Na generálnej audiencii v stredu 12. januára 2005 bolo prítomných vyše 3000 pútnikov z 5 krajín. Témou katechézy pápeža Jána Pavla II. bol Boží súd:

Hymnus, ktorý práve zaznel, ako keby prichádzal z neba. Totiž Apokalypsa, kniha Zjavenia svätého Jána, ktorá nám ho ponúka, ho má v prvej časti, kde ho spievajú 24 starci, ktorí sedia na trónoch pred Božou tvárou“ (11, 16) a potom v druhej strofe ako „mohutný hlas znejúci z neba“ (12, 10). Takto sme zatiahnutí do veľkolepej scény Božieho dvora, kde Boh a Baránok, teda Kristus, obkolesení „dvornou radou“ súdia ľudské dejiny ich dobré i zlé stránky a ukazujú tak posledný cieľ spásy a slávy. Spevy, ktoré sprevádzajú Apokalypsu majú práve za úlohu zdôrazniť Božiu vládu, ktorá stojí nad často nepokojnými ľudskými dejinami.

Významná je tu prvá časť hymnu vložená do úst 24 starcom. Zdá sa tak, že predstavujú ľud, ktorý si Boh vyvolil v dvoch historických etapách: dvanásť kmeňov Izraela a dvanásť apoštolov Cirkvi. Teraz, všemohúci a večný Boh „sa ujal svojej veľkej moci a začal kraľovať“ (11, 17). Tento jeho vstup do dejín má za cieľ nielen zastaviť násilné činy vzbúrencov (porov. Ž 2, 1.5), ale najmä vyzdvihnúť a odmeniť spravodlivých. Tí sú charakterizovaní sériou vyjadrení typických pre duchovnú tvár kresťana. Sú to „služobníci“, ktorí s vernosťou prijali Boží zákon, sú to proroci, čo dostali zjavené slovo, ktoré vysvetľuje a súdi dejiny, sú to svätí, zasvätení Bohu a hodní jeho mena, teda vždy pripravení klaňať sa mu a plniť jeho vôľu.

Medzi nimi vidíme malých i veľkých, čo je obľúbený výraz autora Knihy Zjavenia na označenie Božieho ľudu v jeho jednote i rozmanitosti (porov. 13, 16; 19, 5.18; 20, 12).

Prejdime teraz k druhej časti nášho chválospevu. Po dramatickej scéne ťarchavej „ženy odetej slnkom“ a strašného červeného draka (porov. 12, 1-9), tajomný hlas zaspieva hymnus vďakyvzdania a radosti. Táto radosť pramení zo skutočnosti, že bol porazený satan, dávny protivník, ktorý vystupoval na nebeskom dvore ako „žalobca našich bratov“ (12, 10), ako ho vidíme aj v knihe Jób. Bol už zvrhnutý a stratil svoju moc. Vie, že „mu zostáva už málo času“ (12, 12), lebo dejiny sa blížia k radikálnemu zvratu oslobodenia od zla a preto reaguje „veľkým hnevom“.

Na druhej strane vstáva zmŕtvychvstalý Kristus, ktorého krv je základom spásy (porov. 12, 11). On dostal do Boha Otca kráľovskú moc nad celým vesmírom. V ňom sa napĺňa spása, moc a kráľovstvo nášho Boha. Na jeho víťazstve majú podiel kresťanskí mučeníci, ktorí si zvolili cestu kríža a nepoddali sa zlu a jeho nástrahám, ale darovali sa Bohu a v spojení s Kristom v smrti, cez svedectvo obety a odvahy, tak dosiahli schopnosť čeliť aj smrti. Zdá sa, ako keby sme počuli ozvenu Kristových slov: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25).

Slová Knihy Zjavenia svätého Jána o tých, čo premohli satana a zlo „skrze Baránkovu krv“ znejú aj v nádhernej modlitbe Simeona, katolikosa zo Seleucie Ctestifontu v Perzii. Pred svojou mučeníckou smrťou spolu s mnohými ďalšími spoločníkmi 17. apríla 341, počas prenasledovania kráľom Saporom II., sa na Krista obrátil touto prosbou:

„Pane, daj mi túto korunu. Ty vieš, ako po nej túžim, lebo som ťa miloval z celej duše a počas celého môjho života. Budem šťastný, keď ťa uvidím a ty mi dopraješ odpočinok. Chcem hrdinsky vytrvať vo svojom povolaní, statočne splniť svoju úlohu, ktorú som dostal a byť príkladom pre celý tvoj ľud Východu...

Získam život, ktorý nepozná trápenie, ani úzkosť, ani starosti, ani prenasledovateľa, ani prenasledovaného, nijakého tyrana, ani obeť. Už nebudem viac vidieť hrozby kráľa, ani teror jeho miestodržiteľov. Nikto ma nebude vláčiť po súdoch, ani sa mi nebude vyhrážať a strašiť ma. Rany mojich nôh sa uzdravia v tebe, ty, ktorý si cesta všetkých pútnikov. Únava môjho tela nájde odpočinok v tebe Kriste, ty balzam nášho pomazania. V tebe Kriste, ty kalich našej spásy, zmizne smútok môjho srdca a v tebe Kriste, naša potecha, sa osušia slzy mojich očí“ (A. Hamman, Preghiere dei primi cristiani, Milano 1955, pp. 80-81).