Na generálnu audienciu v stredu 17. novembra 2004 prišlo do Vatikánu vyše 8000 pútnikov z 13 krajín. Konala sa v Aule Pavla VI, kde Ján Pavol II. predniesol zvyčajnú katechézu. Jej témou dnes bol 67. žalm Zvelebujte Pána všetky národy. Modlíme sa ho na vešpery, v stredu druhého týždňa.

„Zem vydala svoj plod“, volá žalm, ktorý sme si práve vypočuli. Žalm 67 patrí k tým, ktoré boli začlenené do liturgie vešpier. Je to zvolanie, ktoré privádza myseľ k spevu vďaky, adresovaného Stvoriteľovi za plody zeme, znamenie božského požehnania. Avšak tento prirodzený prvok je úzko prepojený s historickým: plody prírody sú príležitosťou, aby sme opakovane prosili Boha, žeby požehnal svoj ľud (porov. vv. 2.7.8.), aby sa tak všetky národy zeme obrátili na Izrael a jeho prostredníctvom sa usilovali dostať k Bohu, Spasiteľovi.

Skladba žalmu obsahuje univerzálny i misijný rozmer a to tým, že zodpovedá Božiemu prísľubu, danému Abrahámovi: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“ (Gn 12, 3). Božie požehnanie pre Izrael sa konkrétnym spôsobom prejavuje v úrodnosti polí a v plodnosti daru života. Preto sa žalm začína veršom (porov. 66, 2), ktorý pripomína ono slávne požehnanie kňaza, o ktorom hovorí Kniha Numeri – štvrtá kniha Pentateuchu:

„Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni!
Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý!
Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Nm 6, 24-26)

Téma požehnania sa objavuje aj na konci žalmu, kde sa opätovne uvádzajú plody zeme (porov. vv. 7.8). Ale tam nachádzame tému univerzálnosti, ktorá dodáva duchovný základ celému hymnu - prekvapujúco široký obzor. Otvorenosť, ktorá odráža citlivosť zo strany Izraela, ktorý je už takmer pripravený na konfrontáciu so všetkými národmi zeme. Obdobie vzniku žalmu je preto hádam potrebné umiestniť do obdobia skúsenosti babylonského zajatia, keď vyvolený ľud žil v diaspore, uprostred cudzích národov a v novej zemi.

Vďaka požehnaniu, vyprosenému Izraelom, celé ľudstvo bude môcť poznať „cestu“ a „spásu“ Pána, totiž jeho spásonosný plán (v. 3). Všetkým kultúram a všetkým spoločnostiam sa zjaví, že Boh spravuje a súdi ľudí a národy vo všetkých kútoch zeme a všetkých vedie k obzorom spravodlivosti a pokoja (v. 5).

Je to veľký ideál, ku ktorému smerujeme. Toto je najstrhujúcejšia správa, ktorú obsahuje 66. žalm, ako aj ďalšie prorocké stránky Svätého písma. (porov. Iz 2, 1-5, 60, 1-22, Sof 3, 8-10, ...) Toto bude aj kresťanské zvolanie, ktoré naznačil svätý Pavol, keď pripomína, že spása všetkých národov je srdcom „tajomstva“ alebo spásonosným Božím plánom: „Pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3, 6).

Izrael preto už môže prosiť Boha, aby všetky národy zapojil do svojej oslavy. Tak bude jediný univerzálny chór: „Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy“ (v. 4.6). Cieľ žalmu je hádam predzvesťou udalosti opísanej v Liste Efezanom, keď naznačuje múr oddelenia, ktorý v Jeruzalemskom chráme oddeľoval židov od pohanov: „V Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo ... Teda už nie ste cudzinci, ani prišelci, ale ste spoluobčanmi svätých a patrite do Božej rodiny“ (Ef 2, 13-14.19). Z tohto vyplýva pre nás posolstvo: musíme zbúrať múry rozdelenia, nepriateľstva a nenávisti, aby rodina Božích detí žila v súlade pri jednom stole, aby spoločne ďakovala a chválila Stvoriteľa za dary, ktoré on dáva všetkým bez rozdielu (porov. Mt 5, 43-48).

Kresťanská tradícia videla v 66. žalme kľúč do kristológie a mariológie. Pre cirkevných otcov „zem, ktorá vydala svoj plod“, je Panna Mária, ktorá priviedla na svet nášho Pána, Ježiša Krista. Tak napríklad svätý Gregor Veľký pri výklade Prvej knihy Kráľov komentuje tento verš a dáva ho do súvisu s mnohými ďalšími úryvkami Písma: „Mária je spravodlivo tzv. bohatým vrcholom plodov, pretože z nej sa narodil vynikajúci plod, totiž nový Človek. A prorok pri pohľade na krásu, ktorá ju obklopuje v jej plodnosti, zvolá: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne (Iz 11, 1). Dávid, ktorý sa teší z tohto plodu, hovorí Bohu: Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy. Zem vydala svoj plod. Áno, zem vydala svoj plod, pretože ten, ktorého porodila Panna, sa v nej nepočal pričinením človeka, ale preto, že ju zatienil Duch Svätý. Preto Pán, tak kráľovi ako aj prorokovi Dávidovi, hovorí: Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón (Ž 131, 11). Prorok Izaiáš zasa tvrdí, že ide o plod zeme na velebu a ozdobu (Iz 4, 2). Ten totiž, ktorého porodila Panna Mária, nebol len svätý muž, ale aj mocný Boh (Iz 9, 5). (Testi mariani del primo millennio, III, Roma 1990, p. 625).