Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 22. augusta 2001

1. Zakaždým, keď sa otvára nový deň práce a medziľudských vzťahov, sú dva základné postoje, ktoré môže zaujať každý človek: vybrať si dobro alebo ustúpiť zlu. Žalm 36, ktorý sme pred chvíľou počuli, predstavuje práve tieto dva protikladné profily. Na jednej strane je ten, čo už na svojom „lôžku“, z ktorého sa chystá vstať, tajne kuje zločinné plány, na druhej zasa naopak, je ten, ktorý hľadá Božie svetlo, „zdroj života“ (porov. v. 10). Proti priepasti bezbožného oponuje Božia dobrota, živý prameň, ktorý napája, svetlo, ktoré osvecuje veriaceho.

To sú dva typy ľudí, opísané v modlitbe žalmu, práve predneseného, ktorý Liturgia hodín nám predkladá na ranné chvály v stredu prvého týždňa.

2. Prvá podobizeň, ktorú nám predstavuje žalmista, je postava hriešnika (porov. v. 2-5). V jeho vnútri - ako hovorí hebrejský originál - je „veštba hriechu“ (v. 2). Je to silný výraz. Vedie k myšlienke na satanské slovo, ktoré ako protiklad k Božskému slovu zaznieva v srdci a reči zbožného.

Zdá sa, ako by v ňom zlo bolo vrodené s jeho vnútornou skutočnosťou tak, že preniká navonok v slovách a skutkoch (porov. v. 3-4). Jeho dni prebiehajú tak, že volí „cesty nedobré“ a to hneď od rána, keď je ešte „na svojom lôžku“ (v. 5), až do večera, keď už usína. Táto trvalá voľba hriešnika pramení z voľného rozhodnutia, ktoré zahŕňa celé jeho bytie, a plodí smrť.

3. Ale žalmista je plne zameraný na druhý portrét, v ktorom sa chce vidieť aj on sám: na portrét človeka, ktorý hľadá Božiu tvár (porov. v. 6-13). Vytvára pravý a skutočný spev o božskej láske (porov. v. 6-11), po ktorom na záver nasleduje pokorná prosba, aby bol oslobodený od temného okúzlenia zla a bol navždy zaplavený svetlom milosti.

V tomto speve sa rozvíjajú opravdivé a vlastné litánie výrazov, ktoré oslavujú črty Božej lásky: milosť, vernosť, spravodlivosť, súd, spásu, ochrannú tónu, blahobyt, rozkoš, život, svetlo. Osobitne treba podčiarknuť štyri z týchto Božích rysov, vyjadrené hebrejskými slovami, ktoré majú intenzívnejšiu hodnotu, než ako vyznieva z prekladu do moderných jazykov.

4. Je tu predovšetkým termín chésed, „milosť“, čo zároveň znamená vernosť, lásku, čestnosť, nežnosť. Je to jeden zo základných termínov na zvelebenie zmluvy medzi Pánom a jeho ľudom. A je význačné, že sa ozýva v žaltári až 127 ráz, a to je viac než polovica prípadov, v ktorých sa opakuje toto slovo v ostatných častiach Starého zákona. Potom je tu slovo emunah, ktoré sa odvodzuje od tohto istého kmeňa ako amen; je to slovo viery, ktoré znamená stabilitu, istotu, neotrasiteľnú vernosť. Nasleduje sedaqáh, „spravodlivosť“, ktorá má význam predovšetkým spásonosný: je to sväté a prozreteľné gesto Boha, ktorý prostredníctvom svojich zásahov do dejín oslobodzuje svojho verného od zla a nespravodlivosti. Nakoniec je tu slovo mišpát, „súd“, ktorým Boh riadi svoje tvory, skláňa sa nad svojimi chudobnými a utláčanými a zohýna drzých a násilných.

To sú štyri teologické slová, ktoré modliaci sa opakuje vo svojom vyznaní viery, keď sa vydáva na cesty sveta v istote, že má po boku láskyplného, verného, spravodlivého Boha a Spasiteľa.

5. K rozličným titulom, ktorými žalmista velebí Boha, pripojuje žalmista dva sugestívne obrazy. Na jednej strane je to hojnosť pokrmu: tento obraz nám pripomína predovšetkým posvätnú hostinu, ktorá sa slávila v sionskom chráme s mäsom obetných zvierat. Je tu aj prameň a potok, ktorého vody napájajú nielen vysušené hrdlo, ale aj dušu (porov. v. 9-10; Ž 42, 2-3; 63, 2-6).

Pán nasycuje a napája modliaceho sa a dáva mu účasť na svojom plnom a nesmrteľnom živote.

Druhý obraz je daný symbolom svetla: „V tvojom svetle uvidíme svetlo“ (v. 10). Je to svetlo, ktoré vyžaruje ako „vodopád“, a je znamením, že Boh sa svojmu vernému zjavuje. To sa stalo Mojžišovi na vrchu Sinaj (porov. Ex 34, 29-30) a to sa stáva kresťanovi v tej miere, v akej „s odhalenou tvárou hľadí ako v zrkadle na Pánovu slávu a premieňa sa na ten istý obraz“ (porov. 2 Kor 3, 18).

V reči žalmu „vidieť svetlo Božej tváre“ znamená konkrétne sa stretnúť s Pánom v chráme, kde sa slávi liturgická modlitba a počúva Božie slovo. Aj kresťan dovršuje túto skúsenosť, keď slávi chvály Pána na začiatku dňa. Prv než sa vydá na nie vždy priamočiare cesty každodenného života.

Z L’Osservatore Romano, č. 34
(týždenné vydanie v taliančine) z 24. augusta 2001

Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky