Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 119, 145-152

Radosť návštevníka chrámu

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 14. novembra 2001

1. To, čo nám liturgia ranných chvál predkladá v sobotu prvého týždňa, je iba jedna strofa vybratá zo žalmu 119, ktorý je monumentálnou modlitbou, majúcou dvadsaťdva strof, teda toľko, koľko je písmen v hebrejskej abecede. Každá strofa je označená určitým písmenom abecedy, ktorým sa začínajú jednotlivé jej verše; poradie strof sleduje poradie abecedy. Tá, ktorú sme práve ohlásili, je devätnásta strofa a zodpovedá písmenu qóf (kóf).

Tento úvod, trochu vonkajší, nám dovoľuje lepšie pochopiť význam tohto spevu na oslavu Božieho zákona. Je podobný orientálnej hudbe, ktorej modulácie sa nám zdajú také, ako by nemali konca, a stúpajú k nebu v opakovaní, ktoré uchvacuje myseľ i zmysly, ducha i telo modliaceho sa.

2. V sekvencii, ktorá sa rozvíja od alef k tau, čiže od prvého až do posledného písmena abecedy - od A až po Z, ako by sme povedali v talianskej abecede, - modliaci sa rozplýva v chválach Božieho zákona, ktorý mu pripadá, ako svetlo pre jeho nohy na chodníkoch života často zatemnených (porov, v. 105).

Hovorí sa, že veľký filozof a vedec Blaise Pascal denne recitoval tento zo všetkých najdlhší žalm, kým teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorého zabili nacisti v roku 1945, urobil z tohto žalmu živú a aktuálnu modlitbu, keď napísal: „Bezpochyby žalm 119 je ťažký pre svoju dĺžku a monotónnosť, ale my musíme postupovať vlastne slovom za slovom, vetou po vete, veľmi pomaly a trpezlivo. Odhalíme tak, že zdanlivé opakovania sú v skutočnosti nové aspekty jedinej a tej istej skutočnosti: lásky k Božiemu slovu. Tak ako táto láska nemôže mať nikdy koniec, tak nemajú konca slová, ktoré to vyznávajú. Môžu nás sprevádzať po celý náš život a vo svojej jednoduchosti sa stávajú modlitbou dieťaťa, muža a starca“ (Pregare i Salmi con Cristo, Brescia 1978 s. 48).

3. Skutočnosť opakovania okrem toho, že pomáha pamäti pri zborovom speve, je teda cestou na podnietenie vnútorného priľnutia a dôveryplného odovzdania sa do náručia vzývaného a milovaného Boha. Z opakovaní v žalme 119 chceme označiť jedno za veľmi významné. Každý zo 176 veršov, z ktorých sa skladá táto sláva Tory, to jest zo Zákona a Božieho slova, obsahuje aspoň jedno z ôsmich slov, ktorými sa určuje Tora sama: zákon, slovo, svedectvo, súd, výrok, ustanovenie, prikázanie, poriadok. Oslavuje sa tak Božie zjavenie, ktoré je odhalením Božieho tajomstva, ale aj morálnym sprievodcom pre život veriaceho.

Boh a človek sú tak spokojní v dialógu, ktorý sa skladá zo slov a skutkov, z náuky a počúvania, z pravdy a života.

4. Prichádzame teda k našej strofe (porov. 145-152), ktorá sa hodí k atmosfére ranných chvál. Scéna, ktorá je postavená do stredu tohto osemveršia, je totiž nočná, ale otvorená novému dňu. Po dlhej noci očakávania a bdenia na modlitbách v chráme, keď sa na obzore objaví zornica a začína sa liturgia, veriaci je si istý, že Pán vyslyší toho, kto strávil noc na modlitbách v dôvere a rozjímaní o Božom slove. Posilnený týmto vedomím zoči-voči dňu, ktorý sa pred ním otvára, nebude sa už báť nebezpečenstva. Vie, že nebude strhnutý svojimi prenasledovateľmi, ktorý ho zradne obliehajú (v. 150), pretože Pán je pri ňom.

5. Strofa vyjadruje naliehavú prosbu: „Z celého srdca volám, Pane, vyslyš ma... Ešte pred svitaním prichádzam a volám o pomoc, na tvoje slová sa veľmi spolieham...“ (v. 145, 147). V Knihe Nárekov čítame túto výzvu: „Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky“ (Nár 2, 19). Svätý Ambróz opakoval: „Nevieš, človeče, že každý deň musíš obetovať Bohu prvotiny svojho srdca a svojho hlasu? Poponáhľaj sa na úsvite a prines do chrámu prvotiny svojej zbožnosti“(Exp. inps. CXVIII, PL 15, 1476 A). Naša strofa je zároveň aj velebením istoty: nie sme sami, pretože Boh počúva a pomáha: „Pane, ty si blízko“ (v. 151). Zdôrazňujú to aj iné žalmy: „Príď ku mne a zachráň ma, so zreteľom na mojich nepriateľov ma vysloboď (Ž 69, 19); Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 34, 19).

Z L’Osservatore Romano, č. 46
(týždenné vydanie v taliančine) z 16. novembra 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky