Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 30. mája 2001

1. „Za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám.“ Týmito slovami sa piaty žalm predstavuje ako ranná modlitba a tak sa dobre umiesťuje v liturgii chvál ako spev veriaceho na začiatku dňa Základný tón tejto prosby je však poznačený napätím a úzkosťou pre nebezpečenstvá, ktoré majú nastať. Ale nie je menšia dôvera v Boha, ktorý je vždy pripravený udržiavať svojho verného, aby sa nepotkýnal na ceste života.

„Takú dôveru má jedine Cirkev“ (Hieronym, Tractatus LIX in psalmos, 5, 27: PL 26, 829). A svätý Augustín, keď upozorňuje na titul, ktorý predchádza žalm, ktorý v latinskom preklade hovorí: Pre toho, kto prijíma dedičstvo,* (V starej Vulgáte) vysvetľuje: „Ide teda o Cirkev, ktorá prijíma za dedičstvo večný život skrze nášho Pána Ježiša Krista, a tak vlastní samého Boha, pripútava sa k nemu a v ňom nachádza svoje šťastie, ako je napísané: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5, 5) (Enarr. in Ps., 5: CCL 38, 1, 2-3).

2. Ako sa často stáva v „prosebných“ žalmoch, ktoré sa obracajú na Pána, aby prosebníci boli oslobodení od zla, vystupujú na scénu tri osoby v tomto žalme. Predovšetkým sa zjavuje Boh (v. 2-7), naozaj TY v žalme, na ktorého sa prosebník obracia s dôverou. Zoči-voči murám namáhavého dňa, a azda aj nebezpečného, vynára sa istota. Pán je Boh dôsledný, prísny vo vzťahu k nespravodlivosti, ktorému je cudzí každý kompromis so zlom: „Ty nie si Boh, ktorému by sa páčila neprávosť“ (v. 5).

Dlhý zoznam zlých osôb - ničomník, hlúpy, čo robí zlo, klamár, vrah, podvodník - defiluje pred zrakom Pána. On je Boh svätý a spravodlivý a odvracia sa od toho, kto odchádza z cesty pravdy a lásky, stavia sa proti tomu, kto si volí „cesty, ktoré vedú do kráľovstva tieňa“ (Prís 2, 18). Veriaci sa teda necíti sám a opustený, keď sa približuje k mestu a vniká do spoločnosti a zmätku každodenných udalostí.

3. Vo veršoch 8-9 našej rannej modlitby sa druhá osoba, prosiaca predstavuje ako JA a vyjavuje, že celá jeho osoba sa odovzdáva Bohu a jeho „veľkej milosti“. Je si istá, že brány chrámu, čo je miesto božského spoločenstva a dôvernosti, uzavreté pre bezbožných, sú pre ňu dokorán otvorené. Vstupuje tam, aby zakúsil bezpečie božskej ochrany, zatiaľ čo vonku zúri zlo a oslavuje svoje zdanlivé a efemérne triumfy.

Z rannej modlitby v chráme veriaci prijíma vnútornú dávku, aby mohol predstúpiť pred často nepriateľský svet. Pán sám ho vezme za ruku a povedie ho ulicami mesta, ba „urovná“ mu „cestu“, ako hovorí žalmista v jednoduchom, ale sugestívnom obraze. V hebrejskom origináli sa táto pokojná dôvera zakladá na dvoch termínoch (chesed a sedaqa): „milosrdenstvo alebo vernosť“ na jednej strane a „spravodlivosť alebo spása“ na strane druhej. Sú to typické slová na slávenie zmluvy, ktoré spájajú Pána s jeho ľudom a s jednotlivými veriacimi.

4. A napokon sa na obzore črtá temná postava tretieho aktéra tejto každodennej drámy: sú to nepriatelia, ničomníci, ktorí už boli na pozadí predchádzajúcich veršov. Po Božom „Ty“ a prosiacom „Ja“ sú tu ešte „Oni“, naznačujúci nepriateľskú masu, symbol zla vo svete (v. 10-11). Ich fyziognómia sa opisuje na podklade základného prvku sociálnej komunikácie – slova. Štyri prvky – ústa, srdce, hrtan, jazyk – vyjadrujú radikálnosť zloby vloženej do ich výberu. Ich ústa sú plné falošnosti, srdce ustavične strojí zradu, ich hrtan je ako otvorený hrob pripravený chcieť len smrť, ich jazyk je zvodný, je „plný smrtiaceho jedu“ (Jak 3,8).

5. Po tomto tvrdom a realistickom portréte zvrhlého, ktorý napáda spravodlivého, žalmista vzýva Božie odsúdenie vo verši, ktorý kresťanská liturgia vynecháva a chce sa tak pripodobniť novozákonnému zjaveniu o milosrdnej láske, ktorá ponúka aj ničomníkovi možnosť obrátenia.

Žalmistova modlitba poznáva v tomto bode záverečnú plnosť svetla a pokoja (v. 12-13) po práve opísanom temnom profile hriešnika. Vlna jasu a radosti zaplaví toho, kto je verný Pánovi. Deň, ktorý sa teraz otvára pred veriacim, aj keď je poznačený únavou a úzkosťami, bude mať vždy nad sebou slnko Božieho požehnania. Žalmista, ktorý pozná hĺbku Božieho srdca a jeho štýl, nemá nijaké pochybnosti: „Ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou“ (v. 13).

Z L’Osservatore Romano, č. 22
(týždenné vydanie v taliančine) z 1. júna 2001

Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky