Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 51

Vyznanie viny
Zmiluj sa, Pane, nado mnou

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 24. októbra 2001

1. Počuli sme Miserere, jednu z najslávnejších modlitieb Žaltára, najsilnejší a najviac opakovaný kajúcny žalm, spev o hriechu a odpustení, najhlbšie rozjímanie o vine a milosti. Liturgia hodín nám ho dáva opakovať každý piatok v ranných chválach. Od stáročí po stáročia vystupuje k nebu z toľkých sŕdc hebrejských i kresťanských veriacich ako vzdych ľútosti a nádeje k milosrdnému Bohu.

Židovská tradícia vložila žalm na pery Dávida, ktorého vyzval na pokánie prísnymi slovami prorok Nátan (porov. v. 1-2; 2 Sam 11-12), ktorý mu vyčítal cudzoložstvo spáchané s Betsabou a zabitie jej manžela Unáša. Žalm bol však obohacovaný v ďalších storočiach modlitbou toľkých iných hriešnikov, ktorí dopĺňajú témy „nového srdca“ a Božieho „Ducha“ vliateho vykúpenému človeku podľa učenia prorokov Jeremiáša a Ezechiela (porov. v. 12; Jer 31, 31-34; Ez 11. 19; 36, 24-28).

2. Žalm 51 načŕta dva horizonty. Je to predovšetkým temná oblasť hriechu (porov. v. 3-11), v ktorej sa nachádza človek už od počiatku svojho života: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (v. 7). Aj keď toto vyjadrenie nemôže byť vzaté ako výslovná formulácia učenia o dedičnom hriechu, ktoré vyznačila kresťanská teológia, je nepochybné, že s ním korešponduje: vyjadruje totiž hlbokú dimenziu vrodenej ľudskej morálnej slabosti. Žalm sa v tejto prvej časti javí ako analýza hriechu, konaná pred Bohom. Tri sú hebrejské termíny, použité na definovanie tejto smutnej skutočnosti, ktorá pochádza z ľudskej zle použitej slobody.

3. Prvé slovo hattá znamená literárne „minúť cieľ“: hriech je vždy odchýlka, ktorá nás odvádza ďaleko od Boha, ktorý je základným cieľom našich vzťahov a v dôsledku toho aj vzťahov k blížnym.

Druhý hebrejský výraz je awôn, ktorý pripomína obraz „skrúcať“, „kriviť“. Hriech je teda krivolaká odchýlka od správnej cesty, je to zvrátenosť, odvrátenosť, deformácia dobra a zla v zmysle vyjadrenom Izaiášom: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom“ (Iz 5, 20). Práve z tohto dôvodu sa v Biblii označuje obrátenie ako „návrat" (hebrejsky šúb) na správnu cestu, keď sa opraví smer.

Tretie slovo, ktorým žalmista hovorí o hriechu je pešá. To vyjadruje vzburu podriadeného voči vrchnosti a teda otvorenú výzvu proti Bohu a jeho plánu s ľudskými dejinami.

4. Ak teda človek vyzná svoj hriech, spasiteľná Božia spravodlivosť je ochotná radikálne ho očistiť. A to sa deje v druhej duchovnej oblasti žalmu, vo svietiacej oblasti milosti (porov. v. 12-19). Vyznaním vín sa totiž otvára pre prosebníka horizont svetla, v ktorom koná Boh. Pán nekoná iba negatívne tým, že odstraňuje hriech, ale znova pretvára hriešne ľudstvo skrze svojho oživujúceho Ducha: vkladá do človeka „nové a čisté srdce“, to jest obnovené svedomie a otvára mu možnosť jasnej viery a úcty príjemnej Bohu. Origenes hovorí v tejto súvislosti o Božej terapii, ktorú koná Pán skrze svoje slovo a skrze Kristovo uzdravujúce pôsobenie: „Ako Boh zaisťuje pre telo lieky z liečivých bylín múdro zmiešaných, tak pripravil aj pre dušu liek v slovách, ktoré vložil a rozsial v božských Písmach... Boh poskytuje aj inú lekársku aktivitu, ktorej hlavným lekárom je Spasiteľ, ktorý hovorí: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí.“ On bol lekárom naozaj, schopný uzdraviť každú slabosť, každú chorobu.“ (Omelie sui Sálmi, Firenze 1991, pp. 247-249).

5. Bohatstvo žalmu 51 by si zaslúžilo dôkladnú exegézu v každej svojej časti. Urobíme tak, keď sa žalm znova vráti a zaznie v rozličných piatkoch v ranných chválach. Celkový pohľad, ktorý sme teraz venovali tejto veľkej biblickej úpenlivej prosbe, nám už odhaľuje niektoré základné zložky duchovnosti, ktoré by sme mali odrážať v každodennom živote veriacich. Je to predovšetkým veľmi živý zmysel pre hriech, chápaný ako slobodná voľba negatívneho príznaku v morálnej aj teologickej rovine: „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. 6).

V tomto žalme je potom rovnako živé pociťovanie možnosti obrátenia: hriešnik, ktorý úprimne ľutuje (porov. v. 5), predstavuje sa v celej svojej biede a nahote pred Bohom a pokorne prosí, aby ho neodvrhol spred svojej tváre (porov. v. 13).

Napokon je v Miserere zakorenené presvedčenie o Božom odpustení, ktoré hriešnika zbavuje hriechov, zmýva ich a očisťuje ho“ (porov. v. 3-4) a dosahuje až to, že pretvára na nové stvorenie, ktoré má pretvoreného ducha, jazyk, pery, srdce (porov. v. 14-19). „Aj keby naše hriechy,“ tvrdí svätá Faustína Kowalská, „boli čierne ako noc, Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša bieda. Len jedno je potrebné: aby hriešnik aspoň trošku pootvoril dvere svojho srdca... Ostatné urobí Boh... Všetko má počiatok v tvojom milosrdenstve a v tvojom milosrdenstve sa končí“ (M. Windowska: L’icona dell Amore miseri ordioso. Il messaggio di suor Faustina, Rím 1981, s. 271).

Z L’Osservatore Romano, č. 43
(týždenné vydanie v taliančine) z 26. októbra 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © 2006 Juraj Vidéky