Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 9. januára 2002

1. Hymnus, ktorý teraz držal našu modlitbu, je posledný spev žaltára, žalm 150. Záverečné slovo, ktoré zaznieva v knihe modlitby Izraela, je aleluja, čiže rýdza chvála Boha, a preto sa tento žalm dáva dvakrát v liturgii chvál, v druhej a štvrtej nedeli.

Krátky text sa skanduje v slede desiatich imperatívov, ktoré opakujú to isté slovo „Hallelu“, „Chváľte!“ Je to ako trvalá hudba a spev, zdá sa akoby nikdy nezhášali, tak ako je to aj v slávnom Aleluja v Händlovom Mesiášovi. Chvála Boha sa stáva istým druhom dychu duše, ktorý nepozná zastávku. Ako bolo napísané, „toto je jedna z odmien ľudskej bytosti: pokojné jasanie, schopnosť oslavovať“. Je to dobre vyjadrené v jednej fráze, ktorú rabbi Akiba ponúkol svojim žiakom: Každý deň spev, /spev pre každý deň/ (A. J. Heschel: Chi é l’uomo? Milano 1971, p. 198).

2. Zdá sa, že žalm sa rozvíja z trojakého momentu. V úvode v prvých dvoch veršoch (v. 1-2) sa pohľad upína na „Pána“ v „jeho svätyni“, v „jeho moci“, v „jeho mohutných činoch“, v „jeho velebnosti“. V druhom momente - podobnom skutočnému a vlastnému hudobnému pohybu — je do chvály zapojený orchester sionského chrámu (porov. v. 3-5b), ktorý sprevádza spev a posvätný tanec. Napokon v poslednom verši žalmu (porov. v. 5c) je scéna vesmíru, predstavovaného „všetkým, čo žije“, alebo, ak sa chce zdôrazniť najmä hebrejský originál, „všetkým, čo dýcha“. Sám život sa stáva chválou, chválou, ktorá stúpa od tvorov k Stvoriteľovi.

3. My sa teraz pri prvom stretnutí so žalmom 150 uspokojíme s tým, že sa zastavíme pri prvom a poslednom momente hymnusu. Oni vytvárajú akýsi rámec druhého momentu, ktorý sa zaoberá srdcom skladby a ktorý preskúmame v budúcnosti, keď bude žalm znovu predložený v liturgii chvál.

Prvým sídlom, v ktorom sa rozvíja niť hudby a modlitby, je sídlo „svätyne“ (porov. v. 1). Hebrejský originál hovorí o „posvätnom“ priestore, Čistom a transcendentnom, v ktorom prebýva Boh. Je tu teda ohlas nebeského a rajského horizontu, kde sa, ako upresňuje kniha Apokalypsy, slávi večná a dokonalá Baránkova liturgia (porov. napr. Zjv 5, 6-14). Božie tajomstvo, v ktorom sú prijatí svätí do plného spoločenstva, je priestorom svetla a radosti, zjavenia a lásky. Nie nadarmo, aj keď s určitou slobodou, starý grécky preklad Septuaginty i sám latinský preklad Vulgáty, navrhli namiesto „svätyne“ slovo „svätí“: „Chváľte Pána uprostred jeho svätých.“

4. Z neba sa myseľ samovoľne prenáša na zem s dôrazom na „mohutné“ Bohom spôsobené „činy“, ktoré zjavujú „jeho nesmiernu velebnosť“ (v. 2). Tieto mohutné činy opisuje žalm 105, ktorý vyzýva Izraelitov, aby „rozprávali o jeho obdivuhodných skutkoch“ (v. 2), aby „pamätali na divy, na jeho znamenia a na výroky jeho úst“ (v. 5); žalmista ešte pripomína „zmluvu, čo s Abrahámom uzavrel“ (v. 9), mimoriadny Jozefov príbeh, zázraky oslobodenia z Egypta a z cesty na púšti a napokon dar zeme. Iný žalm hovorí o úzkostných situáciách, z ktorých Pán vyslobodil tých, ktorí k nemu „volajú“; oslobodené osoby sa vyzývajú stále, aby vzdávali vďaky za divy, ktoré Boh urobil: „Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107, 8. 15. 21. 31). Tak je možno v našom žalme chápať vzťah k „mohutným činom“, ako hovorí hebrejský originál, čiže k mocným „zázrakom“ (porov. v. 2), ktoré Boh rozsieva v dejinách spásy. Chvála sa stáva vyznaním viery v Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa, slávnostnou oslavou božskej lásky, ktorá sa vyjadruje tým, že tvorí a privádza k spáse, dáva život a oslobodenie.

5. Tak sa dostávame k poslednému veršu žalmu 150 (porov. v. 5c). Hebrejské slovo použité na označenie „živých“, ktorí chvália Boha, odkazuje na dych, ako sa hovorilo, ale aj na niečo vnútorné a hlboké, čo je vložené do človeka.

Ak môžeme myslieť, že celý život stvorenia je hymnusom chvály na Stvoriteľa, potom je presnejšie myslieť si, že prvé miesto v tomto zbore je vyhradené ľudskému tvoru. Prostredníctvom ľudskej bytosti, hlavného hovorcu celého stvorenia, všetko, čo žije, chváli Pána. Dych nášho života, ktorý znamená aj sebauvedomenie, vedomie a slobodu (porov. Prís 20, 27), stáva sa spevom a modlitbou celého života, ktorý pulzuje vo vesmíre. Preto my všetci máme navzájom hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“ a vo svojich srdciach spievať Pánovi a oslavovať ho (Ef 5, 19).

6. Pri prepisovaní veršov žalmu 150 hebrejskí rukopisci často pripomínajú menorah, povestný sedemramenný svietnik, umiestnený vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu. Tak našepkávajú krásnu interpretáciu tohto žalmu, pravé a vlastné Amen trvalej modlitby našich „starších bratov“: celý človek so všetkými hudobnými nástrojmi a formami, ktoré sám jeho génius vynašiel - „poľnica, harfa, citara, bubny, tance, lýry, flauty, ľubozvučné cimbaly, jasavé cimbaly“, ako hovorí žalm - ale aj „všetko, čo dýcha“ je pozvané, aby ako menorah horelo pred tvárou Svätého svätých v ustavičnej modlitbe chvály a vzdávania vďaky.

Zjednotení so Synom dokonalým hlasom celého sveta, ktorý stvoril, staňme sa aj my ustavičnou modlitbou pred Božím trónom.

Z L’Osservatore Romano, č. 2
(týždenné vydanie v taliančine) z 11. januára 2002

Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky