo po akom dokážeme túžiť; tak o ňom hovorí svätý
Pavol podľa Izaiáša: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
Teda už v zachovávaní tvojich prikázaní je naozaj veľká odmena. A nielen to prvé a najväčšie prikázanie osoží poslušnému človekovi,
a nie Bohu, ktorý rozkazuje; ale aj ostatné Božie prikázania zdokonaľujú, skrášľujú, vzdelávajú, osvecujú a robia dobrým a nakoniec
aj šťastným toho, kto poslúcha. A preto ak si múdry, pochop, že si stvorený na Božiu slávu a na tvoju večnú spásu, že toto je tvoj
cieľ, toto je stredobod tvojej duše, toto je poklad tvojho srdca. Ak dosiahneš tento cieľ, budeš blažený, ak ho minieš, budeš nešťastný.
A preto považuj za dobré všetko, čo ťa vedie k tvojmu cieľu, a za zlé to, čo ťa od cieľa odvádza. Úspechy a protivenstvá, bohatstvo
a chudoba, zdravie a choroba, pocty a hany, život a smrť nie sú pre múdreho človeka niečím, čo si žiada pre ne samy alebo pre
ne samy od nich uteká. Ale ak prispievajú na Božiu slávu a na tvoje večné šťastie, sú dobrom a treba po nich túžiť; ak tomu prekážajú,
sú zlom a treba utekať pred nimi.
RESPONZÓRIUM
SV. JANUÁRA, BISKUPA A MUČENÍKA
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Odkedy mi položili na plecia toto bremeno, z ktorého sa ťažko vydáva počet, ustavične ma znepokojuje starosť vyplývajúca z môjho
postavenia. A čo iné by ma lákalo na tomto úrade, ak nie to, aby nás netešilo viac, čo je na našom postavení nebezpečné, ako to, čo
je osožné pre vašu spásu? Kde ma ľaká, čo som pre vás, tam ma potešuje, čo som s vami. Lebo pre vás som biskup, s vami som kresťan.
Tamto je meno prijatého úradu, toto milosti; tamto je nebezpečné, toto spásne.
Slovom, akoby nami zmietala búrka na veľkom mori tej činnosti. Ale keď si uvedomíme, čou krvou sme boli vykúpení, akoby sme vchádzali
do bezpečného prístavu pokojom tejto myšlienky. Ak sa namáhame, čo je vlastné tomuto úradu, nachádzame odpočinok v spoločnom
dobrodení. Ak ma teda to, že som s vami vykúpený, teší viac, ako to, že som váš predstavený, potom budem väčšmi vaším sluhom,
ako prikazuje Pán, aby som nebol nevďačný za cenu, za ktorú smiem byť vaším spolusluhom. Veď musím mať rád Vykupiteľa a viem,
čo povedal Petrovi: „Peter, máš ma rád? Pas moje ovce.“ Pýtal sa to raz, druhý raz i tretí raz. Pýtal sa na lásku a ukladal ťažkú prácu,
lebo kde je väčšia láska, tam je práca ľahšia.
„Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ Mám povedať, že sa odvďačím tým, že pasiem jeho ovce? Veď aj to robím „nie ja, ale
Božia milosť so mnou“. Čím sa teda môžem odvďačiť, keď ma vo všetkom predchádza? A predsa čakáme odmenu, lebo zadarmo milujeme
a ovce pasieme. A to už ako? To ide ako dohromady: zadarmo milujem, aby som pásol, a chcem odmenu za to, že pasiem? Nebolo by
to nijako možné, nijako nemožno čakať odmenu od toho, koho milujeme zadarmo, keby nebol odmenou ten, koho milujeme. Veď ak sa
za to, že nás vykúpil, odvďačíme tým, že pasieme jeho ovce, čím sa mu odvďačíme za to, že nás urobil pastiermi? Lebo zlými pastiermi,
čo nech je od nás ďaleko, sme zo svojej zloby, ale dobrými, čo nech nám on dá, môžeme byť len z jeho milosti. A preto vám,
bratia moji, „prikazujeme a prosíme, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo“. Urobte našu službu užitočnou. „Vy ste Božia roľa.“
Zvonka prijímajte toho, ktorý sadí a polieva, vnútri zasa toho, ktorý dáva vzrast. Pomáhajte nám aj modlitbou aj poslušnosťou, aby
nás tešilo nie tak to, že vás vedieme, ako to, že vám osožíme.
