Na generálnej audiencii v stredu 1. júna 2005 bolo prítomných vyše 23000 pútnikov z 22 krajín. Témou katechézy bol Kristus, Boží služobník:

V každom nedeľnom slávení vešpier nám liturgia ponúka krátky, ale hutný kristologický hymnus z listu Filipanom (por. 2, 6-11). Aj teraz sme si ho práve vypočuli, a budeme uvažovať o jeho prvej časti, kde je naznačený paradox poníženia vteleného Božieho slova, Syna, ktorý sa zriekol svojej slávy a prijal ľudskú prirodzenosť.

Vtelený Kristus, ponížený tou najhoršou smrťou, smrťou na kríži, je daný ako životný model pre kresťana. Ten, ako čítame v texte, by mal „tak isto zmýšľať ako Ježiš“ (v. 5), mal by byť ponížený, veľkodušný a dávať sa druhým. Ježiš iste má Božskú prirodzenosť so všetkými jej vlastnosťami. No túto nadprirodzenú skutočnosť nežije a nevyužíva v znamení moci, veľkosti a povýšenosti. Kristus nevyužíva svoju rovnosť s Bohom, svoju slávu a dôstojnosť a svoju moc ako nástroj triumfu, ako znamenie povýšenia, ako výraz utláčajúcej sily (por. v. 6). Práve naopak, „ponížil sa, vyprázdnil samého seba, ponoril sa úplne do biedy ľudského života. Božia „podoba“ sa ukrýva v Kristovi pod ľudskou „podobou“, teda pod našou podobou života, poznačeného utrpením, chudobou a všelijakými obmedzeniami i smrťou. Nejde teda o jednoduchú zmenu vonkajšieho vzhľadu, alebo o nejaké zdanie, ako si to mysleli ľudia v starej grécko-rímskej kultúre. V prípade Krista ide o Božiu skutočnosť v pravej ľudskej skúsenosti. Kristus je skutočne Boh s nami, ktorý sa neuspokojí s tým, žeby na nás hľadel láskavým okom zo svojho Božieho trónu, ale osobne sa ponoril do ľudských dejín tým, že sa stal človekom, teda krehkou skutočnosťou ovplyvnenou časom a priestorom. Toto radikálne zdieľanie celej ľudskej reality, okrem hriechu privádza Ježiša ku hranici, ktorá je znamením nášho obmedzenia, pádu a smrti. Toto však nie je ovocím temného mechanizmu alebo slepej fatality, ale vychádza z poslušnej voľby voči Otcovmu plánu spásy (por. Fil 2, 8).

Apoštol dodáva, že smrť, ku ktorej Ježiš kráča, je smrťou na kríži, teda tou najponižujúcejšou. Tak sa chcel skutočne stať bratom každého muža a každej ženy, ktorí sú prinútení k takému krutému a nedôstojnému koncu. No práve v utrpení a smrti Kristus svedčí o svojom slobodnom a vedomom súhlase s vôľou Otca, ako čítame v Liste Hebrejom: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8).

Tu sa v našej úvahe o prvej časti kristologického hymnu o vtelení a vykupiteľskom umučení zastavíme. Budeme mať ešte možnosť prehĺbiť nasledujúcu paschálnu časť, ktorá vedie z kríža do slávy. Našu úvahu zakončíme veľkým svedectvom východnej tradície, Teodoreta, biskupa Cýru v Sýrii v piatom storočí. Píše:

„Vtelenie nášho Spasiteľa predstavuje najvyšší bod naplnenia Božej samoty pre ľudí. Vskutku ani nebo, ani zem, ani more, ani vzduch, ani slnko, mesiac či hviezdy, ani celý viditeľný i neviditeľný vesmír stvorený jeho slovom, či lepšie povedané prinesený na svetlo jeho slovom podľa jeho vôle, nepoukazujú na nesmiernu Božiu dobrotu, ale práve skutočnosť, že jednorodený Boží Syn, ktorý zo svojej prirodzenosti vyšiel od Boha, bol odrazom jeho slávy, a niesol jeho pečať. On bol na počiatku, bol pri Bohu a bol Boh, a skrze neho bolo stvorené všetko. Potom, čo prijal prirodzenosť sluhu, zjavil sa ako človek a pre svoju ľudskú podobu bol za neho aj pokladaný. Žil na zemi, stretával sa ľuďmi, vzal na seba naše choroby a slabosti.“

Teodoreto z Cýru pokračuje vo svojej úvahe a zdôrazňuje najmä úzke spojenie z hymnu z Listu Filipanom medzi vtelením Ježiša a vykúpením ľudí:

„Stvoriteľ s múdrosťou a spravodlivosťou pracoval pre našu spásu. A nakoľko nechcel využívať svoju moc len preto, aby nám dal dar slobody, ani nechcel použiť iba milosrdenstvo proti tomu, ktorý ovládol ľudský rod, aby ho neobvinili, že milosrdenstvo je nespravodlivé, tak preto našiel cestu plnú lásky pre ľudí, ktorá je zároveň cestu spravodlivosti. Ježiš potom, čo spojil v sebe prirodzenosť človeka už skoro porazenú, viedol ju k boju a ochránil pred prehrou. Tým porazil toho, čo si zradne prisvojil víťazstvo. Človek tak bol oslobodený z tyranstva, ktoré z neho urobilo otroka a dostal späť pôvodnú slobodu.“

Na generálnu audienciu 26. októbra 2005 si Svätý Otec Benedikt XVI. za tému svojej katechézy zvolil hymnus z Listu Filipanom (Flp 2, 6–11).

