Na generálnu audienciu v stredu 24. novembra 2004 prišlo vyše 12 tisíc pútnikov z 13 krajín. Konala na dvoch miestach. V Bazilike svätého Petra sa s pápežom Jánom Pavlom II. stretli talianski mladí, väčšinou študenti a v Aule Pavla VI. veriaci z ďalších krajín. Témou katechézy bol chválospev z Listu Kolosanom: „Kristus je prvorodený z tých, čo vstanú z mŕtvych“.

Vo veľkom kristologickom hymne z Listu Kolosanom žiari slávna postava Krista, srdce liturgie i celého cirkevného života. Pohľad tohto hymnu sa hneď rozširuje aj na stvorenie a vykúpenie a preto zasahuje každé stvorenie i celé dejiny. V speve cítime dych viery a modlitby ranej kresťanskej komunity. Apoštol Pavol o tom zachoval svedectvo a vtlačil mu svoju pečať.

Po úvode, kde sa vzdáva vďaka Bohu Otcovi za vykúpenie (porov. vv. 12-14), nasledujú dve strofy, ktoré nám liturgia vešpier ponúka každý týždeň. Prvá oslavuje Krista ako prvorodeného zo všetkého stvorenstva, teda existujúceho v čase pred všetkým, čím je potvrdená jeho večnosť, ktorá stojí nad priestorom a časom. (porov. vv. 15-18a). On je viditeľný obraz tohto Boha, ktorý zostáva neviditeľný vo svojom tajomstve. Toto bola aj skúsenosť Mojžiša, ktorý vo svojej vrúcnej túžbe môcť aspoň na moment vidieť Boha počul túto odpoveď: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive“ (Ex 33, 20; porov. tiež Jn 14, 8-9).

Tvár Boha sa však stáva prístupnou v Kristovi, tvorcovi stvorených skutočností: „V ňom bolo stvorené všetko a všetko v ňom spočíva.“ (Kol 1, 16-17). Kristus teda, na jednej strane stojí nad stvoreným svetom a na druhej strane je zaangažovaný na jeho stvorení. Preto ho môžeme vidieť ako „obraz neviditeľného Boha“ a byť tak blízko skrze stvoriteľský akt. Chvála na Krista pokračuje potom v druhej strofe (porov. vv. 18b-20) smerom k druhému horizontu, k horizontu spásy, vykúpenia a obnovenia Kristom stvoreného ľudstva, ktoré hriechom si privolalo smrť. Plnosť milosti a Ducha Svätého, ktorého Boh Otec vložil do Syna teraz spočíva v tom, že Kristus, tým že zomrel a vstal z mŕtvych, nám môže dať nový život (porov. vv. 19-20).

On sa tu oslavuje ako prvotina z tých, ktorí vstanú z mŕtvych (1, 18b). Svojou Božskou plnosťou, ale aj krvou vyliatou na kríži, Kristus zmieruje a upokojuje všetky stvorenia, nebeské i pozemské. Tak ich privádza k pôvodnému stavu a opäť vytvára harmóniu, ako ju chcel Boh podľa svojho plánu lásky a života. Stvorenie a vykúpenie sú teda vzájomne medzi sebou spojené ako etapy v udalosti spásy. Ako obyčajne, aj teraz necháme priestor, čo o tom hovoria veľkí učitelia viery, cirkevní otcovia. Keď Svätý Ján Damascénsky hovorí o tomto hymne v Komentároch k listom svätého Pavla, okrem iného píše:

„Svätý Pavol hovorí o „vykúpení skrze krv“ (Ef 1, 7). Teda, ako výkupné bola daná Pánova krv a tá vyvádza väzňov zo smrti k životu. Vykúpenie pre tých, ktorí boli v moci smrti, nebolo možné iným spôsobom, iba tým, že Kristus sám podstúpil s nami smrť.

... Podľa toho, ako sa to celé s jeho príchodom na svet udialo, sme spoznali prirodzenosť Boha, ktorá bola pred Kristovým príchodom. Vďaka Božej sile bola smrť totiž porazená, Boh nám vrátil život a privádza k sebe celý svet. Preto hovorí: Kristus je obraz neviditeľného Boha (Kol 1, 15), aby ukázal, že je Boh, aj keď nie Otec, ale je jeho obrazom a má s ním spoločnú identitu“ (I libri della Bibbia interpretati dalla grande tradizione, Bologna 2000, pp. 18.23).

Svätý Ján Damáscensky uzatvára svoju úvahu celkovým pohľadom na Kristovo spásonosné dielo:

„Kristova smrť spojila a obnovila človeka, priviedla tiež anjelov k pôvodnej radosti nad spasenými a spojila nedokonalý svet s dokonalým. Priniesla pokoj a zničila nepriateľstvo. Preto anjeli zvolali: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (tamtiež, p. 37).

Na generálnej audiencii v stredu 7. septembra 2005, ktorá sa konala na Námestí svätého Petra, bolo prítomných do 20 000 pútnikov z 24 krajín. Témou katechézy Benedikta XVI. bol chválospev z listu apoštola Pavla Kolosanom:

Drahí bratia a sestry, už pred časom sme sa pristavili pri veľkolepom obraze Krista, Pána dejín a vesmíru, ktorý je predstavený v hymne na začiatku Listu svätého apoštola Pavla Kolosanom. Tento chválospev vskutku výrazne ovplyvňuje všetky štyri týždne modlitby vešpier. Jadro tohto hymnu tvoria verše listu 15 až 20, kde Kristus vstupuje na scénu priamym a slávnostným spôsobom, definovaný ako „obraz neviditeľného Boha“ (v. 15).

Grécke slovo eikon, „ikona“ je apoštolovi drahé: vo svojich listoch ho používa 9 krát, keď ho pripisuje buď Kristovi ako dokonalej ikone Boha, v ktorej sa zviditeľňuje neviditeľné (por. 2 Kor 4, 4), alebo sa slovo „ikona“ pripisuje človeku ako obrazu Božej slávy (por. 1 Kor 11, 7). Ľudia však, ako hovorí apoštol Pavol, skrze hriech „zamenili slávu nesmrteľného Boha za podoby zobrazujúce smrteľného človeka“ (por. Rim 1, 23), rozhodli sa klaňať idolom, pričom sa im pripodobnili. Je preto potrebné, aby sme naše bytie, náš život, neustále pripodobňovali obrazu a postave Božieho Syna (por. 2 Kor 3, 18), pretože „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1, 13). Toto je prvý imperatív tohto chválospevu, pretvárať náš život.

Kristus je potom ohlásený ako „prvorodený (splodený skôr) zo všetkého stvorenia“ (v. 15). Kristus predchádza celé stvorenie (por. v. 17), je splodený od večnosti: preto „všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (v. 16). Aj v antickej hebrejskej tradícii sa zdôrazňuje, že „celý svet bol stvorený v pohľade na Mesiáša“ (Sanhedrin 98b). Pre apoštola je Kristus nielen počiatkom koexistencie („všetko v ňom spočíva“), ale aj prostredníkom („skrze neho“) a konečným cieľom, ku ktorému smeruje všetko, čo je stvorené. On je „prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8, 29). Celkom jedinečným spôsobom je Synom veľkej rodiny Božích synov, do ktorej sa začleňujeme krstom. V tomto bode pohľad prechádza od sveta stvorenia k svetu dejín: Kristus je „hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1, 18) a je ňou prostredníctvom svojho vtelenia. On vskutku vstúpil do ľudského spoločenstva, aby z neho utvoril „telo“, totiž harmonickú a plodnú jednotu.

Pevnosť a rozvoj ľudstva má v Kristovi svoje korene, životnú oporu, „pôvod“. Práve vďaka tomuto primátu, Kristus sa môže stať počiatkom vzkriesenia pre všetkých, „prvorodený z mŕtvych“, pretože „všetci ožijú v Kristovi..... prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi“ (1 Kor 15, 22 – 23).

Hymnus uberajúc sa k svojmu záveru oslavuje „plnosť“, v gréčtine pleroma, ktorú Kristus má v sebe samom ako dar Otcovej lásky. Je to plnosť Božskosti, ktorá vyžaruje či už do vesmíru, alebo k ľudstvu, pričom sa stáva prameňom pokoja, jednoty a dokonalej harmónie (Kol 1, 19 – 20). Toto „zmierenie“ a „ustanovenie pokoja“ sa uskutočnilo „pre jeho krv na kríži“, pre ktorú sme ospravedlnení a posvätení. Kristus, ktorý vylial svoju krv a daroval seba samého, vylial tak pokoj, ktorý v biblickom jazyku je syntézou mesiášskych darov a spásonosnej plnosti, ktorá sa rozprestiera na celé stvorenie.

Hymnus tak končí v žiarivom horizonte zmierenia, jednoty, harmónie a pokoja, nad ktorým sa slávnostne týči postava jeho tvorcu, Krista, „milovaného Otcovho Syna“. Nad týmto hutným úryvkom uvažovali aj spisovatelia antickej kresťanskej tradície:

Svätý Cyril Jeruzalemský, v jednom zo svojich rozhovorov uvádza chválospev z listu Kolosanom, aby tak odpovedal anonymnému mužovi, ktorý sa ho opýtal: „Hovoríme teda, že Slovo splodené Bohom Otcom trpelo za nás vo svojom tele?“ Odpoveď v zmysle chválospevu je kladná. Svätý Cyril naozaj potvrdzuje, že „obraz neviditeľného Boha, prvorodeného zo všetkého stvorenia, viditeľného a neviditeľného, pre ktorého a skrze ktorého všetko existuje, bol ustanovený – ako hovorí Pavol – za hlavu Cirkvi: okrem toho je prvorodený z mŕtvych“, totiž prvý z radu mŕtvych, ktorí sú vzkriesení. „On, pokračuje Cyril, „prijal za vlastné všetko to, čo patrí k telu človeka, “ vzal na seba kríž (a) pohrdol potupou“ (Hebr 12, 2). Hovoríme, že nie je obyčajným človekom, zahrnutým ktovie akými poctami. Pre svoje spojenie s nami bol za nás obetovaný, ale zároveň je to ten istý Pán slávy, ktorý bol ukrižovaný“ (Perché Cristo e uno: Collana di Testi Patristici, XXXVII, Roma 1983, p. 101).

Pred týmto Pánom slávy, znamením zvrchovanej Otcovej lásky, aj my pozdvihujeme náš chválospev, aby sme sa mu klaňali a ďakovali mu.