RESPONZÓRIUM
SV. ONDREJA KIMA TAEGONA, KŇAZA, PAVLA CHONGA HASANGA A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Spomienka
Z posledného povzbudenia svätého kňaza a mučeníka Ondreja Kima Taegona
Milovaní bratia a priatelia, premýšľajte a uvažujte: Boh od počiatku vekov rozvrhol nebo i zem a vôbec všetko. A potom rozjímajte,
prečo a s akým úmyslom stvoril osobitne človeka na svoj obraz a na svoju podobu.
Veď keby sme na tomto svete, plnom nebezpečenstiev a biedy, nepoznali Pána a Stvoriteľa, nemali by sme nič z toho, že sme sa narodili,
ani z toho, že žijeme. Hoci sme prišli z Božej milosti na tento svet a takisto z Božej milosti sme prijali krst, vstúpili do Cirkvi, stali sa
Pánovými učeníkmi a nosíme vzácne meno, načo by nám bolo takéto meno, keby nezodpovedalo skutočnosti? To by sme boli nadarmo
prišli na svet a vstúpili do Cirkvi, ba bola by to zrada na Pánovi a na jeho milosti. Lepšie by bolo bývalo nenarodiť sa, ako prijať Pánovu
milosť a hrešiť proti nemu.
Pozorujte roľníka, ako rozsieva semeno na poli: v príhodnom čase preorie zem, potom ju pohnojí a bez ohľadu na námahu na slnku
obrába ušľachtilú siatinu. Keď príde čas žatvy a klasy sú plné, jeho srdce zabúda na námahu a pot, teší sa a poskakuje preplnený
šťastím. No ak sú klasy prázdne a nie je v nich nič, iba plevy a úhrabky, roľník si spomenie na tvrdú lopotu a pot a tým menej dbá
o pole, čím väčšmi sa oň staral.
Podobne Pán robí zem svojím poľom, rudí ryžou, milosť hnojivom a cez Vtelenie a Vykúpenie nás zavlažuje svojou krvou, aby sme
mohli rásť a dozrievať. Keď príde v deň súdu čas žatvy, ten, kto bude pôsobením milosti zrelý, bude sa tešiť nebeskému kráľovstvu
ako adoptívny Boží syn; kto zrelý nebude, stane sa nepriateľom, hoci aj on už bol adoptívnym synom, a podľa zásluhy bude naveky
potrestaný.
Milovaní bratia, vedzte toto: Keď náš Pán Ježiš zostúpil na zem, sám zniesol nespočetné bolesti a svojím umučením založil svätú Cirkev
a utrpením veriacich ju zveľaďuje. A hoci ju svetské mocnosti gniavia a napádajú, nepremôžu ju nikdy. Po Ježišovom nanebovstúpení
od čias apoštolov až po naše dni svätá Cirkev všade rastie uprostred súžení.
Aj teraz, už päťdesiat či šesťdesiat rokov, čo svätá Cirkev vstúpila do našej Kórey, veriaci opäť a opäť znášajú prenasledovanie.
Aj dnes zúri prenasledovanie a mnohí priatelia v tej istej viere, medzi nimi aj ja, dostali sa do väzenia a aj vy ste v súžení.
A keď sme takto jedno telo, ako by sme neboli v hĺbke srdca smutní? Ako by sme podľa ľudských citov neprežívali bolesť odlúčenia?
Ale ako vraví Písmo, Boh sa stará aj o najmenší vlas na hlave a stará sa svojou vševedúcnosťou. Ako teda možno také prenasledovanie
chápať ináč ako Boží rozkaz alebo ako jeho odmenu alebo napokon ako jeho trest?!
Plňte teda Božiu vôľu! Bojujte celým srdcom za nebeského vodcu Ježiša a premáhajte zlého ducha tohto sveta, veď Kristus ho
už premohol.
Veľmi vás prosím: Nezanedbávajte bratskú lásku, ale navzájom sa podporujte a kým sa Pán nezľutuje nad nami a neodstráni súženia,
vytrvajte.
Je nás tu dvadsať a z Božej milosti všetci sa majú doteraz dobre. Ak niekoho zabijú, prosím vás, nezabudnite na jeho rodinu.
Veľa je toho, čo by som mal ešte povedať, ale ako to perom na papieri vyjadriť? Končím list. Keďže sme už blízko zápasu,
veľmi vás prosím, aby ste žili verne a napokon prišli do neba, kde si vzájomne zablahoželáme. Zanechávam vám bozk svojej lásky.
RESPONZÓRIUM
SV. MATÚŠA, APOŠTOLA A EVANJELISTU
Sviatok
Z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom
Bratia, prosím vás ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou
a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch,
ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad
všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.
Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. Preto hovorí:
„Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“
A čo iné znamená to „vystúpil“, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky
nebesia, aby naplnil všetko.
On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali
svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža,
k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského
učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista.
Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie
a buduje sa v láske.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého kňaza Bédu Ctihodného
„Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: Poď za mnou!“ No hľadel na neho nie tak telesným zrakom,
ako pohľadom vnútorného milosrdenstva. Videl mýtnika a pozrel naňho milosrdne a vyvolil ho. Preto mu povedal: „Poď za mnou!“
Ale to „poď“ znamenalo „napodobňuj“: to „poď“ znamenalo nie tak vykročiť nohami, ako nasledovať mravmi. Veď „kto hovorí, že ostáva
v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on“.
„On vstal,“ hovorí, „a išiel za ním.“ Netreba sa diviť, že mýtnik na prvý Pánov pokyn zanechal pozemské zisky, o ktoré sa doteraz staral,
pohrdol majetkom a pridal sa k družine toho, u ktorého nevidel nijaké bohatstvo. Lebo sám Pán, ktorý ho zvonka zavolal slovom, vnútri
ho pohol neviditeľným vnuknutím, aby šiel za ním. Vlial do jeho mysle svetlo duchovnej milosti, v ktorom pochopil, že ten, ktorý odvoláva
od časných vecí na zemi, je schopný dať neporušiteľné poklady v nebi.
„Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.“ Obrátenie jedného mýtnika
bolo ukážkou pokánia a odpustenia pre nohých mýtnikov a hriešnikov. Bolo to krásne a pravdivé znamenie pre toho, ktorý mal byť
apoštolom a učiteľom národov, že hneď na začiatku svojho nového života ťahá za sebou húf hriešnikov k spáse, že už pri prvopočiatku
svojej viery začína úlohu hlásať evanjelium, ktorú mal plniť postupne napredovaním v čnosti. Ale ak túžime skúmať hlbšie, čo sa tu stalo,
zistíme, že neposkytol Pánovi iba telesnú hostinu vo svojom pozemskom dome, ale že mu v dome svojho srdca vierou a láskou pripravil
oveľa milšiu hostinu, ako potvrdzuje on sám, keď hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu
vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“
Jeho hlas počúvame a otvárame mu vtedy, keď ochotne súhlasíme s jeho skrytými i otvorenými napomenutiami a usilujeme sa
uskutočňovať to, čo spoznáme, že treba urobiť. Vtedy vchádza, aby aj on s nami večeral, aj my s ním, lebo skrze milosť svojej lásky
prebýva v srdciach vyvolených, aby ich stále občerstvoval svetlom svojej prítomnosti tým väčšmi, čím viac rastú v nadprirodzených
túžbach, a zasa on aby sa živil ich nebeským úsilím ako najmilším pokrmom.
RESPONZÓRIUM
22. septembra
SV. EMERÁMA, BISKUPA A MUČENÍKA
Spomienka
(len v Nitrianskej diecéze)
Z dekrétu Presbyterorum ordinis Druhého vatikánskeho koncilu o kňazskej službe a živote
Cirkev vždy považovala za veľmi dôležitú, najmä pre kňazský život, dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, ktorú Kristus
Pán odporúčal a nemálo veriacich ju v priebehu stáročí, ale aj v dnešných časoch ochotne prijímalo a statočne zachovávalo. Veď ona je
znakom i vzpruhou dušpastierskej lásky a zvláštnym zdrojom duchovnej plodnosti vo svete.
Celibát mnohorako súvisí s kňazstvom. Veď celé poslanie kňaza je zasvätené službe novému ľudstvu, ktoré Kristus, víťaz nad smrťou,
vzbudzuje skrze svojho Ducha na svete; ono nepochádza „z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha“. A panictvom čiže celibátom
zachovávaným pre nebeské kráľovstvo sa kňazi novým a vynikajúcim spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho s nerozdeleným srdcom
pridŕžajú, slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Bohu a ľuďom, pohotovejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzenej
obnovy, a tak sa stávajú schopnejšími podujať sa na širšie otcovstvo v Kristovi. Takto teda vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú nerozdelení
venovať svojmu poslaniu, totiž zasnubovať veriacich jednému mužovi a odovzdať ich Kristovi ako čistú pannu, a tak vyvolávajú to
tajomné, Bohom ustanovené manželstvo, ktoré sa má v budúcnosti plne zjaviť; jediným ženíchom Cirkvi je v ňom Kristus. Okrem toho
sa stávajú živým znamením onoho budúceho sveta, ktorý je skrze vieru a lásku už teraz prítomný a synovia vzkriesenia sa v ňom ani
neženia, ani nevydávajú.
RESPONZÓRIUM
24. septembra
VÝROČIE POSVIACKY KATEDRÁLNEHO CHRÁMU V BANSKEJ BYSTRICI
Sviatok
(len v Banskobystrickej diecéze)
26. septembra
SV. KOZMU A DAMIÁNA, MUČENÍKOV
Z Rečí svätého biskupa Augustína
Svätí konali také slávne činy, ktoré ctia Cirkev na celom svete, a my na vlastné oči poznávame, aké je pravdivé, čo spievame:
„V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých.“ Keď má veľkú cenu v našich očiach, má ju aj v očiach toho, pre meno ktorého
ju podstúpili.
Ale výkupným týchto smrtí je smrť jedného. Koľko smrtí vykúpil tento zomierajúci?! Veď keby nebol zomrel, obilné zrnko by sa nebolo
rozmnožilo. Počuli ste jeho slová, keď sa blížilo jeho umučenie, teda keď sa blížilo naše vykúpenie: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme
a neodumrie, ostane samo; ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“
On na kríži urobil veľký obchod, tam za nás zaplatil mešec výkupného: keď mu vojak kopijou otvoril bok, vytieklo z neho výkupné za celý
svet.
Vykúpení sú veriaci aj mučeníci: ale viera mučeníkov je dokázaná; ich krv je svedkom. Oni vrátili, čo sa na nich vynaložilo, a splnili,
čo hovorí svätý Ján: „Kristus položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“
A inde sa hovorí: „Sadol si si k bohatému stolu. Dávaj dobrý pozor, čo ti predkladajú, lebo aj ty musíš také pripraviť.“ Je to bohatý
stôl, pri ktorom je pokrmom sám hostiteľ. Nik nekŕmi hosťov sebou samým: toto urobil iba Kristus Pán. On je hostiteľ, on je jedlo
i nápoj. Mučeníci vedeli, čo jedli a pili, aby mohli také isté vrátiť.
Ale skade mohli vrátiť niečo také, keby im nebol dal ten, ktorý vždy prvý investuje, aby bolo čo vrátiť?
„Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy.“
Čo je to za kalich? Horký, ale liečivý kalich utrpenia: a keby z neho nebol pil najprv lekár, chorý by sa ho bál dotknúť. Je to kalich,
ktorý poznáme z Kristových úst, keď hovorí: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“
O tomto kalichu povedali mučeníci: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.“ A nebojíš sa, že pri tom padneš? Hovorí,
že nie. Prečo? Lebo „budem vzývať meno Pánovo“. Ako by boli mohli mučeníci zvíťaziť, keby v nich nebol zvíťazil ten, ktorý povedal:
„Radujte sa, veď ja som premohol svet?“ Ich myseľ a jazyk riadil nebeský vládca, skrze nich porazil na zemi diabla; a v nebi korunoval
mučeníkov. Blažení, ktorí takto pili z tohto kalicha! Bolesť sa skončila a oni získali slávu.
RESPONZÓRIUM
SV. VINCENTA DE PAUL, KŇAZA
Spomienka
Zo Spisov svätého kňaza Vincenta de Paul
My si nemáme chudobných vážiť podľa vonkajšieho vzhľadu a vystupovania ani podľa ich duchovného nadania, lebo často majú hrubú
a neupravenú povahu. Keď však na chudobných hľadíte vo svetle viery, zbadáte, že oni predstavujú Božieho Syna, ktorý si vyvolil
chudobu. Lebo keď trpel, hoci takmer stratil podobu človeka a pre pohanov sa stal bláznom a pre Židov pohoršením, chudobným sa dal
poznať ako hlásateľ radostnej zvesti: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným.“ Aj my musíme takto zmýšľať a napodobňovať to, čo robil
Kristus, čiže starať sa o chudobných, potešovať ich, pomáhať im a odporúčať ich.
Veď Kristus sa chcel narodiť chudobný, chudobných si vyvolil za učeníkov, sám sa stal služobníkom chudobných a bol tak účastný na
ich položení, že vyhlásil, že čokoľvek dobré alebo zlé urobí niekto chudobným, urobí to jemu samému. A keď Boh miluje chudobných,
miluje aj tých, ktorí ich milujú. Lebo keď má niekto niekoho rád, objíma vrúcnou láskou aj tých, čo onomu preukazujú ochotné priateľstvo
a službu. Preto aj my dúfame, že za chudobných bude Boh aj nás milovať. Keď ich teda navštevujeme, usilujme sa „pamätať na
chudobných a bedárov“ a tak s nimi cítiť, aby sme mohli s Apoštolom povedať: „Pre všetkých som sa stal všetkým.“ A preto z duše,
pohnutej starostami a biedou blížnych, usilovne prosme Boha, aby vlial do nás city milosrdenstva a zľutovania, aby nimi naplnil naše
srdcia a naplnené zachoval.
Službe chudobným treba dať prednosť pred všetkým a treba ju preukázať bez meškania. Keď teda chudobný potrebuje v čase modlitby
liek alebo pomoc, choďte spokojne k nemu, urobte, čo treba, a obetujte to Bohu, ako keby ste sa modlili. A nepoddávajte sa úzkosti
mysle a výčitkám svedomia, že ste pre službu chudobným vynechali modlitbu; lebo nezanedbáva Boha ten, kto kvôli Bohu od neho
odchádza, čiže prerušuje Božie dielo, aby vykonal iné podobné.
A tak, keď opúšťate modlitbu, aby ste poslúžili nejakému chudákovi, myslite na to, že ste preukázali službu Bohu. Veď láska je väčšia
ako akékoľvek pravidlo a napokon všetko má k nej smerovať: ona je vznešená pani, a preto treba robiť to, čo prikazuje ona. Slúžme
teda chudobným s novým nadšením a vyhľadávajme tých najopustenejších, lebo ich sme dostali akoby za pánov a patrónov.
RESPONZÓRIUM
28. septembra
SV. VÁCLAVA, MUČENÍKA
Z Prvej staroslovienskej legendy
Keď zomrel jeho otec Vratislav, ustanovili Česi za knieža Václava. Z Božej milosti bol dokonalý vo viere. Dobre robil všetkým chudobným:
nahých odieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, nezniesol, aby niekto krivdil vdovám, mal rád všetkých ľudí,
chudobných i bohatých, posluhoval Božím služobníkom, vyzdobil mnoho kostolov.
No českí muži spyšneli a nahovorili jeho mladšiemu bratovi Boleslavovi: „Brat Václav ťa chce zabiť. Spolčil sa s matkou a so svojimi mužmi.“
Keď sa niekde slávil sviatok posviacky chrámu, Václav tam nikdy nechýbal. Tak vošiel v nedeľu na sviatok Kozmu a Damiána do mesta
Boleslavi. Po svätej omši sa chcel vrátiť do Prahy. Ale Boleslav ho zadržal s podlým zámerom: „Prečo odchádzaš, brat môj?“ Ráno zazvonili
na ranné ofícium. Len čo Václav začul hlas zvona, povedal: „Chvála ti, Pane, že si mi dal dožiť sa tohoto rána.“ I vstal a šiel na ranné
ofícium.
Hneď v bráne ho dobehol Boleslav. Václav sa naňho pozrel a povedal: „Brat môj, včera si nám dobre poslúžil.“ Ale k Boleslavovým
ušiam sa naklonil diabol a prevrátil mu srdce. Vytasil meč a odpovedal mu: „Teraz ti chcem ešte lepšie poslúžiť.“ Ako to povedal,
udrel ho mečom po hlave.
Václav sa obrátil k nemu a povedal: „Čo ťa to napadlo, brat môj?“ Vtedy ho chytil a zhodil na zem. Tu pribehol ktorýsi z Boleslavových
radcov a uderil Václava po ruke. On s poranenou rukou opustil brata a utekal do chrámu. Ale dvaja ničomníci ho v chrámovej bráne
zavraždili. Pribehol aj ďalší a prebodol mu bok mečom. Václav hneď tam vydýchol dušu s týmito slovami: „Do tvojich rúk, Pane,
odovzdávam svojho ducha.“
RESPONZÓRIUM
SV. VAVRINCA RUIZA A SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV
Z homílie pápeža Jána Pavla Druhého pri slávnostnej svätej omši, ktorú slúžil v Manile z príležitosti blahorečenia ctihodných Božích sluhov Vavrinca Ruiza a jeho spoločníkov
Ako svedčia slová evanjelia, Kristus naozaj vyzná pred nebeským Otcom tých verných mučeníkov, ktorí vyznali jeho pred ľuďmi.
Hymnus slávy, ktorý teraz spievali bezpečné hlasy, je ozvenou toho istého hymnu „Teba, Bože, chválime“, ktorý spievali večer
dvadsiateho siedmeho decembra tisícšesťstotridsaťsedem v kostole svätého Dominika, keď prišla z mesta Nagasaki zvesť o spoločnom
mučeníctve šiestich kresťanov, medzi ktorými bol predstavený misie páter Antonio Gonzáles, španielsky dominikán z mesta Daón,
a otec rodiny Vavrinec Ruiz, ktorý pochádzal z predmestia Manily, zvaného Binondo, oddeleného od mesta. Aj títo svedkovia spievali
žalmy milosrdnému a mocnému Pánovi, keď ich viedli do väzenia, aj keď zomierali počas troch dní svojho mučeníctva. Viera premáha svet.
Ohlasovanie viery osvecuje ako slnko všetkých, čo túžia poznať pravdu. A hoci sú na svete rozličné jazyky, je len jedna a tá istá
kresťanská tradícia.
Pán Ježiš naozaj svojou krvou vykúpil svojich služobníkov, ktorí sa zoskupujú z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa, aby boli
kráľovským kňazstvom nášmu Bohu.
Šestnásť blahoslavených mučeníkov, ktorí vykonávali úrad krstného alebo sviatostného kňazstva, prelialo svoju krv a tým prejavili
Bohu veľkú úctu a lásku. Pripojili sa ku Kristovej obete na oltári kríža, a tak najvyšším spôsobom, aký je možný ľudskému tvoru,
napodobnili Krista kňaza a obetu. Zároveň to bol aj najväčší prejav lásky voči bratom, ktorý aj nás vyzýva, aby sme za nich obetovali
samých seba, a tak nasledovali príklad Božieho Syna, ktorý obetoval za nás seba samého.
A toto urobil Vavrinec Ruiz. Po ceste plnej nebezpečenstiev, ktorou ho viedol Duch Svätý k netušenému cieľu, vyznal pred sudcami,
že je kresťanom a že je ochotný umrieť za Boha: „Tisíc ráz by som obetoval svoj život za neho. Nikdy od neho neodpadnem.
Ak chcete, môžete ma zabiť. Mojou túžbou je zomrieť za Boha.“
Tu máme vrcholný prejav jeho života a jeho viery a odôvodnenú jeho smrť. Týmto činom mladý otec rodiny preslávil a na vrchol
priviedol kresťanskú katechézu, ktorú dostal v škole bratov rehole svätého Dominika v Binondo. Katechézu, ktorá má jediné ťažisko
v Kristovi, lebo Kristus je jej predmetom a ústami hlásateľa učí sám Kristus.
Príklad Vavrinca Ruiza, ktorého otec bol Číňan a matka Tagalčanka, nám pripomína, že každý z nás musí celý svoj život zamerať
na Krista.
