Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 5. septembra 2001

1. „Pán, Najvyšší je nad celou zemou veľký kráľ.“ Toto úvodné zvolanie sa opakuje v rôznych tóninách v celom žalme 47, ktorý sme práve počuli. Stvárňuje sa ako hymnus na Pána, Vládcu vesmíru a dejín: „Boh je kráľom celej zeme...Boh kraľuje nad národmi.“ (v. 8-9). Tento hymnus Pána, kráľa sveta a ľudstva, ako iné podobné texty v žaltári (porov. Ž 93; 96-99), predpokladajú slávnostnú liturgickú atmosféru. Sme teda v duchovnom srdci izraelských chvál, ktoré vystupujú k nebu z chrámu, z miesta, kde sa nekonečný a večný Boh odhaľuje a stretáva so svojím ľudom.

2. Budeme sledovať tento spev radostných chvál v jeho základných momentoch, podobných dvom vlnám, ktoré postupujú smerom k morskému brehu. Líšia sa spôsobom, ktorým sa pozorujú vzťahy medzi Izraelom a národmi. V prvej časti žalmu je týmto vzťahom nadvláda: Boh „nám podmaňuje národy a pohanov nám kladie pod nohy (v. 4); v druhej časti, naopak, je vzťah družnosti: „Kniežatá národov sa spolčujú s národom Boha Abrahámovho“ (v. 10). Poznamenáva sa tu teda krásny pokrok. V prvej časti sa hovorí (porov. v. 2-6): „Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným“ (v. 2). V centre tohto slávnostného tlieskania je veľkolepá postava najvyššieho Pána, ktorému sa pripisujú tri oslavné tituly: „najvyšší, veľký a hrozný“ (v. 3). Ony oslavujú božskú transcendentnosť, absolútny primát v bytí, všemohúcnosť. Aj zmŕtvychvstalý Kristus zvolá: „Daná mi je všetky moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18).

3. V rámci univerzálnej Božej vlády nad všetkými národmi zeme (porov. v. 4) modliaci si ozrejmuje jeho osobitnú prítomnosť v Izraeli, v ľude božského vyvolenia, „v milovanom“ v dedičstve, veľmi vzácnom a drahom Pánovi (porov. v. 5). Izrael sa teda cíti byť predmetom osobitnej Božej lásky, ktorá sa zjavuje vo víťazstve nad nepriateľskými národmi. Počas boja zaisťovala izraelským čatám Božiu pomoc prítomnosť archy zmluvy; po víťazstve archa vystupovala na vrch Sion (porov. Ž 68, 19) a všetci volali. „Za jasotu vystupuje Boh, Pán vystupuje za hlaholu poľnice“ (Ž 47, 6).

4. Druhá časť žalmu (porov. v. 7-10) sa otvára inou vlnou chvály a slávnostného spevu: „Spievajte Bohu, spievajte, spievajte nášmu kráľovi, spievajte... spievajte mu chválospev“ (v. 7-8). Aj teraz sa modliaci skláňa pred Pánom, ktorý sedí na tróne v plnosti kráľovskej dôstojnosti (porov. v. 9).

Tento kráľovský trón sa definuje ako „svätý“, pretože je neprípustný pre obmedzeného človeka a hriešnika. Ale nebeský trón je aj archa zmluvy prítomná v najposvätnejšom priestore sionského chrámu. Týmto spôsobom Boh, vzdialený a transcendentný, svätý a nekonečný, sa stáva blízkym svojim tvorom a prispôsobuje sa priestoru a času (porov. 1 Kr 8, 27. 30).

5. Žalm sa končí prekvapujúco v znamení univerzálnej otvorenosti: „Kniežatá národov sa spolčujú s národom Boha Abrahámovho“ (v. 10).

Vracia sa k Abrahámovi, k patriarchovi, ktorý je pri koreni nielen Izraela, ale aj iných národov. Vyvolenému ľudu, ktorý od neho vyšiel, je zverené poslanie, aby obrátil k Pánovi všetky národy a všetky kultúry, pretože On je Boh celého ľudstva. Od východu až po západ sa všetci zhromaždia na Sione, aby sa stretli s kráľom pokoja a lásky, jednoty a bratstva (porov. Mt 8, 11). Ako dúfal prorok Izaiáš, národy znepriatelené medzi sebou prijmú výzvu, aby odhodili na zem zbrane a žili pospolu pod jedinou božskou zvrchovanosťou, pod vládou, ktorá sa riadi spravodlivosťou a pokojom (Iz 2, 2-5). Oči všetkých sa uprú na nový Jeruzalem, kde Pán „vystupuje“, aby sa zjavil v sláve svojho božstva. Bude „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov...a mohutným hlasom volali: ,Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi“ (Zjv 7, 9. 10).

6. List Efezanom vidí realizáciu tohto proroctva v tajomstve Krista Vykupiteľa, keď kresťanom nepochádzajúcim z judaizmu tvrdí: „Pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela a neobrezancami vás volali tí, čo sa nazývajú obrezanými rukou na tele, lebo v tom čase ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách s prisľúbením, bez nádeje a bez Boha na svete. Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 11-14).

V Kristovi sa teda uskutočnila na zemi vo vzťahu k všetkým národom kráľovská hodnosť Boha, ktorú ospevuje náš žalm. Neznámy autor z 8. storočia toto tajomstvo komentuje vo svojej homílii takto: „Až do príchodu Mesiáša, nádeje národov, pohanské kmene neklaňali sa Bohu a nevedeli, kto je On. A kým ich Mesiáš nevyslobodil, Boh nepanoval nad národmi prostredníctvom ich poslušnosti a ich kultu. Teraz však Boh nad nimi kraľuje so svojím Slovom a svojím Duchom, pretože ich vyslobodil z lži a urobil ich priateľmi.“ (Palestinese anonimo, Omelia arabo-cristiana delľ VIII secolo, Roma 1994, p. 100).

Z L’Osservatore Romano, č. 36
(týždenné vydanie v taliančine) zo 7. septembra 2001

Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky