Na generálnej audiencii v stredu 11. mája 2005 bolo prítomných vyše 17000 pútnikov zo 17 krajín. Témou katechézy bol chválospev z Knihy zjavenia svätého Jána: „Hymnus poklony a chvály“.

Drahí bratia a sestry!
Chválospev, ktorý sme si práve vypočuli, je síce krátky, ale veľmi slávnostný, jasný a dôrazný. Aj my sme sa ho modlili ako hymnus chvály Pánu Bohu všemohúcemu. Je to jeden z mnohých textov modlitieb, ktoré sa nachádzajú v Apokalypse, knihe súdu, spásy, no najmä nádeje. Dejiny totiž nie sú v moci temných síl, náhody, alebo iba v rukách ľudí. Nad výbuchom zlých energií, násilným prejavom satana, nad toľkými bičmi a zlom sa dvíha Pán, najvyšší sudca dejinných udalostí. On vedie dejiny k úsvitu nových nebies a novej zeme, o ktorých ako o novom Jeruzaleme hovorí vo svojej závere kniha Zjavenia svätého Jána.

Tento chválospev spievajú spravodliví, ktorí v dejinách zvíťazili nad satanskou beštiou, tí, ktorí skrze zdanlivú porážku v mučeníckej smrti sa stali v skutočnosti strážcami nového sveta spolu s jeho najvyšším budovateľom, samým Bohom.

Na začiatku oslavujú veľké a nádherné diela Pána (porov. v. 3). Jazyk je ten, ktorým Izrael oslavoval svoje oslobodenie z egyptského otroctva. Prvý Mojžišov chválospev, ktorý vyslovil po prechode cez Červené more, oslavuje Pána, „hrozného vo veľkých činoch, ktorý robí zázraky“ (Ex 15, 11).

Druhý chválospev, ktorý nachádzame v Deuteronómiu v závere života veľkého zákonodarcu, zdôrazňuje, že Pánovo dielo je dokonalé a všetky jeho cesty sú spravodlivé“ (Dt 32, 4). Tu teda autor chce potvrdiť, že Boh nie je ľahostajný k ľudským záležitostiam, ale že do nich vstupuje a tak uskutočňuje svoje plány, teda cesty a svoje veľké diela. Podľa nášho hymnu, tento Boží zásah má presný cieľ: byť znamením, ktoré pozýva všetky národy zeme k obráteniu. Národy sa musia „učiť“ čítať v dejinách Božie zámery.

Cesta ľudstva nie je nejakým zmätkom a nie je bez významu, ani nie je ponechaná zneužívaniu a moci zvrátených ľudí. Existuje možnosť, ako spoznať skrytý Boží prst v dejinách. Aj Druhý vatikánsky koncil v pastoračnej konštitúcii Gaudium et Spes - Radosť a nádej - pozýva veriaceho, aby vo svetle evanjelia skúmal znamenia čias, aby v nich videl Božie prejavy (porov. č. 4 a 11).

Tento prístup viery privádza človeka, aby spoznal Božiu moc, ktorá pôsobí v dejinách a aby sa tak otvoril bázni voči menu Pána. V biblickom jazyku totiž táto bázeň nie je strachom, ale uznaním tajomstva Božej nadprirodzenosti. Ona je preto základom viery a spája sa s láskou: „Pán, tvoj Boh, žiada od teba, aby si sa bál Pána, svojho Boha, aby si kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a slúžil Pánovi svojmu Bohu celým svojím srdcom a celou svojou dušou“ (porov. Dt 10, 12).

V tejto línii sa v našom krátkom hymne z Apokalypsy spája bázeň a oslava Boha: „Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno?“ (15, 4). Vďaka bázni pred Pánom sa nemusíme báť zla, ktoré ničí dejiny, ale s odhodlaním môžeme pokračovať na ceste životom, ako hovoril prorok Izaiáš: „Upevňujte ruky sklesnuté, posilňujte podlomené kolená! Povedzte malomyseľným: Vzchopte sa, nebojte sa!“

Hymnus sa končí víziou obrovskej procesie národov, ktoré prichádzajú pred Pána dejín, ktorý zjavil svoje „spravodlivé súdy“ (porov. 15, 4), aby sa mu klaňali. On je jediný Pán a Spasiteľ a zdá sa akoby im opakoval slová, ktoré povedal v posledný večer svojho pozemského života: Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33).

Našu krátku úvahu o chválospeve „víťazného Baránka“ (porov. Zjv 15, 3) zakončíme starodávnym hymnom z lucernária, teda vešpier, ktorý poznal už svätý Bazil z Cézarey: „Pri západe slnka, keď vidíme už svetlo konca dňa, oslavujme Otca, Syna, Božieho Ducha Svätého. Ty si hodný, aby sme ťa oslavovali v každej chvíli svätými hlasmi, ty, Boží Syn, ktorý dávaš život a preto ťa oslavuje svet.“