Byť kresťanom, to znamená: každodenne sa obetovať ako odpoveď na Kristovu obetu, ktorý na to prišiel na svet, aby všetci mali
život a aby ho mali hojnejšie.
RESPONZÓRIUM
SV. MICHALA, GABRIELA A RAFAELA, ARCHANJELOV
Sviatok
HYMNUS
Vás, archanjeli, zdravíme
a spevom zvučným chválime,
vás, ktorých v ríši nadhviezdnej
zdobí žiar slávy nesmiernej.
Michal, ty nepremožený
veliteľ vojska na nebi,
nás rukou mocnou podporuj,
v nás Božiu milosť ochraňuj.
Gabriel, posol najmilší,
hlas Božích tajov najvyšší;
vznešený anjel, nauč nás kráčať
vo svetle v každý čas.
Rafael, ty nás sprevádzaj,
nám putujúcim pomáhaj,
choroby tela odháňaj
a spásu dušiam prinášaj.
Anjelské šíky belostné,
vás v tejto chvíli slávnostnej
prosíme, chráňte, veďte nás
ta, kde ste s Kristom v raji krás.
Buď sláva Otcu, Synovi
česť Duchu Tešiteľovi;
zbor anjelov ich na nebi
naveky chváli, velebí. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1Vzbúrilo sa more a zatriasla sa zem, keď zostupoval z neba Michal archanjel.
ž 97
Ant. 2Anjel Gabriel sa zjavil Zachariášovi a povedal mu: Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.
ž 103, I
Ant. 3Ja som Rafael, jeden z anjelov, čo sme pri Pánovi; a vy velebte Boha a rozprávajte o všetkých jeho obdivuhodných skutkoch.
ž 103, II
V.
Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli.
R.
Udatní hrdinovia, čo plníte jeho príkazy.
Z Knihy zjavenia svätého apoštola Jána
Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá
a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov
a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá
mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi.
A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili
tisícdvestošesťdesiat dní.
Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto
v nebi. A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním
boli zvrhnutí jeho anjeli. A počul som mohutný hlas volať v nebi:
„Teraz nastala spása,
moc a kráľovstvo nášho Boha
a vláda jeho Pomazaného,
lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov,
ktorý na nich dňom i nocou žaloval
pred naším Bohom.
Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva;
a nemilovali svoj život
až na smrť.
Preto radujte sa, nebesia,
aj vy, čo v nich bývate.
Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.“
Keď drak videl, že je zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla
odletieť na púšť na svoje miesto, kde ju budú živiť čas a časy a pol času ďaleko od hada. Had vychrlil za ženou zo svojej papule vodu
ako rieku, aby ju rieka strhla. Ale zem pomohla žene: zem otvorila ústa a pohltila rieku, čo vychrlil drak zo svojej papule.
Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo.
RESPONZÓRIUM
Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá
Treba vedieť, že názov anjelov označuje ich úrad, nie prirodzenosť. Lebo tí svätí duchovia v nebeskej vlasti sú síce vždy duchovia,
ale vždy ich nemožno nazvať anjelmi. Oni sú anjelmi iba vtedy, keď sa prostredníctvom nich niečo oznamuje. Tí, čo zvestujú iba menšie
veci, volajú sa anjeli, tí, čo zvestujú veľmi veľké, nazývajú sa archanjeli.
Preto k Panne Márii nebol poslaný hocijaký anjel, ale archanjel Gabriel. Patrilo sa totiž, aby na takúto službu išiel ten najvyšší anjel,
vecí zvestoval najväčšiu vec zo všetkých.
Preto oni dostávajú aj vlastné mená, aby sa aj ich názvom označovalo, akej činnosti sú schopní. Lebo v onom svätom meste, ktorého
dokonalosť spočíva v plnom poznaní z videnia všemohúceho Boha, nedávajú sa vlastné mená preto, žeby nebolo možno bez mien poznať
ich osoby, ale keď prichádzajú k nám s nejakou úlohou, u nás dostávajú mená podľa svojich služieb. Michal znamená „Kto je ako Boh?“,
Gabriel „Božia sila“, Rafael zase „Boží liek“.
