Na generálnej audiencii 13. októbra 2004 na námestí pred vatikánskou bazilikou bolo prítomných vyše 16 tisíc pútnikov z 25 krajín. Témou 34. tohoročnej katechézy bol Chválospev na milosť vykúpenia z Listu Efezanom.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;
On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.
V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“.

V slávnostnom Chválospeve požehnania, ktorým sa začína List Efezanom ide o mimoriadne bohatú teologickú a duchovnú stránku, o obdivuhodné vyjadrenie viery a hádam aj liturgie Cirkvi z čias apoštolov.

Až štyrikrát, počas všetkých týždňov, z ktorých sa skladá liturgia vešpier, sa nám opätovne predkladá tento Chválospev, aby veriaci mohol kontemplovať a vychutnávať tento veľkolepý obraz Krista, ktorý je srdcom duchovnosti a kresťanskej úcty, ale aj princípom jednoty a zmyslom vesmíru a celých dejín. Požehnanie vychádza z ľudskosti Otca, ktorý je na nebesiach a dáva do pohybu spásonosné dielo Syna.

Spása začína podľa božského plánu, ktorý je povolaný splniť Kristus. V tomto pláne vyniká predovšetkým naše vyvolenie, aby sme boli pred jeho tvárou „svätí a nepoškvrnení“, ani nie tak na obradnej rovine, ako by chceli vsugerovať prívlastky, ktoré sa používajú v Starom zákone pre obetný rituál - ale skôr v „láske“ (porov. v. 4). Ide teda o svätosť a čistotu morálnu, bytostnú a vnútornú.

Pre nás má nebeský Otec ešte na mysli posledný cieľ: skrze Ježiša Krista nás predurčil prijať dar synovskej dôstojnosti, keď sme sa stali synmi v Synovi a bratmi v Ježišovi Kristovi. Tento dar milosti sme dostali skrze jeho milovaného prvorodeného Syna. Týmto spôsobom v nás Otec vykonal radikálnu premenu: naplno nás oslobodil od zla, „vykúpil nás skrze krv“ Krista, „odpustil nám hriechy“, prostredníctvom „bohatstva jeho milosti“. Kristova obeta na kríži, najvyšší skutok lásky a solidarity na nás vylieva zvrchovanou mierou vlnu svetla, „múdrosti a rozumnosti“. Stali sme sa premenenými stvoreniami: bol vymazaný náš hriech a naplno spoznáme Pána. Poznanie v biblickej reči, ako výraz lásky, nám hlbšie umožňuje preniknúť do „tajomstva“ božskej vôle.

Tajomstvo, hoci je nadprirodzené a dokonalé, obsahuje zázračný plán spásy: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi a čo je na zemi“. Grécky text napovedá, že Kristus sa stal kefalaion, ústredným bodom, ku ktorému smeruje a v ktorom nadobúda zmysel všetko stvorenie. To isté grécke slovo, také vzácne v Liste Efezanom a Kolosanom, kefale, znamená hlavu, čo naznačuje úlohu, ktorá patrí Kristovi v Tele Cirkvi. Teraz je pohľad viac rozšírený a kozmický, hoci v sebe zahŕňa cirkevný rozmer osobitného Kristovho diela. On „zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1, 20).

Našu úvahu zakončíme modlitbou chvály a vďaky za vykúpenie, ktoré v nás vykonal Ježiš Kristus. Urobíme tak slovami textu, ktorý sa zachoval na starovekom papyruse zo 4. storočia:

Prosíme Ťa Všemohúci Bože, Ty poznáš každú vec a nič neunikne Tebe, Učiteľ pravdy. Ty si stvoril vesmír a bdieš nad každým bytím. Ty sprevádzaš po ceste pravdy tých, ktorí žili v tmách a v tieni smrti. Ty chceš zachrániť všetkých ľudí a umožniť im poznať pravdu. Všetci ti spoločne ponúkame chvály a spevy vďaky.

Zachránil si nás vzácnou a nevinnou krvou tvojho jediného Syna od každého poblúdenia a otroctva. Vyslobodil si nás od démona a doprial si nám slávu a slobodu. Boli sme mŕtvi a doprial si nám znovu sa narodiť, duchovne a telesne, skrze tvojho Ducha. Boli sme nečistí a ty si nás obmyl. Prosíme ťa teda, Otec milosrdenstva a Boh každej útechy: upevni nás v našom povolaní, v úcte a vo vernosti“. Modlitba sa končí prosbou: O dobrotivý Pane, posilni nás svojou mocou. Osvieť našu dušu svojou útechou! ... Dopraj nám pozerať, hľadať a kontemplovať nebeské, nie pozemské dobrá. Tak sa mocou tvojej milosti vzdá sláva všemohúcej, presvätej a každej chvály hodnej moci Boha, skrze Ježiša Krista, jeho milovaného Syna, s Duchom Svätým, na veky vekov. Amen. (A. Hamman, Preghiere dei primi cristiani, Milano 1955, pp. 92-94).

Na generálnej audiencii v stredu 6. júla 2005 bolo prítomných vyše 15 tisíc pútnikov z 19 krajín. Témou katechézy Svätého Otca Benedikta XVI. bol Chválospev na milosť vykúpenia z Listu Efezanom:

Tento hymnus z listu Efezanom (Ef 1, 3-14), ktorý sa opakuje v modlitbe Vešpier každý týždeň, je chválospevom adresovaným Bohu Otcovi. Jeho priebeh vymedzuje rozličné etapy plánu spásy, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom činnosti Krista. V centre chválospevu zaznieva grécke slovo „mysterion“, termín, ktorý sa zvyčajne spája so slovesami zjavenia: zjaviť, poznať, ukazovať. Toto je totiž veľký tajomný plán, ktorý Otec uchovával v sebe samom od večnosti (porov. v. 9) a ktorý sa rozhodol uskutočniť a zjaviť „v plnosti času“ (porov. v. 10) v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi. Etapy tohto plánu sú výrazne vyjadrené v Chválospeve v spásonosných skutkoch Boha, skrze Krista v Duchu Svätom. Otec si nás vyberá predovšetkým preto, aby sme kráčali svätí a nepoškvrnení v láske (porov. v. 4) a potom nás predurčuje stať sa jeho synmi. (porov. vv. 5-6) Okrem toho nás vykupuje a odpúšťa nám hriechy (porov. vv. 7-8), plne nám zjavuje tajomstvo spásy v Kristovi (porov. vv. 9-10). Nakoniec nám darúva večné dedičstvo, (porov. vv. 11-12) ponúkajúc nám závdavok daru Ducha Svätého v očakávaní konečného vzkriesenia (porov. vv. 13-14).

Mnohonásobné sú teda spásonosné udalosti, ktoré za sebou nasledujú v priebehu hymnu. Pôsobia tu tri Osoby Najsvätejšej Trojice: začína sa Otcom, ktorý je iniciátorom a zvrchovaným tvorcom plánu spásy, upiera sa pohľad na Syna, ktorý realizuje plán uprostred dejín, prichádza sa k Duchu Svätému, ktorý vtláča svoju „pečať“ celému dielu spásy. My sa teraz na krátko zastavíme pri prvých dvoch etapách, totiž pri svätosti a pri prijatí za adoptívne Božie deti (porov. vv. 4-6).

Prvé Božie gesto, zjavené a uskutočnené v Kristovi, je vyvolenie veriacich, ovocie slobodnej a nezištnej Božej iniciatívy. Na počiatku, teda „pred stvorením sveta” (v.4), v Božej večnosti, Božia milosť je pripravená začať pôsobiť. Obsahom tohto povolania je „svätosť“, ktorá je účasťou na transcendentnej čistote božského bytia a na intímnej podstate „lásky“, lebo „Boh je láska“ (1Jn 4, 8.16).

Agapé sa tak stáva našou hlbokou morálnou skutočnosťou. Sme teda povýšení na posvätnú a životnú úroveň - horizont samého Boha. V tejto línii sa postupuje k ďalšej etape, ktorá je tiež kontemplovaná v Božom pláne od večnosti: naše „predurčenie“ za adoptívnych Božích synov.

Pavol na inom mieste oslavuje (porov. Gal 4, 5, Rim 8, 15.23) toto vznešené postavenie detí, ktoré zahŕňa bratstvo s Kristom, ktorý jediný je Božím Synom - par excellence - „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29) a takisto intímnosť vo vzťahu k nebeskému Otcovi, keď ho môžeme vzývať ako Abba - „drahý Otec“ v spontánnom vzťahu lásky. Sme teda v prítomnosti nesmierneho daru, ktorý sa stal možným, z Božej „slobodnej vôle“ a z „milosti“, ktorá je žiarivým prejavom lásky, ktorá zachraňuje.

Na záver sa zastavme pri veľkom milánskom biskupovi, svätom Ambrózovi, ktorý v jednom zo svojich listov komentuje slová Listu apoštola Pavla Efezanom, sústreďujúc sa práve na bohatý kristologický obsah nášho hymnu. Podčiarkuje predovšetkým prehojnosť milosti, ktorou nás Boh prijal za svojich adoptovaných synov v Kristovi Ježišovi:

„Netreba pochybovať, že údy sú spojené so svojou hlavou, predovšetkým preto, lebo od počiatku sme boli predurčení, aby sme sa stali adoptovanými Božími synmi, skrze Ježiša Krista“. Svätý milánsky biskup pokračuje vo vlastnej úvahe a poznamenáva:

„Kto je bohatý, ak nie sám Boh, Stvoriteľ všetkých vecí?“ A uzatvára: „Ale je omnoho viac bohatý na milosrdenstvo, pretože všetkých vykúpil a – ako pôvodca, prirodzenosti – premenil nás, ktorí sme podľa prirodzenosti tela boli synmi hnevu a vydaní na trest, aby sme boli synmi pokoja a lásky.“