„Ešte raz sme si podľa liturgie hodín vypočuli pozoruhodný a podstatný hymnus, ktorý vložil svätý Pavol do Listu Filipanom. Už v minulosti sme zdôraznili, že text zahŕňa dvojaký pohyb – zostupný a vzostupný. Prvým schádza Ježiš z jasu božstva, ktoré mu patrí podľa prirodzenosti, k poníženiu‚ smrti na kríži. Ukazuje sa tak ako ozajstný človek a zároveň náš Spasiteľ s autentickou a plnou účasťou na našej bolesti a smrti.

Vzostupný pohyb odkrýva veľkonočnú slávu Krista, ktorý sa po smrti opäť zjavuje v jase svojho božského majestátu. Otec, ktorý pri- jal skutok synovskej poslušnosti vo vtelení a v utrpení, ho teraz jedinečným spôsobom ‚povyšuje‘, ako uvádza grécky text. Toto povýšenie je vyjadrené nielen usadením na trón po pravici Boha Otca, ale aj udelením mena, ‚ktoré je nad každé iné meno‘ (verš 9).“

„V biblickom jazyku znamená ‚meno‘ skutočnú podstatu a osobité poslanie človeka, jeho hlbokú, vnútornú skutočnosť. Synovi, ktorý sa z lásky ponížil až na smrť, dáva Otec jedinečnú dôstojnosť, najvznešenejšie meno samotného Boha – Pán.

Vyhlásenie viery zborovo zaintonované nebom, zemou a podsvetím, sklonenými v adorácii, je jasné a veľavravné: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ (verš 11). V gréčtine je Ježiš označovaný ‚Kyrios‘. To je zaiste kráľovské meno, ktoré podľa gréckeho prekladu Biblie Boh zjavil Mojžišovi ako meno sväté a nevysloviteľné.

Na jednej strane sa stretávame s uznaním univerzálnej zvrchovanosti Ježiša Krista, prijímajúceho poklonu celého stvorenstva, ktoré mu kľačí pri nohách. Na strane druhej je Kristus vo svojej božskej forme a podstate predstavený ako hodný najvyššej úcty.

Na potupu kríža (porov. 1 Kor 1, 23) a ešte predtým na skutočné človečenstvo Slova, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), nadväzuje udalosť zmŕtvychvstania, ktorá je zároveň vrcholom. Na poslušnú obetu Syna odpovedá Otec oslávením, ku ktorému sa pridávajú chvály zo strany ľudstva a stvoreného sveta. Jedinečnosť Krista sa objavuje v úlohe Pána vykúpeného sveta, ktorá mu bola zverená pre jeho poslušnosť ‚až na smrť‘. Plán spásy má v Synovi svoje plné zavŕšenie a veriaci sú povolaní (hlavne v liturgii) hlásať ho a žiť z jeho plodov.

K tomuto cieľu nás vedie kristologický hymnus, o ktorom Cirkev už stáročia rozjíma, ktorý spieva a považuje za sprievodcu životom: ‚Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš‘ (Flp 2, 5).“

„Sústreďme sa teraz na meditáciu, ktorú k spomínanému hymnu napísal svätý Gregor Naziánsky. V básni na chválu Krista tento veľký učiteľ Cirkvi 4. storočia vyhlasuje: ‚Ježiš Kristus sa nezbavil žiadnej základnej časti svojej božskej podstaty, napriek tomu ma zachránil ako lekár, ktorý sa skláňa nad zapáchajúcimi ranami... Pochádzal z rodu Dávidovho, no stvoril Adama. Mal telo, a zároveň nehmotnú podstatu. Narodil sa z matky, ktorá však bola pannou. Bol vymedziteľný, ale zároveň nekonečný. Prijala ho maštaľ, no hviezda k nemu priviedla mudrcov, ktorí priniesli dary a pokľakli pred ním na kolená. Bojoval ako smrteľník s diablom, z trojnásobného zápasu však vyšiel víťazne, pretože bol neporaziteľný... Bol obeťou, ale aj najvyšším kňazom. Ten, ktorý sa obetoval, a predsa Boh. Ponúkol Otcovi svoju krv a tak očistil celý svet. Kríž ho vyzdvihol nad zem, ale klincami hriechu zostal na ňom pribitý... Odišiel k zosnulým, no z podsvetia vyšiel von a vďaka nemu vstali z mŕtvych mnohí, ktorí zosnuli. V prvom prípade je spätý s ľudskou biedou, v druhom sa pridáva k bohatstvu bytosti netelesnej podstaty... Túto pozemskú podobu si na seba vzal nesmrteľný Syn, pretože ťa má rád‘ (Carmina arcana).“