A kedykoľvek ide o niečo mimoriadne silné, hovorí sa o poslaní Michala, aby sa dalo zo samého činu i z mena vybadať, že nik nemôže
urobiť to, čo dokáže urobia Boh. Preto aj ten starý nepriateľ, čo v pýche chcel byť podobný Bohu a povedal: „Do neba vystúpim,
ponad hviezdy neba svoj trón vyvýšim, podobný budem Najvyššiemu,“ bude na konci sveta ponechaný na svoju silu a odsúdený
na večné muky, lebo sa o ňom tvrdí, že bude bojovať s archanjelom Michalom, ako hovorí Ján: „Strhol sa boj s archanjelom Michalom.“
K Márii bol poslaný zase Gabriel, čo znamená „Božia sila.“ Prišiel totiž zvestovať toho, ktorý sa dobrotivo zjavil v poníženosti, aby porazil
vzdušné mocnosti. Božia sila mala zvestovať toho, ktorý prichádzal ako Pán mocností a mocný v boji.
Rafael sa prekladá, ako sme povedali, „Boží liek“. Lebo keď sa dotkol Tobiášových očí ako ošetrujúci lekár, odstránil tmu jeho slepoty.
Bolo teda vhodné, aby sa ten, ktorý bol poslaný liečiť, nazýval „Boží liek“.
RESPONZÓRIUM
30. septembra
SV. HIERONYMA, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI
Spomienka
Z úvodu ku Komentárom svätého kňaza Hieronyma k prorokovi Izaiášovi
Robím, čo musím robiť, keď poslúcham Kristove príkazy: „Skúmajte Písma“ a: „Hľadajte a nájdete,“ aby som nemusel so Židmi počuť:
„Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc.“
Lebo ak je Kristus podľa apoštola Pavla Božou mocou a Božou múdrosťou, potom kto nepozná Písmo, nepozná Božiu moc a múdrosť:
teda kto nepozná Písmo, nepozná Krista.
Preto budem napodobňovať hospodára, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré, a nevestu, ktorá v Piesni piesní hovorí:
„Nové i staré som uchránila pre teba, milý môj.“ A tak budem vykladať aj Izaiáša, aby som ho predstavil nielen ako proroka, ale ako
evanjelistu a apoštola. Veď sám hovorí o sebe a o ostatných evanjelistoch: „Aké krásne sú nohy posla dobrej zvesti, ktorý hlása pokoj.“
A Boh ho oslovuje ako apoštola: „Koho mám poslať, kto pôjde k tomu rudu?“ A on odpovedá: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
Nech si nik nemyslí, že chcem obsah tejto knihy vtesnať do niekoľkých slov. Veď toto Písmo obsahuje všetky Pánove tajomstvá
a hovorí o Emanuelovom narodení z Panny, o pôvodcovi slávnych činov a znamení, ktorý zomrel a bol pochovaný, vstal z mŕtvych
a je Spasiteľom všetkých národov. A čo povedať o fyzike, etike a logike? V tejto knihe je všetko, čo patrí do Svätého písma, čo
môže ľudský jazyk vysloviť a rozum smrteľníkov obsiahnuť. O jej tajomstvách svedčí ten, ktorý napísal: „Každé videnie bude pre vás
ako slová zapečatenej knihy. Keď ju podajú niekomu, kto vie čítať, a povedia: Prečítaj to!, odpovie: Nemôžem, lebo je zapečatená.
A keď knihu dajú takému, čo čítať nevie, a povedia mu: Čítaj!, odpovie: Neviem čítať.“
Ak sa to zdá niekomu slabé, nech si o tom vypočuje Apoštola: „Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú.
Ak by dostal zjavenie iný zo sediacich, prvý nech mlčí.“ Na akom základe môžu mlčať, keď je v moci Ducha, ktorý hovorí skrze prorokov,
či mlčať alebo hovoriť? Ak teda rozumeli, čo hovorili, všetko je plné múdrosti a rozumnosti. A do ich uší nedoliehal vzduch rozochvený
hlasom, ale Boh hovoril v duši prorokov podľa toho, čo hovorí iný prorok: „Anjel, ktorý vo mne hovoril,“ a: „Volá v našich
srdciach Abba, Otče,“ a: „Budem počúvať, čo povie vo mne Pán, Boh.“
RESPONZÓRIUM